Manzelska povinnost - 14. kapitola
Okno nechal pred odchodom otvorené dokorán, a tak bolo dnu nie sviežo, ale rovno zima. Dole v sieni predtým horel oheň a aj na chodbe bolo teplejšie, takže Danila až striaslo, keď vkročil do svojej stmavnutej spálne. Po práve tá izba bola ich spoločná a určená im obom, no keď sem ešte v lete prišiel, bol sám a stala sa jeho. Cirrus tu bol len ako hosť. Samozrejme, o niečo viac ako hosť. Lebo Danil ho nemusel pozývať dnu, ani mu len gestom nenaznačil, nebolo treba mu povoľovať, od určitej chvíle mal dovolené vojsť bez opýtania. Od tej chvíle, kedy vedľa seba ležali v posteli. Mnohé brány sa otvorili tým letným večerom spred dvoch mesiacov, to Danil dobre vedel. Len oni ešte nedostali príležitosť nimi prejsť.
Pošúchal si ramená chladom a okamžite zamieril k oknu, obchádzajúc posteľ trochu väčším oblúkom. Izba nebola veľká, asi zhruba rovnaká ako tá na Zelenom hrade, no zariadená útulnejšie a akosi mäkšie. Danil si to tu však napriek pohodliu nenavykol nazývať domovom, pretože stále vedel, kam patrí a kde je jeho miesto. S jeho detskou izbou v Hlbokých horách to nemalo už nič spoločné. Vedel, kde je jeho pravý domov a ku komu patrí. Len sa nevedel zbaviť dojmu, že aby sa tak stalo skutočne, mal by si ho Cirrus doviesť späť domov nie ako cudzinca, ani nie ako milenca, ale proste... inak.
Počul, ako za sebou jeho muž zavrel dvere a sám sa načiahol po okeniciach. Rýchlo ich privrel k sebe a zakvačil západkou, aby držali zavreté. Siahol oboma rukami naraz aj po závesoch a rýchlym, nervóznym pohybom ich pritiahol k sebe. Otočil sa. No. Zastrieť závesy bola chyba, pretože sa tým pádom izba ponorila do úplnej tmy. Alebo tak sa mu to najprv zdalo. Nevidel nič a nepočul žiaden pohyb druhého muža a jeho srdce dosť spanikárilo, kým si mu oči privykli na tmu a zistili, že pomedzi stred závesov predsa len preniká dnu žiara svetlej noci, jasnej a bez mrakov, ktoré by kryli výhľad mesiacu, ako to tak bývalo v týchto končinách vždy na jeseň. V prítmí sa mu pomaly začali ukazovať obrysy známej izby - pár kusov nábytku, krb, ktorý niektorý zo sluhov mohol zapáliť, lenže nikomu predtým nedal ten príkaz a Nino, jediný, ktorý by to intuitívne spravil aj sám a ktorého prv videl na nádvorí, sa stratil ktovie kde. Jeho posteľ stála čelom pritlačená k bočnej stene. Manželská posteľ, presne tá, ktorej sa už raz Cirrus naľakal, keď zastal na prahu presne tejto izby počas ich prvej návštevy. Danil na ňu pohliadol a bol rád, že mu ju aspoň ráno slúžka zastlala a nie je rozhádzaná tak, ako ju každý deň opúšťal - prikrývky rozmetané a vankúš plný peria zmačkaný, scéna ako po bojisku. Lebo sa mu nespávalo dobre, odkedy nespával na Zelenom hrade. Nepamätal si často, čo sa mu snívalo, no pár razy podľa reakcie svojho tela vedel odhadnúť, čo to bolo. Jeho telo túžilo po spoločnosti muža, stojaceho teraz mlčky pri dverách. Nespávalo sa mu dobre, odkedy vedel, ako sa mu môže dobre spať pri ňom a to nemusia mať ani pohodlie veľkej postele a celkom stačí deka na mäkkom podklade lístia. Jeho telo vedelo, čo chce, hoci sa mu to myseľ snažila vyhovoriť. Danil preto tušil, že to nie jeho rozum, ale jeho city ho doviedli k tomu, ako sa angažoval v prospech a víťazstvo ich rodu. Nie kvôli otcovi a svojej vlasti šiel za iným otcom a predal sa do jeho služieb. Nie kvôli tomu, aby sa zalichotil svojmu manželovi a ukázal mu, že ho môže pokladať za partnera hodného dôvery, zničil jeho nepriateľov krutejšie, než by to urobil on. Nie kvôli tomu, aby si umocnil svoje postavenie, pomohol upevniť postavenie jemu. Vedel hneď od začiatku, že Cirrus raz príde na to, že to nedokázal jeho otec ale on. Nespravil to preto, aby si ho zaviazal. Ani preto, aby bol naňho hrdý, či nebodaj mu vďačný. Chcel len... chcel mu len dať dôvod - ak ho ešte nemal - aby v ňom popri tom všetkom, čím sa mu protivil, našiel niečo, čo by mal aj rád...
Danil hľadel krížom cez posteľ do sivých očí, ponorených v tieňoch tmy na druhej strane izby a pozvoľna, veľmi pomaly, dostával odpovede na svoj zmätok. Cirrus sa díval teraz priamo naňho, no stále tým nečitateľným pohľadom plným vyjadrení, ktoré sa nedali zrovnať s ničím, čo doteraz Danil poznal. Pokúsil sa v nich nájsť minimálne základnú príťažlivosť, túžbu, ktorá bola tak zrejmá napríklad u Fina, no aj tá, hoci prítomná v šedom mori, bola tak pozmenená a zafarbená úplne inak, že strácala na bežnom význame. Začínali sa chápať len veľmi zdráhavo a klopýtavo. Lúštiac toho druhého tým viac, čím viac záhadnejší sa pre nich stával. Bolo to ťažké v počiatkoch, teraz sa to zdalo priam nezdolateľnou úlohou. Pretože sa do toho nerozmotateľného klbka nepochopenia primotávalo čoraz viac pocitov, dojmov a myšlienok. Danil už nevedel ani, čo si myslí sám o sebe, nieto, aby dokázal uhádnuť, čo si o ňom myslí on. To zmätené, nerozlúštiteľné tajomstvo viselo nad nimi ako horúce slnko, do ktorého sa nemohli dívať príliš dlho.
Danil si v tichu miestnosti bezhlasne vzdychol a sklonil pohľad. No nie nato, aby sa odvrátil. Telo sa mu chvelo, no jeho kroky boli isté a vedeli, kam ho vedú, keď sa pohol a obišiel posteľ. Každý jeho krok znel utlmene a pritom odvážne. Zastal pri Cirrusovi a dvihol k nemu hlavu. Nadýchol sa len veľmi plytko a nespravil nič. A tým toho spravil až príliš veľa.
Cirrusovi sa neovládateľne chveli prsty, keď siahol k jeho tvári a dotkol sa toho, čo sa mu nemo ponúklo. Nie odovzdane. Rozhodne a s istotou. Napriek tomu placho. Popchýnalo to k tomu, aby si bez váhania vzal, čo je odhodlané sa mu dať. Danil naňho hľadel skoro bez žmurknutia, privierajúc oči len veľmi pomaly a skoro neochotne, keď mu bruškami prstov prešiel po hladkej, ešte stále do zlatista opálenej tvári, okrajom spánkov a dole kontúrami brady a znova hore, dotýkajúc sa úzkych pásikov kožených remienkov, pospletaných v tenkú čelenku, idúcu mu krížom cez čelo, držiacu spadajúce kadere točiacich sa čiernych vlasov, rozpustených, siahajúcich mu niečo pod plecia. Nechal ruku na temene jeho hlavy, prikláňajúc sa k nemu čelom, dotýkajúc sa ním tej koženej čelenky, ticho vydychujúc. Mali si toho toľko vysvetliť, no až teraz začínali chápať, že to nie sú slová, ktoré chcú vysloviť. Chceli sa rozprávať, už odkedy sa zbadali na nádvorí a srdcia im zastali tým pohľadom - pretože sa za necelé dva mesiace obaja zmenili. Cirrus pochudol a telo mu ešte viac spevnelo v tvrdých bojoch, Danil o nepatrný poskok času zmužnel a vyspel, pretože hoci boli dospelí v počítaní rokov, obaja ešte stále rástli, učili sa, ich mysle sa rozvíjali a ich telá prispôsobovali. Keď Danil vtedy videl Cirrusa, ako zoskočil z koňa, s dlhými, úplne pocuchanými vlasmi, ťažko a neupravene mu padajúcimi cez plecia, keď videl, ako sa jeho telo ľahko a pružne hýbe, zapálilo sa v ňom všetko, čo mohlo horieť. Keď tam Cirrus videl Danila, tak upraveného a vystreto stojaceho v hrdej póze mladého šľachtica, dostalo sa mu toho, po čom túžil vždy - privítania. Lebo nikdy nechcel, aby mu niekto utekal v ústrety a vrhal sa mu do náruče. Chcel len, aby naňho čakal. Nie v posteli. Nemuselo to byť ani na jeho domovskom hrade. Mohlo to byť kdekoľvek, aj na konci sveta. Len aby tam čakal.
Pery sa im opatrne dotkli v tichom túžobnom nádychu a odtiahli sa. Cirrus Danila pevnejšie prichytil na zátylku a znova sa mu pritisol k ústam, roztrasene si vychutnávajúc to dokonalé zapadnutie, v ktorom ich pery priliehali k sebe.
„Na našej svadbe,“ zašepkal úplne od vecí, ticho a chrapľavo hlasom, ktorý Danilovi spôsoboval zimomriavky všade na tele, hoci si nikdy nepriznával, ako mu príde to zachrípnutie príťažlivé, „keď sme sa pobozkali, cítil si... toto?“
„Toto?“ šepol Danil a pritisol mu ústa k ústam do tej krásne pasujúce linky, zdôrazňujúc s chvejúcou sa nežnosťou, o čom hovoria. „Hneď.“
Usmiali sa na seba s dôverou, ktorá akoby sa tvorila spätne, zabiehajúc do okamžikov, ktoré mali spoločné už dávno, len o tom nevedeli.
„A keď sme boli potom spolu v tvojej izbe v svadobnú noc,“ šepkal Cirrus, akoby si tých spoločných spomienok potreboval objasniť ešte viac, pretože to napomáhalo čomusi, čo mohlo vysvetliť to nevysvetliteľné klbko pocitov. Mäkko zabáral prsty Danilovi vzadu do šije, bezbolestne, no s tlakom, ktorý dával najavo, že sa ho potrebuje dotýkať viac a je mu trápením držať si ho len takto. Danil, vnímajúc jeho podnety až príliš citlivo, dvihol ruky a položil mu ich na hruď, na pevné prsia, tak tvrdé pod jeho dlaňami, že nechtiac vydýchol vzrušením.
„Chcel si, aby som ostal?“ pýtal sa Cirrus ďalej a druhou rukou si ho prichytil na páse.
„Nechcel,“ odvetil Danil, priznávajúc to s trochou počiatočného vzdoru. „Mal som strach.“
„Ty si mal strach?“ otvoril Cirrus oči viac a vo vytržení naňho pozrel. „Vieš, aký som mal ja?“
„Ty?“ vyvalil oči aj Danil a na chvíľu ustrnul v nepochopení. „Veď ty si... vedel, čo...“
„Vedel čo? Ako sa na počkanie vyspať s tým najkrajším mužom, akého som kedy stretol, navyše...“ Cirrus sa s tichým túžobným nádychom znova pritlačil k jeho perám. „... navyše s takýmito ústami?“
Danil tie ústa pootvoril a neubránil sa hlbokému povzdychu, keď mu horúci jazyk prekĺzol dovnútra, nepatrne zavadil o zuby, pošteklil na podnebí, zašiel po jeho jazyku hlbšie a potom ho opatrne prebudil k maznavej hre. Nevedel prečo, ale nútilo ho to postaviť sa na špičky, Cirrus pritom nebol od neho vyšší. So slastným nádychom a privretými viečkami si uvedomil, že sa napína preto, aby naňho dočiahol, lebo nestoja celkom pri sebe. Lebo je ešte stále medzi nimi priveľký priestor.
„Danilo,“ zašepkal Cirrus, vykĺzavajúc mu z úst len preto, aby ho mohol jemne pobozkať na spánku a potom tesne pod uchom, „už viac nemaj strach, lebo ja ho už nemám tiež.“ Pozrel sa mu znova do očí, Danil pohliadol do sivej hmly, v ktorej sa strácalo všetko, čo sa snažil doteraz rozlúštiť, utopené, rozostrené a zliate dohromady.
„Prosím,“ šepol Cirrus a on ucítil, ako mu jeho ruka skĺzava dole po chrbte a pripája sa k tej druhej na jeho páse, ako spravil krok dozadu a ťahá ho so sebou, „ver mi.“
Dosadli na posteľ vedľa seba, Cirrus s rukou položenou okolo jeho pásu, Danil stále s jednou na jeho hrudi. Už počas cesty mu rozopol zdobenú vestu a teraz ho hladil cez jemnú látku tenkej košele, nedočkavo zachádzajúc prstami pomedzi malé strieborné gombíky, kde sa látka od seba oddeľovala a odhaľovala hladkú pevnú pokožku. Cirrus ho bozkával - pomaly a nenáhlivo, no aj tak s úpornosťou, ktorá mu vyvracala hlavu trochu dozadu. Dlho bol bez prestania v jeho ústach a Danilovo telo sa rozhorievalo iskričkami skáčucimi po pokožke všade na jeho pažiach, na chrbte, po nohách, všade, kde sa mohol dotknúť, hoci sa ešte nedotýkal. Nikam sa neponáhľali, nemali kam, skôr naopak, akoby sa stále napriek uisteniam trochu obávali toho, čo je pred nimi a čo sa stane, keď to dosiahnu. Danilovi sa skôr náhodou než úmyslom podarilo rozopnúť jeden malý gombík a prsty mu vkĺzli viac pod košeľu, zavadili o tvrdý výbežok na Cirrusových prsiach. Jeho muž mu zovrel halenku na páse a druhou mu prudko vošiel do vlasov, zvracajúc mu hlavu ešte viac dozadu, tlačiac naňho aj ústami. Danil cítil, že ho núti si ľahnúť. Vymanil sa mu a odtrhol sa od neho.
Udýchane na seba pozreli, obaja chápuc, čo sa deje, no stále to nedokážuci prekonať.
„Ty si... naozaj myslíš...“ začal Danil proti svojej vôli rozprávať, netušiac, prečo to robí. „Že som ten...“ ticho si odfrkol, akoby to bolo trápne, „ten najkrajší muž?“
Cirrus sa bezradne naňho pozrel, netušiac, čo na to odpovedať. Otvoril ústa a znova ich zavrel. Potom sa znenazdajky uškrnul. „Už zase to robíš,“ podotkol s pobaveným podráždením.
„Čo?“
„Kladieš mi otázky, na ktoré nemôžem nijako odpovedať, aby som ťa nepobúril.“
„Odpovedaj mi,“ zamračil sa Danil.
„Nie,“ odvetil Cirrus s ľahkosťou a priklonil sa k nemu, aby mu vtisol jemný bozk na zmiernenie účinku svojich slov. „Nie si ten najkrajší muž, akého som kedy videl.“
„Prečo to potom hovoríš?“
„Lebo... no lebo je asi pre mňa jednoduchšie povedať to takto,“ odvetil Cirrus trucovito, no hneď aj zadusil akýkoľvek náznak hádky, prekĺzol mu pod bradu a potom znova nahor k spánku a poza ucho na to miesto, kde bolo tak dobré sa prisať a Danil hlasno, prekvapene zastonal. Jeho telo ako na povel zmäklo a spoddajnelo do tej miery, že keď ho Cirrus znova opatrne zatlačil, sám sa nahol dozadu.
„Ale keď to chceš počuť, tak to môžem rozviesť. Nie si ten najkrajší,“ zašepkal mu do ucha, nahýnajúc sa nad ním, „si najprekvapujúcejší muž, akého som stretol.“
Danil naňho udýchane pozrel nahor a uvoľnil sa natoľko, že si ľahol hlavou rovno do vankúša.
„Si vzdorovitý a tvrdohlavý a ten najstrašnejší manžel,“ pokračoval Cirrus a obkročmo si sadajúc nad jeho telo sa sklonil znova k jeho uchu. Vzal ho medzi pery, neobťažujúc sa viac s nežnosťou, zubami chytil jeho lalôčik a potiahol. Danil nepokojne vzdychol.
„Si najmenej ovládateľný z mužov, ktorých som kedy chcel ovládať,“ šepkal Cirrus a jazykom prechádzal a perami tlačil na jeho hrdle. Danil naklonil hlavu nabok, vydychujúc tichou slasťou, ktorá sa v ňom začínala rozpínať.
„Keby ťa odmalička bili a nenechali ťa flákať sa po tých vašich hlbokých horách, možno by sa im podarilo vychovať ťa naozaj a nielen naoko.“
Danil vzdychol hlasnejšie, keď sa mu zároveň s láskaním na hrdle, ktoré prestalo byť láskaním a začalo byť dravým útočením, otrel rozkrokom o rozkrok. Dobre, vypočul si. A teraz nech už prestane rozprávať a trochu sa sústredí na to... na to čo robí...
„Neznášal som ťa,“ vyrazil zo seba Cirrus úplne vážne, no zaznelo to zároveň so vzdychom, keď pevnejšie pritlačil boky k jeho panve. „Nenávidel som ťa za to, aký si nerozumný, aj keď múdry. A krásny. Tieto tvoje vlasy a tvoje ústa a toto... toto telo... Odchádzal som, aby som sa na teba nemusel pozerať. A hneď som sa musel vrátiť, aby som sa znova pozrel.“
Danil dvihol ruky a pritiahol si jeho tvár s úpenlivou prosbou, aby mlčal, lebo bolo hlúpe sa pýtať na to, čo si o ňom naozaj myslí. No Cirrus sa mu to zrejme rozhodol na jeho vlastnú žiadosť objasniť, a nielen jemu, možno hlavne samému sebe. Sklonil sa mu znova k hrdlu a Danil v rozkoši zo seba vyrazil úpenlivý ston, nadvihujúc sa bokmi k jeho. Cirrus ho okamžite pritlačil späť k posteli. Danilove ruky sa dvihli znova k jeho hrudi a dali sa roztrasene, no rýchlo rozopínať gombík za gombíkom. Cirrus mu na oplátku vytiahol košeľu z nohavíc a vyhrnul mu ju povyše brucha. Jeho ruka ho na ňom hneď aj hladila, zakiaľ čo mu nedával dýchať v prudkých, hlbokých bozkoch.
„Si ten najviac dráždivý muž, akého som stretol,“ zašepkal mu rozohnene do pier. Vtisol mu bozk znova pod bradu a do výstrihu rovno medzi kľúčne kosti. Ruky mu pritom skĺzli nadol, prsty sa mu zakvačili do pásu nohavíc a Danil ucítil, ako mu ich sťahuje. Zmučene vzdychol a vediac, že takto sa mu to nepodarí, sám si siahol k opasku a rýchlo, nedočkavo ho rozopol, vyťahujúc ho aj z pracky a uvoľňujúc si nohavice v páse. Cirrus mu zatiaľ vyhrnul košeľu nad prsia a sklonil sa k jeho ľavej bradavke, aby ju vzal rovno medzi zuby a potiahol.
„Najpríťažlivejší,“ počul ho Danil zamumlať pomedzi svoj hlasný ston. Prsty sa mu krátko pohrali aj s druhou bradavkou a ústa mu skĺzli rovnou čiarou dole na brucho.
„Voňavý. Rozčuľujúci,“ zapriadol slastne Cirrus, tlačiac jazykom do jeho pupku a vychádzajúc mokrou cestičkou na jednu stranu jeho rebier. Znova sa mu dvihol k tvári a rýchlo dýchajúc sa naňho zahľadel.
„Ak by som vopred vedel, že budeš takýto, nikdy si ťa nevezmem,“ zašepkal a jeho pery sa zvlnili do úsmevu. Oči mal zrazu zaostrené a uprené pevne do Danilových. Všetko to, čo sa v nich doteraz nejasne črtalo, začalo nadobúdať akýsi zmysel. Lebo ho práve vysvetlil.
„Ale keby som si ťa vtedy nevzal, musel by som ťa práve teraz pýtať o ruku,“ dodal so zvláštne prudkou nehou a zrazu sa mu privinul k telu v potrebe silného objatia. Bolo v tom toľko tepla a príchylnosti, že Danil prirodzene po ňom zašmátral a pevne ho tiež oboma rukami objal. V tme a mäkkosti postele, ktorá mohla byť akákoľvek a kdekoľvek, vždy bola ich, sa na seba pozreli, rozrušení, vzrušení a predsa sa zastavujúci v okamihu, v ktorom sa Cirrus pokojne usmial a prezradil mu to najpodstatnejšie, to, čo sa nestalo pri ich prvom stretnutí a už vôbec nie ich svadbou. Čo sa ale dialo niekde v pozadí ich spoznávania celý čas. Mohol byť preňho ten najviac nenávidený a zároveň najviac očarujúci, mohol ho rozčuľovať aj ho priťahovať, podstatné bolo práve to - že mu bol všetkým.
„Milujem ťa,“ šepol mu ticho, prikrývajúc svoje vyznanie hneď na to opatrným, maznavým bozkom. Danil sa zabudol nadýchnuť, no nebolo to v šoku, bolo to v ohromení z toho, čo všetko zrazu vedel z jeho očí, jeho pohybov a dotykov prečítať. Ako to všetko bolo až smiešne jasné. Čoho sa doteraz báli? Že si to nebudú vedieť nikdy priznať? Že si nedajú príležitosť? Skoro zúfalo sa k nemu pritisol a prehĺbil ich bozk v náhlej potrebe uskutočniť to, zreálniť, prejaviť... lásku.
Cirrus mu možno v rovnakej potrebe zišiel rukami k bokom a pevne ho na seba pritlačil, prevažujúc sa už zase nad neho, stískajúc ho medzi stehnami. Prehrabol mu rukami kučery čiernych vlasov, rozhodených po bielej obliečke vankúša a túžobne sa mu sklonil k perám.
„Milujem ťa,“ zašepkal nežne aj nadšene, akoby to ani nevravel jemu, ale chcel počuť sám, čo to hovorí a že to skutočne vraví nahlas, hoci len šepká, akoby chcel počuť svoj tón a neveril mu, akoby sa so strachom dotýkal toho, v čo sa práve zmenili všetky jeho nečitateľné tajomstvá, chaos pocitov, zlievajúce sa do jedného. Danil cítil, ako mu silnejšie pritlačil na telo, aj ako mu jeho ruky blúdia po bruchu a prsty sa znova zakvačujú do nohavíc, aby ich stiahli ešte viac z bokov a potom cez zadok a až ku kolenám. Nadvihol sa, aby ich čo najrýchlejšie dostali spoločným úsilím úplne dole zároveň aj s čižmami a mohli zahodiť za posteľ a natiahol k Cirrusovi nedočkavo ruky, keď sa znova naklonil nad ním, nahým. Pritisol sa celkom k nemu, mačkajúc ho chvíľu v príliš silnom objatí, vnárajúc sa mu dychtivo do pier, hľadajúc v nich súhlas, ktorý mu Danil dával všetkým, čo v ňom mohlo nemo prejavovať vôľu. Áno, chcel to tiež priznať a prejaviť a povedať. Chcel to vykríknuť. Rukami mu skĺzol po chrbte a v dvíhajúcej sa túžbe mu stisol pevný zadok. ÁNO, chcel!
Cirrus sa mu odtrhol od pier skoro nasilu a Danil vzlykol, keď ho nechal bez bozkov, chvatne si rozopínajúc opasok a nadvihujúc sa, aby sa tiež vyzliekol. Zrazu akoby ich dačo posadlo, šialenosť, ktorá chcela dokázať jediné - áno, milujú sa. Pred očami Najsvätejších bohov, pred svojimi dvoma pármi očí - ÁNO, milujú sa. Chcú sa a chcú byť svoji a chcú spečatiť to, čo doteraz nebolo spečatené len pre ich váhanie a nerozhodnosť a preto, že sa báli zblížiť s niekým, o kom nevedeli, čo si myslieť a trvalo im dlho, kým rozlúštili, čo si myslia.
Teraz sa všetko pred Danilovými očami začalo rozpletať a on by náhle tiež vedel recitovať, ako to robil Cirrus pred ním, všetky dôvody, prečo práve on. Prečo ho nemohol vystáť a ignoroval jeho príťažlivosť a že to bolo len kvôli tomu, aký mu bol cudzí. Prečo ho dráždil a rozčuľoval a že to bolo len preto, lebo bol tak sebavedomý. Že trucoval len preto, lebo to všetko, čo mohlo byť úplne inak, niekto označil slovom povinnosť - a on sa povinnostiam a príkazom odjakživa prirodzene priečil. Skrotili ho časom, rodičia, učitelia, navonok, tak ako to aj on povedal, ale to vo vnútri v ňom nikto potlačiť nemohol - tú divú, bujnejúcu potrebu nájsť si toho pravého, toho správneho, toho jediného partnera, a vybrať si ho sám. Odmietal Cirrusa, lebo bol zvonka a bol mu nanútený ako všetka jeho výchova. Len to mu zabránilo uvidieť v ňom toho, koho chcel nechať preniknúť aj dnu.
„Cirr,“ vzlykol rozkošou, či láskou, či silnejúcou a búriacou sa príchylnosťou a potrebou prejavovať dôvernosť a oddanosť všetkými možnými spôsobmi. Skoro mu zaryl prsty do chrbta a znova mu skĺzol k bokom, zaťal sa mu nimi do zadku. Bolo to tak dobré. Tak tvrdé. Neskrotné. Tlačili sa k sebe a dýchali si do tvárí a do pokožky vzrušením, Cirrus jemne, náznakovo k nemu prirážajúci v naučenom pohybe, Danil odhadzujúci posledné zábrany, potrebujúci dosiahnuť ten zlomový moment, kedy sa aj v ňom všetko zjednotí a on mu povie, čo k nemu cíti. V chumli, v ktorom sa po sebe váľali po posteli a bozkávali všade možno, dotýkali aj tam, kde nebolo možno, zapletení rukami raz medzi svoje telá, raz do svojich zamotaných vlasov, sa Danil prevalil na chrbát a sťahujúc Cirrusa na seba, rozkročil nohy. Jeho muž zapadol medzi ne a Danil ucítil, ako sa k nemu pudovo pritlačil, vnímajúc tú chvíľu ako tú pravú a jedinečnú, neopakovateľnú. Silno zažmúril oči a nevediac, ako ďalej, pokúsil sa oddať sa mu, uvoľniť sa, nechať zvyšok na ňom. Nech je to konečne za nimi. Nech vojde, nech ho urobí svojím a nech to urobí najkrajšie, ako to vie. Lebo on vie, že vie.
Cirrus mu vkĺzol do pier a pobozkal ho zrazu prekvapivo pomaly a láskavo. Danil pootvoril oči a videl, že sa naňho udýchane usmieva. Zmätene sa usmial tiež, no už aj vnímal, ako sa nad ním nadvihuje a kolenami mu spája rozkročené nohy zase k sebe. Skoro zdesene vyhŕkol a vošiel mu rukou úpenlivo do vlasov, pokúšajúc sa ho zastaviť. Ale toto NIE! Nie, nie...
„Cirr...“ zastonal nechápavo, bolestivo, sklamane, nie... Cirrus sa nad neho znova posadil a pritlačil sa mu k telu, opätovne mu rukami prechádzajúc hruď a brucho a boky, láskajúc ho bozkami utešujúco a pritom znova dráždivo. Danil počul, že jeho dych sa stáva viac prudkým, trhaným, videl, ako pohodil nad ním dlhými rovnými vlasmi, ktoré ani po výdatnom kúpeli nešli rozčesať a zväčša pozostávali zo strapatých zachumlancov. Tiež sprudka vydýchol, keď mu Cirrus chytil do dlane penis a slastne pritom zastonal, no hneď sa mu pokúsil ruku odstrčiť, lebo sakra, nechcel, aby ho práve teraz uspokojil takto! Lebo mu chcel patriť naozaj, hoci v tom, čo bude nasledovať, nemal istotu, hoci to malo byť rýchlo a bez prípravy, nechcel na to viac čakať, keď už si ho vybral, a nechcel, aby ráno, po noci, ktorá neprinesie žiaden pokrok, aby sa naňho kňaz Najsvätejších znova pozrel a prezrel do jeho spomienok a videl v nich, že stále nie sú manželmi v očiach bohov, a keď bude príliš horlivý v dodržiavaní Prikázaní, môže ich zväzok spochybniť a to by... to by nezniesol...
„Cirr!“ zastonal úpenlivo, keď sa druhý muž nad ním vystrel, dokonca sa jemne zaklonil a dráždiac jeho penis rukou, so zavretými očami si hrýzol pery. „Cirr, ak to nespravíme... ja... my... Cirrus!“
Ten krásny, ten naozaj najlepší v jeho živote, naňho uprel stmavnuté šedivé oči a naklonil sa mu späť k tvári, avšak nepúšťajúc jeho tvrdosť, ktorá už bola tak vzrušená, že Danilovi nechýbalo veľa. Predsa len, na takéto dotyky nebol vôbec zvyknutý a ovládal to len slabnúcou vôľou a snáď to ovládal aj Cirrus, ktorý vedel, kedy prestať, aby mu nevyvrcholil do dlane.
„Ja viem,“ šepol, nežne, no dráždivo sa mu dotýkajúc pier. „Ten kňaz. Aj ostatní. Už dlho nás pozorujú a už dlho ich klamať nedokážeme. Neboj sa. Neprídem o teba.“
„Ale ak to teraz ne...“ pokúsil sa Danil ešte zaprotestovať, no Cirrus ho umlčal dôrazne hlbokým bozkom a skĺzol mu perami k uchu.
„Spravíme to,“ šepol tichunko. „Ale ty až vtedy, keď to budeš chcieť nie preto, lebo sa bojíš, že to inak nejde.“
Danilovi skoro vhŕkli slzy do očí a on ich prudko zavrel, otáčajúc hlavu od neho nabok. „Ako to potom chceš spraviť, aby nás čoskoro nerozviedli?“ vyrazil zo seba skoro rozzúrene, zatínajúc päste v bezmocnosti. Cirrus sa mu niekde pri uchu ale pobavene zasmial a povedal: „Nechaj to na mňa.“
Dvihol sa od neho a Danil otvoril oči, nevdojak načahujúc jednu ruku po ňom v pokuse zachytiť ho. Prstami mu ale už len pohladil lakeť a skĺzol nimi na jeho stehno, ktoré mal pokrčené pri jeho boku, ako na ňom stále obkročmo sedel. Cirrus sa mierne nadvihol a znova si zahryzol do pier. Danilovi sa dvihla hruď a znova klesla v hlbokom nádychu. Bol nádherný. Bol tak nádherný, že sa mu znova zachcelo plakať už len tým. Nechce ho stratiť. No chce sa ním nechať viesť. Ak vie o inom spôsobe... Oči sa mu rozšírili, keď si Cirrus vzal od úst sliny a dlaňou si zašiel poza boky dozadu. Znova si vzal sliny a spravil ten istý pohyb tam vzadu. Zase raz si zhrýzol pery a jemne sa napäl. Danilovi sa dvihla hruď v nádychu a odmietla klesnúť. Zaťal mu jednu ruku do stehna a druhú do postele. A keď sa Cirrus opatrne spustil k jeho telu, pridŕžajúc si ho presne tak, aby sa zľahka, pomaly zviezol na jeho pripravenú tvrdosť, pochopil, čo tým myslel. Prudké vzrušenie sa mu prehnalo telom a on si jedným šmahom tiež zahryzol do pier, vypäl sa v záklone a hlasno, nekontrolovane zastonal. Cirrus mu odpovedal tichým vzlyknutím, no on sa naňho viac nedokázal pozrieť, aby videl, ako sa tvári a čo presne robí. Stačilo mu, že cítil, čo robí.
Cirrusovo telo bolo vo vnútri úzke tak, že ho okamžite zovrelo v prudkom, skoro bolestivom kŕči rozkoše. Horúce a zdráhavo sa prispôsobujúce. Ak to niekedy takto už robil - teda určite to takto robil, keď vedel ako na to - potom asi nie často, lebo veľkú prax v tom nemal. Danil cítil, že k nemu dosadol len do polovičky a nehýbe sa, že to spracováva a celý sa chveje. Potom sa znova pohol a spustil sa zrejme nasilu nižšie. Ticho zasykol a on zastonal, stále odmietajúc otvoriť oči, aby to videl. Prečo? Snažil sa nechápať, no bolo mu to jasné - preňho. Lebo vedel, akosi to vedel odhadnúť, že na toto on sám ešte stále nemá, že jeho skúsenosti a jeho dôvera napriek zamilovanosti nie sú ešte tak ďaleko, aby sa vedel naozaj uvoľniť a naozaj si to užiť. No prečo... Vedel si to takto užiť on?
Danil sprudka vydýchol, keď sa Cirrus na ňom znova pohol a šlo to teraz ľahšie, nahor, aj znova nadol. Povolil prsty, ktorými mu ryl do stehna. Nahor a znova nadol. Ľahšie a ľahšie. Plynulejšie, hlbšie. Znova mu nechtami škrabol po nohe a hodil hlavou dozadu v prílišnom napätí. Nevydrží to. Lebo je to okolo neho tak úzke a horúce a ak spraví ešte pár tých pohybov nahor nadol, asi zomrie. Lebo je to v ňom tak krásne. Neznesiteľne úžasné...
„Cirr...“ vzlykol Danil trhane, keď sa k nemu Cirrus náhle naklonil, stále však k nemu pevne pritisnutý zadkom, dávajúc si pozor, aby nevykĺzol, no potrebujúc zrejme byť v jeho náručí. Danil ho objal oboma rukami okolo hrdla a vydvihol sa mu k perám. Pobozkali sa drásavo, nešetrne, s príliš prudkým vzrušením, než aby sa v tom dalo pokračovať bez toho, aby si ublížili. Cirrus sa so stonom znova nadvihol a Danil konečne otvoril oči. Len preto, aby ho nad sebou uvidel dvíhajúceho sa a prepätého dozadu, s roztvorenou košeľou odhaľujúcou jeho vyrysované svaly, so zubami zaťatými do pier, pomedzi ktoré aj tak unikali úpenlivé stony, so silno zažmúrenými očami a tmavými vlasmi padajúcimi poza zaklonenú hlavu skoro až k posteli, rukami sa držiac za sebou a neprestávajúc v zrýchľujúcom sa rytme - nahor a nadol a nahor... Danilovi sa zatmelo pred očami a vypäl sa v bolesti, ktorá okamžite prešla celé jeho telo intenzívnou rozkošou. Cítil, skutočne to cítil, ako sa urobil vo vnútri jeho tela. Ticho skučal nezvládnuteľnými stonmi, no počul, ako Cirrus vzdychá a pohyby mu idú ešte hladšie a rýchlejšie, pritláča sa k nemu a znova sa dvíha a cítil, ako mu na brucho dopadajú jeho horúce kvapky. Cítil si ho hneď potom vzápätí na tele. Dýchajúceho mu poza ucho. Pritláčajúceho k nemu teplé, uvoľňujúce sa telo. Objal ho krížom cez chrbát a skoro zúfalo mu zaryl nos do vlasov. Konečne, pomyslel si s plačúcim šťastím. Konečne si môj. Sme svoji.
„Milujem ťa,“ zahuhlal mu do vlasov a stisol ho ešte silnejšie. Nikdy si nebol ničím viac istejší, než tým, že to, čo sa mu krásne teplé rozlieva v hrudi je rozpustený a zliaty zmätok, trápiaci ho od chvíle, kedy sa svojmu mužovi bližšie prizrel. Že je to láska.
Nino sa pohrával s listom, ktorý našiel na nádvorí, točil ho za stopku medzi prstami. Neprítomne naňho hľadel a pokúšal sám seba presvedčiť, že sa nechce čo najrýchlejšie vrátiť domov na Zelený hrad. Že bude preňho najlepšie, keď ostane tu na tomto peknom, príjemnom a útulnom panstve a zabudne na to, že by mu možno bolo pri mladom koniarovi doma lepšie. Nebolo. Určite. Bol by len zmätený a rozhnevaný a všetko by ho znervózňovalo. Nie. Prudkým pohybom odhodil list pred seba, no ten sa k jeho nevôli len pomaly zniesol k zemi. Netrpezlivo pokýval nohami, ktoré, keď sedel na sude, stále nedočiahli úplne na zem a vložil si do úst prameň plavých vlasov, ktoré začal žuť. Oproti nemu sa vynoril spopod arkád pán panstva, ktorý už zase vyzeral veľmi urodzene a vážne a nebolo na ňom badať, že prepil takmer celú noc. Možno bol trochu zachmúrený, s nevôľou sa obzrel okolo seba a jeho oči vyšli nahor k balkónom. Nino zaznamenal, že sa pozrel smerom k izbe, v ktorej strávili noc jeho syn a zať a chvíľu akoby rozmýšľal, že ich pôjde skontrolovať, no potom len mykol nepokojne plecami, otočil sa a vydal sa tam, odkiaľ prišiel.
Nino tušil, čo ho hnevá, tiež by totiž rád vedel, čo mladým pánom tak dlho trvalo, že neprišli na raňajky. Malá spoločnosť zo včerajšieho večera ich čakala pomerne dlho, kým sa pustili do čerstvého pečiva bez nich. Nanešťastie nebol tam, ani sa mu nepodarilo bližšie k panstvu prekĺznuť, no keď pár z nich z jedálne vychádzalo, začul, že sa smejú a vravia o tom, že celkom oboch mladých chápu - že sa im nechce vstať z postele po tak dlhej dobe, čo sa nevideli. Začul to zrejme aj kňaz Najsvätejších, alebo si spravil vzhľadom na túto skutočnosť svoj vlastný názor, alebo mu len vyššie mocnosti jednoducho našepli, že tu sa už o morálny stav vecí nie je treba starať, a tak sa len rozlúčil s Cirrusovým otcom a odišiel. Hodina ranná už dávno minula. Po nejakom čase slúžky spratali zo stolov to, čo po raňajkách ostalo. Pomedzi šedé oblaky začalo presvitať trochu zlatistého jesenného slnka a Nino začínal byť nervózny. Po nádvorí pred ním prešiel jeden z Cirrusových vojakov - červenovlasý Fin, ktorý si ho zmeral so zdĺhavým pohľadom, akoby rozmýšľal, kde ho už videl a nevšimol si zrejme pre to, ako ich veliteľ hnal, že s nimi šiel celú cestu. Chlapec, hompáľajúci nohami na sude, mu dotknuto uhol pohľadom, netušiac, čo tým obaja mysleli. Vojak znova zmizol. Niekde v dome behalo služobníctvo a ozývali sa príkazy vrchnosti. V tieni pod arkádami, presne naproti Ninovi, sa mihol tieň.
Nie hocijaký tieň. Pohotový chlapec bol okamžite dole zo suda a stál za stĺpom, podopierajúcim balkóny. Ten tieň mal čierne vlasy, rozpustilo sa točiace. Skrýval sa pred lúčmi slnka, pred pokročilým dňom, pred ľuďmi. No Nino bol v odhaľovaní skrývajúcich sa expert, navyše, to ako sa pán Danil pokúša nenápadne prekĺzavať do kuchyne, keď sa mu nechcelo z hocakého dôvodu zúčastniť raňajok v spoločnosti, už zažil párkrát aj na Zelenom hrade a vedel presne, ako ho sledovať bez toho, aby si to všimol.
V kuchyni nikto nebol. Prirodzene, bolo dávno po raňajkách a obed sa pritom ešte nemusel začať variť, Danil akoby to mal presne vyrátané. Nino nakukol za ním do priestrannej slnečnej miestnosti, voňavej tisícimi bylinkami a veľkým nakrojeným bochníkom chleba práve včas, aby ho videl, ako z neho láme holými rukami veľké krajce. Taká nevychovanosť, odfrkol si. Keby trochu rozmýšľal, použije nôž a má to tak aj rýchlejšie. Lenže Danil sa nezdal, že by rozmýšľal. Vlastne sa nezdal, že by vôbec vnímal.
Na prvý pohľad vyzeral, že práve vstal z postele a keby nebolo rýchlosti, s akou sa pohyboval, Nino si pomyslí, že ešte stále spí. Čižmy nemal vôbec zašnurované a dlhé šnúrky sa mu vláčili v prachu zeme. Jednu nohavicu do nich nemal ani poriadne zastrčenú. Košeľu - osobný sluha na prvý pohľad skúsene videl, že to je Cirrusova košeľa a vyvolalo to v ňom záchvev radosti s podivným pichnutím - nemal zapravenú a gombíky pozapínané len od stredu nadol. Kožušinovú vestu si na ňu vzal asi len preto, aby tento fakt zakryl, neuvedomujúc si, že je na ňu dnes príliš teplo. Nino nespokojne zvraštil obočie nad jeho neučesanými kučerami, len zviazanými do strany presne tým ledabolo krivým štýlom, ktorým to robieval sám sebe Cirrus. Bolo teda jasné, že sa neupravoval sám. Že sa neupravoval vôbec a to, že sa obliekol, tiež možno nebolo jeho pričinením. Hlbokým dúškom sa napil rovno z džbánu mlieka a s obrovskými odtrhnutými krajcami v oboch rukách sa zvrtol na odchod, kým ho niekto prichytí pri krádeži.
Len bež, utekaj, pomyslel si Nino chvatne. Len nech ho tu pri Najsvätejších niekto takto neuvidí. Danil sa zvrtol tak, že mu Nino uvidel do tváre. Usmieval od ucha k uchu, akoby sa vo vnútri na niečom strašne zabával. Vyzeral, akoby mu preskočilo a vyzeral pritom udivujúco šťastne. Rýchlo vybehol von z kuchyne, no nezamieril späť k izbe. Nino sa potichučky vychytil za ním, lebo ho neuveriteľne zaujímalo, čo sa to s Danilom stalo, že sa správa ako nevychovaný blázon a nie ako hrdý a dôstojný pán.
Dôstojný pán, ktorého keby niekto nepoznal po výzore, pomyslí si, že je sedliak, aj to dáky veľmi pochabo sa správajúci, sa opatrne prešuchol popod arkády k zadnému východu z panstva a zamieril nepredpokladane rovno k neďalekému lesu. Nino si myslel, že pôjde najprv aspoň do stajne, preto nechápal, kam uteká takto nevystrojene, nepripravene, pešo a s ešte väčším záujmom ho šikovne sledoval. Trochu sa mu to objasnilo, keď si všimol, že na okraji lesa niekto stojí a čaká ho - muž a dva kone. Jeden z nich bol čierny, druhý skoro biely. Nino sa priblížil ešte trochu bližšie a spoznal v nich Princa a Princeznú. Keby aj nie, vtedy už bolo jasné, kto je tým mužom, lebo Danil pribehol k nemu a so smiechom mu okamžite tisol krajec chleba k ústam. No ten druhý - o nič lepšie ustrojený za pána, no teraz ľahko identifikovateľný podľa rozpustených tmavých vlasov - mu odstrčil ruku s chlebom, namiesto toho ho chytil okolo pásu, prirazil k sebe a náruživo ho pobozkal.
Lebo zrejme žije z lásky - pripomenul si Nino staré porekadlo a podivil sa, že môže byť pravdivé, keďže Cirrus nič nejedol včera na Zelenom hrade, skoro nič na večeru a teraz sa blížilo k obedu a on sa aj tak práve očividne rozhodol zjesť Danila skôr ako normálnu potravu. Zarazene na nich hľadel, pritlačených k sebe v neoddeliteľnej družnosti, hltavo sa vítajúcich, ako keby pri sebe nespali celú noc.
Spali spolu, došlo Ninovi bystro. A asi im fakt preskočilo, lebo už videl, že sa od seba konečne odtŕhajú, Cirrus s kusom chleba nasilu mu Danilom strčeným do úst a naskakujú na kone. Že ich popchýnajú a idú... kam? Dvaja jazdci kopli kone a prudko vyrazili popod stromy preč smerom ku kopcom.
Nino za nimi chvíľu udivene hľadel, nechápuc, čo majú jeho páni v pláne. Jedno bolo napriek všetkému isté - neutekali. Lebo obaja si ctili svoje povinnosti, za to by dal ruku do ohňa. Žeby sa z nich chceli len na čas, hoci len na tento deň, vyvliecť? Nepotrebovali to. Ich povinnosti im predsa nikdy neboli na ťarchu, hoci Danil sa o tom spočiatku zanovito presviedčal. Nemuseli ani skrývať pred verejnosťou, čo spolu robia a že sú do seba blázni, nepotrebovali unikať do súkromia, lebo im ho každý doprial. Veď na súkromie mali právo. Na všetko mali právo, boli svoji a nikto ich nemohol rozdeliť.
Tak možno sa potrebujú len vybúriť, uzavrel to Nino sám pre seba, keď nenašiel logickejší dôvod, prečo by jeho páni tak chvatne a bez príprav vyrážali na koňoch preč. Aj to mladí muži asi zavše potrebujú - len sa bez rozmyslu divieť. Skúsil sa zamyslieť nad tým, či to potrebuje tiež. Nie, zavrtel hlavou a otočil sa späť k panstvu. On teraz pôjde a uprace im spálňu. Keď sa vrátia, tak mu síce nepoďakujú, ale budú vedieť, že to spravil on. Pretože obaja vedia, kto sa o nich vždy a za každých okolností stará. Raz sa možno dočká aj toho, aby mu boli za jeho podporu vďační. Raz, keď sa upokoja, ustália a všimnú si, že na svete existuje ešte aj niečo iné okrem manželských povinností.
KONIEC
Manželská pravda (voľné pokračovanie)