Manzelska povinnost - 12. kapitola - 1. časť
Bolo neznesiteľne horúco, keď vyšli z lesa. K Zelenému hradu to už nemali ďaleko, delili ich od neho šíre, zdanlivo nekonečné lúky, vlniace sa zelené pláne plné trávy a nezvyčajne vysokých kvetov, ktoré pod letnou páľavou voňali ako horký med. Danil mal toho plný nos a podchvíľou kýchol, na hlavu mu pražilo slnko, takže si ani nesňal kapucňu, aby nedostal úpal, hoci pod plášťom si vyzliekol všetko až na ľahkú halenku. Najradšej by zvliekol aj tú a cválal na koni hoci aj nahý, no to sa niekomu v jeho postavení nielenže neslušalo, bolo by priam škandalózne, keby to spravil. Ostatní vojaci tiež ako panský sprievod sa slušne potili v uniformách, jedine Fin bol natoľko odvážny, že sa vyzliekol úplne od pása nahor a nič si nerobil z toho, že ho spáli. Jeho pokožka sa veru už aj začala blížiť farbe jeho vlasov, keď si niekedy krátko predpoludním urobili prestávku pri skoro vyschnutom potoku, križujúcom planiny.
„Veď sa vyzlečte, mladý pán,“ oslovil Danila Fin, keď si ten šplechol trochu studenej vody aspoň na tvár. Vojak sa neokúňal, hneď vedľa neho vošiel v čižmách do plytkého prúdu a začal si striekať vodu na telo, až kvapky odfrkávali na všetky strany. „Je tak teplo, že by sa človek zvliekol z kože, keby mohol,“ pokračoval. „A Vy sa paríte v tých veciach.“
Danil sa zamračil, neodpovedal, no ani sa od neho neodvrátil. Pozoroval, ako sa statný muž s ozaj skvostným telom pred ním osviežuje a voda mu tečie po výrazných svaloch, po hrudi s ochlpením rovnako červenej farby, ako mal vlasy. Fin si to všimol a vystrel sa pred ním s úškrnom.
„Naozaj sa nechcete opláchnuť?“ spýtal sa ho provokačne. Danil len pokrútil hlavou, neuvedomujúc si, ako naňho čumí. Popravde sa vôbec nedíval na jeho oku lahodiacu mužnú postavu, neimponovali mu svaly, ani dráždivé detaily jeho tela. Pozeral sa naňho preto, aby sa nemusel pozerať inam, do druhého smeru. Tam, kde pri potoku stál čierny kôň a pri ňom sa k vode skláňal jeho jazdec, dlhé tmavé vlasy mu viseli až k jej hladine a on sa oplachoval rovnako ako Fin. Danil sa nepozrel, no vedel to, čo sa za ním deje. Jeho manžel šiel celý čas vedľa neho spôsobne upravený, no keď prišli k vode, neodolal a zvliekol si plášť aj košeľu. Dovolil to spraviť všetkým vojakom a hoci to neadresoval aj jemu, Danil vedel, že je mu tiež povolené na chvíľu upustiť od dobrých mravov a správať sa pod úroveň ako každý jeden sedliak v tomto kraji. No nechcel. Nechcel sa vyzliecť, nechcel sa ani pozrieť na to, ako sa on vyzlieka, lebo akákoľvek myšlienka týmto smerom mu spôsobovala nevoľnosť. Radšej by odpadol od páľavy, než umožnil Cirrusovi pozerať sa naňho nahého. Než aby umožnil tým pár vojakom a hlavne Finovi vidieť, ako naňho jeho manžel hľadí. Stačilo predsa, ako sa naňho díval od včasného rána po celý čas až doteraz a to ani nemusel byť vyzlečený. Stačilo, že to už všetci chápali. Danil vedel, že nemôže protestovať a priečiť sa tomu ani len vo vlastných myšlienkach, bolo dobre, ak sa roznesie, že z neho Cirrus nemôže spustiť oči. No bolo to dobre pre svet, pre verejnosť, pre dojem. Čo pre neho? On sa cítil po celý čas ako ostreľovaný. Pretože vedel, prečo naňho tak hľadí. Veľmi, až priveľmi dobre si spomínal na to, čo sa stalo v noci, stále mal ten pocit, akoby sa to dialo, akoby sa nič neupokojilo tým, že sa to stalo, akoby sa niečo v ňom ešte viac podráždilo.
Úplne ho myklo, keď sa stále zamračený díval na Fina, ktorému jeho pohľad robil len dobre, a niekto sa mu zľahka dotkol ramena. Ten konkrétny niekto sa k nemu priklonil, kým sa vôbec Danil stihol otočiť a vrhnúť ten od rána na vraždenie nastavený pohľad naňho a šepol mu do ucha:
„Naozaj sa nechcete osviežiť?“
Otočil sa tak, aby striasol jeho ruku, pretože aj ten dotyk mu prišiel neznesiteľný, no jeho tmavomodré oči, strhnuté zľaknutím, sa pozreli skôr prosebne než nahnevane.
„Nie,“ zašomral, nenápadne šibnúc pohľadom po okolí. Samozrejme, že ich všetci pozorovali. Všetci sa na tom zjavne bavili, pretože videli, čo sa deje a poznali zrejme svojho veliteľa, vedeli, ako sa správa k tým, o ktorých stojí. Danila to tak dráždilo, že proti tomu nemohol nič spraviť! Čo oni sakra vedeli? A čo im dávalo právo hľadieť naňho ako na jedného z Cirrusových bývalých, nezákonných, obyčajných, menej ako obyčajných vojakov, chlapcov, mužov, kohokoľvek, kto mu nebol rovný?
„Keď chcete, nakážem im, aby sa otočili,“ usmial sa Cirrus, no nebol to úsmev, na ktorý bol od neho zvyknutý, neusmieval sa preto, že by ho niečo bavilo, skôr preto, že ho niečo ťažilo. Trápilo. Danil trhol zamietavo hlavou.
„Keď chcete, otočím sa aj ja,“ usmial sa Cirrus ešte viac a ešte neúprimnejšie a možno teraz s trochou netrpezlivosti. Nie zlosti, pretože sa naňho za nič nehneval. Ak sa na niečo hneval, tak sám na seba, hoci aj tu príčina bola neznáma. Danil nevedel, ako sa dostali do stavu, v ktorom boli. Nebolo to jeho vinou, ale ani Cirrusovou. Nevedel by ani povedať, kedy sa to stalo. Niekedy v noci. Niekedy po tom, čo spolu... Pri Najsvätejších, nespali! Dobre vedel, čo je milovanie medzi mužmi, nemal ani trinásť, keď to videl na vlastné oči u nich doma v stajni a pamätal si ešte veľmi dobre, ako sa na tom s dávnym kamarátom hihúňali, kamarát snáď naozaj preto, že mu to bolo smiešne, Danil len tajac vzrušenie, ktoré to v ňom vyvolalo. Vedel, lebo to videl v plnom dennom svetle, nestlmenom ani vo vnútri stavby, ako sa dvaja k sebe dali a ako sa k sebe pohybovali, videl čím a kam sa to robí a vedel, že on a Cirrus sa k tomu ani nepriblížili. Nebol preto sklamaný. Nebol preto ani nadšený, no to bolo len o pocite povinnosti, že to mali. Mali na to príležitosť. Aj keď vtedy by nevedel rozmýšľať nad tým, čo má spraviť a čo musí, ani keby to od neho žiadali. Bol v jeho náručí úplne stratený a Cirrus... ktovie, nepýtal sa ho, Cirrus musel vedieť a musel to mať na mysli, no ani on... ani len nenaznačil, že by ho tak chcel. Ani potom. Ani až do rána. Nikdy. Chcel ho tak vôbec?
„Nechcem sa umyť,“ odsekol Danil, vyhýbajúc sa pohľadu jeho očí. „Musím sa?“
„Samozrejme, že nemusíte, keď nechcete,“ zdrsnel aj Cirrusov hlas podráždením. „Myslel som, že Vám to urobí dobre.“
„Vy si veľa takto len myslíte, že mi niečo urobí dobre,“ vypadlo z Danila bez uváženia, no až strnul, keď sa Cirrus na to mykol.
„Ak narážate na to, že... v noci...“ nadýchol sa jeho muž trhane, ovládajúc sa, aby nezvýšil hlas, aby rozprával potichu a ostalo to len medzi nimi, lebo naozaj sa im všetci až príliš prizerali.
„Na nič nenarážam,“ vyhŕkol Danil oplašene, vediac hneď sám, že toto trochu prehnal. Nechcel predsa povedať, že mu to v noci neurobilo dobre. Že... mu to neurobilo viac ako dobre, že to nebolo vo svojej primitívnej podstate to najskvelejšie, čo kedy zažil. Samozrejme, že by mu to nepovedal, ale nepovedal to preto, lebo nemal možnosť, vtedy a teraz už vôbec nie. Vtedy... Nevraveli si nič, predtým, potom, nepovedali ani slovo a len vedľa seba ležali.
„Nechcel som...“ začal Danil znova ospravedlňujúco a ticho. „Povedať, že... že to nebolo...“ Zúfalo naňho pozrel, dúfajúc, že to nemusí vysloviť, že pochopí. Cirrus sa trochu trpko pousmial, no zrejme naozaj pochopil.
„Nehovorte nič,“ povedal a znelo to rezignovane vľúdne. „Nemusíte.“ Usmial sa naňho a tentoraz úprimne, nežne. Danilom prešlo hrejúce potešenie, pretože presne takto sa naňho usmieval v noci. Po tom, čo mu rukou spravil tú peknú vec, ktorú od neho nečakal, lebo vedel, že ňou sa nestávajú v očiach Najsvätejších svojimi. Ktorú mu tým pádom nespravil z povinnosti. Ktorá bola v tomto zmysle úplne zbytočná a navyše. Prečo to potom urobil? Ako to mohol chcieť, tak to... strašne chcieť, akoby jediné, čo ho v tej chvíli rozpaľovalo, bolo vidieť jeho samého zahlteného rozkošou? Ako ho to mohlo tak tešiť? Vzrušovať? Veď sám nič nedostal a pravda, Danil na to myslel, že by mu to mal oplatiť, no bol tak unavený a slabý a Cirrus aj jeho chabý pokus hneď odmietol a len sa naňho takto usmieval. Teda až po tom, čo ho zbozkával skoro k smrti. Akoby vďakou. Alebo šťastím...
„Nepozerajte sa tak na mňa,“ povedal Danil.
„Ako?“ nechápal Cirrus, netváriac sa však príliš prekvapene, pretože si na to zrejme už zvykol. Nechápanie jeden druhého sa malo podľa všetkých zákonitostí zbližovaním meniť v chápanie, no u nich to bolo akosi naopak. Čím sa viac poznali, tým menej si vedeli toho druhého vysvetliť.
„Nepozerajte sa, akoby ste ma chceli vidieť nahého rovnako ako ostatných,“ vysvetlil Danil zachmúrene.
Cirrus sa uškrnul a prostoreko odvetil: „Chcem Vás vidieť nahého inak ako ostatných.“
„Skutočne?“ zavrčal Danil. „Čo Vám bránilo pozrieť si ma v noci?“
„V noci je predsa tma, ako som Vás mohol vidieť?“
„Uťahujete si zase zo mňa?“
„Nie, len konštatujem fakty.“
„Takže vážne chcete, aby som sa tu vyzliekol?“
„Danil...“ Cirrus sa pobavene zasmial, spontánne dvihol ruku a pohladil ho po tvári. „Keď budem vážne chcieť, vyzlečiem si Vás sám.“
Danil zmeravel pod jeho dotykom a tými slovami, ktoré pálili oveľa viac ako pečúce slnko nad ich hlavami a prudko sa od neho odvrátil. Presne vtedy sa odvrátil aj Fin, aby nebolo vidieť, ako na nich hľadí a celý čas ich počúva. Danil očervenel a nevediac, kam sa rýchlo zvrtnúť, aby nenarazil na niekoho, kto má na ňom prilepené oči, vošiel do vody a prebrodil ju na druhú stranu. Tam zastal a dvihol oči k nebu.
No veď to, pomyslel si zúfalo. Keby chcel, vyzlečie si ho. Tým priznal, že nechcel v noci. Nechcel celú noc, čo pri sebe ležali a spali, podchvíľou sa budiac, lebo neboli zvyknutí mať niekoho v náručí, niekoho si pridŕžať a tisnúť k sebe. Nechcel ani ráno, kedy sa zobudili s prvými slnečnými lúčmi, presvitajúcimi korunami stromov, nechcel, keď ho zľahka pobozkal na pery a dvihol sa s tým, že si musí odskočiť. Nechcel. Nebolo to vlastne len dobre? Nebolo to vlastne úplne zle? Danil mal plnú hlavu obáv z toho, čo má teraz robiť, až sa z toho nevedel vôbec vysomáriť. Všetko bolo ľahké v noci. Keď nebolo treba hovoriť a nebolo sa treba dívať a stačilo sa cítiť. Všetko jednoznačné a jednoduché. Vtedy vedel prijať to, čo mu dal. Vtedy vedel, že to prijať chce, že jeho chce. Teraz... Vo svetle iných očí to bolo komplikovanejšie než jeho vojna, než všetko, čo doteraz zažil. V noci to bolo krásne. Cez deň sa za to hanbil. V noci ho chcel, cez deň chcel byť čo najďalej. Lenže mala prísť ďalšia noc. A keď bude on zase pri ňom...
„Cirrus?“ otočil sa zrazu a priamo ho oslovil.
„Áno?“ odvetil jeho muž, stále ho pozorujúci.
„Kedy odchádzate znova na juh?“
Cirrus sa zachmúril, hádajúc, hľadajúc, čo tým myslí. „Chcete, aby som odišiel?“ uhádol to správne.
Danil chcel presný opak, no nepovedal by mu to ani za svet. Len zabručal nejakú neutrálnu odpoveď, že sa iba pýta a zamieril k svojmu koňovi.
Nino skoro padol z rozostavenej kuchynskej strechy, keď prišiel prvý vojak z Cirrusovho sprievodu, hlásiac, že sa jeho páni vracajú. Hneď to rozkríkol v kuchyni a medzi slúžkami, všetci sa rozbehli v zmätku všetko pripraviť. Jedlo muselo byť na okamžité občerstvenie aj na večeru, izby bez jedinej smietky, vyumývané dlážky a vyluftované, drevo prichystané v salóne na prízemí na podpaľ a on osobne dohliadol, aby sa z pivnice donieslo jedno z lepších vín.
Mladí páni so svojím malým sprievodom prešli bránou skoro naraz, maslovo bledá kobyla idúca pomalým klusom čiernemu žrebcovi po boku, zrovnávajúc s ním krok v rytme, ktorý už mala naučený z cesty. Obaja boli uprášení a spotení, pán Danil o trochu viac opálený v tvári, Cirrus mal aspoň farbu v lícach, obaja oblečení len v košeliach, čo sa v takom sparne dalo čakať. Nezdali sa byť unavení, takže sa určite niekde v noci vyspali. Zastali blízko hradných dverí, Cirrus zoskočil z koňa a pozrel po Danilovi. Ninovi skoro vypadli oči.
Lebo ako sa naňho pozrel! Akoby sa rozhodoval, či má k nemu podísť a podať mu ruku, aby mal pri zoskoku mäkší dopad, no zároveň váha, pretože dobre vie, ako by ho sebavedomý pán Danil za to zvozil. Vedel predsa zosadnúť z koňa aj sám a veľmi svižne, pekným zoskokom a rovným dopadom a hneď po ňom s pohľadom, ktorým víťazne Cirrusovi ukázal, že nie je slečinka a spravil veľmi dobre, že sa nepokúsil o také fajnové prejavy náklonnosti. Cirrus sa na to zatváril otrávene a Danil posmešne a hneď na to obaja potlačili úsmevy a svorne vykročili smerom k Ninovi.
„Strecha sa stavia?“ spýtal sa prekvapene Danil, pozerajúc sa ku kuchyni, na ktorej pracovalo niekoľko remeselníkov z rodiny, ktorú najal.
„Prečo by sa nestavala?“ odvetil mu Cirrus namiesto Nina.
„Myslel som, že po tom, čo sa stalo...“ povedal Danil zmätene, narážajúc na odťatú ruku jedného príslušníka rodiny, ktorý sa prirodzene na stavbe nenachádzal.
„Práve preto,“ uškrnul sa Cirrus, odhadujúc situáciu lepšie ako jeho manžel. „Skúsili by nesplniť to, na čo som ich najal.“
„Najal som ich ja,“ ohradil sa Danil.
„Za moje peniaze.“
„Za naše peniaze.“
„Och, ospravedlňujem sa. Za naše peniaze stavajú našu strechu, na náš príkaz.“
Danil sa schaosene naňho pozrel a zamračil sa. „Nebuďte moc múdry.“
„Niekto tu musí byť múdry.“
„Cirrus!“
Danil zbledol, no Cirrus sa zasmial a demonštrujúc všetkým, ktorí mohli tú konverzáciu počuť, že to nemyslel vážne a nechcel ho zhodiť, chytil ho za ruku, pritiahol si ju k perám a pobozkal mu ju. Danil si ruku nevytrhol hneď, no keď mu ju pustil, spravil rýchly pohyb, ktorým ju stiahol za chrbát.
Nino na nich hľadel s pootvorenými ústami. Prešlo len niekoľko dní, odkedy odišli. V jeho poňatí krátkych bezvýznamných dní, ktoré rýchlo uleteli, keďže mal aj v ich neprítomnosti práce vyše hlavy. V poňatí pánov to boli však očividne veky, pretože za ne stihli kompletne zmeniť svoje správanie jedného voči druhému. Kde bola ich odmeranosť a rezervovanosť? Chlad, nezáujem, kde bolo odmietanie? Odkedy sa spolu takto prostoreko rozprávali a takto sa na seba pozerali?
Nino nevedel dedukovať odkedy, no dôvod prečo sa mu hneď objasnil. Prezrel si ich oboch tak, ako pred ním stáli od hlavy po päty a oči mu znova vyleteli na vrch hlavy, keď si všimol na Cirrusovom hrdle tmavnúci fľak, začínajúci niekde pod uchom a skrývajúci sa smerom dozadu za vlasmi. To nebola modrina, nie na takom mieste. To mu musel niekto spraviť vo vášnivom opojení. A kto to mohol byť, keď bol Danil celý čas s ním?
Jeho pán Danil??
Nino si vo vyjavení skoro nevšimol, keď ho Danil oslovil a spýtal sa, či je všetko na hrade v poriadku.
„Samozrejme, pane,“ vykoktal po chvíľke trápnej pauzy, ktorú si našťastie jeho páni nevšimli. Nino nebol správca hradu, no o jeho stave vedel všetko a pánovi Danilovi očividne potvrdenie chlapca stačilo. Alebo ho stav hradu príliš nezaujímal. To bolo pravdepodobnejšie, lebo však koho by zaujímalo niečo také ako kopa kamenia usporiadaná do tvaru pevnosti, keď mal po svojom boku pána celej tejto krajiny, muža, z ktorého šla sila a hrdosť a z jeho pohľadu na remeselníkov trochu aj strach a bol by pôsobil úžasným dojmom, aj keby nemal dlhé tmavé vlasy a iskrivé oči a Danilovi by sa museli pri ňom podlamovať kolená, aj keby nebol doňho zamilovaný.
Zamilovaný??
Nino videl, ako sa Danil skoro placho pozrel na svojho muža, keď ho ten suverénne chytil pod pazuchou a previedol ho popri ňom. Videl, že sa hneď zatváril, akoby sa nič nedialo a dokonca sa usmial bokom na jednu slúžku, ktorá ich vítala. No nech to zakrývali, ako chceli - vedome, či nevedome - ich sluha už vedel svoje. Cirrus sa necítil suverénny, hoci tak kráčal. Pretože suverénny muži nekládli aj druhú ruku svojmu partnerovi na lakeť, akoby si ho chceli čo najviac pri sebe pridržať a udržať. A Danil nebol plachý. Pretože plachí muži nevyrábali druhým vášnivé cucfleky na krkoch. Jeho páni len veľmi neúspešne zakrývali, ako sú jeden druhým úplne zmätení.
Pán Danil ležal v drevenej kadi úplne ponorený, len s hlavou položenou na okraji a zvrátenou dozadu, pozerajúc na povalu. Vodu nemal príliš teplú, lebo sa chcel iba osviežiť a zmyť zo seba pot a špinu cesty, nie sa ohriať po už aj tak dosť prehriatom dni.
„Nemali by ste tam ležať tak dlho,“ podotkol Nino, ktorý pred chvíľou vkĺzol do malej miestnosti vzadu na prízemí hradu a doniesol mu plachtu na osušenie tak veľkú, že by do nej takých tenkých pánov Danilov zavinul aj dvoch. Aby zvýraznil svoju radu, pristúpil ku kadi a skúsil teplotu v nej prstom. „Tá voda je už úplne studená,“ zamudroval. „Prechladnete.“
„Je mi dobre,“ zašomral Danil, ani sa naňho nepozrúc. „A nestrkaj mi tu ruky.“
„To je možné, že je Vám dobre, ale aj tak by ste už mali vyliezť. Rozpustíte sa.“
„Och, Nino, vypadni...“
Nino ani náhodou nemienil počúvať také nezmyselné rozkazy, prameniace aj tak len z toho, ako sa jeho pán cítil a on na nejaké nepodložené pocity nikdy nedal.
„Pán Danil, raz aj tak budeme musieť vyjsť.“
„Vyjdem, keď sa mi bude chcieť.“
„Viete, že pán Cirrus už sa najedol bez Vás?“
„Však som mu sám povedal, aby ma na večeru nečakal.“
„To znie, akoby ste ho mali plné zuby.“
Danil vrhol po Ninovi zamračený pohľad, za ktorým sa ukrývalo trochu zúfalstva. „Nehovor niečo také nahlas,“ okríkol ho.
„Veď sme tu sami,“ nedal sa Nino, pripravený stoj čo stoj dozvedieť sa, o čo tu ide. Nevrátili sa vo svornosti, akoby zamilovaní? Prečo sa zase Danil Cirrusa stránil a ten vôbec nenástojil na jeho spoločnosti?
„To neznamená, že môžeš také nezmysli púšťať z úst,“ káral ho ďalej Danil a posadil sa v kadi. Jeho mokré vlasy sa stáčali aj pod váhou vody a niekoľko kratších prameňov mu smiešne odstávalo nad čelom.
„Takže ho nemáte plné zuby?“ usmial sa nevinne Nino.
„Samozrejme, že nie. Je to môj manžel.“
A Váš milenec, chcel dodať Nino, no včas si zahryzol do jazyka. Bol ním? Podľa všeobecného mienenia od svadobnej noci, no v skutočnosti... Bol ním naozaj? Mohli sa dvaja milenci k sebe takto správať? Videl už všeličo vo vzťahoch, vrúcna láska vyzerala trochu inak, no inak vyzerali aj manželstvá bez lásky. Čo tí dvaja medzi sebou mali?
„Takže s ním strávite večer?“ spýtal sa Nino všetečne.
„Takže zrejme hej,“ odsekol Danil a hneď na to sa zadíval do stojatej hladiny, akoby mu mohla poskytnúť záchranu.
„Tak potom vylezte z vody, vonku je už skoro tma.“
„To je jedno. Povedal, že na mňa počká...“
„To povedal?“
Danil sa ponoril do vody až po uši, čo pre Nina bolo znamenie na ukončenie konverzácie. V duchu si povzdychol, no aj tak tvrdohlavo pristúpil ku kadi a nastavil rozprestretú plachtu. Danil po ňom vrhol zlý pohľad, no naveľa sa ráčil postaviť. Nino si nemohol odpustiť prezrieť si jeho telo. Niežeby ho také veci priťahovali. No tento muž priťahoval nezvyčajným spôsobom Cirrusa. Nino zažil pár aférok svojho pána na hrade. Nikto z tých predchádzajúcich sa nevyrovnal Danilovi, no nielen urodzenosťou. A nielen výzorom. Mal dobrú postavu a dobre vyzeral, no jeho čaro bolo v akejsi nezachyteľnej, nevidenej výnimočnosti, na ktorú aj Nino len postupne prichádzal. Preto sa pán Cirrus namiesto vedenia vojny s celým svetom zrazu sústredil na to, aby ovládol len jedného človeka?
pokračovanie k 12. kap. - 2. časť