Manzelska pravda - 2. cast
Zmohol sa len na žalostný povzdych, keď sa v daždi, ktorý neuveriteľne ešte nabral na sile čo do kvality aj kvantity, pozrel na z dosák nemotorne zbúchaný malý prístrešok v lese hneď za hradbami, kde uprostred vlhkej slamy ležalo päť malých divých prasiatok a dvaja sedemroční chlapci. Obaja identickí natoľko, že ich ani po tých rokoch, čo sa im snažil byť otcom, nevedel rozoznať, sa na sekundu presne zobudili, keď ich sestra, márne si trhajúca ruku z Cirrusovho zovretia, zapišťala tak nahlas, že prehlušila aj vyčíňanie víchrice a stonanie ťažko skúšaných stromov.
„Však sú krásni?“ vykríkla Sarila, aj napriek tej ruke, za ktorú ju držal, neustále poskakujúca a určite tým nemyslela svojich dvoch bratov, ktorí sa ako jeden posadili a rozospato na nich v tme zažmúrili. Cirrus nechápal, ako mohli doteraz v tom besnení živlov spať, rovnako ako nechápal, ako je možné, že do ich ledva držiaceho domčeka neleje. Divé prasiatka, ktoré zjavne nemali mamu, čo by sa raz-dva s dotieravými deťmi porátala, sa začali hmýriť, kvičať a liezť v zmätku cez seba. Jeden z chlapcov dvojičiek sa načiahol a nie príliš jemne jedno z nich chytil za malý chvostík. Prasiatko zajačalo zároveň so Sarilou, ktorá sa svojmu otcovi konečne vytrhla a vrhla sa na záchranu svojich miláčikov.
Cirrus stál a snažil sa nemyslieť na to, že pred chvíľou počul odbíjať na hradných hodinách polnoc, ani na to, prečo namiesto teplej postele ešte stále stojí v lejaku, ktorý mu už znova preniká pod plášť a bije do očí, aj keď má nasadenú kapucňu a už vôbec nie na to, kto je tomu príčinou, lebo podobné veci ho prestali udivovať už dávnejšie. Ono na tomto totiž nič udivujúce nebolo. Naposledy, keď Theodora a Simona hľadali, našli ich vo vlastnoručne do zeme vyrytej nore, kde sa hrali na líšťatá a to po dvoch dňoch ich nezvestnosti. To, že boli len za hradbami a našiel ich „už“ o polnoci, to, že Sarila zjavne celý čas vedela, kde sú a preto ho nakoniec donútila sem ísť, bolo vlastne celkom normálne. Bežné. Aj keď ešte pred desiatimi rokmi by povedal, že preňho v dospelosti budú bežné iné veci. Ako napríklad, že keď príde domov, nebude sa musieť starať o nič iné len o nedočkavosť svojho manžela, ktorý ho po dlhom odlúčení bude ťahať do postele, ledva čo zoskočí z koňa. Že ho namiesto toho nezazrie len letmo a náhodou, ako sedí pred slabo horiacim kozubom v salóne a snaží sa uprostred noci nejako rozumne porozprávať s dospievajúcim chlapcom o veciach, o ktorých sa hovorí len veľmi ťažko. Myslel si kedysi, a zdalo sa to tak dávno, že čím budú on a Danil starší, tým viac budú mať na seba čas. A nemyslel si, že nebude mať ani kedy pomyslieť na to, že ten čas na seba vôbec nemajú.
„Pozri, pozri!“ ukazovala mu Sarila, ktorú ani jeho vojaci nedokázali spacifikovať, jedno z prasiatok, dvíhajúc to úbožiatko do vzduchu, takže nadarmo hrabalo všetkými štyrmi nôžkami a kvíkalo.
„Úžasné,“ precedil Cirrus pomedzi zuby, odpovedajúc tak automaticky, že ani nevedel, že to vyslovil. Skláňal sa už totiž k dvojičkám a oboch naraz ich vyťahoval za golier z ich brlohu, obťažujúc sa len s výhražným pohľadom, neobťažujúc sa práve teraz aj s výchovným kázaním. Dôležité bolo predsa len to, že sa našli a jeho povinnosťou práve teraz bolo iba odviesť ich do postele a zabezpečiť, aby v nej zvyšok noci aj ostali. Postavil ich vedľa seba, jedného ako druhého, s rozospatými, nevinne sa tváriacimi úsmevmi, akoby ich hnal iba z predložky pred krbom a nie z mokrého chladného lesa. Pozrel sa na nich. Pôsobili v nebezpečnej tme a v zúriacom vetre tak drobne a zraniteľne, že sa zdržal aj toho, aby im pre istotu dal každému po zadku a len zavelil:
„Ideme!“
To sa mu našťastie podarilo tak nekompromisne, že aj Sarila pustila malé divé prasiatka a vyskočila na nohy. Spod plášťa jej trčal mokrý spodok nočnej košele a Cirrus si zhrozene všimol, že je bosá, čo nevidel vtedy, keď ho nástojčivo vliekla preč zo stajne. Všetky tri deti sa na jeho povel, ktorý zaznel razantnejšie, než keď dával rozkazy svojim vojakom, postavili vedľa seba a vrhli naňho oddané tmavé pohľady. Keby na nich nebolo tak strašne vidno, do akej rodiny patria a keby sa tým pádom tak strašne nepodobali na Danila, bol by azda v tej chvíli schopný nechať ich tam, nech ich radšej dačo zožerie, než aby sa mal on ešte niekoľko rokov trápiť s ich výchovou. No takto... čo iné mu pod kúzlom tých veľkých očí hrajúcich divými ohníčkami ostávalo, než usmiať sa?
„Pochytať sa za ruky a marš domov!“ prikázal. Sarila jeho prísny tón konečne vzala na vedomie a s prirodzenosťou ženy sa ujala tejto výzvy. Chytila svojich mladších bratov, teraz už výdatne moknúcich, s na hlave priplesknutými čiernymi vlasmi, každého za ruku a hrajúc sa pre zmenu ona na veliteľku s nimi vyrazila smerom do hradu. Cirrus ich nasledoval. Možno by mal kedysi sám zo seba zmiešané pocity. Teraz okrem vďačnosti a nádeje, že sa mu ich snáď už podarí dostať tam, kam patria, nedokázal cítiť nič iné. Teda okrem tej ohromnej túžby konečne si oddýchnuť.
Prirodzene, že jeho túžba nebola v hrade okamžite splnená, no on to príliš nevnímal, keď v zotrvačnosti pokračoval vo svojom poslaní. Sarila chcela stoj čo stoj sama uložiť dvojičky do postele. Chlapci sa rozhodli, že nechcú, aby ich Sarila uložila do postele. Pestúnka sa rozplakala hneď, ako Theodor, či Simon, kto to mal vedieť, vyskočil na svoju posteľ a vyhlásil sestre vankúšovú vojnu. Cirrus bez sily aj snahy zasiahnuť, sa na nich chvíľu pozeral, ako sa začínajú ohadzovať vankúšmi, dvaja chlapci proti jednému dievčaťu - no sily boli vyrovnané - a jačia tak, že teraz isto bolo už všetko služobníctvo hore. Nevedel, či to takto robia každý deň, no mal silné podozrenie, že sa len pred ním predvádzajú. Keď dospel k tomu poznatku, zabuchol dvere izby dvojičiek a pobral sa rovno do kuchyne. Cestou míňal znova salón, kde pred slabo plápolajúcim krbom ešte stále sedel Danil, tentoraz už bez Maxima, nehýbal sa a predklonený dopredu mal tvár vloženú v dlaniach v geste zúfalého vyčerpania. Cirrus pocítil nepatrnú výzvu svojich citov ísť za ním a spýtať sa, ako to s ich synom šlo a či to bolo až tak zlé, ako to vyzerá byť, no niečo iné bolo prednejšie. Prešiel okolo salóna bez zastavenia, aj bez toho, aby si ho jeho manžel všimol. Pôjde za ním potom, ubezpečil sa. Lebo on môže počkať. Aj keď on ho možno potrebuje najviac, on je zároveň ten, kto si bez neho vie poradiť aj sám. Cirrus netušil, kedy takto začal zmýšľať a využívať Danilovu samostatnosť k tomu, aby ospravedlnil svoj neschopnosť byť mu vo všetkom nápomocný.
Marcus bol našťastie stále v kuchyni. Cirrus to za šťastie nepovažoval, lebo vedel, že kuchárka prijala minulé leto veľmi mladé a veľmi pekné pomocníčky a kto iný ako ony by o takejto hodine servíroval pol pečenej kačice mladému pánovi rovno pod nos. Na stole pred mladíkom ležali okrem ohlodaných kostí a trochy kapusty, ktorú nikdy nemal rád, aj jeho nohy, on sa vystatovačne a nebezpečne húpal na stoličke a flirtoval so slúžtičkou, ktorá sa so smiechom zvŕtala okolo riadu, ako keby bolo naozaj uveriteľné, že je potrebné umyť ho uprostred noci.
Marcus samozrejme skoro padol z vrtkej stoličky, keď jeho veliteľ vošiel dovnútra a naučene vyskočil, salutujúc pred ním skôr, ako si uvedomil, že je doma a doma ten muž v mokrom plášti a s tmavými vlasmi padajúcimi mu do výrazných šedých očí už nie je jeho najvyšší vojenský predstavený, ale jeho otec. Cirrusovi to neprekážalo, naopak, využil to a bez zaváhania prikázal:
„Okamžite sa tu prestaň predvádzať a choď sa postarať o svojich súrodencov. Ak do hodiny nebudú Theodor, Simon a Sarila tuhí vo svojich posteliach, budeš celú zimu kydať hnoj v stajniach!“
Keďže vo vojne nemali podobné vyhrážky nikdy ďaleko k naplneniu, Marcus ani nehlesol, sklapol podpätkami čižiem a skríkol:
„Vykonám!“
Posteľ. Spánok. Oddych. Konečne. To bolo to jediné, čo šlo Cirrusovi hlavou, keď uzimený, stále v mokrých šatoch, stúpal do schodov. Hrad vôkol neho nebol ešte v pokoji a z diaľky počul, ako Marcus robí poriadok v izbe svojich mladších súrodencov, no o všetko bolo zdanlivo postarané a tým pádom mu to už bolo jedno. Chcel si len čo najskôr zvliecť šaty a strčiť sa pod hrubú kožušinu, ktorá ho určite v jeho spálni, na jeho veľkej posteli čaká. Na ich posteli...
Cirrus vkročil do tmavej miestnosti, studenej ako ľad, lebo niekto otvoril okno, aby sa vetrala a hneď vedel, že Danil tam nie je. Nemusel ani preletieť zrakom známe obrysy, prikryté rúškom noci, s tichou radosťou sa pozastaviť nad tým, že sa tu nič nezmenilo a aj po roku, čo tu nebol, vyzerá všetko tak jednoducho krásne a stroho úhľadne, nemusel sa príliš dlho pozerať na nízku posteľ, zaberajúcu polovicu útulnej miestnosti, aby vedel - aby cítil - že tam jeho muž nie je. Dotkol sa rukou zárubne dverí a povzdychol si. Jeho únava mu velila neriešiť to, či tam je alebo nie je, vedel predsa, že skôr či neskôr príde. Ustatosť nielen udalosťami dnešného dňa a noci, ale hlavne všetkým, čo mal za sebou celý tento rok, mu vravela, že si smie ľahnúť, zavrieť oči a schúliť sa len sám so sebou a bude mu dobre tak, ako mu tu bývalo vždy. Lenže niečo iné vedelo, že to nebude tak. Lebo by nemohol pokojne zaspať, keď vedel, že Danil tam niekde za dverami bdie a namiesto toho, aby ležal vedľa neho, po všetkých starostiach, ktoré mal mať rovnako ako on už teraz za sebou, sa stále trápi.
Šiel späť nadol schodmi skoro so zavretými očami, preto takmer bez povšimnutia obišiel dvojicu skrývajúcu sa v tieni a uvedomil si, že tam stoja, až keď bol pod nimi. Obzrel sa trochu neisto, nevediac, či si z neho len jeho vlastné, únavou zastreté zmysly nerobia srandu, no naozaj tam v tme a vlastne sa vôbec neskrývajúci stáli dvaja ľudia a jeden z nich bol podľa svetlých vlasov jednoznačne Nino. Tí dvaja si jeho nevšimli vôbec, pretože jednak šiel veľmi potichu a jednak ich zmysly boli zastrené niečím oveľa viac oslepujúcim než únava. Starší plavovlasý chlapec držal toho nižšieho, s tmavými vlnami padajúcimi mu po chrbte, okolo pásu, s hlavou sklonenou k nemu si ho pritískal v tesnom objatí a pomaly ho bozkával. V Cirrusovi na moment zatrnulo, no to, čo videl, v ňom nevyvolalo hnev a zúrivosť, len nepatrný záchvev... čoho? Nevyletel na nich s potrebou obom alebo aspoň jednému vyťať zaucho a nakričať na nich, či im na dnes už nestačilo dosť rodičovského hnevu, aj dosť ich lásky a dosť jeden druhého, lebo pri pohľade na nich pochopil, že nie, nestačilo. Lebo čo im tam bolo po nejakom nesúhlase opatrovníkov a pánov, keď mohli takto pri sebe stáť a do sladkého zbláznenia sa len bozkávať a bozkávať a... bozkávať. Cirrus videl, ako Maxim zakláňa hlavu, v nevedomej blaženosti hladká Nina po ramene stále a stále ako natiahnutý strojček, a Nino si ho drží pri sebe ako poklad, ktorý práve teraz nechce prevalcovať a zahltiť svojou túžbou, pretože si ju zrejme dnes už dali a teraz sa len... lúčia.
Cirrus si spomenul, ako sa s Danilom na začiatku ich vzťahu lúčili zakaždým, keď jeden z nich niekam odchádzal. Stáli takto rovnako pri sebe hodiny. A ďalšie hodiny, až kým nebolo jasné, že už určite meškajú. Bozkávali sa do slastnej nemoty a nepotrebovali sa v tých chvíľach ani príliš dôrazne dotýkať, stačilo im len ústami prenášať rozkoš svojej lásky. Milovali sa vtedy tak šialene. Milovali sa tak bezhlavo a nenásytne, že pri každom opätovnom stretnutí šli jeden druhého zabiť túžbou. Kedy sa to začalo vytrácať? Spomaľovať, upokojovať, kedy prestali jeden druhého ťahať do postele pod hocakou zámienkou a pri každej príležitosti? Cirrusa jemne pichlo žiarlivosťou, ktorú pocítil k mladej dvojici v tme, vediac, že to, čo majú oni, on a Danil už určite nikdy mať nebudú. Lebo tieto veci prirodzene odchádzajú a vášeň sa vytráca z každého vzťahu, nech by robili, čo by robili a nech by sa tomu aj bránili, čo sa oni nikdy nebránili, lebo si to tak nejako ani nevšimli. Cirrus si ani nespomínal, kedy mal naposledy skutočne potrebu Danila tak poriadne pomilovať. Pokiaľ si pamätal, poslednú dobu sa ho len tak raz za čas pýtal, či na to nemá chuť a Danil len tak raz za čas mal na to chuť práve vtedy, keď sa pýtal. Bolo asi normálne, že on, aj keď dospelý a vyzretý muž, závidel mladším chlapcom nedospelú zamilovanosť, ktorá mala vždy na všetko len jednu odpoveď - sex. A bolo prirodzené, že sa s neurčitým, napoly pokojným a napoly rozrušeným úsmevom odvrátil a nechal ich tam stáť s vedomím, že mu ten pohľad na nezrelú lásku až tak veľmi neublížil. Lebo hoci ho nikde v tomto hrade nečakal nikto, kto by mu vládal, či chcel vládať dať nespútanú vášeň, čakal ho tam niekto, kto ho... vždy čakal. A on v ňom mal oveľa viac ako len neistú nádej na vášnivé milovanie. Nemusel sa nad tým ani zamyslieť, aby to vedel. Mal v ňom istotu skutočnej lásky.
Oheň v krbe salóna vyhasol a ostali po ňom len slabo plápolajúce uhlíky, ktoré vzduch v miestnosti nemali šancu ohriať. Cirrus sa striasol v šatoch, ktoré na ňom začínali pomaly schnúť, no aj tak mu bola čoraz väčšia zima. Už naozaj akútne sa potreboval dostať do postele, lenže po tom, čo stretol na schodoch tých dvoch mladých, pre ktorých spánok práve nehral rolu, v nej ešte akútnejšie nechcel byť sám. Vošiel do miestnosti na prízemí, kde dúfal, že nájde toho, kto jediný sa smel s ním už toľké roky deliť o spoločné lôžko a s úľavou aj ľútosťou si povzdychol. Usmial sa aj zamračil a rýchlo podišiel ku kreslu, v ktorom ho predtým videl rozprávať sa s ich nevďačným synom (ktorý si jeho rady zjavne nevzal k srdcu), v ktorom ho videl neskôr v bezradnosti si vtláčať tvár do dlaní a v ktorom ho uvidel aj teraz. Len Danil v ňom nesedel a nemárnil čas daromnými úvahami, čo by napokon bolo preňho netypické. Danil tam spal.
Cirrus nad ním chvíľu stál a nevedomky sa usmieval nehou a starostlivosťou, ktorá prestupovala jeho telo na miestach, kde by pred rokmi víťazila len slepá túžba. Jeho manžel, jeho jediný muž a jeho milovaný ležal schúlený v kresle ako malý chlapec, ruka mu visela cez jeho operadlo, hlavu mal položenú na nej, jednu nohu skrčenú k sebe, druhú vystretú smerom ku kozubu. Na bledej tvári mal výraz totálneho vyčerpania, ústa jemne pootvorené v hlbokých počuteľných nádychoch, jemné vrásky okolo očí badateľné v strese, boli v spánku úplne vyhladené. Nejako a niekedy sa mu podarilo vyslobodiť si vlasy z nerozmotateľného chumlu, na ktorý sa menil jeho precízny účes, keď už mu nebolo treba reprezentovať. Zrejme preto, lebo ich mal mokré a vadilo mu to. Spadali mu teraz v strapatých hustých vlnách po ramenách a jeden čierny točitý prameň mu visel rovno cez tvár.
Čupol si k nemu a chvíľu sa naňho díval, hľadajúc v jeho známej tvári to, prečo sa doňho zamiloval, nachádzajúc to okamžite, vpísané do jeho pekných čŕt, do krivky jeho úst a obrysov tváre, no už ho to neprekvapilo, viac nedokázalo udiviť tak, ako keď ho uvidel prvýkrát. Lebo jeho tvár poznal viac ako svoju vlastnú a mal naučené naspamäť, že je pekný a príťažlivý a až tak ho to viac nenadchýnalo, pretože... pretože to nebolo to, prečo ho miloval.
„Danilo,“ zašepkal a jemne mu siahol na hlavu, prehrabujúc mu vlhké vlasy. Aj on bol stále v tých veciach, v ktorých prišiel, boli na ňom už suché, no aj tak, nemusel by v nich ostávať.
Danil sa zamrvil a bez toho, aby otvoril oči a snáď aj bez toho, aby sa prebudil, nie príliš prívetivo zamrmlal: „Nechaj ma spať...“
„Danilo, poď spať do postele,“ nedal sa Cirrus prirodzene odbiť, hoci jeho tón ešte viac zmäkol a zjemnel. Pohladkal ho po líci, odhrnul mu prekážajúci prameň vlasov a opatrne mu siahol pod pazuchu, aby ho trochu nadvihol. „Poď.“
Danil zvraštil tvár, nenávistne naňho pozrel pomedzi škárky viečok a ohnal sa po ňom. „Cirrus, prosím ťa, daj mi pokoj.“
Keby mu to povedal pred desiatimi rokmi, Cirrus by sa buď do krvi urazil, alebo ho rovno tam stiahol na zem a donútil ho odvolať to, či už slovne, alebo... inak. Teraz sa len trochu namrzene uškrnul a dôraznejšie ním potiahol. „Tu sa poriadne nevyspíš, takže poď do postele.“
Danil naňho vrhol pre zmenu nešťastný pohľad, s čím sa už dalo lepšie pracovať a Cirrus ho dôraznejšie potiahol, aby vstal. Napadlo mu, že keby bol príliš galantný alebo príliš zamilovaný, nemusel ho budiť, mohol vypäť posledné z ostávajúcich síl, vziať ho na ruky a do postele si ho odniesť. No galantne sa k nemu v súkromí už dávno nemusel správať a v zamilovanosti by chýbajúce sily hľadal márne. Na druhej strane by pre svoju potrebu mať ho konečne v noci pri sebe urobil čokoľvek, aj keď jeho to očividne len dráždilo.
Pomohol mu postaviť sa, v čom mu Danil moc nepomáhal, a keď konečne stál na nohách, namiesto toho, aby sa dal čo najrýchlejšie odviesť do spálne, s utrápeným povzdychom sa naňho ovesil a ostal na ňom tak ovesený stáť. Cirrus mu so strácajúcou sa trpezlivosťou nežne prešiel dlaňou po chrbte a dávajúc trochu najavo podráždenie, nutne sa hlásiace kvôli tomu, že sám ledva stál na nohách, povedal: „Mám ťa vliecť?“
„Odvleč ma, prosím,“ súhlasil rozospatý Danil.
„Si ťažký.“
„Ty si silný.“
Hoci to bolo vydieračské, Cirrus na moment pocítil nutkanie priznať, že silný nie je a je práve tak slabý, že keď sa bude naňho ešte chvíľu vešať, padnú na zem a nebude na tom nič romantické, keď si obaja pri tom ublížia.
„Danil,“ zavrčal, strácajúc akúkoľvek snahu o jemnosť a nehu, ktorú chvíľu cítil, keď on tak mierumilovne spal, ochotný pre zmenu pustiť ho a nechať ho tam, nech si spí, kde sa mu teda chce, keď si neváži, že sa preňho vrátil a že sa staral. No Danil, naučený už aj na jemné odtienky nálady odrazenej v tóne jeho hlasu, sa od neho odlepil a otrávene zamrmlal:
„No však sa hneď neštvi, už idem.“
Otočil sa a zamieril von z miestnosti, Cirrus sa pohýnajúc hneď za ním, automaticky skĺzavajúci pohľadom nadol jeho postavou. Pocítil nutkanie chytiť ho za zadok, ani tak nie preto, lebo by po tom práve teraz túžil, no spomenul si, ako sa mu prednedávnom donieslo, že to nutkanie mali iní a že jeden z barbarov, s ktorými sa Danil na severe pokúšal vyjednávať, si podmieňoval súhlas s ich požiadavkami tým, že sa bude môcť práve toho pevného pozadia jeho manžela intímne dotýkať. Cirrus sa rozpamätal aj na to, že to zabudol s Danilom prebrať a doteraz nevie, ako na to zareagoval, no viac-menej si bol aj istý, že keby to bolo preňho nepriaznivé, nevhodné, či dokonca neverné zareagovanie, už by to na ňom spoznal. Jeho muž sa vo dverách zrazu otočil a akoby sa až teraz zobudil, či si práve na niečo spomenul, s miernym úsmevom k nemu natiahol ruku, prichytil si jeho tvár, pobozkal ho na okraj úst a spokojne zašepkal:
„Ahoj.“
„Ahoj,“ zvítal sa s ním Cirrus s pobaveným úškrnom a nasmeroval svoje pery viac na jeho, aby sa stretli v letmom bozku, ktorým sa nestihli privítať predtým. Tým spravili zadosť svojim zvyklostiam, odtiahli sa od seba a Danil sa ticho zasmial, keď ho Cirrus zľahka plesol po zadku a popchol ho už konečne smerom k svojím najakútnejším potrebám.
V ľadovej spálni sa potom Danil úplne triasol, keď mu Cirrus rýchlo pomáhal z oblečenia, lebo bol príliš netrpezlivý, aby sa dokázal pozerať, ako to rozospato, nemotorne robí sám, takže popri tom, ako zvliekal vlhké kusy šatstva zo seba, zvliekal ich aj z neho a popri tom, ako si vyčítal, že to sprosté okno nezavrel hneď, keď sem prišiel prvýkrát, dokázalo mu byť len ľúto, ako je jeho mužovi kvôli tomu zima a darilo sa mu nemyslieť na to, ako je zima jemu samému. Nenamáhal sa s tým, aby potme niekde v skrini hľadal hrubé zimné nočné košele, lebo tušil, že tam zrejme ešte ani nie sú nachystané, a tak sa uspokojil s tým, že nahého Danila vmanévroval do postele, priľahol si k nemu, prikryl ich oboch poriadne hustou kožušinou a tesne sa k nemu od chrbta pritisol.
Danil si mu ešte viac vtlačil zadok do lona a pevnejšie si obmotal jednu jeho ruku okolo seba, drkocúc zubami, prepletajúc si s ním aj nohy. Cirrus si pomyslel, že keď pre nič iné, pre toto je dobré mať stáleho partnera - aby si zachoval fyzické zdravie a keď už teda bol pri tom, tak aj duševné. Veď Danil dnes večer zvládol tú náročnejšiu úlohu, na ktorú by sa on nedal a bol ochotný skôr uprostred noci naháňať po lese zdivené prasiatka, než sa porozprávať o milostnom živote so svojhlavým synom. Zauvažoval, či by sa ho mal spýtať na to, ako to s Maxom dopadlo, no únava, ktorú si doteraz ako-tak držal od tela, naňho víťazne dopadla celou svojou váhou. Zavrel oči, cítiac, že otvoriť by ich bolo príliš veľkou námahou. Rovnako ako primäť jazyk k tomu, aby formoval slová. Cit sa mu pomaly začal vracať do skrehnutých údov a keď tak chvíľku bez pohnutia ležali, spravilo sa v ich malom spoločnom priestore dostatočne teplo na to, aby sa dokázal uvoľniť a konečne si vydýchnuť.
Konečne. Vydýchol trochu hlasnejšie úľavou a spokojnosťou. Po tomto pocite túžil snáď už večnosť. Len si ľahnúť, nič neriešiť a spať. Danil sa, reagujúc zrejme na jeho počuteľný výdych, pohol a otočil sa k nemu. Cirrus neotvoril oči, nedalo sa. Len zľahka pootvoril pery a nechal tie jeho, nech sa s nimi jemne spoja.
„Chceš...?“ vydýchol mu jeho muž ticho, váhavo do nich a pritlačil sa k nemu odpredu - dotýkajúc sa ho intímne miestami, ktoré boli vždy, aj v chlade, horúce. A teraz príjemne mäkké a nič nepožadujúce, hoci sa o seba otreli. Ostali tak pri sebe, unavene, no pokojne spočívajúci. Cirrus si spomenul na to, ako sa k sebe na schodoch tlačili Nino a Maxim, nevediac sa jeden druhého nabažiť. On a Danil boli jeden druhého už dávno nabažení. A na tom, že sa nič nedialo, aj keď sa k sebe tisli nahí a cítili celé svoje telá, nebolo nič výnimočné. Spávali takto pri sebe predsa už strašne dlho. Nie každú noc, ale nespočetne veľakrát. Cirrus vedel, že Danil sa ho to spýtal formálne, nie preto, že by to myslel vážne. Keby to vážne chcel, už by to cítil. Pevne ho objal a pritisol si ho tak, že Danil vsunul hlavu pod jeho a pritisol sa mu lícom k prsiam. Nemusel na jeho dotaz odpovedať. Aj tak bol schopný len sa pousmiať do tmy. A on to pochopil aj bez odpovede, bez slov a vďačne si vzdychol:
„Zajtra...“
Cirrus vedel, že to nebudú robiť ani zajtra a možno ešte pekných pár dní, dokonca týždňov, kým sa uvoľnia a odosobnia od vonkajšieho sveta natoľko, že nájdu potešenie jeden v druhom. Alebo sa aspoň len budú dostatočne nudiť na to, aby v tom našli zábavu, aj to bolo možné. Bolo mu to jedno, už dlho. Nepotreboval sa s ním milovať noc čo noc ako na začiatku ich manželstva. Nepotreboval by sa s ním milovať dlho, len raz za čas a možno len na uistenie toho, na čo slová niekedy nestačili. Že to medzi nimi je láska. Že je to láska, ktorá je tak pevná a nezmeniteľná, že naozaj nepotrebuje dennodenné prejavy na to, aby pretrvávala a žila.
„Som tak šťastný, že som zase s tebou doma,“ zamrmlal Danil z polospánku a Cirrus ucítil, ako mu jeho ruka skĺzla nízko na chrbát, krásne intímne nízko a tam nenáročne, dôverne spočinula. V tichu svojej vlastnej spálne, v krásne mäkkom pohodlí milovanej náruče, nepotreboval počuť nič viac a nepotreboval cítiť nič viac. Úplne to stačilo k tomu, aby cítil blaho konečne mu prenikať každou bunkou tela a kolísať ho k vytúženému spánku. Lebo nikdy, v žiadnej inej situácii nebol tak šťastný. Ani keď spolu slávili úspechy vo svojom vládnutí, ani keď sa tešili zo svojich detí, ani keď sa spolu milovali. To všetko bolo predtým či inokedy, v inom štádiu vzťahu, keď mal úplne iné potreby. V tomto štádiu lásky práve dosiahol všetko, čo mu bolo v tej chvíli treba. Mal pri sebe milovaného muža, vedel, že jeho rodina je v bezpečí a mohol celú noc nerušene, tvrdo spať.
Koniec.