Manzelska povinnost - 11. kapitola
Cirrus sa usmial. Nie víťazne, skôr zmätene. Pozrel sa mu cez plece, kamsi do izby a Danil mu videl na tvári, že tak, ako sa predtým snažil presne tam do toho tmavého teplého priestoru za ním dobyť, tak teraz váha. Pretože sa niečo zmenilo a ono to prestala byť hra. Čo by mal vlastne teraz spraviť, čo od neho sám čakal? Že vojdú spolu do izby, zavrú za sebou dvere a budú sa milovať? Ako? Objímu sa, oprú o seba... budú sa dotýkať? Kde všade? Akým spôsobom? Akým postupom? Danil rovnako zmätene spustil ruku, ktorou pozýval Cirrusa dnu. Ten mu nehľadel priamo do očí, na čele jemnú vrásku, zaseknutý v čomsi, čo mu zabránilo vkročiť, ústa mal pootvorené, akoby sa snažil dačo vysloviť, ale vlastne vôbec nepremýšľal nad tým čo, lebo to bolo azda práve v tejto rozhodujúcej chvíli, keď mal byť rozhodný, nepochopiteľné.
„Cirrus?“ šepol Danil, no neznel ani náhodou sebaisto. Mal pocit, že sa mu trasú kolená, že sa celý trasie, a on sa ho pritom ešte ani nedotkol, delilo ich len niekoľko desiatok centimetrov, no jemu sa točila hlava len tým pomyslením a každou spomienkou na predchádzajúce dotyky, na dôvernosti, nepochopené bozky, pohľady... len pohľady...
Pohliadli na seba a Cirrus zapátral v jeho očiach azda po nejakom uistení, po potvrdení, že to myslí vážne a Danil to zúfalo videl, no nevedel, ako mu to uistenie dať. Čo vlastne chcel? Nepozval ho dnu z vlastnej vôle. Len preto, lebo naňho naliehal. Nechal sa presvedčiť... V túto chvíľu bol presvedčený, chcel byť presvedčený, ale... bol naozaj?
Som, pomyslel si, dávajúc sám sebe príkazy. Chcem. Cirrusove šedé oči odrazili nenápadný záblesk úsmevu, keď si všimli, ako tvrdohlavo dvihol hlavu. Danil k nemu spravil nepatrný pohyb, nedalo sa to nazvať ani len krokom, pretože stáli pri sebe dostatočne blízko, aby sa stačilo natiahnuť. Privrel oči, už keď dvíhal ruky, aby mu ich nesmelo položil na ramená, aby mu napoly omráčený úzkosťou aj túžbou ukázal, že to myslí vážne. Bolo to pozvanie, to nesmelé gesto predtým. Bola to pozvánka k nemu do izby, do jeho postele. Bolo to naozaj to, čo možno neukázal s dostatočnou istotou. Chcel si splniť svoju povinnosť. Chcel ho mať pri sebe... bližšie...
Ticho vydýchol, stojac teraz úplne blízko pri ňom, dlane položené na pevných ramenách, na jemnej látke halenky, teplej, ohriatej telom pod ňou. So zavretými očami jemne naklonil hlavu nabok a intuitívne pootvoril pery, púšťajúc svoj zhlboka sa dvíhajúci dych von. Čakal. Chvel sa teraz už zreteľne, hoci si sám pripadal meravý ako socha, stuhnutý, nedokážuci prejaviť viac. Čo viac mohol? Čo viac mal? Nedokázal popustiť uzdu svojej fantázii, aby na to prišiel. Rovnako ako on, aj ona bola prikovaná na mieste a len sa trasúc... čakala. Zdalo sa to nekonečne dlho. Veky, preklenuté neistotou. Kým si ucítil na ústach teplý závan Cirrusovho dychu a jeho pery sa mu k nim mäkko, s tichunko hlesnutým povzdychnutím pritisli.
Danil sa musel zachytiť jeho ramien pevnejšie, pootvoril ústa, umierajúc horúčavou, s ktorou mu Cirrus vošiel do nich - nežne a slastne dychtivo, s ďalším vôľou tlmeným zavzdychnutím. Musel mu vryť prsty do ramien a pokúsil sa ovládnuť to, čo ovládať nešlo vôbec, lebo on ho bozkával - pomaly, túžobne, prenikal mu do úst so šialenou nehou, a bozkával ho stále, ešte viac a ďalej... Danil vzrušením vydal tiché vzlyknutie, na čo Cirrus spravil v jeho ústach dravší, vášnivejší výpad a to bol koniec, to sa nedalo vydržať. Ucukol mu, púšťajúc sa mu ramien, až teraz si vlastne uvedomujúc, že Cirrus sa ho nedotkol vôbec, ak sa nerátalo to, že mal napoly dvihnutú ruku, akoby v roztržitosti vôbec nevedel, na ktorú časť jeho tela ju vlastne chce najviac položiť. Pootvorili oči, obaja na seba dýchajúc a chvíľu si omámene overujúc to, čo sa práve stalo - naozaj sa prvýkrát dobrovoľne bozkávali - potom sa Cirrus jemne pousmial.
A ďalej? Danil sa zúfalo zamračil a uvedomil si to. Ďalej je to všetko za ním - izba, posteľ, manželská povinnosť. S ním. Izba, manželská posteľ... Nenávidí manželské postele a všetky predstavy, ktoré sa s nimi spájajú, nechce...
„Danilo,“ šepol Cirrus to divne nežne znejúce meno a nepatrne od neho odstúpil. Znova to nebol ani len krok - len gesto. Zase akoby chcel dačo povedať, ale bolo to príliš komplikované, než aby to práve vtedy vedel dať do zrozumiteľnej myšlienky. No Danil ju aj tak pochopil - videl predsa ako sa díva, videl, aký má postoj, aký má výraz, videl, že chápe. Chápe?
„Dobrú noc...?“ zašepkal do úplne tichej chodby neisto. Nebol pokojný, ale Cirrus ho upokojil, keď konečne v jeho neistote získal svoju istotu, kývol na opätovanie toho pozdravu a tentoraz naozaj spravil krok späť. Danil sa otočil a len s malým váhavým obzretím zašiel do svojej izby. Zavrel za sebou dvere a chvíľu pre istotu počúval, že Cirrus odchádza. Naozaj to pochopil. Ale čo? Veď ani Danil to nechápal. Prešiel stmavnutou izbou k posteli. Keď si na ňu ľahol, cítil, ako mu celé telo horí. Toto bolo naňho priveľa. Najprv to dole pri večeri, potom tie slová, potom ten neskutočný bozk, ktorým si povedali toľko, že viac hovoriť nemuseli, že aj tú nutnú rozlúčku pochopili. Mal toho plnú hlavu, plnú hlavu len jeho. Ten muž... jeho muž... s ním robil veci ako žiaden iný. A pritom s ním vôbec nič neurobil.
*
Danil miloval rána, keď sa budil v posteli a všetko okolo neho bolo rozohriate, on vždy v akejsi rozhodenej póze krížom cez posteľ, v akej sa obvykle nespávalo, pravidelne polonahý, lebo sa málo staral o to, čo zo seba pred spánkom zvliekol a čo nie. Ticho zamraučal ešte so zavretými očami, vnímajúc, že naňho hreje slnko - bolo to iné ako na Zelenom hrade, kde cez úzke okno dopadalo akurát tak na podlahu a nikdy nie na jeho posteľ, bolo to príjemné aj cudzie, no stále dostatočne dobré, aby sa mu nechcelo vôbec vstať. Pomaly sa prevalil na posteli a jedna ruka mu padla nadol, nepatrne otvoril oči, aby zistil, že leží hlavou pri spodnom okraji postele a díva sa rovno na dvere. Zavreté, zamknuté, tak ako ich včera nechal. Včera... Danil znova ticho zamraučal a opäť sa prevalil, telom sa mu rozlialo teplo. Aké to bolo pekné. A aké smiešne. Cirrus ho naháňal len preto, aby sa potom uspokojil iba s jedným bozkom. I keď jeden bozk to rozhodne nebol. Veď sa bozkávali celkom dlho. Bozkávali sa, akoby... Tak nepretržite, nežne a s tak citeľnou túžbou, pritom ohľaduplne, z Cirrusovej strany možno kontrolovane, bozkávali sa, akoby... sa chceli? Nie. Bozkávali sa, akoby sa... mali radi...
Danil mimovoľne vzdychol v ohromujúcom vytržení a potom dôrazne potriasol hlavou. Zrazu celkom čulý vyskočil z postele, zohol sa po svoje nohavice a rýchlo si ich navliekol. Len si trochu zapravil košeľu, skúsil prstami rozpustené vlasy a ponechal svoj výzor na spodnej hranici možnosti, ako sa mohol ukazovať na verejnosti. Vyšiel z izby a bez rozmyslu prešiel dverami naproti, ktoré viedli na vnútorný balkón, obkolesujúci celé nádvorie.
Na dvore už bolo živo a podľa intenzity svetla skoré ráno dávno minulo, no očividne sa nikto nikam neponáhľal. Lebo jeho nezobudili a Cirrus tiež nepostával nervózne pri koňovi v cestovnom plášti, robil úplne niečo iné. Rovno uprostred nádvoria sa bili s Finom na meče. Danil zastal pri jednom drevenom stĺpe, vykukujúc nadol ponad muškáty a na tvár mu nechtiac vyskočil úsmev. Nie pobavený, skôr to druhé - potešený, hrejúci. Naproti nemu tiež na balkóne postávali dve slúžky, ktoré sa tvárili rovnako a šuškali si, hihňali sa, pozorujúc dvoch vojakov dole pod nimi v zápale boja krížiacich meče, zvonivo sa to odrážalo do všetkých strán.
Tmavovlasý muž skákal pred tým červenovlasým, väčším od neho o hlavu, aj mohutnejším v ramenách, no ich sily boli viac-menej vyrovnané. Mal to byť určite zápas pre zábavu, menej pre precvičenie, lebo sa obaja smiali, keď raz jeden, raz druhý naberal prevahu a tisol protivníka do obrannej pozície. Danil si pomyslel, že musia byť naozaj dobrí kamaráti, keď sa takto spolu zabávajú a hneď na to, že ani kamarátstvo nezabráni poniektorému mužovi prebrať druhému milenca. Zahnal tú myšlienku rýchlo preč, Fin aj tak nebol ten, na koho by sa teraz pozeral. To Cirrus priťahoval jeho pohľad, lebo bol nádherný v tom, ako sa hýbal, aký bol svižný a obratný a akú mal v rukách zjavne silu, keď vedel donútiť mocnejšieho muža pred ním ustúpiť. Dievčatá naproti Danilovi zatlieskali, dávajúc najavo, komu fandia a Cirrus sa krátko pozrel nahor, vysmiaty a poctený. Danil sa zasmial, keď videl, ako sa tým dvom ženám teatrálne uklonil a nedokázal sa prestať usmievať, ani keď Cirrus zbadal jeho, neskrývajúceho sa, nemaskujúceho to, že ho tiež pozoruje. Jeho teatrálnosť zmizla, sklonil meč a spravil pár krokov smerom k nemu pod balkón, vzhliadajúc nahor.
„Dobré ráno,“ zavolal.
Danil videl, ako sa už aj Fin naňho hore pozerá a rovnako tie dve slúžky a pokúsil sa o dôstojnejší výzor, než pri akom ho Cirrus prichytil.
„Dobré ráno,“ odpovedal nadol. „Vidím, že ste sa dobre vyspali, ste v dobrej forme.“
„Vy tiež,“ vravel Cirrus a jeho oči dopovedali to, čo bolo aj pod Danilovými slovami: Vyzeráte dobre. „Nedáte si so mnou zápas?“
Danil sa zháčil, veď Cirrus ani nevedel, či je dobrý na meče. Ale od muža jeho postavenia sa predpokladalo, že ho to určite v mladosti učili a popravde, Danil mal hneď po streľbe z luku aj s touto zbraňou dosť dobré skúsenosti. Lenže bojovať s ním? Proti nemu? Príliš sa mu do toho nechcelo, no pred všetkými zúčastnenými nemohol odmietnuť.
Zišiel dole z balkóna a Cirrus už ho vítal s druhým mečom v ruke, ktorý vzal Finovi. Bol Danilovi ťažký, no neponosoval sa, párkrát si ho skúsil a postavil sa proti nemu. Slnko mu svietilo do chrbta a Cirrusovi do tváre, no nezdalo sa, že mu to robí problémy. Uškŕňal sa naňho, pripravený začať, trochu už zadýchaný, trochu spotený. Danil si všimol, ako má zvlhnuté korienky vlasov, rozhádzaných nespôsobne pri tvári, a potešilo ho, že on tu nie je jediný, kto sa málo upravil. Cirrus mu dal signál, že začínajú, a tak Danil začal. Vyšiel do útoku a na prvý raz mu vyrazil meč z ruky.
Lenže on sa vôbec nebránil! Niekde za Danilovým chrbtom sa Fin zasmial a Danil sa zamračil.
„Myslíte si, že to neviem?“ povedal pohŕdavo. „Nemusíte ísť na mňa zľahka.“
Cirrus sa prekvapene zohol po svoj meč a dvihol sa s novým výrazom - ostražitým, pripraveným.
„Tak ešte raz,“ povedal. A tentoraz on prvý vyrazil. Danil zablokoval jeho výpad, no hneď cítil, že naňho zase nejde s plnou silou. Poľahky prešiel do útoku, donútil ho brániť sa. Cirrus krok za krokom, každým jeho pohybom, zisťoval, že nemá proti sebe chlapca, ktorý drží meč prvýkrát v ruke, že má proti sebe rovnocenného protivníka. A s tým sa menila aj jeho taktika, Danil cítil, že pritvrdzuje, že naňho ide už s väčšou silou, jeho výraz bol sústredený, odhodlaný, bojovný. Chvíľu skákali okolo seba, robiac naučené výpady, a keď sa Danilovi podarilo Cirrusa zatlačiť k ústupu, dievčatá hore z balkóna pre zmenu zatlieskali jemu. Cirrus si pohŕdavo odfrkol, no zrejme ho to urazilo, že mu Danil tak rýchlo prebral obdivovateľky a vyrazil naňho v plnom nasadení. Tentoraz mal Danil čo robiť, aby mu vôbec uhýbal. Cirrusov meč párkrát zazvonil o jeho a Danil musel cúvať, brániť sa a dávať do toho všetko, aby mu zabránil zvíťaziť. Teraz len spoznal jeho silu a jeho šikovnosť, ľstivosť v niektorých pohyboch. Rozčúlilo ho to, dvihlo v ňom adrenalín, no zároveň ho nemohol neobdivovať. Spravil všetko pre to, aby sa mu ubránil, no ku koncu už tušil, ako to skončí a on tomu nezabráni. Cirrus bol vojak, naučený používať meč k skutočnému boju, vedel presne, čo robí. Keď mu vyrazil meč z ruky, mal ho presne tam, kde ho chcel mať - pritlačeného k podpornému stĺpu v tieni pod arkádami, so špičkou svojho meča nebezpečne pritlačenou pod hrdlo.
Danil ani nedýchal, neodvážil sa pohnúť, pretože Cirrusova čepeľ bola naozaj ostrá a on nemohol ani len prehltnúť, aby sa nebál, že mu neprereže kožu.
„Vzdávate sa?“ spýtal sa Cirrus naoko ľahostajne a s úsmevom, no v jeho očiach bol pohľad lovca, prikovávajúceho k stene svoju korisť. Danil sa zamračil, pretože by mu na toto nikdy kladne neodpovedal a už vôbec nie pred svedkami. Hoci keď to zvážil, nikto ich práve tam, kde stáli, nevidel. Slúžky boli nad nimi a Fin vedel najlepšie, kedy sa má svojmu pánovi pratať z dohľadu.
„Pustite ma,“ precedil Danil pomedzi zuby tak, ako sa mu len dalo, špička meča mu stále povážlivo tlačila pod hrdlo.
„Čo za to?“ uškrnul sa udýchaný muž pred ním.
Tak to mohol predpokladať. Danil sa ešte viac zamračil, dúfajúc, že ho to odstraší. Cirrus skutočne spustil meč nadol, no hneď k nemu tesne pristúpil.
„Čo za to?“ spýtal sa znova. „Porazil som Vás.“
„Neporazili ste ma.“
„Chcete odvetu?“
Danil nemal najmenšiu chuť s ním znova bojovať, lebo vedel, že by to dopadlo rovnako a rozmýšľal len nad tým, ako mu utiecť bez toho, aby mu to musel niečím zaplatiť. Vyšmyknúť sa však príliš nedalo, lebo ho úplne tlačil k stĺpu a on sa nechcel s ním biť.
„Čo chcete Vy?“ spýtal sa tichšie, no nasrdene.
Cirrus sa na to zatváril až príliš nebezpečne a Danil ucítil, ako mu rukou siahol na ledabolo zastrčenú košeľu. Vydýchol rýchlejšie, než chcel, no ani sa nepohol, uprene sa mu dívajúc do očí, varujúc ho, že ak to urobí... No Cirrus sa nedal zastrašiť.
„Je to tak ťažké uhádnuť?“ spýtal sa pošepky a vytiahol mu košeľu z nohavíc. V zápale nového druhu boja zrejme vôbec neuvažujúc nad tým, či mu to tentoraz dovolí a či chce, jeho prsty hneď aj zašli pod uvoľnenú látku a Danil si ich ucítil na koži - teplé, zľahka roztrasené, nachádzajúce mu svaly na bruchu. Videl úplne zblízka, ako sa Cirrus zatváril, keď sa prvýkrát nepremyslene dotkol jeho tela, ako sa všetka bojovnosť v jeho očiach stratila, ako vydýchol a prudko sa znova nadýchol a priklonil k nemu tvár. Vtedy už aj on zabúdal na okolnosti, rozum akoby skratoval, dýchal rýchlejšie a všetkým, čo sa v ňom mohlo ešte sústrediť, sa upieral na jeho prsty, na tie dotyky, ktorými mu pomaly obchádzal svaly, a potom na to, ako obtrel pery o jeho pery, skoro sa ich nedotýkajúc, len dráždiac, len vyzývajúc... A to, čo nezvládla doteraz obozretná neha, za pár sekúnd zvládla hravá náhoda. Danil zrazu v popude toho, čo sa v ňom vzopälo ako pod ranou bičom, dvihol bez zaváhania ruky a oboma si prichytil Cirrusovu hlavu, vošiel mu do úst tak dychtivým, vášnivým bozkom a odvážnym, že Cirrus hlasno vyhŕkol vo vzrušení. Jeho ruka nato tiež už nezaváhala ako včera večer, kde sa chytiť, lebo jeho túžby to vedeli rýchlejšie, ako to hlava stihla zabrzdiť, rýchlo zašiel po jeho boku dozadu a stisol mu zadok. Danil zavzdychol v ohromení a vzápätí sa od neho odtrhol, zaprel sa mu do hrude a rýchlo ho od seba odtisol. Cirrus si zhrýzol spodnú peru. Danil prehltol ich zmiešané sliny. Pozreli sa na seba, obaja v úžase, vyvedení z miery.
„Ja...“ hlesol Danil v zmätenej potrebe sa ospravedlniť, no nedokázal to ani len tak cítiť, žasol sám nad sebou, žasol nad ním, nad tou chvíľou nekontrolovania sa, ktorá zmietla hodiny a hodiny váhania. Srdce mu šialene bilo a on mal čo robiť, aby ho utíšil, musel na seba v duchu kričať, aby sa tej divokosti znova nepoddal a znova sa k nemu nevrhol, rovno tam. Hlavne keď videl, ako on stojí a čaká v pevne kontrolovanom ovládaní, či to znova spraví a jeho oči ho k tomu jasne vyzývajú.
„Stačilo ako odmena?“ pokúsil sa Danil o nadradený, pohrdlivý tón, ktorý mu vyšiel len tak napoly, lebo jeho hlas nedokázal znieť tak razantne, a úplne to pokazil tým, ako sa usmial.
„Ah, to mala byť akože už tá odmena?“ napodobnil Cirrus jeho aroganciu, no usmial sa veľmi podobne. Nadšene. Danil sa na jeho slová mienil už už uraziť, čo by viedlo zrejme k roztržke a novému súboju a možno k ďalšiemu... odmeňovaniu... Lenže práve vtedy sa k nim priblížil Cirrusov otec. A zrejme bolo jasné, čo sa medzi nimi akurát deje, lebo jeho vyrovnaný postoj staršieho a skúsenejšieho prejasnil chápavý, hoci trochu netrpezlivý tón:
„To tak, mladí, máte už čas aj na iné veci?“
Na prvý pohľad bolo zjavné, že chce znova preberať pre nich dôležité politické záležitosti, čo Danilovi privodilo zachmúrenie na tvári, a keď sa Cirrus od neho len s naoko ľahostajným rozlúčením odpojil a šiel sa rozprávať s otcom osamote, jeho nevysvetliteľne vzrušené pocity zastrela otrávenosť. Hoci už vedel, že práve teraz s tým nič nespraví. A možno mu to aj bolo jedno. Stále nebol oboznámený so všetkými taktikami a plánmi tohto rodu a nemohol čakať, že sa to čoskoro zmení. Pretože ešte stále nebol tým, kým ho chcel mať jeho vlastný otec - dôverníkom, spovedníkom... milencom. Lenže jeho otec si to predstavoval veľmi ľahko. Veď Danil ani nevedel, ako si získal Cirrusovu náklonnosť, keď sa o ňu vôbec nesnažil a z akého dôvodu mu ju jeho muž prejavuje. Ako mal dosiahnuť to ostatné?
Veru, všetko to ostatné. Ako mať dosah na Cirrusove myšlienky, keď nevie uhádnuť ani len to, čo si o ňom myslí? Šli na koňoch vedľa seba, nikam sa nenáhliac, hoci keby ich trochu popohnali, mohli by byť niekedy v noci už aj doma. Vyrazili z panstva Cirrusovho otca krátko poobede, do rána to teda mohli stihnúť. Lenže oni sa neponáhľali, netúžili vrátiť sa na Zelený hrad v noci, aspoň Danil si to tak interpretoval. Rád by vedel, či sa Cirrus nemusí vrátiť na južné hranice, nezdal sa totiž, že by ho nejako myšlienky na boj práve teraz zaťažovali. Hoci sa mračil, nepatrne, podvedome, keď mlčky šli lesom a sviežosť jeho hlbín im robila teplý deň príjemnejším. Znova mali nasadené kapucne a teraz aj oprávnene, lebo raz za čas stretli na ceste ľudí, no nikdy nie vojakov, ktorí by sa mohli rozhodnúť ich pristaviť, aspoň nie skupinku väčšiu od ich. Keby sa taká aj vynorila, Danil si bol istý, že dvaja Cirrusovi muži, idúci napred, by ich o tom včas upovedomili a oni by mohli zísť z kamenistej cesty trochu do lesa a na chvíľu sa ukryť. Nevedel si síce predstaviť Cirrusa ukrývať sa, no jeho naučili, že aj túto možnosť obrany by mal vždy zvážiť.
„Niečo Vás trápi?“ rozhodol sa prehovoriť po niekoľkých hodinách mlčania, ktoré jeho manžel vyhlásil hneď po tom, čo mal dopoludnia súkromný rozhovor so svojím otcom. Chcel by vedieť, čo preberali, no nemožnosť zistiť to, v ňom vyvolávala akúsi rezignáciu. Tušil už, že sa najprv bude musieť prebojovať inými Cirrusovými bariérami, kým sa dostane k týmto sféram jeho života. Len ho to trochu miatlo. Prebojovávať sa? A kam? Priznával si už, že má záujem o to, čo je na povrchu, no stál aj o to, čo bolo vnútri? Za iných okolností by sa tým zrejme vôbec nezaoberal, lenže toto bol muž, s ktorým mal stráviť zvyšok života a keby sa skutočne rozhodol tráviť ho s ním vo vzájomnej súdržnosti, bolo priam nutné poznať ho viac. To by už asi nemohol stáť oňho len ako o muža, ktorý ho úžasne priťahuje, bez všetkého, čím ten muž je a to bolo to, čo ho brzdilo aj v tej slastnej povrchnosti.
„Nie,“ odpovedal mu ten muž, ktorý bol preňho ako magnet, a ani sa naňho nepozrel. „Prečo? Niečo sa Vám nezdá?“
„Ste akýsi zadumaný,“ povedal Danil, nevkladajúc do svojho tónu príliš prívetivosti, no záujem ukryť nemohol. Načo by ho aj ukrýval? Po tom, čo ho ešte doobeda sám, z vlastnej vôle a iniciatívy bozkával.
„Rozmýšľam,“ odbil ho trochu nedotklivo Cirrus, no hneď na to sa naňho pozrel spod do čela padnutej kapucne. „Pozorujete ma?“ uškrnul sa. Danila zmena jeho výrazu potešila, aj nie.
„Idete hneď pri mne, je ťažké si nevšimnúť, ako sa tvárite.“
„V tom máte pravdu, je ťažké nevšimnúť si to, ako sa na mňa celý čas dívate.“
„Nedívam sa!“
„Danil. Ako ste práve povedali, idete hneď pri mne...“
Danil sa zamračil a odvrátil sa od neho. Nečumel naňho predsa stále! Len... len mu proste bol zaujímavejší ako okolité lesy, ktoré síce boli husté, no nie také ako v Hlbokých horách, zelené, no nie také ako za Zeleným hradom a vôbec... lesy? Vyrástol v nich, čo by mu na nich mohlo byť ešte zaujímavé a zaujímavejšie než tá tvár vedľa neho, tých pár prameňov čiernych vlasov vykúkajúcich spod kapucne, tá postava mladého vojaka, nesúca sa vyrovnane na koni. Pozoroval ho, mal pravdu, lebo iného ako on ešte nevidel. Hoci aj to bolo smiešne. U nich doma podobne ako Cirrus vyzeral každý druhý muž. Objektívne by nemohol ani povedať, že krajšieho od neho ešte nepoznal, hoci subjektivita a isté okolnosti na tomto názore veľa menili.
„Nezahovárajte,“ ozval sa napriek tomu urazene. „Neodpovedali ste mi.“
„Na to, či ma niečo trápi?“ usmial sa Cirrus, akoby sa konečne rozhodol dať najavo, že ho jeho záujem aj teší. „Nič, čo by ste potrebovali vedieť.“
„Pokladáte ma za nedôveryhodného?“ zavrčal Danil. „Nedokázal som Vám, že stojím po Vašom boku?“
„Iste. Ale niektoré veci stále nepotrebujete vedieť.“
„Prečo?“
„Nič by ste s nimi nespravili.“
„Lebo ma nenecháte.“
„Lebo sa nevyznáte.“
„Ako sa mám vyznať, keď ma nepoučíte?“
Danil už syčal zlosťou, vrhajúc po svojom mužovi blesky. Bolo mu pritom úplne jedno, čo je predmetom ich hovoru a čo sa vlastne chce dozvedieť, netúžil práve teraz rozoberať s Cirrusom jeho politické čachre machre. Pýtal sa predsa aj tak na iné. Chcel len sakra vedieť, ako sa cíti.
„Viete, že ma vytáčate?“ priznal zrazu bez obalu a rozmyslu, nahnevaný.
Cirrus sa zasmial. „Skutočne? Nevšimol som si.“
To Danilovi celkom stačilo na to, aby vypenil, narovnal sa v strmeňoch, načiahol sa a strkol doňho tak prudko, že ho síce nezhodil z koňa, ale povážlivo mu narušil rovnováhu. Niekde za nimi sa zasmial Fin a prehodil k inému vojakovi: „Kam to len náš kraj dotiahne s takýmito vládcami?“
Danila tá poznámka asi zachránila pred tým, aby mu Cirrus ten strkanec vrátil, pri čom by určite hrozilo, že on jeho by z koňa zhodil. Namiesto toho druhý urazený vládca prudko strhol Princovi uzdu a donútil ho otočiť sa, popchol ho k Finovi. Danil sa obzrel, trnúc strachom z toho, čo jeho popudlivý manžel červenovlasému vojakovi urobí, no Cirrus sa len k nemu nahol s veľmi temným pohľadom a veľmi zákerným úsmevom a niečo, čo sa nedalo počuť, mu pošepol do ucha. Fin na to hneď skrotol a zamrmlal dačo pod fúzy, čo sa dalo vyhodnotiť ako ospravedlnenie. Cirrus však oň nestál, ani ho nepočúval, vrhol ešte výhražný pohľad na druhého vojaka a popchol Princa zase k Danilovi.
„Čo ste mu povedali?“ spýtal sa ten zachmúrene, cítiac však, že sa mu mierne chvejú ruky. Jeho muž si nebral v týchto veciach servítky, to dobre vedel. Po všetkom, čo videl na Zelenom hrade, aj po tom, že stále nevedel, čo sa stalo s pánom, u ktorého boli na oslave, mal dôvod sa jeho povahy obávať.
„Nič,“ odsekol mu Cirrus.
„Zase niečo, čo nepotrebujem vedieť?“
„Vidíte?“ usmial sa naňho pokojne. „Už to začínate chápať.“
Danil chápal všeličo, no moc nie samého seba, keď sa niekedy uprostred noci zastavili na odpočinok. Ešte stále uprostred hustých lesov, v ktorých to šumelo dvíhajúcim sa vetrom a ozývali sa zvuky nočnej zvery, bolo jasné, že nedôjdu domov do rána. Nesnažili sa o to, ani jeden nepoháňal koňa a vojaci sa prispôsobili, nereptali, veď by len skúsili. Danil stále nevedel prečo Cirrus, no on netúžil byť doma tak rýchlo. V lese bol akosi voľnejší. A potom, čo doma? Táto cesta bola preňho vítaným únikom, no netrvalo to dlho a mal sa vrátiť a zase chodiť po lúkach, organizovať dvor a stavebné práce, činnosti, ktorými len zakrýval a klamal sa, že má čo robiť, je užitočný a hlavne... nie je sám?
Zapálili tento krát oheň, lebo sa už nikam neponáhľali a Cirrus poslal na stráž dvoch mužov, s ktorými sa mali ďalší dvaja po dvoch hodinách vystriedať. Rozprestreli si na zemi deky a ostali na nich sedieť, oni dvaja a ďalší traja vojaci. Fin, asi ako bolo v ich skupine zvykom, začal niečo pospevovať, ostatní sa chytili. Cirrus si vedľa Danila tiež s nimi pobrukoval a jedol chleba so syrom, čo mu trvalo neprekonateľne dlho, lebo Danil to mal naproti nemu v sebe za pár minút. Snažil sa nevšímať si ho, hoci sedeli hneď vedľa seba, nepozeral sa naňho, no napriek tomu ho videl kútikom očí, cítil každý jeho pohyb, každý jeho nádych, vnímal, ako sa zakláňa aj predkláňa a niečo v ňom šteklilo, keď ho sledoval, ako sa načahuje za drevom, aby priložil a chcelo sa mu privierať oči, keď počúval jeho hlas. Celý deň bol konečne za nimi, spolu s ním väčšina cesty, pred nimi bol pokoj a spánok, oni dvaja a všetko, čo sa medzi nimi doteraz stalo. Danil mal hlavu naklonenú na bok a podchvíľou sa na Cirrusa pozrel v očakávaní. Videl, že si ho druhý muž nevšíma len naoko, že to hrá, tak ako to robil celý deň. Dráždilo ho to, bol naňho nahnevaný v rovnakej miere, ako bol rád, že to robí. Lebo čo iné by mal spraviť? Držať ho pri sebe, pritúliť si ho? Smiešne, neurobil by to, ani keby si rovno povedali, že k sebe niečo cítia a oni dvaja si skutočne ešte nikdy nič v tomto smere nevyjadrili. To všetko predtým mohlo znamenať všeličo a znamenalo jedine chvíľkovú túžbu. Ako mu mal povedať, naznačiť, že uňho to začína pretrvávať? A že má problém od neho odtrhnúť oči, že mal tento problém celý deň, že si predstavuje, ako ho bozkáva, ako sa ho znova chytá... pod košeľou... a možno inde...
Fin prešiel z humorných cez bojovné na clivú pieseň a dvaja vojaci spolu s ním, zaťahujúci trochu falošne, ale čo na tom zišlo. Smutnú melódiu o vojakovej vzdialenej láske podal Fin tak, že sa Danilovi postavili chĺpky na tele. V temnote lesa vôkol nich akoby zmizol svet a bol len malý kruh osvetlený ohňom, príjemne praskajúcim a voňajúcim roztápajúcou sa živicou. Raz za čas z neho vyletela spŕška iskier a vzniesla sa ako červené hviezdičky hore ku konárom vysokých stromov. Finov hlboký príjemný hlas kolísal a bolel a Cirrusove chraptivé pohmkávanie, ktoré sa pridalo k nešťastnej melódii rozrušovalo a spôsobovalo nové zimomriavky. Danil sa už pod tlakom atmosféry nevedel brániť tomu, aby naňho nehľadel priamo, dvíhajúc oči spod mihalníc, pozorujúci jeho profil. Keď sa Cirrus usmial, vedel, že sa usmieva, lebo to vidí, cíti a keď sa k nemu tiež otočil, niečo v ňom zahrialo potešením, zatrnulo slasťou a túžbou natiahnuť sa, prekonať tú malú vzdialenosť, čo ich delila, položiť si mu hlavu na rameno a ostať tak, počúvať ďalší clivý nápev, čo Fin začína a zavrieť oči. Lenže kým by sa na to odhodlal, prešla by asi večnosť a Cirrus, keď sa ich oči stretli, to zbadal - jeho volanie aj jeho váhanie, a hlavne to, po čom túži. Lebo to na ňom nevidel prvý raz. No čím častejšie, tým viac sa možno učil, čo s tým nemá robiť a čo práve hej. Prisunul sa tentoraz k nemu na deke úplne blízko a hľadiac mu stále do očí, opatrne ho objal rukou okolo pásu. Danil nechcel dať najavo nič z toho, čo pocítil, sedel strnule, no nemohol sa od neho odtrhnúť a snáď ani nevnímal, že sa nepatrne naňho usmieva a už vôbec nevedel, že keď klopí oči modro tmavé ako nočné nebo a znova ich dvíha, so stáčajúcimi sa kučerami čiernych vlasov popri tvári vyzerá krásne ako máloktorý muž jeho veku. Preto ho trochu prekvapilo, keď ucítil, ako sa Cirrusovi chvejú prsty, akoby sa bál, keď sa ho pokúsil nenápadne pohladiť na chrbte, a ešte viac ho vyľakalo, keď sa k nemu úplne priklonil a tvárou mu dôverne zašiel do vlasov, poza ucho a ticho sa nadýchol ich vône. Niečo zašepkal. Danil mu nerozumel. Ale nepýtal sa, čo vraví, bolo mu to jedno. Všetko jedno, lebo sa mu zrýchľoval dych a bolo mu nevydržateľne príjemne v tom intímnom objatí. Dokým bolo tak nevinné. Tak... zaľúbene pekné. Lebo potom prestalo byť a on sa zrazu rozochvel a v okamihu ho obliala horúčava, keď ucítil, ako mu Cirrus mäkko priložil pery za uchom a skrývajúc pod jeho vlasmi, čo robí, oblizol to miesto a prisal sa k nemu. Danilovi vystrelila telom slasť a on, na krátky okamih úplne bezmocný, privrel oči a ledva že nevydýchol hlasno vzrušením. Úplne sa roztriasol, no vzápätí sa už spamätával, veď pri všetkých svätých, sedeli stále pri ohni, rovno oproti nim ten najdrzejší z Cirrusových vojakov, vedľa ďalší dvaja, majúci na nich výhľad ako v prvej rade na nejakom vystúpení. Kým sa len objímali, dala sa ešte spoločnosť akceptovať. No toto už nie. Zhrozene dvihol ruky a dotkol sa Cirrusovej hrude, dobre si uvedomujúc tvrdé svaly, ktoré nahmatal pod ľahkou košeľou a vydesene ho odtláčal. Cirrus dvihol tvár a Danil videl, že šibol ostrým pohľadom po vojakoch naproti, sám sa tam ale neodvážil dívať, zisťovať, či na nich skutočne hľadia, och, veď to bolo tak ponižujúce! Pozeral len Cirrusovi do šedých očí, zúfalo sa snažiac mračiť, no nedokázal ho ani len razantnejšie odtlačiť. Lebo tam na krku mal stále mokro po jeho ústach, stále horúco a boľavo a nech sa ovládal, ako chcel, nevedel sa kontrolovať natoľko, aby nedvihol ruku a nepoložil si tam dlaň. Cirrus nato tesne pred ním vydýchol, akoby vzrušením z toho, čo robí, ako sa chytá miesta, ktoré mu podráždil, vidiac až teraz účinok toho, čo spravil. Tak sa naňho pozrel, až Danil myslel, že sa napriek jeho odporu naňho znova vrhne, na to miesto a bude ho tam ďalej sať a... Chcel mu niečo povedať, zastaviť ho, ale mohol... pred všetkými? Zastavovať ho nesmel, bol to jeho manžel a to, čo sa stalo, bolo len želané, veď bolo vhodné poskytovať okoliu dôkazy o ich spojení. Danil cítil, ako mu horí tvár a už sa naňho nedokázal pozerať, sklopil oči, že nech sa deje, čo sa deje. Cirrus sa však na to od neho odtiahol, lebo v tomto ho už poznal a chápal. To len Danil znova nič nechápal. Celé telo sa mu búrilo, chcel ho... Chcel mať jeho pery znova tam vzadu na krku, kde pred chvíľou boli, chcel ich tam viac ako hocičo iné, lebo niečo také vzrušujúce ešte nepocítil, no nemohol. Nemohol tu a nemohol ani v súkromí, lebo tu to bolo nedôstojné a tam príliš ľakajúce. Nemohol nikde. Skoro sa triasol v rozrušení.
Až po chvíli si uvedomil, že Fin namiesto spievania smutných a príliš rozochvených melódií začal rozprávať nejakú z nekonečnej zásoby svojich zábavných historiek a nielen dvaja vojaci, ale aj Cirrus sa uvoľnene smeje. Pokúsil sa sústrediť, no nešlo to, bol príliš vykoľajený. Bolo tak neskoro v noci a on ani nebol unavený. Nikto z nich nebol, oni boli zvyknutí, on príliš napätý. Teraz by radšej prijal, keby šli až do rána a vrátili sa na Zelený hrad. Tam by sa mohol zavrieť v izbe. Tu nemohol ani len utiecť do lesa. Sedel pri ohni a myslel, že sa z toho zblázni.
Ani nevedel, ako sa rozhodli konečne ísť spať, zrejme si vojaci len tak políhali pri ohni a Fin sa tiež zvalil do svojej deky. Ešte chvíľu sa aj poležiačky rozprával s Cirrusom a znova sa smiali a potom sa konečne otočil na druhý bok a zahlásil dobrú noc. Oheň vyprskol do teplého vzduchu spŕšku červených iskier a Cirrus sa k nemu otočil. No nič mu nepovedal, len sa usmial a postavil. Danil sa po ňom váhavo pozrel. Cirrus sa znova zohol a potiahol okraj ich deky, na ktorej sedel, ako že ju chce zodvihnúť. Danil pochopil a tiež sa postavil. Jeho muž, stále mlčky, vzal deku a vlečúc ju za sebou, začal kráčať preč od ohňa. Prešiel asi desať krokov. Spýtavo sa obzrel. Danil tam stále stál a meravo sa za ním pozeral. Videl, ako sa Cirrus uškrnul a prešiel ďalších desať krokov. Jeho postava sa stratila za najbližším krovím. Danil sa zmätene obzrel, zastavil sa pohľadom na vojakoch, ležiacich pri ohni, pokúsil sa nájsť stráže, chodiace niekde naokolo, no v tme by ich nevidel, ani keby tam niekde na dohľad boli. Otočil sa znova smerom, ktorým šiel Cirrus. Perfektné. A čo mal teraz robiť? Mohol si ľahnúť na zem pri ohni a zamotať sa do svojho plášťa, zima by mu snáď nebola. Vedel, že mu Cirrus dal túto možnosť, že mu ju veľkoryso, džentlmensky ponúkol. Lenže vzal zo sebou ich dekou, takže mu dal aj druhú možnosť. Ísť za ním, pretože pri ňom bolo stále miesto. Ďalej od všetkých a ďalej od ohňa, no ak budú dvaja, zima im tiež nebude vadiť. Určite nebude. Danil sa trhane nadýchol a vykročil. Cítil, že sa celý chveje a že je smiešny a všemožne sa pokúšal nahovoriť si, že sa nič nedeje, nič to nie je. Nie je tu predsa žiadna posteľ. A on nemá žiadnu povinnosť za ním ísť. Nie je ani pri ňom, aby mu to musel vysvetliť. Mal v ústach úplne sucho, keď sa ticho vybral za ním. Vôbec nemusel. Ale... chcel.
Cirrus ležal za kríkmi na deke v tme, na boku, odvrátený od smeru, ktorým sa priblížil. Danil v úpornom sebaovládaní si sadol vedľa neho a donútil sa aj ľahnúť si a ostal ležať na chrbte, s očami rozšírenými sa dívajúc na čiernu hradbu korún stromov nad sebou. Hýbali sa vo vetre. Bolo tu ozaj chladnejšie než pri ohni, cítil to na vzduchu, mokrom a presýtenom vôňou zeme a listov zmiešaných s ihličím. Danil tajil dych, ako len vedel, sústrediac sa na muža, vedľa ktorého si ľahol a upokojujúc sa len veľmi pomaly. Cirrus sa nehýbal a on nepočul ani jeho dych, takže asi nespal, no každopádne, ležal pokojne a nezdalo sa, že od neho niečo chce. Pootočil k nemu hlavu. Videl len jeho ramená. Vynorila sa ďalšia možnosť. Že si ho len uctil a poskytol mu súkromie, aby sa nemusel deliť o fiktívny priestor s obyčajnými vojakmi. Lebo mu to očividne vadilo, mať ich v blízkosti. Danil to chvíľu prekvapene zvažoval a zrazu sa tej možnosti zdesil, aj ho pobúrila. O to sa ho predsa neprosil! Nebol nejaká fiflena, ktorá sa nedokáže vyspať uprostred lesa medzi ľuďmi, hoci už druhýkrát mu dokazoval, že naozaj nevie pokojne zaspať, kým ho nejako neutíši. Naposledy sa s ním rozprával. Teraz ho zase len nechával upokojiť sa a zbaviť sa dojmu, že by ho chcel obťažovať. Pobúrenie sa vyparilo a Danil si ucítil v hrdle horkosť a na povrchu, niekde za uchom, znova spomienku na jeho pery, pritláčajúce sa, horúce. Dvihol ruku a nepatrne sa dotkol jeho ramena.
Cirrus sa nepohol. Danil nevedel, čo má bez jeho reakcie spraviť a či vôbec niečo, a tak len váhavo rukou pomaly zišiel nadol jeho pažou, až sa dotkol jeho prstov, položených na druhej strane jeho tela na deke. Tým pádom ho objal. Popravde bol už k nemu aj pritisnutý. Jeho prsty boli teplé, len na špičkách ich trochu chytala zima. Opatrne mu ich pošúchal a potom strnul, keď sa Cirrus pohol, skutočne stále plne pri vedomí a zovrel mu ruku. No neotáčal sa k nemu, len si jeho ruku pritisol k telu, niekde pri hrudi a ostal tak ležať, pridŕžajúc ho v tom objatí. Danil chvíľu nepokojne dýchal rovno za jeho telom, potom si vymanil prsty z jeho zovretia, no neodtiahol sa. Boli pri sebe a medzi nimi toľko neuskutočnených predstáv, až to bolelo. Boli tu úplne sami a síce nie úplne potichu, ale vietor v lístí šumel dostatočne nahlas na to, aby ich vôbec nebolo počuť, ani keby sa rozprávali. Alebo len vydávali zvuky. Danil s ustráchanou túžbou prešiel Cirrusovi dlaňou prsia, overujúc si to, čo cítil a videl už viac ráz predtým - pevné svaly pod ľahkou látkou, črtajúce sa v krásnej symetrii, v hrejúcej dokonalosti. Prstami náhodne natrafil na tvrdý výbežok bradavky a ucítil, ako sa na to Cirrusovo telo pri ňom nepatrne naplo, mlčky prijímajúc jeho maznavé skúmanie. Spôsoboval mu rozkoš? Danil sa vydvihol na lakti a priťahovaný teplom druhého tela, vôňou podfarbenou dymom z ohňa, sklonil hlavu a perami našiel na jeho krku približne to miesto, ku ktorému sa aj on jemu prisával a olizol ho. Jeho pokožka chutila horkasto a príjemne. Cirrus sa trochu hlasnejšie nadýchol, a keď sa Danil pritlačil perami k jeho hrdlu, tak ako to on robil predtým a prešiel mu až za ucho, dotýkajúc sa ho pritom stále prstami na hrudi, stalo sa to zrejme pre neho neznesiteľným, lebo sa zrazu s tichým hlbokým zastonaním pretočil k nemu. Nesnažil sa ho objať, ani si ho nijako podrobiť, len ostal ležať pod ním, preto sa Danil nezľakol a zotrvávajúc stále v sladkom pátravom vytržení, nechal ho, aby si ho len prichytil na hlave a stiahol si ho k bozku.
No v tom bozku sa skoro rozplynul. Bolo to tak krásne teplé a dychtivé, nekonečne túžobné a on cítil, že sa obaja rozochveli. Natisol sa na neho viac, hmatkajúc mu po hladkých vlasoch, cítiac, ako mu Cirrus vnára prsty do jeho. Napoly na ňom ležiac sa mu viac ponoril do úst a ticho zavzdychol rozkošou, na čo mu jeho muž hneď odpovedal tým, že sa dvihol na lakti a držiac ho stále pevne na hlave, zastavil ich chvenie vášňou, ktorá všetko roztrasenie pohltila, neutíšila, ale zmietla.
Danil ani nevedel, ako sa ocitol na chrbte a pod ním, lebo ho pretočil tak mäkko, ľahko. Nevnímal poriadne, čo mu robí, nesústredil sa na každé pohladenie a každý dotyk, šlo mu to telom jednoliato, ako sa naňho tisol a hladkal ho všade, plynulo, postupne, pomaly aj dychtivo, nežne, ale bez zábran. Musel mať strašne silno zavreté oči, inak by sa rozvzlykal rozkošou z toho, ako mu bolo z toho strašne dobre, neznesiteľne dobre, horúčava sa ním prelievala v nepretržitom prúde. Len mať ho pri sebe bolo na nevydržanie. Len ten pocit, že spolu ležia v tesnom objatí mu úplne stačil k tomu, aby sa triasol vzrušením. To vedomie, že práve s ním - s tým krásnym cudzincom - sa prevaľuje, mačká, bozkáva, že práve jemu - tomu mužovi, ktorý bol čoraz viac naozaj jeho - zabára zuby do hrdla, bolo neznesiteľne krásne. Nevedel, kde mu skôr siahnuť, či sa skôr chytať jeho vlasov, ramien, chrbta, či sa poddať tej neskonalej túžbe skĺznuť rukami nižšie, no Cirrus mu nedával príliš veľa priestoru, pretože jeho túžba bola premyslenejšia aj vo svojej nepremyslenej vášni. Keď mu položil dlaň na rozkrok, Danil mu nahlas vyhŕkol do pier a prudko zaťal prsty do pliec, dvíhajúc sa k nemu tak, že ho nevedomky, nechcene, skoro odtláčal. Cítil, ako sa proti nemu ten neodolateľne voňavý muž zapiera, cítil, že ho znova tlačí na zem, no nedokázal sa poddať, niečo ho neznesiteľne napínalo a on nemohol byť v pokoji. Ako sa zrazu dostali práve sem? Každým pohybom, ktorým ho cez látku hladil medzi nohami sa mu robilo zle aj úžasne zároveň a on vzdychal do jeho pier a začal ich hrýzť, vydvihujúc sa na lakti. Kedy? Ako? Prečo? Cirrus mu zašiel dlaňou poza nohavice. Danil prudko zaklonil hlavu, zhlboka zastonal. Naozaj chcel? Jeho dlaň bola tak krásne teplá, jeho zovretie tak nádherne pevné. Chcel. Viac ako hocičo. S ním a práve vtedy, tam a bolo mu jedno ako. Dôležité bolo snáď len, že konečne. Stále vydvihnutý na lakti sa znova k nemu hlavou priklonil, no Cirrus mu uhol ústami, vediac veľmi dobre, čo by mu vo svojej dravosti spravil. A tak si to odnieslo znova len jeho hrdlo, ku ktorému sa Danil prisal, držiac si ho druhou rukou za vlasy a stlmil tiché skučanie rozkoše tých pár okamihov, kedy ho Cirrus šúchal v dlani. Pokým sa ešte vládal držať. Pokým to šlo. Lebo potom už nešlo nič, keď sa celý svet zalial temnotou v slastnom vyvrcholení.
pokračovanie...