Manzelska povinnost - 12. kapitola - 2. časť
Cirrus povedal, že ho počká aj do noci, hneď ako mu Danil oznámil, že s ním nebude večerať, lebo si chce dať dlhý kúpeľ. Od Danila to bol chabý pokus vyhnúť sa niečomu, čomu sa vyhnúť vlastne nechcel, možno len nevedel ako na to. Od Cirrusa jednoznačný príkaz, že sa pokúšať nemá. Mali sa stretnúť v salóne, kde už Nino dávnejšie rozložil oheň, no keď Danil vošiel, bol tam len jeho mladý sluha a nikto iný. Nino práve nalieval do dvoch cínových pohárov vína, ktoré malo tú akurátnu teplotu (že to predtým skúšal na jazyku, Danil nevedel) a tváril sa, že je tak zaujatý tým, aby nevylial ani kvapku, že si svojho pána vôbec nevšíma. Danil si nevšímal jeho, prešiel popri kreslách, zastal pri krbe, oprel sa lakťom o jeho rímsu. Oheň sa už chytal aj hrubších polien a šľahal do výšky a v izbe až na jeho pukotanie bolo ticho. Danil stál, ani sa nepohol, no nepozeral na oheň, neobdivoval tancovanie plameňov. To, že za ním Nino stále ticho chodí a ktovie, čo upravuje, mu bolo jedno. Rozmýšľal, čo spraví, keď Cirrus príde. Podvedome stál v póze, ktorá bola mierne povedané vyzývavá, boky zhupnuté do jednej strany, otočený chrbtom, košeľa dôkladne zapravená, takže krásne vynikalo, ako mu nohavice obopínajú zadok. Rozmýšľal, čo urobí, až vojde a príde k nemu, čo povie. Nechcel by vlastne vravieť nič. Čo si mohli povedať, keď sa stretali bez zjavného účelu a práve preto bol ten účel jasný? Danil vedel, čo by urobiť chcel, ale nevedel, či na to nájde odvahu, lebo nevedel, či by to nebolo prehnané, či by to Cirrus prijal, či by tiež túžil... Keby vošiel, chcel by sa k nemu otočiť a nechať ho podísť k sebe. Dvihnúť ruky a objať ho okolo krku. Bez slova. Nahnúť hlavu a pobozkať ho, bozkávať ho, až dokým by vládal, dokým by Cirrus dokázal stáť na mieste a neodviedol si ho niekam inam. Do spálne... Ale do ktorej? Ani jedna nebola ich spoločná. Aj keď jeho izba bývala predtým Cirrusova a dalo by sa o nej povedať, že patrila im obom. Do postele... Cítil, že sa trasie, len si na to pomyslí. A čo by bolo tam? Znova by ho len hladil? Smie dúfať v to, že by sa nesnažil zájsť ďalej? Keď na to došlo, Danil by asi radšej, aby ho Cirrus nikam nevzal. Preto ho radšej neobjíme, keď príde. Ani sa naňho nepozrie. Vlastne... nemusel by vôbec prísť.
Jeho želanie bolo vyplnené, to pochopil asi tak po pol hodine, čo tam stál a Cirrus stále nechodil. Otočil sa, no jediný, kto v miestnosti stál, bol Nino, nachádzajúci si vždy a vždy novú zámienku, aby tam ostal, teraz konkrétne leštil rukávom svietnik. Pozreli sa na seba a Nino hneď vedel, čo sa deje, aj že pán sa nemračí pre jeho všetečnú prítomnosť.
„Choď zistiť, kde je,“ prikázal mu aj hneď, neobťažujúc sa vysvetľovať, koho myslí, bolo to snáď jasné. Nino bez váhania položil svietnik na skrinku pri stene a vybehol von. Neubehlo ani päť minút a bol späť.
„Pane, je pri bráne,“ hlásil zadýchaný.
„Pri bráne?“ nechápal Danil. „Čo tam robí?“
„Prišiel vraj nejaký dôstojník od jeho vojska z južných hraníc.“
„A čo mu chcel?“
„Neviem, nejaká súrna správa, stále sa rozprávajú. Pán Cirrus vyzerá byť rozčúlený.“
Danil bol rozčúlený tiež, nepotrebujúc viac počuť. Skvelé. On sa tu trápi tým, ako strávia dnešnú noc po tom, čo poslednú strávili spolu, robí si hlavu z toho, čo by malo nasledovať, čo nasledovať muselo a čo z toho sám aj chcel, a jeho manžel rieši znova len svoje mocenské záležitosti. Tie, o ktorých mu nikdy ešte neprezradil podrobnosti, lebo ho nepovažoval za hodného. Tie, ktoré určite boli dôležité, no nie preňho, pretože preňho bol podstatný práve len ich vzťah, pretože ten bol to jediné, čo zatiaľ mal. Práve teraz skôr teda nemal.
Vychytil sa zo salóna, prešiel popri Ninovi, ignorujúc, že sa sluha vybral hneď za ním. Vyšiel z hradu na nádvorie. Vonku už bola pokročilá tma, no pri bráne ako vždy svietili svetlá a teraz ešte viac ako zvyčajne. Danil sa ráznym krokom pobral krížom cez dvor, vidiac pred sebou skupinu, stojacu rovno pod padacou mrežou, pár koní, na ktorých zrejme poslovia prišli, niekoľko vojakov, medzi ktorými na diaľku rozoznával podľa vlasov zatiaľ len Fina, no podľa hlasu už aj svojho manžela.
Cirrus bol naozaj rozčúlený a keby len to, bol úplne vytočený, lebo kričal. Nadával, tak to bolo lepšie pomenovať a Danil chvíľu nezachytával, čo sa deje, až keď prišiel bližšie, rozpoznal jeho slová:
„... úplne neschopný, ako si to mohol dopustiť?!“ Potom slová nenasledovali, lebo Cirrusov hnev dosiahol práve vrchol, on sa napriahol a vrazil vojakovi pred sebou do tváre už tým známym šmahom, po ktorom ho zrazil na kolená. Nikto sa ani nepohol, no všetci hľadeli na svojho pána v stuhnutom očakávaní.
„Takéhoto dôstojníka viac nepotrebujem,“ povedal Cirrus s chladným rozhodnutím. A všetkým bolo hneď jasné, čo ním myslel. Že toho vojaka práve nariadil za jeho zrejme závažnú chybu zabiť.
Danilovi stislo srdce, jeho osobné problémy sa zazdali byť nepodstatné, no potom sa hneď zvýraznili. Zaboleli. Toto bol muž, ktorého mal mať rád. Muž, chladnokrvne, bez súcitu, bez akéhokoľvek citu odsúdiaci človeka, ktorý len v niečom pochybil.
„Veliteľ...“ ozval sa Fin ako jediný s dostatkom odvahy prehovoriť a vyjadriť svoj nesúhlas, hoci len tónom hlasu, niežeby sa mu pokúšal navrhnúť zmiernenie trestu pre previnilca. Cirrus po ňom šibol ostrým pohľadom.
„Ty buď rád, že si rád,“ odporučil mu skoro posmešne a otočil sa od skupiny. Teraz presne v smere jeho oceľového pohľadu stál Danil. Ten si všimol, že sa Cirrus zarazil a na nepatrnú sekundu zháčil, možno vyľakal. No hneď na to sa zase uzavrel do svojho panovačného chladu a bez toho, aby dal najavo, že sa ho jeho prítomnosť a to, že ho videl v póze krutého, nekompromisného vládcu, nejako dotkla, podišiel k nemu a ticho, meravo povedal:
„Nechal som Vás čakať, odpusťte.“
„Vidím, že ste riešili dôležitejšie veci,“ počul sa Danil odpovedať zhovievavo namiesto toho, aby naňho nakričal. Ale čo mal robiť? Nemohol sa rozzúriť za to, že ho takéhoto nechcel mať. Nie pred jeho mužmi, nikdy by ho nemohol zhodiť. Nemohol dať ani najavo, že je ním vyplašený rovnako ako oni, pretože by mu nikdy nepovedal, že sa ho práve teraz naozaj bojí. Dvihol bradu a pozrel sa naňho skoro rovnako chladne, ako sa díval on. Cirrus si to samozrejme všimol, no nijako nereagoval.
„Už je to vyriešené,“ povedal. „Poďte, pôjdeme dnu.“
Danil videl, ako jeho vojaci vzali toho jedného odsúdeného pod pazuchy a vedú ho preč, za bránu. Ten chudák sa vôbec nebránil. Či už naozaj bol neschopný a pokazil niečo, čo podstatne narušilo Cirrusove plány na juhu, bolo úplne jedno. Jeho pán mal právo dať ho zabiť aj za menšie prečiny, vlastne aj keby nič nespravil. Danil si všimol, že sám Fin ide za skupinou, ako dozorca nad vykonaním príkazu svojho veliteľa. Pocítil voči červenovlasému vojakovi akúsi úctu. Možno preto ho Cirrus doteraz napriek zjavným priestupkom ešte nepopravil. Pretože ho napriek všetkému, aký bol drzý a vedel mu aj povedať svoje, stále verne poslúchal.
To, čo sa dialo ďalej na dvore a za bránou, začalo byť Danilovi pomerne jedno, hneď ako prekročili prah dverí hradu. V tmavej chodbe ho Cirrus vzal za ruku a on ucítil, aké má studené prsty napriek tomu, že vonku bolo aj takto v noci stále príjemne teplo. Nebolo mu to príliš po vôli, aby si ho druhý muž viedol za sebou, no v tej situácii neprotirečil, možno ešte stále trochu vyľakaný, cítiaci voči nemu rovnaký rešpekt ako všetci jeho poddaní. Aj preto mu nedokázal kráčať po boku, a tak šiel kúsok za ním, keď Cirrus rozhodne kráčal chodbou smerom k schodom, vedúcim do veží. Prešiel bez zastavenia popri schodisku, ktoré viedlo nahor k Danilovej spálni a on trochu spanikáril, nijako mu však nedajúc najavo, že by radšej šiel k sebe, kde sa cítil bezpečnejšie, než do tej jeho malej podkrovnej kutice, kde vlastne... nemali kde byť. Lenže Cirrus akoby nerozmýšľal a šiel len podľa zvyku, prešiel ďalšou fakľami osvetlenou chodbou a začal kráčať do svojich schodov. Keďže boli úzke, pustil Danilovi ruku. Ten za ním trochu zaostal, váhajúc na prvom schode, pozerajúc za ním hore. Zovrel pery v úzkosti, no srdce mu búchalo, keď hľadel na Cirrusovu mužnú postavu, strácajúcu sa za prvým ohybom točitých schodov, akoby mu mizlo, utekalo niečo, po čom túžil... A on vedel, že mu to môže utiecť nielen na túto noc, ale aj na tú ďalšiu a možno keď sa teraz neodváži, nevráti sa viac Cirrus za ním, pretože vojna a jeho moc sú mu dôležitejšie než vášeň a nebodaj láska, dôležitejšie než manželstvo uzavreté z povinnosti a muž, ktorého stačí navštíviť raz za rok, aby sa nepovedalo. Ak si ho nepripúta teraz, možno na to nebude už mať viac možnosť a on stratí záujem a to... to bolelo, keď si na to Danil pomyslel.
Vybehol do schodov za ním a vyľakalo ho ešte viac, keď za tým prvým ohybom naňho narazil, ako naňho čaká. Pozreli sa na seba - Cirrus nadol, Danil nahor - a znova sa odvrátili, vykročili rovnakým tempom do schodov. Danil znova cítil, že je na schodisku väčšia zima než kdekoľvek v hrade, no robilo mu to len dobre, osúšalo to pot jeho rozrušenia, tíšilo jeho rozhorúčenie. Bol úplne ticho, ešte aj našľapoval mäkko, keď vyšli až hore a Cirrus mu zdvorilo pridržal dvere svojej izby, núkajúc mu vstúpiť bez akéhokoľvek výrazu a bez toho, aby naňho pozrel.
V jeho spálni bola nepriehľadná tma, len od úzkeho obloka šlo trochu mesačného svetla. Tma a ticho a úzkosť, Danil zastal za dverami a čakal, kým Cirrus istým krokom prešiel niekam do miestnosti a škrtol kresadlom, aby zapálil lampáš, postavený na zemi. Jeho žlté svetlo zospodu zvláštne ožiarilo malú izbu, dlhými tieňmi, lezúcimi po kamennej podlahe. Cirrus bez slova prešiel k svojej posteli a nemajú inú možnosť sedenia, sadol si na jej koniec k stene. Oprel sa do boku o ňu a zavrel oči. Danil zmätene a s tlčúcim srdcom stál a nevedel, čo má teraz spraviť. Načo sem vlastne šiel, načo ho sem on viedol? Mal vôbec za ním ísť, nevysvetlil si to zle? Lebo Cirrus, jeho pán a všetkých veliteľ, s poblednutým tieňom na lícach, vyzeral, že chce byť sám, že ho niečo... zase trápi. Mal zavreté oči, no čelo sa mu jemne krčilo v zachmúrení a ruky, zložené v lone, mal stále zaťaté v päsť. Na čo myslel? Nad čím celý čas rozmýšľal, aj počas ich cesty, keď sa s ním nerozprával? Čo mal ten muž v hlave, čo mal v plánoch a bolo toho tak neúnosne veľa, že mu to robilo starosti?
Danil sa opatrne pohol od dverí a hoci možno mal odísť a nechať ho samého, nech sa vysporiada s tým, o čom nemá potuchy, odísť nechcel, pretože ho v tom nechcel nechať samého. Udivujúce na to, že Cirrus jeho nechával samého bez problémov a výčitiek svedomia. No či sa za ním nevracal... často, ako vravel Nino? Možno tiež videl, že sa tu Danil sám trápi. Nebol rovnako... sám?
Prisadol si k nemu v tichosti a chvíľu sedel, kým sa odhodlal prisunúť mu po bok. Nie tak, aby sa ho dotkol, no dostatočne na to, aby si ho mohol pritiahnuť, keby chcel. Lenže Cirrus sa ani nepohol a neotvoril oči, aj keď ho určite zaregistroval, lebo chraptivejšie ako zvyčajne prehovoril:
„Možno sa Vám zdá, že mi to robí radosť, keď zabíjam.“
Danil nič také nemal na mysli, no prekvapene prišiel na to, že možno práve toto trápi jeho. Neodpovedal mu nič, no on aj tak pokračoval sám:
„Nerobím to rád. Robím to preto, že nemám inú možnosť. Musím sa zbaviť všetkých, čo idú proti mne, aj tých, ktorí mi robia len problémy. Inak by som nič nedosiahol.“
„Chápem,“ odvetil Danil skôr automaticky, než že by skutočne vedel pochopiť, o čom hovorí. Nikdy predsa nezabil, ani len neodsúdil na smrť človeka. Doma nikdy nemal dôvod, ani ho k tomu otec neviedol.
„Čo na tom môžete pochopiť?“ zasmial sa Cirrus ironicky, správne odhadujúc, že Danil nevie, o čom hovorí.
„Chápem, že to nie je ľahké - vládnuť a dobýjať,“ doplnil sa ten, aby znel vierohodnejšie. Hoci práve vtedy vôbec nemal náladu o niečom sa s ním dohadovať, vlastne ani len rozprávať. Chcel... och, chcel sa k nemu ešte viac prisunúť. Povedať mu, že možno nechápe jeho počiny, ale vie si predstaviť, čo cíti. Veľký panovník, ktorý ovládol už toľké územia. Tak mladý. Musel byť buď geniálny, alebo bezcitne výbojný. Prečo musel uznať, že Cirrus je skôr to druhé? Niežeby bol hlúpy, to vôbec nie, ale doteraz si v jeho taktikách všimol hlavne hrubé používanie moci.
„V tom sa mýlite,“ usmial sa Cirrus nečakane, no trpko. „Je to až príliš ľahké. Ťažšie je niesť dôsledky toho, čo rozhodnem.“
„Myslím, že to zvládate veľmi dobre,“ odpovedal Danil ako naučene.
„Tiež som si to donedávna myslel,“ skĺzaval Cirrus do čoraz väčšej horkosti.
„Donedávna?“ šepol Danil. „Čo sa stalo?“
Cirrus sa naňho pozrel a v Danilovi niečo pichlo, lebo to bol pohľad, ktorý akoby vravel, že on je príčinou, že to preňho sa veci obracajú na zlé. To preňho sa mračí a... trápi? Och, aká hlúposť, on? Ten, čo dal práve zabiť muža, by sa pozastavoval nad niečím takým? Cirrus znova zavrel oči, no jeho výraz sa nezmenil, čelo sa mu práve ešte viac skrčilo a on, azda sa bojac, že si to Danil vysvetlí tak, ako si to vysvetlil, ticho povedal: „Veci sa kazia, keď nie som prítomný.“
„Potrebujete sa vrátiť na hranice?“ odtušil Danil.
„Potrebujem byť na desiatich miestach naraz. Na západe, na juhu, aj tu na hrade...“
„Tu na hrade som predsa ja,“ povedal povzbudivo Danil, s nádejou, že mu aspoň v niečom konečne prejaví svoju ochotu zapojiť sa, pomôcť. No Cirrus sa zase so zavretými očami tak strašne trpko usmial a odvetil:
„No práve. Všade inde ma naozaj treba, no ja necítim túžbu byť inde viac ako tu.“
To nemohol práve vysloviť. Danilovi sa zastavil dych a prsty sa mu úplne chveli, keď si nimi roztržito zapravil na šiji zviazané vlasy. Znova ruky zložil a pokúsil sa dýchať normálne, no pľúca mal akosi malé, nedostačujúce, zdalo sa mu, že musí lapať po dychu, aby vôbec dokázal vidieť, dýchať, ďalej žiť. Nepovedal práve, že chce byť najviac s ním? Alebo sa mu to len zdalo, zle pochopil kontext? Nech to bolo akokoľvek, Cirrus sa niečím trápil a dialo sa to práve teraz, tu, na hrade, pri ňom. Ak tu chcel byť, tak minimálne tu sa nesmel trápiť. Nechcel, aby sa pri ňom niečím sužoval. Tu, doma, tu chcel, aby mu bolo dobre. On mu chcel spraviť dobre. Ohromujúco nová myšlienka, no hneď za ňou nasledovala rovnako ohromne nová túžba ju uskutočniť.
Danil sa nenápadne, no až príliš zjavne, prisunul tesne k nemu a ruka mu zašla poza jeho pás. Cirrus neotvoril oči, ani sa nepohol, len tichšie vydýchol, keď sa Danil k nemu naklonil a pritlačil mu pery na líce. Či ich otvoril potom už nevedel, lebo sám privrel oči a idúc mu rukou jemne po košeli na chrbte, podložil mu pery pod ústa a zľahka ich do nich zapasoval. Tu sa predsa nebude mračiť, tu pri ňom, tu, kde chce byť. Ak je to ozaj to, čo chce, ich túžby sa začínajú stretať. Prečo mu to vlastne tajil?
Cirrus sa na jeho nežné dotieranie odlepil od steny a jemne si ho tiež chytil okolo pásu, začínajúc sa s ním opatrne bozkávať. Danil mu vyšiel oboma rukami na hruď a ucítil, ako sa sťažka dvíha, s námahou, akoby tajil dych rovnako ako on v nemožnosti nadýchnuť sa naplno a dostať zo seba to, čo ho ťaží. Čo ich oboch...
„Cirr...“ zašepkal mu do úst, otvárajúc ich viac v núkaní, popchýnajúc ho v túžobnom očakávaní. Nevedel, čo mu chce povedať, asi nič, len ho chcel osloviť, dať mu najavo, že ho volá. Cirrus sa ho ani neopýtal, čo chce, len mu vášnivejšie vnoril jazyk do úst a prichytil si ho prstami vo vlasoch, prvýkrát hlasnejšie vydychujúc, keď sa mu Danil pohol dlaňami na hrudi, skúmavo znova hľadajúc to, čoho sa dotýkal už včera, malých hrotov pod Cirrusovou košeľou, ktoré boli tak dobré medzi prstami. Oba ich jemne stisol a Cirrus mu hlesol do úst súhlasom, zrýchľujúc ich bozky, prehlbujúc vášeň. Danil rýchlo rozmýšľal, či ho môže nejako pobúriť tým, že ho bude drsnejšie hladiť, no skôr ako premyslel, už to aj robil, prechádzal mu rukami prsia, vyžívajúc sa v dotyku s tvrdými svalmi, dávajúc mu to najavo tichými stonmi. Cirrusove ruky po ňom šli tentoraz nesystematicky, menej koncentrovane, akoby sa nedokázal sústrediť na to, čo robí. Hladili ho po vlasoch a po ramenách, potom hneď boli dole a vyťahovali mu košeľu spoza pásu. Danil zahlesol v ich bozkoch a napäl sa, keď mu rýchlo vošiel pod košeľu na chrbte, idúc mu dlaňami až k lopatkám a zase dole a potom jednou rukou tiež prekĺzol dopredu na jeho hruď a skúsene hneď našiel jeho bradavku a na rozdiel od neho, dotkol sa jej len zľahka, len nežne... no Danil skoro vystrelil, musel sa mu odtrhnúť od úst a zaklonil mierne hlavu, zahryzujúc si do pier, aby nezastonal nahlas. Cirrus na to nedbal, že sa od neho odtŕha, sklonil sa mu hlavou pod bradu a ústami si hneď našiel iný cieľ. Jeho ruky vtedy zabudli na to, čo sa dali láskať na hrudi a vyšli spod košele, aby ju mohli rozväzovať pod krkom, aby jeho ústa získali viac miesta na prieskum, viac horúcej kože na ramene, na kľúčnej kosti a keďže ďalej nešla cesta, lebo šnúrky viazali len nehlboký výstrih, nepokojne trhol látkou, akoby ju chcel viacej zvliecť z ramena, lenže nešlo to a on, potrebujúc iný dostupný cieľ, zrazu dvihol hlavu, len krátko zachytil Danilov stmavnutý pohľad a vzápätí ho povalil na posteľ.
Bola tvrdá, no pod sebou mal ovčiu huňu, do ktorej hneď zaryl prsty, lebo Cirrus mu nedal jedinú sekundu, aby sa spamätal a zrazu sa ponáhľal, akoby mu mohlo niečo utiecť, akoby mu mohol utiecť on, hneď sa mu sklonil k bruchu a Danil ucítil, ako ho tam na odhalenú pokožku bozkáva. Vypäl sa v rozkoši, otvárajúc ústa v tichom stonaní, napadlo mu, že to je príliš rýchlo, že by ho chcel odtlačiť, no nemal tú silu a nemal tú vôľu, lebo tie ústa na jeho bruchu boli horúce a mokré a jeho jazyk ho šimral v pupku a potom na bokoch, a keď mu Cirrus rýchlo stiahol nohavice zo zadku, zastonali obaja. Danil sa dvihol na lakťoch len preto, aby sa hneď na to spustil dole pocitom, že asi zomrie. Lebo tie horúce a mokré ústa si ho vzali dnu a jeho vlasy ho šteklili všade navôkol a on mal pocit, že sa asi začne smiať a do toho začne plakať, no len vzdychal a vôbec nevedel, čo sa s ním deje a prečo to Cirrus takto robí. Zase takto... inak... takto úžasne, neznesiteľne krásne. Nevydržal to dlhšie ako naposledy, snáď ešte kratšie, keď sa mu spravil do úst, hlboko do nich, lebo ho vôbec nepustil, aj keď sa triasol vo vytržení a stískal huňu v rukách, aby sa udržal ako tak pri vedomí.
Pustil ho z úst, až keď to odznelo a Danil ležal s hlavou nabok, prudko vydychujúc, oči zažmúrené znova silno, aby mu nešli slzy. Ticho vyhŕkol, keď sa Cirrus k nemu natiahol ponad jeho telo a priložil mu pery k perám, lebo ich mal lepkavé a ešte horúcejšie a jeho to zabolelo, lebo mal ústa podráždené, neuvedomujúc si, že si ich sám pred chvíľou rozhrýzol. No nedal mu najavo, že ho to štípe a nechal sa bozkávať, nežne a utešujúco a Cirrus ho mal znova v rukách, jednou pod jeho hlavou, druhou mu maznavo prechádzal po bruchu, občas zachádzajúc vyššie, občas znova nižšie, len jemne, len hladkavo. Danil sa nechal láskať, v opojení úplne šťastný, aj keď ho pery pálili, robilo mu to dobre, lebo slasť, ktorú prežil, tým maznaním neprechádzala, len sa zľahka rozlievala jeho telom a to bolo stále horúce a stále citlivé a každý Cirrusov dotyk mu bol novou nežnou rozkošou. Hýbali sa v akomsi rytme a Danil si neuvedomoval, že sa pod ním k nemu tisne a prispôsobuje jeho pohybom, hocikam sa pohol, jeho telo ho nasledovalo, poslúchalo, dávalo sa mu pod ruky tam, kde mu šli. Cirrus ho teraz hladkal inak - viac systematicky, možno už uvážene, premyslene. Prvotná nekontrolovaná vášeň sa z nich uvoľnila, alebo... sa len zmenila? Teraz sa na neho nevrhal ako zmyslov zbavený, akoby nevedel, čo robí a chce dosiahnuť jediné, hneď a zaraz. On teraz vedel veľmi dobre, čo robí. A Danil to, ani sám nevedel ako, zrazu tiež pochopil.
Vyzliekal ho. Pripravoval si ho. A bolo to tak normálne, že Danil si neuvedomoval, že to robí, kým nemal úplne zvlečené nohavice a košeľu vyhrnutú k brade a zrazu len cítil, že sa podvoľuje jeho kolenu, ktoré mu tlačí medzi stehná a rozkročuje nohy a v tom spoločnom tisnutí sa a maznaní dochádza k tomu, že Cirrus dýcha veľmi rýchlo a rozrušene a hoci k nemu stále pristupuje nežne a opatrne, využíva to, že je Danil omámený, aby získal bez problémov niečo, po čom skryte ide.
Tak on to vážne chce! Danil v ohromení zrazu chápal, prečo k nemu robí tie nenápadné, akoby prípravné pohyby a dostáva sa mu medzi nohy. Zasekol sa, ani nevediac, či viac v úžase alebo v ochromení a otvoril oči. Cirrus to ucítil, nie že sa vzpiera, ale že nespolupracuje a tiež sa naňho pozrel. Usmial sa pritom, jeho starosti hodené za hlavu, zmietnuté niečím nádherným, usmial sa tak, že mu Danil bol v tej chvíli ochotný vyhovieť. Vlastne mu musel vyhovieť, mal inú možnosť? Bol v posteli svojho manžela, v tak úzkej, že keby spravili rozšafnejší pohyb, obaja by z nej spadli, bol v nej s ním a dialo sa len to... len to želané, to, čo mali spraviť už dávno a čo sa od nich čakalo. Čo sa od neho chcelo, lebo keď to s ním spraví, budú svoji a budú môcť pokračovať ďalej, byť si bližšie a bližšie a on bude môcť splniť, čo od neho otec žiada, vymôcť práva pre Hlboké hory, spraviť všetko pre svoj kraj... No nebol jeho kraj teraz ten, čo ležal okolo Zeleného hradu? A nebolo jeho prvotnou povinnosťou, byť úprimný k svojmu mužovi?
Pozrel mu do očí a jemne zavrel hlavou, zachytil dole jeho ruku, ktorá sa pomaly presúvala niekam, kde nemala, lebo hoci cítil, že mu to privodzuje novú rozkoš, cítil aj napätie a strach, lebo nevie, čo má čakať a mierne sa toho desí. Pozrel sa trochu úzkostlivo, lebo nevedel, čo mu na to povie, a nie príliš dôrazne, ponechal to rozhodnutie na ňom, veď mu nechcel odporovať, nesmel. Len mu opatrne naznačil... možno ani nedúfal, že pochopí...
No Cirrusovi nebolo treba ani to, aby ho chytil za ruku, pochopil jeho pohľad a usmial sa, akoby vravel: žiadne obavy... A začal ho bozkávať. Danil chvíľu nevedel, čo to je, či pokračujú, či nebol vypočutý, alebo čo sa deje, lebo jasne cítil, že Cirrus dáva viac vášne do svojich bozkov a žiada ju od neho späť, prispôsobil sa mu, no kým sa stihol v zdesení rozochvieť, prevalil sa Cirrus na tej úzkej posteli z neho dole, tesne vedľa neho. Našiel si znova jeho pery, túžobne do nich vchádzajúc a len mu vzal ruku a pritisol si ju nízko na brucho. Danil zastonal v nadšenom pochopení. Nemusel to s ním robiť. Mohol... Ale nemusel.
Preplnený vďakou, aj tým, že mu navrhol inú možnosť, neváhal viac príliš. Samozrejme, že sa trochu triasol, bolo to predsa prvýkrát, čo sa mal dotýkať týmto spôsobom muža, uvoľniť mu nohavice, trochu ich stiahnuť a vziať do ruky vzrušenú tvrdosť. Chvel sa, prirodzene, a sám stonal v dusivých bozkoch, ktorými jeden druhého držali v zajatí, no bol aj úplne vo vytržení, keď mu po ňom prešiel najprv prstami a potom ho nimi pevne objal, vzdychajúc snáď aj vzrušenejšie ako on. Nevedel, či robí správne to, čo robí, no muselo to byť dobre, lebo Cirrus len silno žmúril oči a prsty mu zarýval do chrbta a tlmil stony v jeho perách rovnako, ako to on robil rád a Danil cítil pri sebe, ako sa jeho telo napína. Ľutoval v tej chvíli, že si nedal čas, aby ho vyzliekol a cítil si každý ten krásne napnutý sval na nahom tele, no už bolo neskoro, aj na to, aby si zapamätal, ako to spravil, ako sa mu to najviac páčilo, trvalo to tak krátko, tak málo, a mal ho plnú dlaň.
Ležali potom vedľa seba, v malej skromnej izbe, pod ovčou huňou nasiaknutou vôňou ich tiel. Pritisnutí k sebe a napoly vyzlečení, nepokúšajúci sa upraviť, zamotaní do seba nohami, Danil prechádzal prstami Cirrusovi po hrudi, on jemu po tvári. Nepozerali si do očí, no Danil sa usmieval a vedel, že Cirrus sa usmieva - nie, nevedel, cítil to. Mal sklonenú hlavu k jeho ramenu a pozoroval len svoj prsty, zľahka brázdiace po pevnej hrudi, obkresľujúce plece a znova sa vracajúce, aby opatrným oblúkom obišli bradavky. Pousmial sa viac, keď si Cirrus ticho vzdychol do jeho vlasov a nežne mu ich prehrabol, potom mu zhrnul pár točiacich sa čiernych vlniek do čela a znova mu ich zapravil za ucho. Vtisol mu bozk na čelo a ostal ležať, nie však uvoľnene, stále akoby trochu napätý. Danil si povzdychol ešte tichšie ako on, jeho ruka len náznakovo, len pripomienkovo prešla jeho boky, zašla na moment dôverne do hrejúceho lona a rýchlo sa dvihla k jeho tvári. Opatrne dvihol hlavu a pozrel sa na neho.
„Ostaneš?“ šepol Cirrus, pátrajúc šedými očami v jeho modrých.
„Kde?“ odvetil Danil prekvapene.
„Predsa tu.“
„V tvojej posteli?“
Danil nevedel, či sa má začať smiať alebo naňho len neveriaco hľadieť, spravil oboje naraz a podaril sa mu smiešne nechápavý úškrn, prežiarený neistou spokojnosťou.
„Presne tak,“ odvetil mu Cirrus, nenechávajúc sa vyviesť z miery emóciami, ktoré sa z jeho manžela dali čítať ako z otvorenej knihy. Možno práve pre ne. „V mojej,“ zdôraznil, akoby to bolo potrebné, aby bolo jasné, o čom hovorí. Aký sľub od neho žiada, ako keby ten daný pred Najsvätejšími nebol dostatočný.
„To je predsa moja povinnosť,“ odvetil Danil prostoreko.
„A my obaja vieme, ako nerád si povinnosti plníš,“ nedal sa Cirrus s pobaveným úsmevom. No akoby sa bál, stále bál, že nie je dostatočne dôrazný, lebo všetko, čo urobil doteraz, nestačilo na to, aby ho naozaj získal, zišiel mu rukou dole po chrbte až na zadok a pevne si ho pritisol k sebe.
„Buď môj, Danilo,“ zašepkal a pritisol mu pery na čelo.
„Ja som tvoj,“ odvetil Danil ticho, neprotestujúc, nekonštatujúc, len... priznávajúc.
„Ostaneš teda?“
Vymanil sa mu z toho zovretia, do ktorého ho tlačil a znova mu pevne pohliadol do očí. Naozaj si myslel, že sa teraz dvihne a vráti sa do svojej izby? To skutočne ešte nevidel, čo pri ňom cíti?
„Ostanem,“ vyhlásil dôrazne, len s jemnou štipkou chvejivej nehy, a sklonil mu hlavu späť k ramenu. Pritlačil mu dlaň na prsia a zavrel oči. Cirrus ešte zosilnil zovretie, vtláčajúc mu prsty do chrbta a do ramena, objímajúc ho, akoby ho už nikdy nechcel pustiť, akoby sa bál, že bude musieť. Danil trochu znepokojene vnímal zmenu v jeho nálade, akúsi úzkosť, strach, no trvalo to len chvíľku, kým Cirrus povolil objatie a pokojne vedľa neho spočinul. Znova boli len ticho. Znova sa začali sami pre seba usmievať. Danil vzhliadol k nemu a potvrdil si to. Potom zavrel oči a už to len cítil.
Spal tvrdo a veľmi pohodlne na to, že tá posteľ naozaj nebola stvorená na to, aby sa na nej nerušene dvaja vyspali. Zrejme preto, že na nej, prikrytý ovčou huňou, spal celú noc sám. No zistil to až ráno, keď sa zobudil. Strhol sa, keď otvoril oči a zbadal, že je v cudzej spálni, hneď na to sa upokojil, zisťujúc, že je v jeho spálni, stisol v náručí namiesto neho mäkkú huňu a potom sa posadil. Izba bola prázdna. Rukou prešiel posteľ, zisťujúc, že je teplá len po jeho tele. Zmätene sa rozhliadol, priťahujúc si huňu na nahé kolená, bosými šľapami sa úzkostlivo dotýkajúc zeme. Vtedy, ako na zavolanie vynárajúcim sa otázkam, niekto zaklopal na dvere, akoby tam čakal, kedy začuje pohyb.
„Ďalej,“ povedal Danil ticho a nevediac sám prečo so strachom.
Vošiel Nino, očakávane, no Danilovi len viac zovrelo hruď. A akoby to bola jeho večná otázka, jediná starosť jeho života, odkedy sa oženil, hneď sa spýtal: „Kde je?“
Nemal práve na to, aby pred svojím sluhom pôsobil hrdo a dôstojne. Bolo predsa zjavné, o čo šlo a čo sa stalo, keď ho našiel v Cirrusovej izbe, v jeho posteli, od pása nadol vyzlečeného. Nino sa však tiež netváril, že by práve chcel robiť nemiestne žartíky. Ani mu len priamo neodpovedal, sklopil svoje všetečné modré oči a zarmútene povedal:
„Povedal mi, aby som Vám odkázal, že...“
„On tu nie je?“ prerušil ho hneď chápavo Danil.
„... že sa nemáte hnevať, že musí...“
„On odišiel?“ zvýšil Danil hlas.
„...že musí...“ ignoroval ho nútene Nino a zanovito pokračoval: „... že ho je treba inde, aby bojoval.“
Lebo tu svoj boj dobojoval? Danil skoro vystrelil z postele, jediné, čo ho zadržalo, bola jeho nahota a že ju zakrýval len zvieracou kožou. Aké ponižujúce... Dostal ho do postele, vyhral nad ním a tým pádom ho už nezaujímal?
„Nino,“ hlesol, držiac sa, aby na ňom nebolo vidieť pohnutie, no mal ho v hlase, ktorý sa lámal. „On ma tu zase nechal?“
„Nemôžete mu to mať za zlé. Tí vojaci včera priniesli zlé správy, on musel hneď ísť. Má toľko povinností, nemôže sa stále len Vám venovať.“
„A to ti tiež povedal?!“ rozkríkol sa Danil.
„Nie,“ dvihol Nino naňho poľakané oči. „Len že sa Vám to nemám pokúšať zaňho vysvetliť, lebo sa budete aj tak hnevať. A že Vám mám pripomenúť, keď sa budete hnevať, čo ste mu sľúbili.“
Že ostane. Že mu ostane verný. Zavretý na hrade, kým sa pán tohto sveta vráti a bude s ním milostivo pokračovať v ľúbostných hrách, ktoré tak sľubne začal. Danil sa postavil a šmaril jeho huňu na posteľ, nevnímajúc viac, či je pred sluhom nahý. No ešte to tak! K tomu, aby tu čakal naňho ako na spasenie, ho nikdy neprinúti. To radšej poruší všetky sľuby. Má byť pri Najsvätejších jeho manžel, nie príležitostný milenec, priviazaný k posteli!
pokračovanie...