Manzelska pravda - 1. cast
Prudký poryv vetra sfúkol cválajúcemu jazdcovi z hlavy kapucňu a vmietol mu do tváre spŕšku dažďa. Jeho zadutie bolo tak silné, že niektoré kone sa v proteste vypäli na zadné a muži mali čo robiť, aby sa na nich udržali.
„Pri všetkých svätých!“ zanadával mladý vojak, so všetkých síl sa snažiaci udržať tempo so svojím veliteľom, ktorý si jednou rukou rýchlo nasadzoval kapucňu späť na hlavu, hoci to nemalo veľký význam, lebo bol už aj napriek plášťu, plieskajúcemu jeho čiernemu koňovi do bokov, a niekoľkým vrstvám hrubého oblečenia, mokrý až na kožu. Dážď sa spustil už zrána, len čo za úsvitu vyrazili z posledného tábora. Postupom dňa sa len zhoršoval, pridala sa k nemu víchrica a takto na večer už aj tma. Všetci boli vyčerpaní úmornou mokrou a studenou cestou, no vytrvalo sa drali v nečase vpred, lebo ich cieľ bol na dosah.
„Už musíme byť čochvíľa tam,“ povedal muž na čiernom koňovi sám pre seba, lebo cez hluk, v ktorom kričali husté lesy zmietané lejakom, ho nebolo aj tak počuť.
„Už musíme byť tam!“ zakričal mladík vedľa neho z plného hrdla, lebo on chcel, aby ho bolo počuť, upierajúc sa k tomu istému cieľu. Muž sa po ňom pozrel a cez cáry spadajúceho šedého dažďa sa naňho usmial. Nech bol ich cieľ akýkoľvek, takmer vždy boli ich spoločný, lebo oni dvaja sa vo svojich túžbach a zámeroch skoro vždy zhodovali. V záležitostiach vládnutia a ovládania a v záležitostiach boja to ani inak nešlo, no aj v banálnych situáciách, akou boli ich návrat domov, bolo príjemné dokazovať si, že znova obaja chcú len to isté.
Kone nespomalili, keď ich jazdci nasmerovali na užšiu lesnú cestu, prudko stúpajúcu nahor. Nemohli, lebo páni ich popchýnali ešte prudšie ako doteraz, dvíhajúc hlavy pod kapucňami dohora, akoby aj v tme a silnom daždi mohli zazrieť čierne siluety hradu. Mladík, derúci sa pred svojho veliteľa, vydal zo seba nadšený výkrik, keď ich zbadal ako prvý. Muž za ním sa znova len radostne pousmial a ešte silnejšie kopol svojho tátoša. Vyrazili jeden za druhým rýchlosťou, ktorá sa v tom prudkom kĺzavom teréne zdala nemožná, skupinka vojakov zaostala za nimi, strácajúc sa v kvílení stromov a besnení tmy. Tí dvaja vpredu nepoznali zľutovania s koňmi, rovnako ako nemali zľutovanie nikdy s nikým, kto im nevedel dať to, čo žiadali, hnali ich ako zmyslov zbavení, predháňajúc jeden druhého. Starší muž sa dostal do vedenia, čím mladšieho vytesnil z cesty a jeho kôň skĺzol miernym zrázom o pár metrov nadol.
„Cirrus!“ vykríkol mladík nahnevane a tak hlasno, že jeho prenikavý hlas prekričal aj nový nápor vetra. Mužovi pred ním znova zhodilo kapucňu z hlavy, no tentoraz nestrácal čas s tým, aby si ju naprával. Aj tak to už bolo jedno. Dlhé čierne vlasy mal úplne mokré a dážď v očiach mu tiež viac neprekážal, lebo aj tak už videl to, čo vidieť chcel. Pomedzi takmer holé stromy, z ktorých boli práve strhávané aj posledné listy, ktoré ešte nestiahla k zemi pokročilá jeseň, napriek ich hustým korunám, tme a lejaku, presvitali múry opevnenia hradu, stojaceho na vrchu kopca, prvého a najnižšieho z ostatných, ktoré sa postupne dvíhali za ním, zahradzujúc cesty svojimi vysokými štítmi, na ktorých vrcholkoch uvideli ráno belieť sa sneh. No tu dole pod nimi sa stále držala jeseň, mokrá a zablatená, studená a neprívetivá, ale ešte nie ľadová a smrtiaca. Tu dole boli cesty stále prechodné a mali tak ostať ešte niekoľko týždňov, kým sa sneh znesie aj na ne v takých prívaloch, že sa veľmi dlho z hradu a na hrad nikto nedostane. Veliteľ vojakov a jeho mladý chránenec si nemohli dovoliť ostať vyvretí vonku, v nehostinnej zime, mimo domova, preto prišli v dostatočnom predstihu. Jednak kvôli tomu, že v zime, keď sa nebojovalo, sa museli niekde usadiť. No hlavne preto, že byť tak dlho odlúčení od tých, čo ich tu čakali, by nezniesli.
Pred veľkú okovanú bránu sa napriek mladíkovmu zdržaniu dostali úplne súčasne a obaja dvihli ruky, aby na ňu mocne zabúchali.
„Kto je tam?“ ozval sa strážca spoza nej skôr, ako sa namáhal otvoriť maličké okienko a pozrieť sa sám.
„Tvoj pán, ty truľo!“ utrhol sa mladík prchko a vystrúhal kyslý úškrn na svojho spoločníka, ktorý mu ho oplatil rovnakým.
„To bolo arogantné, Marcus,“ povedal mu a napriek tomu, že mu až tak nezáležalo na tom, ako sa mladý vojak vyjadruje, povinne dodal: „Arogancia nepatrí k cnostiam veliteľov a povýšenosť môžeš prejavovať aj inak.“
Marcus pokrčil ramenami, no už sa neuškrnul, ale nasadil patrične povýšený veliteľský výraz, keď sa brána otvorila a ozbrojenci ich chvatne a preúctivo púšťali dnu. Ani jeden z mužov sa nenamáhal tým, aby sa s nimi zdravil, alebo ich vôbec počúval, to všetko nechali na tých ostatných, ktorí ich nasledovali. Popchli kone k stajniam.
Cirrus zoskočil zo svojho čierneho koňa do čerstvej slamy a zhlboka sa nadýchol. V hrudi sa mu začala rozlievať úľava, radosť, očakávanie. Bol doma. Na hrade uprostred Hlbokých hôr, z ktorého si spravili svoje zimné sídlo. Bolo tu najbezpečnejšie z ich panstiev a v zime najútulnejšie, lebo tunajší ľudia vedeli, ako nehostinné ročné obdobie prežiť tak, že si ho človek nespájal s krutou zimou a hladovaním, ale s teplom horiacich ohňov, nekonečnými bielymi dňami pokoja, oddychu a lenivého šťastia.
„Som kompletne mokrý,“ rozčuľoval sa Marcus vedľa neho a zvliekal si zo seba veci ľahkovážnym panským štýlom, ktorým plášť letel do jednej strany, vojenský kabát do druhej a väčšina toho, čo mal pod ním, ostatnými rôznymi smermi. Cirrus si to príliš nevšímal a radšej nekomentoval, pretože si bol vedomý toho, že niektorým zlozvykom ho naučil on sám a bolo neskoro pretvarovať sa, že by nechcel urobiť to isté. S márnym povzdychom si siahol k spone plášťa, z ktorého ešte stále tiekli cícerky vody a ledabolo ho odhodil do slamy. Veď načo by zamestnávali sluhov, keby si nemohli dovoliť narobiť trochu neporiadku?
„Dúfam, že už nás čaká večera,“ rozprával ďalej mladík, dostávajúci sa do štádia vyzlečenia, kedy na jeho štíhlej, svalmi hrajúcej postave ostali už len nohavice a tenká spodná košeľa, oboje síce tiež premočené do nitky, no toľko slušnosti ešte v chlapcovi ostávalo, aby sa nevyzliekol v stajni, kde začali pobehovať sluhovia, úplne donaha. Aj keď to možno nebola slušnosť, ale jeho prirodzená rezervovanosť. Pred cudzími. Lebo Cirrus si bol istý, že keby mal istotu, že sú tu len sami dvaja, nejaká nahota by ho vôbec netrápila. Nemala napokon prečo. S nikým iným Marcus netrávil toľko času ako práve s ním. A nikomu inému tak nedôveroval.
„Nie som si istý, či už vedia o našom návrate,“ podotkol triezvo a Marcus zvraštil obočie, keď si uvedomil, že nikto na hrade a vlastne na zemi nie je tak všemohúci ako Najsvätejší, aby vedel určiť, v ktorú hodinu sa presne vrátia. Cirrus sa usmial jeho stále ešte detinským predstavám o tom, že len okolo neho sa točí svet a kvôli nemu padajú pečené holuby z neba, no hlavne tomu, že keď sa Marcus mračil nad niečím, čo mu nevychádzalo, vyzeral stále ešte ako dieťa. Lebo hoci prednedávnom vo dvojici na okraji vojnového poľa oslávili skromne jeho sedemnásť rokov, hoci bol Marcus vyspelým mladým vojakom, múdrym a triezvym, občas sa nielen tak tváril, ale tým dieťaťom aj bol. A Cirrus si to nenamýšľal zo sentimentality otca, ktorý svojho syna chce mať stále malým a batoliacim sa po zemi. Jednak preto, že Marcusa nikdy batoliť sa nevidel a jednak kvôli tomu, že ho potreboval mať čo najskôr dospelého a schopného pomáhať mu so všetkým, na čo sám nestačil a v tom prístupe nemali sentimentalita a city príliš miesta. No napriek jeho želaniam, či skôr požiadavkám, aj tak ostávalo holým nesentimentálnym faktom, že Marcus je presne taký, aký v jeho veku každý sľubne dospievajúci chlapec - odvážny a dychtivý, nezávislý a schopný ujať sa velenia, keby bolo treba, no v niektorých chvíľach stále žalostne detinský.
„Možno v kuchyni je ešte niekto, kto ti dačo teplé pripraví na jedlo,“ poradil mu napriek netrpezlivosti zhovievavo, a vďaka tomu, že sa práve teraz nemienil zaoberať jeho spôsobmi sa neobťažoval ho ani upozorniť, že by sa mal v prvom rade prezliecť do suchého. To mu hovoril, keď mal desať rokov, ak si to vtedy nevzal k srdcu, bolo už neskoro vystríhať ho pred tým, že by mohol ochorieť. Ak ochorie, bude si to riešiť sám, lebo samostatnosť bola prvoradá vlastnosť, ku ktorej ho vychovával. Chlapec sa uškrnul od ucha k uchu, prehrabol si prstami hustú zmeť tmavo hnedých vlasov, stáčajúcich sa mu pod váhou mokrosti za uši a rýchlo, naučene mu zasalutoval.
„Dovoľte mi odísť to vybaviť, pane!“ vyrazil zo seba skôr pre zábavu, než že by to práve na tomto mieste bolo nutné.
„Povolenie udelené, vojak,“ zamrmlal Cirrus otrávene a nepokojným mávnutím ruky ho poslal preč. Chlapec sa zvrtol a krokom plným entuziazmu a energie aj po celom dni strávenom jazdou v lejaku vykročil smer kuchyňa. Cirrus si zvliekol kabát a podávajúc ho neďaleko sa úslužne núkajúcemu sluhovi si povzdychol. On energiu veru už nemal, hlavne nie na také hlúposti. Bol unavený. Dosť. A nemienil to skrývať a predstierať, že má ešte náladu na to, aby niekoho burcoval v túto hodinu len kvôli tomu, aby mu dal najesť. Že má vôbec náladu ešte niečo s niekým riešiť. Ak by, tak len s jediným. Ak je ten jediný vôbec už tiež doma, o čom pochyboval. Otočil sa, že sa vyberie opačným smerom ako jeho mladý a večne hladný vojak, smerom do priestorov hradu, o ktorých dúfal, že sú vyhriate a suché a v ktorých mu čo najskôr niekto pripraví posteľ, keď sa stajňou rozľahol výkrik tenkého dievčenského hlasu:
„Cirruuus!“
Nepokojne sebou trhol k vrátam do stajne, ktorými sem prišli a odkiaľ sa ten hlas vôbec nemal ozývať a ledva stihol roztvoriť ruky a skloniť sa, keď mu do náruče vletelo desaťročné dievčatko, zasypávajúce ho okamžite bozkami na líca, na čelo, na ústa, kamkoľvek vo svojej šťastnej pochabosti narazila. Hneď sa mu aj vytrhla z rúk, nechávajúc ho kľačať na zemi a so zmesou údivu, radosti a vyčerpania na ňu hľadieť, začala pred ním vyskakovať.
„Už si doma, hurá! Hurá! Pôjdeme jazdiť na koňoch! Nie, pôjdeme do lesa! Vieš, čo som našla hneď za hradbami? Divé prasiatka!“
„Sarila,“ pokúsil sa ju upokojiť a vystrel k nej znova ruky. Dievčatko, oblečené len v jednoduchej ľanovej nočnej košeli, s tmavými vlasmi spletenými do dvoch hustých vrkočov siahajúcich jej až po pás, sa vrhlo do ponúkaného objatia, znova mu zaplavilo tvár drobnými bozkami, ktorým bolo jedno, že je mokrý a studený a zase pred ním vyskočilo.
„Vieš, čo sa stalo?!“ vypískla tak hlasno, až Cirrusovi zaľahlo v ušiach. Zamračil sa a varovne na ňu pozrel, no ona bola tak rozdivená a tak nadšená, že vôbec jeho výraz nepostrehla. Človek by predpokladal, že dievča, ktoré práve za toto svoje neovládanie sa, nehodné urodzenej mladej slečny, práve od tohto muža dostalo už toľkokrát výprask, z akého by šli slzy aj chlapcom, sa bude mať na pozore pred jeho varovnými signálmi, no Sarila vo svojom pobláznení nič nevnímala. Kým sa Cirrus stačil opýtať, a nemal to v úmysle, lebo ho nezaujímalo, čo sa teda také stalo a podozrivé mu prišlo len to, prečo je v stajni v nočnej košeli o tejto hodine, už jačala ďalej:
„Dvojičky sa stratili!“
Nedôverčivo sa zamračil a postavil sa, aby ju tak lepšie zvládol. Chytil ju za ramená a hoci sa mu hneď snažila vyšmyknúť, on už vedel, ako ju chytiť, aby mu neunikla ako malé háďa. Prikoval ju na jedno miesto a pokúsil sa znieť výhražne, hoci práve teraz vôbec nemal náladu dávať jej nejaké výchovné lekcie. Mal na to napokon náladu málokedy. Veď s dievčatami to vôbec nevedel. Veď preto zamestnávali len kvôli nej dve pestúnky, dve vychovávateľky, pol tucta slúžok a jedného staršieho učiteľa, tak prečo by sa mal on starať. Napriek tomu ostával jediný, kto ju naozaj vedel zvládnuť, lebo keď už nič iné nepomáhalo, nerobilo mu problém prehnúť ju cez koleno.
„Kam sa stratili?“ spýtal sa netrpezlivo.
Malé dievča naňho pozrelo, akoby si z nej robil posmech a odvetilo:
„To keby sa vedelo, tak asi nie sú stratení, nie?“
Cirrus uznal túto logickú súvislosť, no neprestal jej pevne zvierať útle ramená. Dievča sebou nepokojne trhlo a vypísklo: „Ideš ich so mnou hľadať?“
„Nejdem ich s tebou hľadať,“ odvetil unavene. „Práve som prišiel a potrebujem si odpočinúť.“
„Ale oni sú stratení už od rána!“
„Nuž tak potom ich isto už niekto z ich opatrovníkov hľadá.“
„Ale oni ich nevedia nájsť!“
Cirrus zauvažoval, či to má znamenať, že je to tým pádom jeho problém a dospel k tomu, že nie. Najmladšie dve deti sa strácali takmer pravidelne a robili to naschvál a hoci to nikto nepovažoval za vhodné, ani za bezpečné, tak nejako ich to prestalo rozčuľovať.
„Musíš ich ísť hľadať so mnou!“ nedala sa napriek tomu malá víchrica v jeho pevných rukách, mykajúca sa a pohadzujúca svojim dlhými vrkočmi a prechádzajúca tónom do vydieračských vzlykov: „Ani Danil so mnou nechcel ísť!“
Cirrusov výraz sa okamžite zmenil z unaveného napätia na prekvapené potešenie a stále ignorujúc jej požiadavky, spýtal sa: „Danil je už tiež doma?“
„Prišiel pred pár hodinami,“ mračila sa Sarila, že nie je braná vážne. „Ani jeho nezaujímali moje prasiatka, ani to kde sú Simon a Theodor stratení.“
„To sa mu nečudujem,“ zamrmlal Cirrus na pol úst, no povolil zovretie a nechal dievča, aby od neho odskočilo ako zúrivá mačka. „Kde je?“
Sarila odula tváričku na znak toho, že keď jeho nezaujíma jej problém, ju nezaujíma jeho a rozbehla sa k dverám stajne. „Tak ja ich budem hľadať sama!“ vykríkla a už sa hnala krížom cez stajňu. Cirrus dve sekundy rozmýšľal, či sa rozbehne za ňou, alebo ju nechá vybehnúť do dažďa, na čo nutne zvíťazila jeho otcovská povinnosť nenechať ich jediné dievča „znova raz“ prechladnúť, zraniť sa, stratiť sa alebo hocako inak prísť k hocakej inej ujme, ktorá sa k mladej slečne vôbec nehodila, pohol sa za ňou, no našťastie práve vtedy dorazil zvyšok jeho družiny, do stajne vošli vojaci a ona sa zasekla pred ich koňmi.
„Chyť ju,“ kývol Cirrus na prvého zo svojej družiny, ktorý sa okamžite ponáhľal vyplniť jeho rozkaz. Na chvíľu bolo príjemné mať zase pocit, že ho niekto poslúcha, no to hneď prešlo, keď sa Sarila dala na útek a vojak, nasledovaný ďalšími dvoma za ňou. Ich unavený veliteľ nemal toľko síl, aby sa prizeral tomu, ako to dievčisko piští radosťou a naháňa sa so svojimi starými známymi, ktorí ju už museli chytať nespočetne veľakrát, ponechal to v ich rukách a v moci Najsvätejších bdejúcich nad nimi vo večnosti a len s hlbokým povzdychom zamieril k dverám, vedúcim do hradu. Danil je doma, spomenul si a nepatrne sa pousmial.
Hrad v Hlbokých horách patril kedysi Cirrusovej matke. Nebolo to tak veľké sídlo ako Zelený hrad, ani ako panstvo Danilovho otca, nachádzajúce sa odtiaľ asi tri hodiny cesty krížom cez les, no on ho dal dostatočne opevniť, aby vydržalo nájazd a zabezpečil ho niekoľkými podzemnými únikovými cestami, keby bol predsa len niekto tak hlúpy a pokúsil sa ich prepadnúť v zime, v haldách snehu, v jediný čas, kedy toto miesto obývali. Urobil to čisto len pre náhodu, pretože si v skutočnosti nevedel predstaviť, že by sa v širokom okolí našiel niekto, kto by si naozaj trúfol ich napadnúť a už vôbec nikoho, kto by to aj zvládol. Boli páni všetkých krajov, ktoré susedili s jeho domovinou. Ich nepriatelia boli tak vzdialení, že keby sa pokúsili priblížiť, vedeli by o nich mesiace dopredu. Na tomto panstve uprostred hôr, v objatí mrazu a bez prístupových ciest v snehu, by boli v zime v úplnom bezpečí, aj keby to bola len rozpadnutá chatrč. A on by sa sem chcel vrátiť, aj keby tu nemali desiatky sluhov a zásob jedla a všetkého potrebného aj na tri také zimy. Vracal by sa vlastne na zimu kamkoľvek, kde by to považoval za bezpečné a možno aj tam, kde by to bezpečné nebolo, len keby tam boli oni. Danil a ich deti.
Cirrus vykročil do schodov, vedúcich na poschodie hradu, na tvári stále unavený úsmev. Nikam sa neponáhľal, pretože ak už bol raz Danil doma, bolo takmer isté, že viac neodíde. Nebolo to isté v iných ročných obdobiach, no pred zimou určite. Nepredpokladal, že sa vráti z vyjednávaní so severnými susedmi Hlbokých hôr tak skoro ako on z neustálych bojov na juhu, no podľa všetkého to šlo lepšie, ako obaja predpokladali, keď to takto stihol. Zaujímali ho všetky podrobnosti jeho výpravy, no nie práve teraz. Teraz potreboval predovšetkým teplo, pokoj a dlho, dlho spať.
Vyšiel na prvé poschodie, kde ho minula slúžka, ktorá sa skoro potkla o vlastné nohy, keď ho uvidela, a rozbehla sa smerom nadol do kuchyne, nevediac, že tam už robí poriadok Marcus. Doslova, pretože Marcus rád robil poriadok, nielen medzi svojimi mladšími súrodencami ale aj medzi sluhami a hlavne medzi slúžkami. Cirrus bol v tomto ohľade tak trochu rád, že sa zaujíma o opačné pohlavie, lebo aspoň s ním, ako s najstarším z chlapcov, vychovávaným k tomu, že raz preberie vládu, nebude problém pri zabezpečovaní potomstva. Lebo si dobre pamätal, aký problém s tým mali on a Danil.
Samozrejme, že to spočiatku nikto nebral v úvahu a všetci boli radi, že vôbec spolu vychádzajú a viac-menej sa nehádajú, alebo aspoň nie pre tie veci, ktoré boli pre vládnutie podstatné. Lenže prešlo pár rokov ich poväčšine harmonického spolužitia a im obom bolo zrazu nenápadne, úplne potichu a len šeptom, no zato zo všetkých strán pripomínané, že by mali, akýmkoľvek spôsobom, mať deti a zabezpečiť pokračovanie rodu.
Vzdychol si a zamračil sa, len si na to spomenul. Akýkoľvek spôsob totiž nebol skutočne akýkoľvek, oni dvaja nemali veľa možností ako prísť k deťom a najvhodnejšie podľa tých šepkaných otravných rád bolo, aby ich jeden z nich splodil s anonymnou ženou, aby boli skutočne aspoň jedného z nich „vlastné“. Keď na to prišlo, Danil skoro vyletel z kože. Nie, Danil sa s ním pohádal tak, ako sa ešte nikdy dovtedy nepohádali, ani vtedy nie, keď ešte tajili, že sú do seba zaľúbení. Cirrus mu navrhol, nech to spraví on, že to, hoci s ťažkým srdcom, nebude brať ako neveru. Danil mu vrazil takú facku, že ho hodil do okna a to okno rozbil a rozkríkol sa, nech si to spraví on, keď sa mu tá predstava mať niečo so ženou tak páči. Cirrus si nedokázal predstaviť, že by mal sex so ženou, považoval to priam za neuskutočniteľné. Keby mal mať niečo s iným mužom, nuž... to by určite šlo, hoci by sa to nezaobišlo bez výčitiek svedomia. Ale so ženou? Niežeby sa toho desil. On proste vedel, že to nepôjde. Takže skúšal Danila ešte párkrát presviedčať. Ten naňho raz len navrieskal, raz ho znova udrel, potom sa raz rozplakal a milovali sa tak zúfalo ako snáď dovtedy ani raz. Potom Cirrus pochopil, že to nepôjde a ani jeden z nich nebude mať nikdy vlastné deti. Lenže nechápalo to okolie a verejná mienka. Rozhodol sa, že bude dostatočne silný na to, aby ju potlačil a rozprášil. Ale sám vedel, že nejakých nasledovníkov potrebujú. Lebo nebudú mladí donekonečna a nebudú ani stále vládať a vlastne... čo by sa stalo so všetkým tým, čo získali, keby to nemali komu odovzdať? Začalo ho trápiť pomyslenie, ako by sa všetko to, čo mu patrilo, rozpadlo, ako by sa na jeho územia vrhli nepriatelia a znova si ich rozdelili, že by celý jeho život vyšiel nadarmo. Naozaj ho trápilo pomyslenie, že tomu nevie vlastnými silami zabrániť a Danil to tušil a možno ho to tiež trápilo, no navonok sa mu len vysmial, že predsa len zrejme ľutuje, že si nevzal ženu. Cirrus to neľutoval, tak ako neľutoval, že sa práve preňho vzdal svojej slobody. Rokmi sa presvedčil, že Danil je jediný, koho chce mať pri sebe. Že je šťastný, keď ho má pri sebe, či už si rozumejú, alebo sa len nerozumne hádajú.
Ironické bolo, že ich pokračujúcemu šťastiu pomohlo nešťastie - keď Danilovi pred siedmymi rokmi zomrela sesternica aj s manželom pri tragickom požiari a ostalo po nich päť malých detí. Bola kopa vhodnejších príbuzných, ktorí sa ich mohli ujať, no všetci okamžite vedeli, kam úbohé siroty pôjdu. Oni dvaja to nemuseli ani zariadiť. Vlastne ani nevedeli, či to chcú, keď sa im zrazu na Zelený hrad nasťahovalo päť malých nevychovaných tmavovlasých deciek z Hlbokých hôr, z ktorých tri nevedeli nič iné, len flákať sa po lesoch a naháňať sa za psami a dve boli čerstvo narodené. No neostalo im nič iné, len sa o nich postarať. A vychovať z nich svojich nasledovníkov. Či ich ale vhodne vychovali, nevedel Cirrus doteraz. Vlastne skôr o tom pochyboval.
Jeho pochybnosti sa potvrdili, keď vyšiel na druhé poschodie svojho zimného sídla a rovno oproti nemu sa vyrútil chlapec, ktorý tesne predtým zabuchol jedny z dverí tak silno, až sa ich tresnutie rozľahlo celou chodbou a Cirrusovi v ušiach. Rozbehol sa oproti nemu takou rýchlosťou, že si zrejme ani nevšimol, kto je, keby Cirrus rýchlo nenatiahol ruku, neschmatol ho za lakeť práve, keď sa rútil popri ňom a s prudkým trhnutím, ledva že mu tú ruku nevykĺbil, ho zastavil.
„Pusti ma!“ skríkol chlapec a vrhol naňho pohľad plný vzbury, hoci tmavé hnedé oči, ktoré sa len o zlatistý nádych líšili od očí jeho súrodencov, mu plávali v slzách. A tými slzami mal lesklé aj celé líca, akoby to nie Cirrus, ale on práve prišiel z lejaka a ešte nestihol oschnúť. Tieklo mu z nosa a tieklo mu to po brade a on sa neobťažoval utierať si sopeľ ani slzy, pretože zrejme vedel, že aj keby bol zasoplený od hlavy po päty, neublížilo by to jeho nevinnému šarmu.
„Daj mi pokoj!“ zavrešťal naňho, keď ho prirodzene nepustil, a skrivil tvár do grimasy, ktorá by z hocikoho iného urobila obludu, no nie z neho, pretože ak niekto mohol byť považovaný za skutočne pekného chlapca, potom to bol Maxim. Maxim so svojimi ledva pätnástimi rokmi, s pod lopatky dlhými vlasmi točiacimi sa veľmi úhľadným a pôvabným spôsobom, s ich tmavou hnedou farbou presvetlenou zlatým nádychom, s postavou ako prútik a očami ako veľké mandle. Síce práve teraz akosi zvláštne neupravený, bosý a rozgajdaný, stále vyzeral čarovne, a aj keď rozhnevaný, stále pôsobil jemne.
„Kam letíš?“ spýtal sa Cirrus chladne, netolerujúc takéto správanie na svojej chodbe, hoci práve prišiel a ešte nebol v stave, aby sa považoval za domáceho pána, zjednávajúceho hneď poriadky. No čo iné mu ostávalo?
Maxim sebou trhol a jeho peknou tvárou znova preletel úškľabok, ktorý ju vôbec nepošpatil, prestal sa vzpierať a smrkol: „Preč!“
„Kam preč?“
„Hocikam! Preč od neho! Nenávidím ho!“
„Koho nenávidíš?“
„No tvojho muža!“ vyrazil zo seba Maxim s uplakaným odporom, jasne dávajúc najavo, že tak pohŕda svojím doteraz milovaným adoptívnym otcom, že mu ani na meno nevie prísť.
„Čo ti spravil?“ pýtal sa Cirrus vecne, kontrolujúc sa, aby sa nenechal ovládnuť svojou únavou a pokúsil sa aspoň trochu utíšiť aj toto svoje nezvládnuteľné dieťa. Niežeby ho naozaj trápilo, prečo plače, lebo Maxim plakával od detstva dostatočne veľa na to, aby si na to zvykol a nebral to vždy vážne. Len sa teraz trochu prekvapil, keď jeho dospievajúci syn v okamihu zmenil farbu aj náladu a nedotklivo trhol hlavou, ako že nič. Cirrus sa ledva udržal, aby naňho podráždene nevyhŕkol, že tak potom čo má za dôvod, že sa správa, akoby mu niekto práve vyťal zaucho a tým prekvapene na ten dôvod prišiel. Max mal pri bližšom ohliadnutí naozaj akosi červenšie pravé líce.
„Prečo ti strelil?“ spýtal sa ho už trochu zaujatejšie, pretože síce Danil bol v tomto rovnaký ako on a sem-tam mu nejaká facka ušla, keď už sa deti inak nedali zvládnuť, no ak si dobre pamätal, Maxima ani jeden z nich nikdy nebil. Nemusel. Lebo ten chlapec bol donedávna najpokojnejší z ich osvojeného potomstva, bol milý a poddajný. Trochu sa menil posledný rok, to bola pravda, dostával sa predsa do veku, kedy to žiadne dieťa nemalo ľahké, no žeby sa mu predsa len podaril nejaký kúsok, ktorý Danila vytočil natoľko, až svojmu najmilšiemu vrazil?
Maxim znova trhol hlavou a namiesto odpovede zavzlykol: „Už ho nechcem vidieť. Nech si nemyslí, že mi môže rozkazovať. Povedz mu to!“
„Ty nerozkazuj mne,“ uzemnil ho Cirrus vľúdne a pustil mu lakeť. Maxim pohodil záplavou svojich vlasov a neistý si zrazu tým, ako sa má pred ním správať a či vlastne smie, aby znova nedostal, len ticho smrkol a Cirrus sa začudoval, kde sa v jednom chlapcovi môže brať toľko prirodzeného pôvabu, že ešte aj smrkanie mu ide tak pekne.
„Takže,“ skúsil to znova, pokúšajúc sa aspoň znieť trpezlivo, keď už sa tak aj necítil. „Čo sa stalo, že ti strelil?“
„Som dospelý!“ vyhlásil Maxim, skúšajúc predsa len jeho nervy tým, že opäť neodpovedal, hoci vedel, že už by naozaj mal. „Nemá mi čo rozkazovať, s kým sa mám stretať a s kým nie!“
Z toho ostal Cirrus trochu zmätený, lebo si nepamätal, že by niekedy jeden z nich rozkazoval deťom, s kým sa smú stretať.
„Ako to myslíš?“ spýtal sa.
„Môžem spať, s kým chcem,“ vysvetlil Max napoly vzbúrene, napoly predsa len zahanbene. Na to zase celý sčervenel a aj táto purpurová farba mu neuveriteľne pristala, uhol mu pohľadom a rozumne nečakajúc na to, kým spracuje, čo povedal, vykročil preč. Prešiel pár krokov, keď sa Cirrus za ním otočil a neveriaco skríkol:
„Max!“
Maxim sa rozbehol tak rýchlo, že keby ho chcel dohoniť, musel by sa výrazne namáhať. Cirrus to vzdal ešte skôr, ako sa pohol. Mal námahy dosť za celý rok. Hlavne dnes večer naozaj už nikam utekať nepotreboval. Jeho syn zletel zo schodov takou rýchlosťou, že nebyť jeho šikovnosti a obratnosti, bola by z neho už len veľmi pekná mŕtvola, a zmizol niekde, kde bolo preňho určite bezpečnejšie ako v prítomnosti muža, ktorý bol k nemu vždy prísny a nekompromisný, aj keď ho pravda nikdy nenútil do vecí, o ktorých vedel, že na ne nemá. Lebo vedel, že z neho napríklad len ťažko bude vojak ako jeho starší brať Marcus, a tak boli na Maxima kladené skôr prísne vedomostné nároky než fyzické.
Cirrus sa ustato otočil smerom, ktorým sa pôvodne vybral. V hlave sa mu rozvírilo nespočetne veľa otázok, no žiadna nebola tak podstatná, aby sa ňou rozhodol zaoberať práve teraz. Stále bol mokrý a začínala mu byť dosť zima. V jeho najkrajších predstavách by sa ešte tento večer mohol dostať do kade plnej horúcej vody. Lenže podobne krásne predstavy sa prestali plniť už pred rokmi. Prinajlepšom mohol dúfať, že si Marcus spomenie v kuchyni aj naňho a dá mu poslať jesť, hoci sa mu to nezdalo pravdepodobné. Bude mu teda stačiť, keď sa len prezlečie do sucha. Alebo aspoň postaví k horiacemu krbu. Alebo iba to, že sa vyzlečie a vlezie si hoci aj nahý do postele. Bude mu sakra stačiť, aj keď ho len niekto objíme.
Otvoril dvere, ktoré predtým Maxim tak prudko zabuchol, tušiac, že jeho manžel bude zrejme práve tam, no za nimi sa nachádzala najprv prázdna stmavnutá izba, slúžiaca na denné aktivity. Prešiel ňou k otvoreným dverám, z ktorých šlo svetlo a zastal v nich. Táto izba bola spálňa. Maximova spálňa. Horelo v nej niekoľko sviec, bolo to tam malé a útulné a všade ležali rozhádzané chlapcove veci, pretože v poriadku bol dôsledný asi tak ako Danil. Pri stene stála krátka posteľ, z ktorej už možno trochu vyrástol, ale ešte sa nesťažoval, že by ju chcel vymeniť, a tak sa nikto neobťažoval. Na tej posteli na obrovské Cirrusove prekvapenie sedel okúzľujúci mladý muž. Ich sluha Nino. Keby tam samozrejme len sedel, nebolo by to až také prekvapujúce, pretože si už zvykol, že Nino sa k jeho rodine (aj keď nikdy nie k nemu samému) správa familiárne a dôverne, pretože tak nejako boli aj jeho rodina. Predovšetkým sa tak správal k Danilovi a jeho manžel si na to postupom času tiež tak zvykol, že práve tohto sluhu chcel mať všade so sebou. Keďže ten malý plavovlasý chlapec vyrástol v plavovlasý idol takmer každých očí, Cirrus s tým, že je stále v prítomnosti jeho manžela, nebol tak celkom uzrozumený, avšak Danil sa k nemu choval síce priateľsky, no s odstupom, takže sa musel spoľahnúť na to, že jemu tie blonďavé vlny, plazivo a líškavo spadajúce mladému modrookému zázraku po pleciach, až tak neimponujú.
Nino si neisto zhrnul svoje svetlé vlasy na jednu stranu, nezbadajúc, že Cirrus zastal vo dverách a v nemom úžase sa snaží porozumieť tomu, prečo si práve oblieka halenku. Oproti nemu stál tvárou k oknu tmavovlasý muž. Ten hľadel len na svoj vlastný odraz v skle, s rukami prekríženými na hrudi, mierne rozkročený v zaťatom postoji, ktorý bol Cirrusovi tak dôverne známy. Jeho muž zúril. No ovládal sa. Ovládal sa tak, že si ryl prsty do lakťov, aby to zvládol.
„Takže ešte raz,“ precedil Danil pomedzi zuby. „Ty ho akože miluješ.“
„Nie akože. Milujem ho naozaj,“ odvetil Nino pevne, vôbec nie roztrasene, pretože rovnako ako Cirrus, aj on bol za tie roky naučený zvládať hnev svojho pána a vedel sa s ním vysporiadať po svojom.
„A on si myslí, že miluje teba,“ cedil Danil pomedzi zuby ďalej.
„Snáď hej,“ hlesol plavovlasý mladík tichšie a postavil sa, aby si mohol poriadne vytiahnuť nohavice, aj zapraviť halenku, čo v súvislosti s Maxovou rozgajdanosťou a jeho rozzúreným útekom poukazovalo na nehorázne predošlé dianie v tejto izbe, v tejto posteli, ktoré sa isto dialo hlavne preto, že ani jeden z previnilcov nečakal to, čo nečakal ani Cirrus - že sa jeho manžel tak skoro vráti.
„To nebolo prvý raz, čo ste spolu... toto robili,“ povedal Danil, ktorý zrejme vedel veľmi dobre posúdiť na základe vlastných skúseností, čoho svedkom sa stal, a Cirrus vyjavene vyvalil oči, nevediac, čo si o tom myslieť, lebo s takouto situáciou bol konfrontovaný po prvý raz. Bolo mu už dávnejšie zrejmé, že Maxim nie je ako Marcus a že keď sa raz začne zaujímať o veci ľúbostného rázu, bude pravdepodobné, že práve on nesplní kritéria kladené na dobrých synov, no netušil, že to ten chlapec bude riešiť už tak skoro. Veď skutočne mal len pätnásť. Bola to chyba vo výchove - v ich výchove, že k tomuto došlo? Zanedbali niečo? Boli s ním málo doma, málo ho strážili, málo ho usmerňovali?
„Pane,“ vravel Nino a bolo jasné, že mu to nie je po vôli, no k Danilovi bol vždy úprimný a chcel v tom zotrvať, aj keď mu to bolo trápne, a odvážne dvíhal hlavu, aj keď musel mať obavy. „Nebolo to prvý raz a keď to potrebujete vedieť, prvý raz bol len toto leto na Zelenom hrade. Mám Maxima rád a nikdy by som si nedovolil s ním... to... keby on sám nechcel. Ale on... s ním... pane, ja ho mám naozaj rád!“ Nino neoblomne pokročil k Danilovi, akoby to, že sa mu priblíži, nejako mohlo pomôcť, aby ho pochopil. „Nechcel som, aby ste sa to takto dozvedeli!“
„Ty si nechcel, aby som sa to vôbec niekedy dozvedel!“ vykríkol Danil.
„To nie! Ale chcel som počkať, kým bude Max... trochu starší, kým si dovolím žiadať Vás...“ nechcel sa dať Nino zastrašiť, hoci len to, čo vyslovoval, bolo nehorázne.
„No tak to si mal počkať so všetkým!“ otočil sa Danil prudko naňho a spravil k nemu krok, ktorý hrozil, že mu vrazí facku, akú dal predtým zrejme svojmu synovi, no práve vtedy sa rozrušený Cirrus pohol a obaja si ho všimli. Nino, hoci doteraz pôsobiaci ako odvážny dospelý človek, hájaci svoju hrdosť a ľahko spochybniteľné práva, zbledol na farbu odsúdenca, ktorému zaväzujú slučku okolo krku, no k jeho cti slúžilo, že sa vôbec neroztriasol, len ešte viac vystrel ramená. Danil naňho uprel bezradné modré oči, tmavé ako prázdne nočné nebo, volajúce o pomoc. Bolo jasné, o koho mal v tom momente Cirrus väčšiu potrebu sa postarať.
Nino sa mu prešmykol okolo tela, ako to tak vedel vždy robiť v detstve a keďže ostal rovnako útly, šlo mu to rovnako dobre aj teraz a duchaprítomne zmizol. Cirrus sa rozhodol zaoberať sa ním a jeho do neba volajúcim prečinom neskôr a pokročil do izby k svojmu mužovi. Dlho sa nevideli, no odlúčenie pre nich už dávno prestalo znamenať aj odcudzenie. Mohli byť od seba akokoľvek dlho preč, nič sa medzi nimi nemenilo. Cirrus automaticky natiahol ruky a Danil sa automaticky privinul do jeho náručia. Sklonil si mu hlavu na rameno a Cirrus mu položil ruku na hlavu. Na tmavé mäkké kučery, zviazané do zmotaného účesu, ktorý mu bude rozčesávať ešte dva dni a nadávať mu, prečo si práve toto vždy s tými peknými vlasmi robí, vyhrážať sa mu, že mu ich odstrihne na krátko, hoci by práve preto, aby si ich nechal dlhé, zabíjal.
„Čo sa tu deje?“ zašepkal, naučeným jemným ťahom ho upokojujúco hladiac po chrbte, vnímajúc, že má len o niečo málo suchšie oblečenie ako on sám, čo potvrdzovalo, že prišiel len krátko pred ním a z dôvodov, ktoré mu začínali byť jasné, nemal čas sa prezliecť do suchého. Vlasy mu stále voňali po daždi. Pevné telo pod vlhkým oblečením sa mu zdalo unavené, no napäté v strese.
„Ani sa nepýtaj,“ hlesol Danil vyčerpane na jeho ramene. „Ale keby si ich našiel ty a nie ja, asi by Nino neodchádzal po svojich.“
Cirrus to prešiel zmäteným mlčaním, v ktorom chvíľu zotrval aj Danil, kým sa vzchopil a pre istotu, lebo mal pádne obavy, že keď to jeho muž začne riešiť, nedopadne to pre nikoho dobre, zmenil tému: „Dvojičky sa stratili. Zase.“
„Viem, stretol som Sarilu,“ odvetil Cirrus.
„Pri všetkých svätých, kde? Uložil som ju pred hodinou do postele a bol pri nej, až kým nezaspala!“ zanariekal Danil, dvíhajúc hlavu z jeho ramena, lebo si popri tom všetkom nemohol dovoliť nechať sa chlácholiť. Už dlho si to nemohol dovoliť. Cirrus to už dlho nerobil, nemal kedy, nemal čas. Pozrel sa svojmu mužovi do tmavých očí stiahnutých únavou a starosťami a usmial sa, aby to aspoň trochu zľahčil:
„Je v stajni. Kázal som svojim vojakom, aby ju zviazali, tak snáď sa dovtípia a nechajú ju zviazanú celú noc.“
Danil si žalostne povzdychol a položil mu ruky na hruď. „Len teraz si prišiel, že?“ skonštatoval, cítiac jeho úplne mokrú košeľu pod dlaňami. „Dúfal som, že prídeš trochu neskôr.“
„Aby si si oddýchol?“
„Och, Cirr...“ zavrtel jeho muž hlavou a vysilene privrel oči. „Aby som to tu uviedol aspoň trochu do poriadku, kým sa vrátiš.“
„To predsa nemusíš,“ utešil ho galantne. Nikdy predsa nechcel, aby mu robil domácu paniu, hoci Danil sa tak nejako sám od seba vždy do tej pozície vmanévroval. Aj teraz len nepokojne mykol plecami a Cirrus na ňom videl, že mu viac ako všetok ten chaos okolo nich vadí, že ho nedokázal pred jeho príchodom utíšiť a zahladiť.
„Musíme ísť pohľadať Simona a Theodora,“ povedal a mysliac zrejme už na to, ako to urobí, vymanil sa mu a skrčil čelo. Cirrus by ho rád mal v rukách ešte o chvíľku dlhšie a hrial sa v jeho objatí, nič viac, len nasával jeho teplo a vôňu a opieral sa oňho rovnako ako sa on opieral oňho, no tiež už zase myslel na to, čo bolo ich povinnosťou.
„Pôjdem ich nájsť,“ ponúkol sa, hoci nerád, no nejako si tie povinnosti museli podeliť. „Cestou odnesiem zviazanú Sarilu znova do postele a ty, ak môžeš... choď za Maxom.“
Danil naňho utrápene pozrel, akoby to bola tá najhoršia úloha, akú mu mohol zveriť, no zároveň vedel, že to môže spraviť len on. Lebo on bol vždy Maximovým dôverníkom a to on mu pred chvíľou strelil a jeho dôveru zradil.
„Prosím, Nina nechaj na pokoji, ak ho stretneš,“ uistil sa ešte, lebo v tomto si nikdy u Cirrusa na istom nebol. „Mám také tušenie, že ak niekto môže za to, čo sa stalo, potom on nie.“
Bolo ťažké uveriť, že za to tým pádom môže ich ledva dospelý a tak nevinne pôsobiaci syn, ktorý sa pred všetkými doteraz tváril, že má v Ninovi iba najlepšieho staršieho kamaráta, no Danil ich oboch poznal viac, v tomto mu musel Cirrus dôverovať.
„Dobre,“ vzdychol si. „Aspoň že Marcus sa už vie postarať o seba sám.“
„Žartuješ?“ uškrnul sa Danil unavene. „Keby Marcus nebol deň čo deň pod tvojím dozorom, bol by z neho nie vojak ale divoch ako všetci jeho súrodenci.“
Ako všetci tvoji príbuzní, ako všetci čo vyrástli v Hlbokých horách a boli ponechaní v detstve sami na seba, zachcelo sa Cirrusovi rypnúť. Ako ty. No zdržal sa, vediac už veľmi dobre, kam by to viedlo a len mierne prikývol. Jeho muž nasadil svoj vychovávateľský výraz, ktorý používal na deti a pobral sa z izby von. Cirrusovi oneskorene napadlo, že sa vôbec nezvítali. Že ho mohol na privítanie aspoň pobozkať. No už bolo zbytočné aj natiahnuť ruku, Danil odchádzal. Nevideli sa vyše mesiaca, no ani on na to zjavne nepomyslel. Boli tu podstatnejšie veci ako bozkávanie. Unavený vládca šírej krajiny sa na malú chvíľu oprel o zárubňu dverí a privrel oči. Potichu vydýchol a znova sa nadýchol. Mohol ho pobozkať, aspoň na líce. Ale nehralo to žiadnu rolu. Bude ho môcť pobozkať neskôr a nielen na líce. Budú spolu celú zimu. A hoci sa v priebehu roka skoro nevídali, zimy boli iné. Bude ho môcť pobozkať inokedy a v podstate je mu jedno, že to neurobil na privítanie. Aj keď ho to trochu zamrzelo. Aj keď trochu zaľutoval, spomínajúc si stále, ako sa pred rokmi, na začiatku ich manželstva vítali... hodiny a hodiny, vyhradzujúc si všetok čas len pre seba. Nuž ale to bolo dávno. Vtedy to bolo iné, aj ich láska bola iná. Nenásytnejšia. Sebeckejšia. Cirrus sa odlepil od dverí a pobral sa hľadať svoje dve najmladšie deti. Teraz si viac nemohol dovoliť byť sebecký. Nemal na to proste šancu.
2. časť