Manzelska povinnost - 13. kapitola
Nino dvihol ruku a nenápadne sa dotkol sčerveneného listu javora vo svojich plavých vlasoch. Držal mu za uchom, jemne vsadený do vĺn, do ktorých sa mu začali vlasy stáčať, len čo sa dotkli ramien. Keby spravil rýchlejší pohyb hlavou, list by sa uvoľnil a padol z nich na dlažbu nádvoria, pripájajúc sa k všetkým svojím bratom a sestrám, spŕchnutým zo stromu rastúceho hneď za novou kuchyňou. Mladý sluha sa opieral o jej čerstvo ohobľovanú stenu a zadumane hľadel k hradnej bráne. Nikoho nevyzeral, pozeral len tak do prázdna. Všetky jeho myšlienky sa týkali toho červeného javorového listu za jeho uchom a toho, kto mu ho do nich zastokol. Očí, ktoré sa pritom naňho pozerali ako na najdrahocennejšiu vec na svete. Prstov, ktoré sa ho len prednedávnom prestali dotieravo chytať a akoby prišli na inú taktiku, začali sa ho dotýkať letmo, jemne, citlivo. Akoby konečne mladý koniar prišiel na to, ako naňho. Alebo akoby Nino prišiel na to, čo chce a nevedome mu to ukazoval. Robil to? Alebo odkiaľ Duncil vedel, čo sa mu s každým dňom dospievania rodí v hlave?
Nesmelo si znova siahol k listu vo vlasoch, cítiac zvláštnu nervozitu, nutkanie otočiť sa a ísť sa pozrieť do stajne. Len tak, zistiť, čo sa tam robí. Kto tam čo robí. Čo robí on. Vynadal si hneď vzápätí do bláznov, veď bolo pod jeho úroveň chodiť za koniarom. Keď sa on ťahal za ním, s tým nič nenarobil, no ak by to malo byť opačne, musel by sa hanbou prepadnúť pod zem za svoje konanie. Nie. Zavrtel hlavou sprudka a tenká stonka vypadla z jeho hladkých prameňov, červený list sa pôvabne zniesol k zemi. Nino sa naňho ani nepozrel a dvihol nos. Dosť bolo divných myšlienok, patriacich stále ešte budúcnosti. Teraz má aj tak iných starostí. Odkedy na hrade nebol ani jeden z jeho pánov, zdalo by sa, že bude mať menej roboty, no opak bol pravdou. Nino nebol hlavným správcom pevnosti, no zastával všetku prácu, ktorá neprináležala nikomu. A tej akoby pribúdalo.
Vychytil sa, že pôjde pozrieť, či je obriadená a nakŕmená hydina, pretože to nepredpokladal. Jesenné ráno bolo ešte skoré, hmla sa na širokých žltnúcich lúkach určite ešte neráčila dvihnúť a slúžky na jej vzor tiež polihúvali. Keď nebolo toho, kto by ich lenivé chrbty pretiahol korbáčom, nešli sa pretrhnúť za robotou. Niekto by im mal pripomenúť, že ak by sa jeden z pánov práve teraz vrátil a našiel hrad v takom neobriadenom stave, v akom bol, ich nôžky by sa mohli zhupnúť nad hradnou priekopou.
Takmer škodoradostne im to zaprial a jeho želanie bolo zrejme natoľko úprimné a jednoduché, že ho Najsvätejší okamžite vyslyšali. Nino sa nestihol zvrtnúť zo svojho stanovišťa pri kuchyni, kde sa už pomerne dlho oddával rojčeniu ohľadne toho listu vo vlasoch, keď na hradbách trúby ohlásili niekoho príchod. A podľa toho, ako zúfalo trúbenie znelo, mohol to byť príchod len niekoho z panstva. Nino strnul. Začul, ako sa všade na hradbách dvihli vojaci a dupot ich nôh naznačoval, že sa tí, čo nestáli na svojich pozíciách, bleskovo na tie pozície snažia dostať. Z kuchyne vybehla kuchárka a s výkrikom zabehla zase dnu. Niekde vzadu v chatrčiach pre služobníctvo určite práve slúžky vyleteli zo slamníkov a poloslepé sa vrhli po svojich povinnostiach. Trúba zatrúbila ešte raz. Ninovo srdce sa rozbúchalo. Tentoraz to znelo ešte úpenlivejšie. Vyľakane. Hrad nebol pripravený, nikto nebol pripravený, ani jeden z ich pánov predsa nebol doma už vyše mesiaca. A nech sa on šiel pretrhnúť, nebolo to tu prichystané na ich príchod. K bráne zbehli hlavní velitelia hradnej posádky a Nino si rýchlo aspoň zastrčil košeľu do nohavíc. Rozbehol sa po opadanom červenom lístí bližšie k s hrmotom sa dvíhajúcej mreži. Vtedy už vedel, ktorý z jeho dvoch pánov sa vrátil. Ak by to bol Danil, vojaci by nemali na tvárach tie sinavé odtiene obáv z toho, že nie je všetko stopercentné. Pán Danil si obvykle totiž také veci nevšímal a ak by niekomu vynadal, tak len Ninovi za to, že nie sú pozametané listy pod javorom. U pána Cirrusa to samozrejme bolo inak. Ruky vojakov hradnej stráže ako jedna vyleteli k pozdravu, keď otvorenou bránou precválal ako prvý vlajkonosič a hneď za ním statný čierny tátoš. Jeho jazdec, vysoký muž v tmavom dlhom plášti, chrániacom pred prvým chladom, im pozdrav automaticky vrátil. No ani pritom na nich nepozrel, koňa pri nich nezastavil a nechal ho prudko vcválať na nádvorie. Za ním sa dovnútra vhrnula početná skupina jazdcov a tichým ránom sa rozľahlo ich pokrikovanie, erdžanie zastavovaných koní, dupot kopýt aj čižiem. Všetko sa zrazu zmenilo na chaos, nikto zo služobníctva nevedel, čo prv a príjemný ranný pokoj bol jedným šmahom preč.
Nino dvihol obrovské vyplašené oči nad seba, keď obrovský čierny kôň zastal rovno pri ňom. Srdce sa mu roztrieskalo a on vedel, že by mal spraviť tisíc vecí a minimálne sa aspoň ukloniť pánovi, ktorý zoskočil priamo pred ním, energicky a náhlivo, pozrel sa naňho. Prečítal si v jeho svetlých šedých očiach nervozitu. Aj únavu, ale tá bola nepodstatná proti dychtivosti, ktorou sa rozsvecovalo niečo v jeho vnútri. Nino nevdojak o krok ustúpil a ústa sa mu zlepili neschopnosťou prehovoriť. Aj keď by hovoriť mal, vyžadovala sa od neho odpoveď na otázku, ktorá bola síce len nemá, no jednoznačná a pán Cirrus ju nemusel vôbec vysloviť, aby Nino vedel, čo sa ho pýta. Vedel totiž, že sa ho to spýta ešte skôr, ako prešiel bránou. Ešte skôr, ako vôbec vedel, že príde. Tušil, že sa ho to spýta už dávno, že sa to stane hneď, ako sa vráti a modlil sa k Najsvätejším, aby mu dovtedy mohol dať uspokojivú odpoveď. Lenže táto jeho prosba nemala byť vyslyšaná. A Nino už videl svoje malé päty dvíhať sa od zeme a svoj krk uťahovaný slučkou. Lebo bol zodpovedný. Nemal tomu ako zabrániť, ale aj tak bol zodpovedný, pretože sa mal starať a mal tomu nejakým spôsobom zamedziť. A keď nie, mal aspoň poslať Cirrusovi odkaz. Lenže on mal strach aj z toho, bál sa, že keby mu odkázal, prirúti sa jeho pán ako víchrica a roztrhá ho na kúsky skôr, než mu stihne dať povraz okolo krku.
Nino nedokázal ani prehltnúť a díval sa na Cirrusa tak vytreštene, že mu tým dával rovnako nemú odpoveď na jeho nemú otázku. Jeho pán videl už aj sám, že ho nikto nevíta. S malou pochabou nádejou sa pozrel k dverám do hradu, akoby čakal, že ich predsa len niekto každú chvíľu rozrazí a vybehne... Na jeho tvári sa zjavil úškrnok, ktorým pohŕdal sám sebou za tú bláznivú myšlienku, túžbu, že by mu niekto, konkrétny niekto naozaj mohol vybehnúť v ústrety. Niečo také Danil predsa nikdy nespravil a Cirrusovi sa o tom mohlo tak snívať. Jeho oči sa zase obrátili na Nina, no aj keď už vedel, že nič z jeho sentimentálnych predstáv sa nesplní, jeho nervozita nepoľavila, spravil k sluhovi rázny krok a akoby sa aj jeho hrdlo až teraz uvoľnilo zo stiahnutia, zachrípnuto sa konečne opýtal:
„Danil... ešte spí?“
Ninovi naopak stiahlo hrdlo ešte viac a on zo seba vyrazil len priškrtené zamraučanie. Cirrus sa zamračil, akoby sa pokúšal si to nejako pretlmočiť a skúsil:
„Nespí? Kde je?“
Tá večná otázka. Kde je? Ninovi sa podarilo niečo zo seba vyraziť, no stále to nebolo dostatočne zrozumiteľné na to, aby Cirrus pochopil. Ešte viac sa zachmúril a pod očami sa mu zvýraznili unavené tiene.
„No tak, Nino,“ zavrčal, nemajúc trpezlivosť s tým, že je ním jeho sluha práve teraz zdesený, no už tušiac za jeho hrôzou niečo, čo asi nechce vedieť. „Kde je môj manžel?“
„Nie je tu,“ podarilo sa Ninovi šepnúť, ani nevedel, ako mu to prešlo cez pery. Cirrus sa nepokojne poobzeral okolo seba, na vojakov, ktorí sa bez bližších usmernení len začali rozliezať po celom dvore a robili hluk, ako kričali po sebe aj po sluhoch, a znova sa pozrel na plavovlasého chlapca.
„To sa dalo čakať, že?“ povedal podráždene, skôr pre seba ako pre neho. „Tak kde je? Šiel sa prebehnúť na koni, takto skoro ráno?“
Nino zavrtel hlavou, bez žmurknutia hľadiac Cirrusovi do tváre, striehnuc na každý jeho pohyb, no ak by letela nejaká facka, aj tak by sa neodvážil uhnúť.
„Alebo niekde lieta s Vlkom?“
Nino znova zavrtel hlavou. Cirrusove oči potemneli.
„Alebo je s niekým...“
Iným - dokončil si Nino v hlave a v návale smrteľnej hrôzy sa mu podarilo vykríknuť, hlasnejšie ako plánoval, lebo si vôbec neovládal hlas: „Nie! Odišiel! Už... už dávno, vlastne pár dni po Vás!“
Cirrus naňho chvíľu nechápavo hľadel a potom sa opýtal: „Ako to myslíš, že... odišiel?“
„Preč,“ vyrazil zo seba sluha.
„Preč z hradu?“ rozšírili sa Cirrusove oči. „Hneď po mne? Je preč už dva mesiace a ja o tom neviem?!“ Jeho hlas sa ozval nad všetkými na nádvorí a vojaci začali tíchnuť, reagujúc okamžite na hnev svojho veliteľa. To, čo však povedal vzápätí, počul len Nino, lebo Cirrus to pre zmenu iba neveriaco šepol: „On... neostal? On mi... odo mňa... utiekol?“
Nino vyvalene zbadal, ako sebou Cirrus trhol a pozrel do strany, ako zaťal zuby a potlačil hlboký zúfalý vzdych, ako zaťal päste. On toto čakal, došlo mu. Tá možnosť, že by jeho muž vybehol vysmiaty z dverí a šťastne sa mu hodil do náruče, že by ho tu celý čas verne a bez nárokov na jeho spoločnosť čakal, boli len sny. Cirrus už Danila poznal, vedel, že toto od neho čakať nemôže, no aj tak asi celý čas dúfal, že predsa... že ho predsa len možno má trochu rád a počká naňho aj bez vysvetlenia toho, prečo od neho bez slova odišiel, aj bez záruky, že sa vráti, bez uistenia, že ho tiež potrebuje, len z lojality, len z povinnosti správneho manžela. Cirrus si dovolil prepustiť malé, tichunké vzdychnutie. Nie, nečakal to od neho. Vlastne by to zrejme nebolo ani to, čo chcel. Muža, ktorý je len nastrojenou bábkou, robiacou, čo si zaželá. Danil vlastne naplnil všetky jeho očakávania, všetky, aj tie, ktorých sa možno obával. Bol preč z domu dva mesiace. Bolo veľmi pochabé dúfať, že niekoho tak temperamentného ako jeho mladého muža nájde pokojne sedieť doma a vyzerať jeho príchod.
„Predpokladám, že sa vrátil k rodičom,“ povedal takmer rezignovane.
To bolo prvým Danilovým nápadom, Nino to vedel. Lenže po tom, čo sa vyzúril a vykričal o tom, že ich manželstvo je len fraška a on v nej nemieni pokračovať, aj keby sa celý svet postavil na hlavu a jeho rodné Hlboké hory mali byť prevalcované a znesené zo sveta nepriateľom, ktorého si z Cirrusa svojím útekom urobí, keď do dna vyplakal svoje detské rozmary, dvihol hlavu a rozhodol sa k niečomu inému.
„Nie,“ odvetil Nino, teraz už trochu smelšie, rád, že v tomto môže byť na Danila hrdý. „On vlastne... On Vám neutiekol.“ Osmelil sa aj na túto dôvernosť a vidiac, že Cirrus to nepostrehol, pokračoval: „Šiel za Vaším otcom, pane. Na západ.“
„Za mojím... Čo?“ vyvalil oči Cirrus. „Prečo by šiel za mojím otcom?“
Nino pokrčil ramenami, no nápomocne chcel vyjaviť všetko, čo vedel: „Pochopil som to tak, že na západe, na dvore Vášho otca bude viac užitočný ako tu.“
„Ako by tam mohol byť...“ začal Cirrus podráždene, no potom sa jeho oči znova zväčšili a on na moment stuhol. S pootvorenými perami chvíľu hľadel do priesvitného vzduchu nad Ninovou hlavou a potom sa zrazu bez varovania zvrtol späť ku koňovi.
„Chystaj sa!“ zhúkol ponad plece na chlapca. „Bleskovo si vezmi niečo na seba, ideš s nami!“
Nino sa otočil tak prudko, že sa potkol o vlastné nohy a rozpleštil sa na opadanom lístí. Okamžite sa aj dvíhal, počujúc za sebou Cirrusov pobavený smiech. Smial sa? Chlapec vypálil k hradu, aby vo svojej komôrke schmatol plášť, obul si čižmy a letel späť na dvor. Nestihol pochopiť, čo to znamená, no všimol si, že koňa mu doviedol Duncil. Koniar sa naňho usmial a pomohol mu do sedla, keď sa Ninovi znova pošmykli roztrasené nohy.
„Veľa šťastia,“ zaželal mu s úsmevom a tľapol koňa po zadku. Ninovi stihlo preblysnúť hlavou, že ho jeho želanie naozaj povzbudilo, no to už sa vyrútil za pánom Cirrusom, ktorý práve prechádzal bránou a s malou skupinkou narýchlo zorganizovaných vojakov vyrážal znova von do skorého jesenného rána.
Nino o vojne na južných hraniciach, kde Cirrus trávil už niekoľko posledných rokov svojho života, vedel len z ústneho podania. Vojskám Zeleného hradu sa dlho nedarilo premôcť južných susedov a získať vládu ani len nad pohraničnými územiami, pretože sila južanských im bola rovnocenná. Posledné mesiace sa však podľa zvestí boje zintenzívnili natoľko, že pán Cirrus sa nemohol vrátiť domov ani raz, aby skontroloval svojho manžela, ako to tak často robil po ich svadbe. Aj neznalému boja ako Ninovi bolo jasné, že je ho treba na bojisku - ako hlavného veliteľa, organizátora, stratéga, ako všetky tie hodnosti, ktorým sa vôbec nerozumel. Bolo jasné, že pán Cirrus sa nevráti domov práve vo chvíli, keď sa šťastie začína prikláňať na jeho stranu. Posledné, o čom sa Nino dozvedel, bolo, že majú víťazstvo na dosah.
„Pane?“ odvážil sa ho osloviť, keď niekedy okolo poludnia zastali, aby dali koňom na malú chvíľu odpočinúť po rýchlom cvale, do ktorého ich veliteľ nútil. Mali za sebou určite dosť dlhú cestu z južných hraníc, podľa toho, akí boli on aj jeho vojaci uprášení a zjavne unavení. Na hrade si neodpočinuli ani pol hodinu a už znova sa hnali cez les.
„Vyhrali sme teda?“
Cirrus sa pozrel po všetečnom hlásku trochu prekvapene, akoby zabudol, že Nino je tam s nimi tiež a potom trochu zamračene, akoby si nevedel spomenúť, prečo ho so sebou bral. Napokon sa však sebavedomo uškrnul a prikývol. „Ako sa to vezme. Získali sme konečne pohraničné územia. Ešte máme čo robiť, aby sme ovládli celý juh, no sme na dobrej ceste. Vďaka...“
Nino myslel, že vzdá vďaku Najsvätejším a mimovoľne v rovnakom úmysle dvihol oči k nebu, ktoré sa skrývalo za pestrofarebnými listami hustých korún stromov. No Cirrus sa nahor nepozrel a neprítomne povedal:
„Myslel som, že vďaka otcovi. Aj keď mi to bolo divné, doteraz predsa nemal veľa úspechu.“
„Vďaka Vášmu otcovi?“ spýtal sa znova Nino všetečne, hoci obvykle sa takto s Cirrusom neodvažoval rozprávať. No teraz sa mu zdal akýsi... určite nie slabší, no iný, vzdialenejší, zameraný na úplne niečo iné než na to, že by sa mal rozčúliť kvôli zvedavosti sluhu, a preto prístupnejší.
„Zakrátko na to, čo som sa naposledy vrátil na hranice, začali nepriatelia oslabovať,“ vysvetlil mu celkom vľúdne. „Špehovia zistili, že západ s nimi prerušil spoluprácu a prestal im dodávať zbrane a muníciu. O to nám celý čas šlo, presne toto môj otec na západe chcel dosiahnuť - získať ich pre nás, zastaviť ich obchod s juhom. Zjavne sa mu to podarilo, juh stratil svojich dodávateľov, oslabli a konečne sme získali nad nimi prevahu. Vďaka...“
Zase nedopovedal a zase nedvihol oči ku korunám stromov, len zameral pohľad pred seba a chvíľu pozoroval nehybné, stojaté tiene medzi pásmi farebného svetla, ktorými hral celý jesenný les. Vďaka komu vyhral?
Cirrus sa nevdojak sám pre seba pousmial a zavrtel hlavou. Jeho šedé oči žiarili, keď sa pozrel znova na Nina, žiarili nedočkavosťou a dychtivosťou po odpovedi.
„Ideme,“ zavelil a vykročil k čiernemu Princovi. Oddychovali len chvíľu. No ich pán bol ako na ihlách. Aj keby mal uštvať kone, musel byť na panstve svojho otca čo najrýchlejšie. Ninovi napadlo, že takto sa nikdy predtým nesprával. Nikdy predtým, ako spoznal Danila.
Danil sa zamračil nevôľou, keď si všimol, ako sa kňaz Najsvätejších na neho uprene díva. Bol to starý muž odetý v pestrom rúchu, reprezentujúcom ducha jesene, a díval sa mu priamo do očí, akoby mu chcel pohliadnuť do hlavy, do myšlienok a hlavne do spomienok. Nebol si celkom istý, či to skutočne aj nedokáže urobiť, no nemohol uhnúť pohľadom len tak, pretože by si to muž určite všimol. A pokladal možno za vyjadrenie viny. Či skôr neviny v jeho prípade. Danil urobil, čo mohol, aby sa nezačervenal a s pevným pohľadom, dôkladne uzavierajúc svoje myšlienky, sa mu vytrvalo díval do očí.
„Takže spolu nežijete?“ spýtal sa kňaz podozrievavo, pokračujúc v konverzácii, ku ktorej asi nutne muselo prísť, pretože tí z jeho rádu boli vždy zvedaví a vždy dôsledne dbali na dodržiavanie Prikázaní. Čo sa pánov týkalo, tak snáď ešte viac.
Danil potlačil nevraživé citoslovce a ako najvľúdnejšie vedel, odvetil: „Môj manžel je vo vojne. Vedie ju. Iste chápete, že za takých okolností samozrejme spolu... nežijeme.“
Cirrusov otec, s ktorým si medzičasom začali tykať, sa pobavene rozosmial, keď mu konečne došlo, k čomu sa stáča téma a prečo sa jeho mladý zať tak chmúri. Buchol ho otvorenou dlaňou do chrbta tak silno, až ho skoro hodilo dopredu tou otcovskou láskou, no udržal sa stáť rovno a len sa zaškeril.
„Ale no tak!“ vybuchol pán tohto panstva v nič netušiacom veselí. „Snáď nechcete povedať, že moji dvaja synovia nespečatili svoj zväzok!“ Tá predstava bola pre neho očividne absurdná, ale Danil mal čo robiť, aby nezaspätkoval v zdesení, keď na to takto priamo došlo. No jeho nový otec hurónsky pokračoval: „To by ste ich museli vidieť, velebný pán, keď sú spolu! Hneď by ste pochopili, ako sa veci majú. Tí dvaja sa od seba nevedia odlepiť!“
Danil radšej nerozmýšľal nad tým, kedy nadobudol dojem, že sa od seba s Cirrusom nevedia odlepiť a podarilo sa mu zahrať zahanbený úsmev, hoci srdce v ňom klopýtalo panikou.
„To by som si teda naozaj rád pozrel,“ povedal kňaz podozrievavo, stále mladého muža sledujúc, akoby sa mu predsa len niečo na ňom nezdalo. Ak to skutočne vedel uhádnuť, bol Danil nahratý, to bolo jasné. Kňazi Najsvätejších boli v určitých veciach hotová inkvizícia a on mal naozaj strach, keď si predstavil, že by upadol do podozrenia, že by si ho skutočne chceli preveriť. Nemal by v tom prípade inú možnosť, len sa podvoliť, nechať so sebou urobiť, čo tak robievali, pravda by vyšla najavo a jeho manželstvo by bolo anulované, jeho kraj zatratený, on a Cirrus... Cirrus...
Danilovi sa trochu zahmlil zrak, keď si v kontexte svojich myšlienok spomenul na svojho muža, smelého, krásneho a tak... tak nežného, keď ho pod sebou držal a nabádal... a... Mohli to mať sakra za sebou, nikto ho nemusel podozrievať, mohol sa hrdo pozrieť kňazovi do očí a mohol to povedať aj nahlas: Áno, sme svoji! Sme svoji nielen dušou ale aj telom, sme zjednotení v očiach Najsvätejších a v očiach svojich, sme jedno, navždy si patríme. Lenže nebola to pravda, lebo on bol zbabelý. V krátkom záblesku hrôzy si uvedomil, že by kvôli svojmu váhaniu mohol prísť o všetko. No čo tam po tom, kraje a moc preňho neznamenali až tak veľa, ako na to prišiel po mesiacoch samoty. Ale mohol by prísť o neho. A on tak dajako... o Cirrusa prísť nechcel.
„Budete si to môcť pozrieť,“ povedal pevne, dvíhajúc bradu, jeho tmavé modré oči sa bojovne zaleskli. „Vyhrali sme prvé bitky, predpokladám, že môj manžel sa čoskoro za mnou vráti.“
Vráti sa, či už za ním, alebo... sa len proste vráti, to bolo jasné. Očakával ho každým dňom. Občas sa strhával, keď buchla brána panstva v domnienke, že už to musí byť on, že sa už každú chvíľu musí vrútiť dnu ako veľká voda, rozzúrený, nahnevaný, pretože ho nenašiel doma na Zelenom hrade. Čakal, že ho schytí a možno sa neudrží, možno mu strelí facku, lebo si to zaslúžil, lebo mu ani len nedal vedieť, kde je a dva mesiace ho držal v nevedomosti, dá sa povedať, že aj klamal. Napriek tomu, čo mu sľúbil. Možno s ním preto už nebude chcieť mať nič spoločné. S mužom, ktorý si robí, čo sa mu zachce a nedostojí slova. Možno sa nezníži ani len k tomu, aby naňho nakričal. Možno sa s ním rozvedie sám a nebude treba ani obvinení kňazov, že ich zväzok nebol nikdy naplnený. Danilovi zovrelo srdce a vyschlo mu v ústach tou myšlienkou. Ale Cirrus je rozumný. Prchký a nekompromisný, krutý. Ale rozumný. Možno pochopí, čo spravil a prečo mu hrdosť nedovolila čakať naňho tam, kde ho zanechal.
„Tiež som počul, že sa pán Cirrus vracia domov,“ odvetil spokojne kňaz. „Rád tu naňho počkám.“
Danil sa chladne uklonil a otočil sa k odchodu. Tak nech počká. Možno to Cirrus bude vedieť naňho zahrať presvedčivejšie. A možno nebude chcieť. Keď nebude chcieť, možno tak bude dobre. On ho určite nebude presviedčať.
Nino poznal reakcie a správanie svojich pánov asi aj viac ako svoje vlastné. Boli to napokon už dospelí muži, aspoň na povrchu nimi nezmietali podobné zmätky, aké sa búrili v ňom, kedykoľvek si detstvo povedalo, že je už načase odísť a uvoľňovalo miesto nepoznaným záchvevom citov, reagujúcim takmer na každý podnet. To Cirrus, pán čoraz viac sa rozširujúceho územia, sa ani len nezachvel, keď sa vrútil na dvor svojho otca ako hnaný diablom, ako každý od neho očakával. A pán Danil ani nežmurkol, keď vyšiel spod arkád, kde stál s ďalšími dvoma mužmi a vzhliadol k nemu.
Tí dvaja boli dospelí a každý skúsil svet svojím spôsobom, tí dvaja boli manželia, ktorí si medzičasom rozumeli aj bez slov. Nino presne vedel, čo sa chystá spraviť Cirrus, keď širokým oblúkom zoskočil z koňa, až mu čižmy zazvonili o kamennú dlažbu a vedel, že Danil sa ani nepohne, čokoľvek jeho manžel spraví. V ich výrazoch sa dali čítať len tie predpokladané dojmy - nebezpečne veľmi rýchlo súdiaci a odsudzujúci prístup, ktorým Cirrus reagoval takmer na všetko, čo sa mu nepáčilo. Studený nezáujem a odstup, ktorým ho Danil od seba odrážal. Chvíľu sa tak na seba pozerali, jeden čitateľnejší v očiach ich mladého sluhu ako druhý. Nino tušil, že Cirrus sa vzápätí neovládne a potrestá Danila, vrazí mu asi facku a Danil sa ani nezachveje a zrazí ho k zemi len svojím intenzívnym tmavomodrým pohľadom. Nino si pomyslel, že ho snáď Cirrus vzal so sebou práve preto - aby mal Danila kto priviesť k rozumu, ak to on sám nedokáže. Hneď však aj vedel, že ten, kto by mal prísť k rozumu, je sám Cirrus, pretože si práve všimol kňaza Najsvätejších, ktorý sa tiež vynoril spod stĺpov arkád a so záujmom sa prizerá stretnutiu manželov. V panike si uvedomil, čo z toho môže pre nich vyplynúť. Ak sa k sebe budú chovať tak, ako sa chovali vždy doteraz. Ak z ich správania nikto okrem neho nevyčíta, čo sa za ich chladným rozčúlením skrýva.
Tí dvaja však boli ako v inom svete, akoby pre nich v okamihu, ako sa zazreli, prestala existovať realita a ohrozenia. Lebo to najväčšie ohrozenie videli len jeden v druhom. Cirrus výhražne pokročil k Danilovi, no ten sa ani nepohol, s dvihnutou bradou stál a akoby ho pohľadom ešte vyzýval, dráždil, nech len podíde bližšie a rozdá si to s ním. Cirrus sa k nemu priblížil do tesnej blízkosti a potom nečakane spravil ešte jeden krok, ktorý mu už znemožnil napriahnuť sa a Danilovi streliť. Ich pohľady sa do seba drsne vryli, Ninovi sa zadrhol dych v hrdle a on si uvedomil, že ak sa má pozerať na to, ako sa jeho páni ničia, asi sa pritom nutne rozplače. Do očí už mu vhŕkla prvá dávka sĺz a zapálilo ho v hrdle, ako bol prevalcovaný svojimi rozbúrenými, nezvládnutými emóciami. A potom vyhŕkol nahlas, keď sa Cirrus zrazu namiesto útoku rovno pred Danilom spustil na jedno koleno, vzal mu ruku do svojej, sklonil hlavu a jemne ho pobozkal na prsty.
„Môj pane,“ počuli ho všetci vysloviť a následne mladý panovník dvihol tmavú hlavu a znova sa postavil, pretože to nebolo gesto poníženia, ani odprosenia, v ktorom by musel zotrvať, bolo to gesto úcty. Danilove modré oči sa rozšírili úľakom aj zadosťučinením a radosťou a chvejivým zábleskom niečoho veľmi silného a páliaceho. Sekundu akoby rozmýšľal, ako má jeho nečakaný prejav zdvorilej oddanosti opätovať a potom len vydýchol:
„Čakal som Vás.“ Úpenlivo na Cirrusa pozrel, nemo za tým dodávajúc: Nie tam, kde som mal, ja viem. Vzápätí sa mu na tvári odrazil vzdor, reflektujúci ďalšie jeho myšlienky: Nie v tvojej posteli, lebo nie som tvoj otrok, aby som ostal ležať tam, kde ma necháš ležať a nie som tvoj pes, aby som ostal na mieste, kde ma priviažeš. Som tvoj muž, uvedomuješ si, čo to znamená?
Cirrus sa neprítomne pousmial, akoby jeho mlčanlivý výbuch do bodky pochopil a odvetil:
„Ja viem.“
Nino si všimol, ako kňaz Najsvätejších nakláňa hlavu, akoby dokázal prečítať každú ich rozochvenú myšlienku, no jeho strach, aby neprišiel na to, čo vedia len oni dvaja, vzápätí zaliala vlna úľavy, keď sa Cirrus neovládol, chytil Danila oboma rukami okolo pásu a vtisol mu na pery bozk. Rýchly, no nie letmý. Iba na jedno zavretie očí a znova dvihnutie, no jednoznačne prenikajúci hlbšie ako na pery, prijatý s ukážkovou dôvernosťou, ktorá nenechávala nikoho na pochybách o tom, že Danil vie presne, ako na takéto výpady odpovedať. Usmiali sa potom už len každý sám pre seba, odťahujúc sa od seba a navracajúc sa k realite. Danil sa pozrel pod arkády práve vtedy, keď Cirrusov otec buchol kňaza do chrbta rovnako ako predtým jeho a na celý dvor vyhlásil:
„Ešte máte pochybnosti?“
Mal ich ešte väčšie, všimol si Danil. Pretože ten bozk hovoril len o tom, že sa nevedia ovládať. Že sa aj pred všetkými, na verejnosti, chovajú ako mladíci, hádžuci všetky ostatné problémy za hlavu len preto, lebo im stačí priblížiť sa k sebe a hneď sa v nich ozýva to, čo nebolo ešte nikdy naplnené.
Danil sa zachvel, kedykoľvek mu Cirrus položil dlaň na ruku, v zdaní pokojnosti položenú na stole. Už dávno dojedli, no Cirrusov otec rozprával bez prestávky a bez nádychu a o všetkom potreboval svojho syna informovať tak detailne, že poniektoré veci v záujme farbistého rozprávania už aj preháňal a vymýšľal si. Všetci pri stole, zopár pozvaných poddaných pánov a kňaz Najsvätejších, ho počúvali so záujmom a Danil chvíľu bol stredobodom pozornosti, čo ho tešilo, aj privádzalo do rozpakov. Lebo, ako sa vyjadril Cirrusov otec: „Vyhrali sme nad juhom vďaka nemu.“
Cirrus akoby to už tušil vopred, neprekvapilo ho to príliš. Ani mu na to nič nepovedal, keď sa dozvedel, že Danil presvedčil jeho otca, že mu chce pomáhať v preberaní moci nad západom a že vďaka nemu a jeho rýchlemu a neľútostnému zásahu sa zbavili najväčších nepriateľov, ovládli tých zvyšujúcich, že získali moc nad ich obchodom, zastavili všetky dodávky posilňujúce ich južného nepriateľa, že vďaka nemu, tomu chlapcovi z Hlbokých hôr, ktorý sa do ich rodiny priženil ako poddaný len preto, lebo bol donútený, získali ešte väčšiu moc.
Len sa naňho pozrel, sediaci mu po boku pri stole a venoval mu zvláštny pohľad, na ktorého podstatu sa Danil snažil márne prísť. Bolo v tom niečo cudzie, lebo sa takto naňho pozeral prvý raz. Poznal už, ako sa naňho díva, keď ho obdivuje, lenže toto bolo viac ako obdiv. Poznal aj, ako sa pozerá, keď mu chce dať najavo súhlas, ocenenie, potešenie a nebolo to ani jedno z nich, hoci ich opaky už vôbec nie. Bol to krátky pohľad, ani nie príliš intenzívny, akoby mu ani naplno nechcel prezradiť, čo ním myslí. Alebo nechcel, aby na to prišiel, lebo to sám ešte tak celkom nespracoval. Hrdosť a pýcha na to, čo jeho manžel dokázal, v tom boli určite, ale nepodstatné. Prekvapenie z toho, že to od neho nečakal, trvalo tak krátko, až sa dalo povedať, že to vlastne čakal od neho celý čas, že presne toto nevedomky predvídal. Pritom Danil nič na svojom správaní nezmenil. Neprestal mu odporovať. Nezačal ho poslúchať. Ničím sa nepriblížil k vzoru ideálneho manžela, vítajúceho svojho muža na prahu domova s otvorenou náručou, kedykoľvek sa vráti uprášený a zafúľaný ako prasa z ciest. V ničom sa nezmenil. Akurát len usmernil svoju prílišnú aktivitu určitým smerom. Zrejme tým želaným a správnym smerom. Možno to bolo uznanie, ktoré naňho pozrelo v záblesku šedých očí. Lenže akoby aj uznanie bolo nepodstatné proti tomu nerozlúštiteľnému tajomnu, ktorým naňho Cirrus pohliadol. A ktoré potom Danil nevidel už len v jeho očiach, ale cítil ho v každom jeho dotyku.
Dotýkal sa ho nenápadne počas celého večera. Príliš veľa nejedol, akoby nemal chuť, alebo bol príliš roztržitý na to, aby myslel na svoj žalúdok. Jeho pohyby tomu napovedali, nepokojné a trochu nervózne, neustále smerujúce k tomu, aby vyhľadávali jeho dotyk. Dlho mu spočíval rukou nehybne okolo pásu. Občas mu veľmi nenápadne a letmo zapravil vlasy. Pri rozhovore sa ho dotkol na ramene. Chvíľu mal položenú dlaň uprostred jeho chrbta, a keď to Danil už nevedel zniesť a oprel sa, položil mu ju na ruku, uloženú voľne vedľa taniera na stole. Danil si uvedomil, že jedol rovnako málo ako on. Žalúdok mal stiahnutý. Pozrel sa naňho a zachytil záchvev jeho nečitateľného úsmevu, pozrel sa znova pred seba. Najradšej by s ním bol už osamote. Najradšej, aj najneradšej. Bál sa toho. Hrozil sa toho, čo si povedia. Podľa všetkej pravdy mu utiekol. Opustil jeho hrad bez toho, aby mu dal vedieť a robil si po svojom bez toho, aby sa s ním poradil, bez toho, aby dostal povolenie a odobrenie, že to je správne. Vlastne mu bolo jedno, či to je správne, chcel len niečo robiť a byť niečím užitočný. Že to tak dobre vypáli a skutočne mu pomôže vybojovať prvé víťazstvo na juhu, ani sám nečakal. Tešil sa pre to, samozrejme, no viac sa obával jeho reakcie. Bol pripravený mu znova vzdorovať, ak by nebola priaznivá, bol pripravený aj povedať mu svoje za to, ako ho tú noc pred pár mesiacmi nechal spať vo svojej posteli a bez slova odišiel, akoby mu nestál ani za to, aby sa s ním rozlúčil, chcel mu povedať, že sa cítil, akoby ho použil len na hnusný primitívny účel a stratil oňho záujem, že sa cítil dotknutý a že mal naňho za to zlosť... No keď teraz sedel pri ňom, vedel, že sa už zato naňho nehnevá, pretože mu to, že odišiel, pomohlo vzdorovito nájsť pre seba nový svet, prácu, uplatnenie. Miesto, na ktorom sa cítil potrebný. Bolo to však aj miesto vedľa neho?
Znova sa po ňom pozrel a hoci sa Cirrus naňho nepozeral a tváril sa, že počúva svojho čoraz viac pripitého otca, v známke toho, že ho vníma, mu stisol ruku. Danil sa zamrvil, dávajúc mu aj proti svojej vôli najavo, že to preňho prestáva byť únosné, že tu dlhšie už nevydrží nečinne sedieť a baviť sa o úplných zbytočnostiach, keď mocenské a politické záujmy sú mu práve úplne ukradnuté a má ich dosť, a jediné, čo ho v jeho spoločnosti zaujíma, je on sám. Pretože je mladý a je jeho muž a chce... Možno je vládca a možno ho v budúcnosti, ak sa tak nedeje už teraz, budú považovať za jemu rovného, no práve teraz... Práve tu je len chlapec, ktorého jeho muž drží za ruku a pritom mu aj jemne prechádza pomedzi prstami, a zdanlivo ho nevníma a len počúva ten nepodstatný svet okolo nich a neuveriteľne ho tým rozčuľuje.
„Cirrus,“ odlepil sa zrazu Danil od operadla a narovnal sa. Niekoľko očí sa pozreli po nich, lebo to povedal hlasno, a on si počkal, kým sa zase odvrátia a zároveň, kým sa šedé oči ráčia stočiť k nemu a s podivným jasom mu venovať svoju pozornosť.
Danil sa nadýchol v zaseknutí nad tým, čo chce dať najavo, no slová už mal na jazyku a nemohol ich nevysloviť. „Som unavený,“ povedal skoro rozkazovačne. „Chcem ísť do izby. Ak ma ospravedlníte...“
Nástojčivo naňho pozrel, no Cirrus chvíľu váhal s reakciou, nie preto, že by nevedel, aká by mala byť, ale akoby ho schválne dráždil. Danil na moment stuhol v hrôze z toho, že mu popraje dobrú noc a pošle ho spať. Keby to naozaj spravil, bolo by ich manželstvu koniec. A nielen preto, že ich ten protivný kňaz Najsvätejších z náprotivnej strany stola sleduje. Preto, lebo by ho odmietol. Stratil oňho záujem. Po tom všetkom, čím sa mu spriečil... Vlastne by to bolo logické...
Rozochveli sa mu prsty, no Cirrus ich hneď na to pevne stisol a v jeho očiach zahrialo ešte viac z toho nečitateľného obdivu aj ne-obdivu, ktoré Danil nevedel pomenovať. Zadúfal, že sa aspoň ponúkne, že ho odprevadí. Ako zadosťučinenie pre divákov, rovnako ako v ich svadobnú noc. Natoľko je predsa zdvorilý. Odmietnuť ho môže aj potom, v súkromí, a hoci bolieť to bude rovnako, nebude to aspoň tak veľmi ponižujúce. Bolieť to bude...
Cirrus sa postavil a ponúkol mu svoj lakeť. Nepovedal mu nič, no Danil sa chápavo postavil a vsunul si ruku pod jeho. Prítomní sa na nich pozreli a otec pozdvihol smerom k nim svoju čašu.
„Dobrú noc,“ povedal Cirrus obecenstvu, nie Danilovi. „Dúfam, že nás uvoľníte, ale sme obaja unavení. Peknú zábavu.“
Danil sa usmial po ľuďoch tak vďačne, že sa Cirrusov otec rozosmial a kývol svojím pohárom tak prudko, až z neho vylial prúžok červeného vína rovno na biely obrus.
„Peknú zábavu, chlapci!“ poprial im a tí podguráženejší sa pridali k jeho smiechu. Danil sklopil pohľad, no našťastie ho Cirrus už otočil a vykročil spolu s ním preč. Prispôsobil sa jeho ráznemu kroku veľmi rád. Zrazu mu nebolo protivné, keď sa mal podvoliť jeho vedeniu. Viedol ho predsa vždy len vo chvíľach, keď si nevedel rady. Nevnucoval mu svoju vôľu inokedy. Prispôsoboval sa tej jeho. Len čo vyšli z hodovnej sály, dvihol Danil oči a placho sa na Cirrusa usmial. Ten jeho pohľad zachytil, no neopätoval. Danil vycítil, že sa naňho nechce priamo pozrieť. Že sa naňho nechce zadívať a nechať ho odhaliť tie tajomstvá, čo si o ňom myslí. Ešte nie. No zakrátko. Primkol sa k nemu tuhšie, keď vyšli schodmi a zamierili bez dohody rovno k jeho spálni. Zrazu mu bolo jedno, čo mu Cirrus povie. Lebo začínal tušiť, čo mu chce povedať on sám.
pokračovanie...