Manzelska povinnost - 10. kapitola
Nemohol spať. Kto by vôbec po niečom takom spal. Prehadzoval sa v starej posteli, naozaj plnej prachu, pod perinou plnou zatuchnutého páperia, roloval z jednej strany na druhú, raz skoro v polospánku spadol na zem a zobudil sa len preto, aby zistil, že je v izbe stále sám. Znova si ľahol a znova sa pokúšal zaspať, no všetko tam divne páchlo a necítil sa tam vôbec ako doma, pričom hneď na to musel rozmýšľať nad tým, prečo sa mu pod domovom vybavuje Zelený hrad, jeho jednoduchá posteľ, ovčia huňa, že si pamätá len to, ako to vonia v jeho izbe vo veži a vôbec nie, ako to voňalo v starom domove - v Hlbokých horách.
Nie je to jeho domov, presviedčal sa. Nie je to ani jeho muž, možno tak titulom a ničím iným. A keď na to niekto príde, nebude to jeho vina, hoci vedel, že ho obvinia, a možno to nebude ani tak neskoro, lebo Cirrus s ním očividne nechce nič mať a len sa s ním hrá. Hej, hrá sa s ním, doťahuje a ... priťahuje... A Danil mu už začal tak naivne podliehať! Zaprisahával sa, že to nikdy viac nespraví, že ani len jeho pohľad nezaletí k Cirrusovej tvári a už vôbec neskĺzne nižšie, ako sa tam posledné dni rád pozeral. Vravel si to potichu v cudzej izbe, cez ktorej veľké okno príliš presvital mesiac a bolo tam vidno skoro ako vo dne a on nebol na to zvyknutý.
Keby sa tak mohol dvihnúť a odísť. Znova raz sa posadil na posteli a vložil si hlavu do dlaní. Keby tak mohol utiecť... Lenže túto možnosť zvážil ešte pred tou nanútenou svadbou, jasné, že ju vtedy dosť vážne prehodnocoval. Mohol utiecť stokrát predtým a mohol by aj teraz, lenže kam by šiel? A kým by bol? Dokázalo sa mu predsa práve tento večer, aké má postavenie, že dokáže šíriť vplyv, keď chce, že je nielen narodený, ale aj stvorený k tomu, aby vládol. Rovnako ako on...
Bolo pár hodín po tom, ako ho Cirrus nechal pred dverami, noc pokročila do svojej najhlbšej fázy, no Danil sedel na posteli a díval sa pred seba. Na tvári zaschnuté slzy, za ktoré sa sám pred sebou hanbil, príliš unavený, aby ešte nad niečím rozmýšľal. Keď sa mu vtedy ozvalo zaklopanie na dvere, myslel chvíľu, že sa mu to len zdá. No klopanie sa zopakovalo a ozval sa hlas, niekto sa pýtal po Cirrusovi. Danil sa strhol a zrazu bol čulý. S rozšírenými očami vyskočil z postele a podišiel k dverám.
„Kto je tam?“ spýtal sa, ľutujúc, že nemá kľúč, ktorým by dvere zamkol, no ten za nimi mal dostatok slušnosti, aby mu nevpadol do izby. Keď spí. Aby „im“ nevpadol do izby, keď spia... spolu... Danil sa oplašene obzrel a kým sa za dverami predstavoval známy hlas, jeden z tých, s ktorými sa ten večer v záhrade určite rozprával, bleskovo naaranžoval jednu perinu pod druhú do zhruba ľudskej postavy. Ak by sa naňho pýtali, povedal mu Cirrus. Tak on to vedel... predpokladal? Čo predpokladal, že budú od neho chcieť tak neskoro v noci?
Pribehol znova k dverám a na poslednú chvíľu si ešte viac rozstrapatil vlasy a povolil prvé gombíky na košeli. Aj si ju trochu stiahol z ramena. Dvihol bradu a otvoril. Ale len na škáru, do ktorej sa postavil.
„Čo mu chcete?“ spýtal sa a znelo to rozospane, otrávene, možno trochu vyplašene, lepšie by to nezahral, ani keby sa snažil.
„Potrebujem s ním rozprávať.“ Bol to skutočne jeden z pánov, z tých významnejších a z tých viac nepriateľsky naladených, idúci zrejme práve z končiacej oslavy, alebo teda tak aspoň vyzeral, nebol vôbec odstrojený. Sliedivo si ho premeral. Danil videl, čo hľadá a na čo už aj hľadí, presne na tie veci, ktoré na sebe nastrojil - na zmeť rozcuchaných vlasov, ktoré nemal rozpustené, no skoro všetky vypadané z uchytenia na zátylku. Zrejme preto, že si ich nestihol predtým, ako ho dakto vtiahol do postele, rozčesať. Bol prakticky nahý, mal bosé nohy, košeľu len do pol stehien a povážlivo rozopnutú, iste by si takto nelíhal, keby bol sám.
„Teraz to nie je príliš vhodné,“ odpovedal a trochu hanblivo, no aj koketne sa pousmial.
„Spí?“ spýtal sa muž, stojaci v tieni chodby pred ním, snažiaci sa nakuknúť do štrbiny za ním. Danil mu to umožnil, ale len trochu, tak aby videl akurát jeho oblečenie, ktoré v zúrivosti po príchode pohádzal po zemi na ceste do postele, aby na sekundu zazrel naznačenú postavu na nej.
„Je dosť vyčerpaný, nerád by som ho budil,“ uškrnul sa. „Čo máte také nutné, že to nepočká do rána?“
„Radšej by som to prebral s ním.“
„Takisto pochodíte, ak to poviete mne.“
Jemu nič povedať nemienil, to videl. Starší pán sa zamračil, ešte raz si Danila, dokonale imitujúceho únavu po milostných hrách, premeral a ustúpil.
„Dobre teda, vybavíme to ráno.“
„Ráno múdrejšie večera,“ dovolil si Danil byť premúdrelý a nevinne sa usmial, potom ani nepočkal, či odíde a dvere zavrel. No hneď sa oprel o ne a načúval. Muž tam chvíľu bez pohnutia stál a možno tiež počúval. Potom sa ozvali kroky, idúce jednoznačne preč, pomaly tíchnuce ďalej na chodbe a miznúce, keď ju opustil. Danil sa zhlboka nadýchol a prešiel si rukou vlasy. Až teraz cítil, ako mu prudko bije srdce a že sa potí. Zmätene zapátral očami po mesiacom zaliatej izbe a rýchlo uvažoval, čo to malo znamenať. Načo tu Cirrusa jeho nepriateľ hľadal? Určite to nebolo až tak dôležité, inak by sa nedal tak rýchlo odbiť, dal by ho zobudiť, keby s ním nutne potreboval niečo prebrať. Lenže nenechal, takže to tak akútne nebolo, no potom akú príčinu mal, aby s ním musel o takejto hodine hovoriť? Bol to vrchol neslušnosti, klopať niekomu na dvere v noci a drzosť, no on to aj tak riskol. Bez zjavnej príčiny a pritom mu to stálo za to, aby ho videl... Aby zistil, či je v izbe? Čím dlhšie Danil kombinoval, tým zreteľnejšie mu to bolo - jediné, čo mohol chcieť, bolo presvedčiť sa, že Cirrus spí, že je vo svojej spálni, že... nie je nikde inde. Lebo sa obával, že by niekde inde mohol byť? A kde? Kde skutočne ten zatratený muž bol?
Danil sa odlepil od dverí a sadol si na posteľ. Chvíľu tak sedel s nohami pritiahnutými k brade, potom sa zvalil na bok a unavený aj rozmýšľaním, zavrel oči. Kdekoľvek bol, nepokladal ho za dostatočne dôveryhodného, aby mu to dopredu povedal. Že povie potom... Čo mu tam po tom, to už bude jedno! Keby sa ten chlap za dverami nedal odbiť, čo by vtedy robil? Cirrus ho tu nechal samého, ani ho nevaroval, len ho poprosil ho kryť, ako keby mal niečo za lubom. Vystavil ho nebezpečenstvu. Danil na seba pritiahol perinu, pretiahol si ju cez hlavu, tíšiac svoje rozbúchané srdce v tme. Za otvoreným oknom začali slabnúť zvuky oslavy a noc naberala ešte hlbší čierny odtieň. Chvíľu po tom, čo pán na výzvedách odišiel, sa Danil nejako upokojil, alebo len psychicky vyčerpal a pomyslel si, že by mohol zaspať. Spánok však dlho neprichádzal. Obloha začala pomaly blednúť a nočné ticho vonku prerušili prví vtáci, keď konečne začal zaspávať.
Ráno prišlo prirýchlo, splašene a bolo za oknami šedé. Danil bol po dvoch takmer prebdetých nociach tak unavený, že by spal aj do obeda, preto ho zasiahlo ako zvesť o konci sveta, keď ním len po pár hodinách hlbokého spánku niekto potriasol.
„Vstávajte,“ povedal niekde nad ním známy hlas a on bolestne otvoril oči, tvár okamžite celá zmraštená odporom. No ten, čo ho zobudil, už nad ním nebol, a tak sa Danil horko-ťažko dvihol na lakte, odfúkol si prameň čiernych vlasov spopred očí a zlostne zagánil pred seba. Jeho manžel stál pred oknom a navliekal si kabát. Netrpezlivo po ňom pozrel, lebo Danil veru nevyzeral, že by svižne vyskočil z postele a tiež sa obliekal. On sa obliekal...
„Koľko je hodín?“ zamrmlal rozospato.
„Dosť na to, aby sme prespali raňajky a nemuseli sa stretnúť so všetkými tými, čo včera,“ odvetil Cirrus. Danil naňho chvíľu nechápavo pozeral a potom mu zrazu došlo - všetko to, čo sa včera v noci stalo, ako boli na oslave, ako sa k sebe správali a ako sa na seba dívali, aj to, že ho Cirrus opustil pred dverami a odišiel ktovie kam. No potom sa... predsa len vrátil? Danil sa pozrel vedľa seba, tušiac nejakú hrôzu a tá sa mu potvrdila - miesto vedľa neho v posteli bolo uležané, a keď tam nechápavo (a nenápadne) posunul ruku, ucítil, že aj stále teplé. Hneď zaraz bol prebudený. Spal vedľa neho! Kedy prišiel, prečo si tam ľahol a ako to, že ho nezobudil? Skoro vydesene pozrel na toho, kto sa s ním nadránom neurčitý čas delil o posteľ, ležal vedľa neho, spal vedľa... nie spolu!... prvýkrát... No Cirrus si ho nevšímal, akoby sa nič nestalo a teda... Veď ani nestalo, o tom by dačo vedel! Danil silou vôle stiahol ruku z teplého miesta zase k sebe, nebolo to predsa podstatné, a pokúsil sa sústrediť. Čo to vravel? Prespali raňajky? Potom určite schválne, aby spravili bodku za predstavením mladej dvojice, ktorá má po ránu iné starosti, než hrabať sa rýchlo z postele len kvôli jedlu.
„Kde ste včera boli?“ ozval sa už čulejšie, no stále sa nedvíhal z postele, možno naschvál, sledujúc Cirrusa, pozorujúc, že má naponáhle.
„To teraz nebudeme riešiť,“ potvrdil mu.
„Neriešili sme to ani včera, ani teraz, kedy teda?“ rozčúlil sa Danil. „Viete o tom, že Vás tu naozaj hľadali?“
„Viem.“
„Odkiaľ to viete?“
„Danil, vylezte z postele a oblečte sa skôr, kým Vám v tom budem musieť pomôcť!“ Cirrus začal byť nervózny, výhražne podišiel k stĺpiku nebies postele a vrhol naňho pohľad, ktorý napovedal, že to myslí vážne.
„To by sa Vám páčilo, čo?“ odsekol Danil nespôsobne, no len čo to dopovedal, spravil Cirrus krok k nemu a on okamžite na to vyskočil z postele, akoby nikdy nebol rozospatý a nerobilo mu najmenší problém sa ponáhľať. To by mu tak ešte chýbalo, aby mu skutočne pomáhal z postele, aby ho obliekal, aby sa ho... dotýkal... No prečo by to chcel? Spal vedľa neho a nespravil to. Teda, Danil na chvíľu zapochyboval, veď predsa ak hlboko spal, nemohol to cítiť, ak by sa ho... Nie, tak k tomu by sa snáď neznížil, aby sa ho v spánku chytal!
Nedotklivo po ňom pozrel a obišiel ho dosť veľkým oblúkom, aby si pozbieral po zemi veci. Nebolo to až tak jednoduché, pretože si práve spomenul, že má na sebe len košeľu a inak nič, takže sa mu dosť ťažko zohýbalo tak, aby nevyzeral, že sa pred ním pretŕča. Nemyslel radšej vôbec na to, ako pri ňom takto polonahý ležal v posteli. Cirrus, či už nemajúc čo robiť alebo schválne, mu to nijako neuľahčil, pozeral stále naňho a ohŕňal pery v divnom úškrnku, ktorý mohol byť potláčaným smiechom aj pohrdnutím nad tým, že si nevie pred spaním upratať veci, ale dosť dobre aj utajeným obdivovaním. Danil sa urazene začal obliekať, netušiac, aký iný výraz nasadiť než nedostupný, lebo druhou možnosťou bolo len hanbiť sa. Navliekol si nohavice, zastrčil košeľu, ktorá vyzerala všelijako po tom, čo v nej v noci spal, no na ňu šla ešte vesta, ktorá najväčšie pokrčenie zakryla. Siahol si k vlasom a začal si ich rozmotávať, čo mu vôbec nešlo, lebo to, v čom ich mal zopnuté včera, ich stále držalo, no tak sa zamotali, že to nešlo ani povoliť. Cirrus jeho zápas chvíľu pozoroval, no nevydržal to dlho, kým stratil trpezlivosť a pristúpil k nemu.
„Ukážte,“ nariadil.
„Spravím to aj sám.“
„Nemáme čas do večera. Ukážte.“
Danil nahnevane spustil ruky, vzdávajúc sa jeho tónu, Cirrus k nemu pristúpil od chrbta a chytil mu zamotané vlasy. Ak by sa ho dotkol nežne, bol by Danil asi vyskočil z kože a jednu mu vrazil. No či to druhý muž cítil, alebo mu nezáležalo, no najpravdepodobnejšie sa skutočne ponáhľal a nemal na dôvernosti žiaden čas, schytil mu vlasy ako hrivu koňovi a začal ich aj tak rozpletať. Potiahol ho za ne hneď tak nešetrne, že Danil vyhŕkol bolesťou a vytrhol sa mu, no Cirrus ho na to chytil za rameno a chladne povedal: „Držte, lebo Vám to celé odrežem.“
To Danil pochyboval, že myslím vážne, no čo vedel? Nezakladal si až tak na svojich vlasoch, no ak by mu ich mal Cirrus odrezať nožom, asi by skôr umrel hanbou, než by niečo také dovolil. Ostal teda stáť, zatínajúc zuby, kým sa mu on zase pasoval so zamotanými prameňmi, ticho nadávajúc mu ich oddeľoval. Keď to mal konečne hotové, narýchlo ich prešiel prstami a nanovo zviazal do obyčajného chvosta, otočil ho za ramená k sebe a prezrel si jeho tvár.
„No tak,“ usmial sa zľahka a siahol mu bruškom palca na líce, zotrel slzy, ktoré mu napriek úpenlivej snahe zadržať ich, bolesťou vytryskli. Danil mu okamžite ruku zmiatol do strany a odstúpil, no nezmohol sa na to, aby naňho vykríkol, aby sa ho nedotýkal. Lebo aj ten nepatrný dotyk, letmý a kratučký, mu zase pripomenul, ako sa ho dotýkal včera. Spolu s tým sa vrátilo všetko, čo cítil. Ako naňho dýchali jeho pery. Ako chcel, aby mohol do nich preniknúť, do tej horúčavy, objímať sa, tisnúť k sebe...
Bleskovo sa od neho odvrátil a vzal si svoj krátky kabát, obzrel sa po izbe, no nenechali v nej nič. Len pocit, že na tej posteli pre dvoch spolu chvíľu naozaj spali.
Na nádvorí už čakali Cirrusovi vojaci, stojaci v zachmúrenej skupinke, držiaci aj osedlaného Princa a Princeznú. Bol pochmúrny deň, presne taký, aký nasleduje po šedom ráne a Danilovi všetko pripadalo studené oproti slnečným ránam na Zelenom hrade, kamene, obloha, ešte aj tráva. Pochmúrne sa tvárili aj všetci, čo tam na nádvorí stáli, páni, s ktorými včera strávili večer, zrejme tiež na odchode. Pozreli sa ku nim a Cirrus k nim okamžite zamieril. Danil ho prirodzene nasledoval.
„Odchádzate?“ spýtal sa ten, ktorý ho v noci navštívil v izbe a pýtal sa na Cirrusa. Danil cítil, ako naňho hľadí a preto sa naňho radšej nepozeral.
„Áno, chceme byť na večer doma,“ prikývol Cirrus.
„Počuli ste, čo sa stalo?“
„Pred chvíľou sme vstali,“ odpovedal jeho manžel ľahkým tónom a Danil sa trochu zahanbene pousmial pre presvedčivejší dojem, o ktorý sa ani nemusel veľmi snažiť.
„Hradný pán zmizol,“ povedal ten pán.
„Zmizol? Azda si len niekam po ránu vyšiel,“ neschádzal Cirrusovi úsmev z tváre.
„Nevyšiel. Jeho manželka ho hľadá.“
„Potom dúfam, že ho čoskoro nájde.“
Danil videl, že je všetkým Cirrusov ľahkovážny tón proti vôli, a hoci nechápal, o čo tu ide, cítil podozrenie namierené proti svojmu manželovi, aj proti sebe. Prečo si ich tak prehliadali? Azda si mysleli, že hradného pána niekam skryli? Danil sa úkosom pozrel po tmavovlasom mužovi, stojacom dôverne tesne pri ňom a akoby vtedy tresol cez oblohu hrom. Oni to možno nevideli, ale on už dokázal rozoznať, kedy sa Cirrus usmieva naozaj a kedy to len hrá. To, čo mal teraz na tvári, jednoznačne nebol úprimný úsmev, a tým pádom boli falošné aj jeho slová, no to by ešte nebolo ono, ale keď si ho Danil narýchlo prezrel, všimol si, že má zase až príliš vystreté, napäté ramená, v očiach ostražitosť a pripravenosť do boja.
„Nuž tak Vám prajeme šťastnú cestu,“ poprial im ten pán, ktorý za všetkých rozprával a ostatní zabručali neochotný súhlas. Na jednej strane sa zdalo, že sú radi, že ich skrytý nepriateľ odchádza, na druhej akoby ho neradi púšťali, lebo si stále neboli istí, čo sa stalo a či v tom nemá prsty.
Danil stál ako obarený a bol si istý, že v tom prsty má. A keby mu intuícia ako dôkaz nestačila, Cirrus vtedy dvihol ruku, lebo mu vietor vohnal do tváre uvoľnený prameň vlasov a ako ju dvíhal, Danil si všimol na spodku rukáva jeho šedého vojenského kabáta tmavý fľak, nie úplne čierny, no nepopierateľne sa podobajúci na zaschnutú krv. Zhrozene si v mihu sekundy uvedomil, že Cirrus o ňom nevie, a keď dvihne ruku k svojej tvári, ukáže tú škvrnu všetkým. A nech by pochádzala z čohokoľvek, oni budú možno chcieť vysvetlenie a možno ani nie, možno im to bude celkom stačiť ako dôkaz toho, že hradného pána práve jeho manžel niekam odpratal.
Danil príliš neváhal, nemal kedy. Rýchlo mu po tej ruke siahol a kým ju stačil dvihnúť, chytil ho za dlaň a siahol ju dole k sebe. Pevne ju zovrel.
„Pôjdeme, drahý?“ usmial sa rovno do jeho prekvapených očí, ktoré sa naňho okamžite obrátili. Ucítil, ako sa Cirrus pokúsil vytiahnuť si ruku z jeho, lebo nechápal, čo robí, no zovrel mu ju silno a dôrazne, dúfajúc, že ho presvedčí, aby to neskúšal. Musel predsa už vidieť, že sa niečo deje, už len z toho, ako ho oslovil, a veru to už aj chápal - možno nie chápal, možno mu len veril? - nechal ruku v jeho dlani a žiarivo sa naňho usmial.
„Ako rozkážete, pane,“ odvetil žartovne a žmurkol na prizerajúcich sa starších pánov, aby ich presvedčivo informoval, že je zo svojho nového muža celý paf, lebo má nepopierateľné klady a on mu vyhovie vo všetkom, čo si zaželá.
Nechali ich ísť a len sa za nimi zachmúrene pozerali. So svojimi vojakmi v pätách vyšli Danil s Cirrusom z nádvoria, bezpečne prešli bránou a za ňou kopli koňom do slabín, aby sa tie rozbehli k blízkym lesom. Zamierili na prašnú cestu, miznúcu medzi stromami a poháňajúc kone do cvalu, ako keby utekali, prešli nejakú chvíľu, kým Danil pribrzdil. Vtedy už bol vôkol nich les a panstvo ďaleko za nimi. Nad korunami stromov sa nepopierateľne schyľovalo k dažďu a vzduch bol tak mokrý, že im zvlhli plášte. Vojaci ich dohnali a nepýtajúc sa na nič, rozostavili sa tak, ako boli zvyknutí - niektorí dopredu, niektorí dozadu za nich. Fin sa im nepripojil po bok, lebo zrejme videl Danilov pohľad, keď skoro zastavil koňa a ticho sa osopil na Cirrusa:
„Tak? Už mi konečne poviete, čo ste robili v noci? Kde je hradný pán a čo s tým máte spoločné?“
Cirrus sa obzrel kontrolne za seba, pokojný, no trochu zachmúrený, lebo asi nemal náladu na to, aby si naňho dovoľoval. Vojaci ich síce nepočuli, lebo Danil hovoril potichu, ale jeho tón k nim určite doľahol.
„Nebudeme sa o tom rozprávať tu,“ skúsil ho odbiť.
„Budeme sa o tom rozprávať buď tu, alebo sa nemusíme rozprávať už nikdy o ničom!“ nedal sa Danil. „Vzali ste ma sem a spravili ste ma toho súčasťou. Je mi jasné, že ste ma využili, aby som Vám poskytol alibi, tak mi aspoň láskavo povedzte, čo ste tým získali!“
Cirrus sa od neho na malú chvíľu odvrátil a zadíval sa pred seba, akoby niekde za najbližšou zákrutou cesty hľadal to, čo svojou nočnou akciou získal, potom sa znova pomaly pozrel na Danila a usmial sa. Neodpovedal. Nepovedal proste nič, len si ho prehliadol, zachádzajúc pohľadom nižšie od jeho tváre, čo Danil hneď zaregistroval a ešte viac sa zamračil. Ale veď jeho predsa nezískal! A o to tu ani teraz nešlo, tak čo sa tak tvári?
„Neodpoviete mi?“ dostal zo seba, úplne bledý od hnevu.
„Čo chcete počuť?“ povedal Cirrus potichu a trochu zákerne. Postrčil Princa ešte bližšie po bok Princeznej, až sa im skoro dotkli nohy a uškrnul sa. „Že som zabil hradného pána? Odkiaľ ste na to prišli?“
Danil len žmurkol a bez váhania odpovedal: „Máte krv na rukáve.“
Cirrus naňho chvíľu nepohnute hľadel, akoby jeho poznámku musel najprv rozšifrovať a potom dvihol ruku. Najprv tú zlú, na ktorej rukáve nemal nič, no potom na druhej ten fľak objavil. Prekvapene zase rýchlo pozrel na Danila a jeho pobavený výraz zmizol. Venoval mu pozorný, skúmavý pohľad a Danil videl, že mu to dochádza, že si spomína... Ako mu presne tú ruku pred všetkými na nádvorí stiahol nadol, aby neukázal spodok rukáva. Že to teda nebolo romantické pochabé gesto, dokonca ani len pokus o pretvárku. Snažil sa ho tým ochrániť. On. Jeho. Cirrus sa neveriaco pousmial. Danil to vzal ako priznanie.
„Zošaleli ste sa?“ zasyčal naňho ticho.
„Robím to, čo musím,“ odvetil Cirrus, tentoraz nevyhýbavo, hoci stále nepriamo.
„A ja sa nemám pýtať na dôvody, však?“ zavrčal Danil nespokojne.
„Vy predsa dôvody viete.“
Venoval mu zamračený pohľad, no zamyslel sa. Vedel ich? Iste, vedel si ich domyslieť. Povedal mu predsa predtým, že idú na oslavu k nepriateľovi. Ak to bol naozaj najväčší nepriateľ v tomto kraji, potom len využil príležitosť, to, že ich všetci podnapitých videli odchádzať a všetci vedeli, čo idú robiť a že to budú robiť dlho a dlho... Ale pri Najsvätejších, to bola odvaha a to bola drzosť! Ak ho naozaj zabil a rovno v jeho dome! Musel ho niekam odpratať, aby sa na to neprišlo hneď, no ak si to aj ostatní domyslia, keď nájdu mŕtvolu, nikdy nedajú dokopy dôkazy, aby ho usvedčili. Po Cirrusovi ostane v tomto kraji len zmätok a oprávnený strach. Danil sa musel ovládnuť, aby k nemu obdivne nevzhliadol.
„Nad čím teraz rozmýšľate?“ spýtal sa ho Cirrus po nejakých sto metroch mlčania. Zaznela v tom tajená zvedavosť. Danil ju začul, no rozhodol sa nereagovať.
„Kam to ideme?“ odvetil namiesto toho. „Nesmerujeme domov.“
„Nie,“ prikývol Cirrus. „Ideme ešte na otcove panstvo.“
„Načo?“
Cirrus dvihol obočie, upozorňujúc ho tým na to, že sa zase nevhodne pýta na veci, do ktorých mu nič nie je. Danil by mu jednu najradšej praštil, keby sa hneď na to naňho tak krásne neusmial.
„Nebojte sa, otec Vás privíta teraz lepšie. Na oslave ste sa mu celkom zapáčili.“
„Na oslave Váš otec veľa pil.“
„A ja som si istý, že bude piť znova a aj s nami tento večer.“
Znova tak krásny úsmev, ale teraz nežnejší a zároveň temnejší. Danil sa nepatrne zachvel. Lebo ten úsmev už poznal.
Na panstvo Cirrusovho otca došli zakrátko, no ten ich neprivítal, nebol doma. Cirrusa tam však prirodzene poznali a ubytovali jeho vojakov, ich dvoch zaviedli do izby na poschodí. Bola malá, útulná a celá obložená svetlým drevom. Okná mala smerom k lesom a posteľ pre dvoch. Cirrus zastal vo dverách, Danil vstúpil a vrhol nedôverčivý pohľad na lákavé nízke lôžko, pokryté tmavou kožušinou. Aký rozdiel oproti tej otrasnej baldachýnovej posteli plnej prachu. A predsa to bude jedno, kde... No ak by si mal vybrať, táto by sa mu predsa len pozdávala viac.
„Oddýchnite si,“ povedal mu jeho manžel za chrbtom. „V noci ste toho očividne veľa nenaspali.“
Danil sa váhavo otočil. „A Vy?“
„Pôjdem do svojej izby.“
„Tu spíme oddelene?“
„Nepáči sa Vám zase?“
Cirrusov rozosmiaty úsmev, podčiarknutý čímsi vrelým a prítulným, Danila okamžite donútil zaspätkovať. „Nie, iste... Je to tak v poriadku.“
„V poriadku, alebo lepšie?“ nedal sa jeho muž dotieravo.
„Povedal som v poriadku,“ zamračil sa Danil a hneď podráždene dodal: „Chcete ešte niečo, alebo môžem ísť spať?“
Cirrus sa zazdal, že by ešte niečo chcel predtým, než pôjde Danil spať, no len sklonil hlavu a usmial sa: „Nie. Spite. Dám Vás zobudiť, keď sa vráti otec.“
„Ďakujem,“ odvetil Danil
Ešte chvíľku sa na seba dívali, on stojac pri posteli, Cirrus vo dverách, akoby skutočne jeden od druhého ešte niečo čakali. Danil cítil, ako sa mu nervozitou začínajú potiť dlane, no nesklonil by zrak od jeho očí, pretože ten pocit, ktorý v ňom jeho uprený pohľad vyvolával, nech to akokoľvek popieral, bol úžasný. Keď sa Cirrus otočil a zavrel za sebou dvere, nahlas vydýchol. No niečo si potvrdil - v tomto dome a pred jeho otcom nemusia nič hrať. To však asi neznamená, že nemôžu niečo stále skrývať.
Bolo už neskoré popoludnie, keď ho zobudilo zaklopanie na dvere. Rozospato sa posadil na síce tvrdej, no veľmi pohodlnej posteli a tmavá kožušina mu skĺzla z nahých pliec. Ozval sa a dnu vstúpil sluha. Prichystal mu horúci kúpeľ, v ktorom sa Danil skoro roztopil blahom, a po ňom čisté šaty, ktoré mohli patriť hocikomu, ale asi snáď nie Cirrusovi, lebo to by tu musel častejšie prebývať. Boli jednoduché, no veľmi dobre mu padli. Podľa ustrojenia vydedukoval, že sa od neho nečaká oficiálne vystupovanie a bol tomu rád. Bol vlastne ešte dosť prispaný a nezobudil sa, ani keď vyšiel von a začal sa prechádzať po vnútorných balkónoch, ktorými bolo obohnané celé poschodie domu nad štvorcovým nádvorím. Červené muškáty tu rástli tak bujné, že viseli z kvetináčov aj meter nadol. Danilovi sa nechcelo nič robiť, a tak tam dlho len tak stál a trhal ich okvetné lístky, nezamýšľajúc sa príliš nad ničím. Tak ho tam našiel Cirrus - opierajúceho sa o drevený trám a bezmyšlienkovite hádžuceho červené lupienky nadol.
„Tak?“ spýtal sa ho, keď zastal vedľa neho. „Má Vás rád?“
„Kto?“ pozrel naňho Danil prekvapene.
„Nerátate si z kvietkov lásku?“ uškrnul sa Cirrus a začal ho napodobňovať, odtrhol zopár lístkov a začal ich hádzať na nádvorie, vraviac pri každom: „Má ma rád, nemá ma rád...“
„Robíte si srandu?“ ohrnul Danil pery.
Cirrus vysypal zvyšné lupienky z dlane a usmial sa naňho. „Nemôžem?“
„To som Vám vtipný?“
Napoly sa zasmial, napoly si vzdychol a pozrel naňho, akoby mal Danil pochopiť, ako to myslí. Nuž, domyslieť si vedel všeličo, medzi iným aj to, že si s ním nevie rady. No nevie rady? Veď to on je celý zmätený a čím dlhšie pri ňom osamote stojí, tým viac myslí na to, že aj v noci boli spolu sami. Nevedel o tom, no boli a on si to chtiac-nechtiac musel predstavovať. Ako k nemu prišiel? Pozrel sa naňho? Alebo si len ľahol a vôbec si ho nevšímal?
„Na čo myslíte?“ spýtal sa ho Cirrus stíšeným tónom, akoby to na ňom videl.
„Čo myslíte?“ usmial sa pre zmenu záhadne Danil.
„Na niečo, o čom asi nemám vedieť.“
„Nemôžem mať tajnosti?“
„O niektorých by som rád vedel.“
„Potom si ich budete musieť zistiť.“
Skutočne? Danil ohúrene počúval sám sebe. Flirtuje s ním, alebo čo to robí? Silou vôle od neho odtrhol zrak a pozrel dole na nádvorie. Prebehla cez neho slúžka a znova bolo prázdne. No niekde zdola sa ozývali zvuky a ruch bol aj v dome, pôsobilo to tam ako dobre zabývaná usadlosť. Oveľa domáckejšia než ich hrad.
„Prejdeme sa?“ ponúkol mu zrazu Cirrus.
„Kade?“ dvihol k nemu znova oči Danil.
„Len tu, po dome, pred večerou.“
Oni dvaja, spolu. Pri Najsvätejších, ako zaľúbená dvojica! Danil mal čo robiť, aby sa neroztriasol, keď mu Cirrus ponúkol rameno. No aj tak si bol istý, že z neho to rozochvenie cítiť. Nevedel, čo s prstami, keď ich mal položené na jeho lakti. Najradšej by sa mu nimi zakvačil do košele... kĺzali mu... No nebolo to o nič lepšie, keď to Cirrus spozoroval a položil mu na ne svoju druhú ruku, aby ich prichytil. Chodili hore dolu po balkónoch a po chodbách a Danil nevedel poriadne, o čom sa rozprávali. Pretože vnímal len to, ako ho jeho muž prstami nepatrne hladí po hánkach.
Večera bola veselá. Cirrusov otec bol najprv ako obvykle odmeraný a skoro nezdvorilý, no stačilo mu pár pohárikov vína a zmenil sa na vtipného, inteligentného hostiteľa. Postupom večera prirodzene viac vtipného než inteligentného. Večerali v trojici pri malom stole v útulnej miestnosti s horiacim krbom. Jedla mali do sýtosti a vína im stále dolievali chladeného bieleho a Danil, majúc asi rovnaké reakcie na alkohol ako starší muž, sa s príchodom tmy stával čoraz viac prívetivým a zábavným. Každým pohárom čoraz viac zhovorčivejším smerom k otcovi a čoraz prítulnejším k jeho synovi. Niežeby to dával dáko okato najavo. Len sa naňho tak pozeral. Cirrus si spokojne popíjal a väčšinu debaty prenechal im dvom a iba ich opretý o operadlo s pohárikom v ruke počúval. Danil sa bavil s Cirrusovým otcom o všetkom - počnúc lovom, až po vedenie domácnosti, ku všetkému mal čo povedať a nevadilo mu o mnohých veciach sa aj vadiť. Smiali sa a rozprávali tak nahlas, že niekedy sa až prekrikovali. Danil pritom nebol ani tak opitý, ako sa skutočne výborne zabával a ani netušil, prečo sa tak odviazal. No cítil sa tam ako doma, tak sa nikdy na Zelenom hrade necítil. Vítaný a v spoločnosti tých, ktorí mu technicky vzaté boli teraz jeho nová rodina. Bol rád, že sa s ním Cirrusov otec baví a bol rád, že má jeho syna po boku. Od toho nepotreboval rozhovory, úplne mu stačilo, že tam sedí a z tieňa sa naňho neustále pozerá. Neustále a ustavične, Danil vedel, že od neho neodtŕha pohľad a ešte aj keď sa naklonil nad stôl, aby si dolial vína, nesklopil oči, akoby mu mohlo niečo ujsť, nejaký jeho výraz, letmý pohľad kútikom očí...
Danil sa k nemu občas nenápadne naklonil a usmial sa, nič nepovedal, len sa tak pozrel a Cirrusovi vtedy potemneli oči a jemu sa zdalo, že sa hlasnejšie nadychuje, že sa ovláda, aby sa k nemu tiež nepriklonil. V zmätenej radosti bol rád, keď videl, že to s ním niečo robí. Neuvažoval nad tým čo, proste ho to len napĺňalo šialeným potešením, vravel si: Páčim sa mu, určite sa mu páčim... A možno trochu provokoval, lebo chcel, aby mu to dokázal viac a ľahkovážne sa načahoval po niečom, keď sa aj Cirrus načiahol, aby sa dotkli prstami a znova cítil tú radosť, keď sa Cirrus s úsmevom radšej odvracal, než aby mu pred otcom ukázal, ako ho to tiež teší a... Len teší?
Danil sa niekedy, už dosť neskoro v noci, pristihol pri tom, že nepočúva, čo mu starší muž po pravej strane vraví, lebo sa už dlhšie pozerá len do svojej ľavej strany. Opieral sa lakťami o stôl a v oboch rukách držal prázdny pohár, popri jeho skle sa díval na Cirrusa, ktorý len sedel a tiež sa naňho pozeral a jeho šedé oči boli v prítmí ako hviezdy, tak nádherné, že to Danila napĺňalo rozkošou, už len keď sa pozeral. Nechcel vlastne ani nič viac, bolo by mu dobre, keby to tak skončilo a on to mohol v noci sám so sebou rozoberať, no ako to už tak v jeho živote chodilo, muži, na ktorých sa zahľadel, nikdy neboli moc trpezliví na to, aby sa na niečo len pozerali.
Keď sa k nemu Cirrus naklonil, nevedel sprvu, čo chce urobiť a len sa vábivo pousmial. Chyba. Vzápätí ucítil, ako mu pod stolom položil ruku na koleno a opatrne ňou vyšiel o kúsok hore. Danilovi sa rozšírili oči a skoro ucukol, no uvedomil si, že by na to, čo sa robí, upozornil muža, stále rozprávajúceho po pravom boku, teraz už len samého pre seba. Ostal teda nehybne sedieť a nechal Cirrusa, nech sa jednou rukou oprie o stôl a druhou mu zľahka a pomaly, no naisto ide nahor po stehne, vyššie, zastavujúc sa a znova pohýnajúc, hypnotizujúc ho pohľadom, s jemne pootvorenými perami... Danil prestával dýchať, sediac ako zamrazený, vnímajúc len to, ako sa mu hrozivo zo slabín dvíha vzrušenie do celého tela, ako v ňom brní a on má čo robiť, aby nezavrel oči a nepočkal si na ten moment, kedy sa ho Cirrus dotkne tam, kam mieri...
Och, kam mieri?! Danil sa zrazu strhol, hneď aj vyskočil spoza stola a bez rozmyslu vyhŕkol:
„Odpusťte, ja...“ Vrhol pohľad na Cirrusovho otca, ktorý ho prekvapene sledoval. „Ja... priveľa som vypil,“ dostal zo seba a položil prázdny pohár na stôl, nedívajúc sa, nemôžuc sa pozrieť do ľavej strany.
„Danil,“ oslovil ho Cirrus, keď sa otočil k odchodu. Znelo to vyľakane? Čo tam po tom! Danil rýchlo obišiel svoju stoličku a zamieril preč z izby.
„Danil!“ počul za sebou svojho muža a teraz to znelo naozaj oplašene, previnilo a veď teda mal sa za čo cítiť vinný! Čo si myslel, že ho tam chytí? Len tak, len proste preto, že sú opití a je im dobre a sedia tam... Sedeli tam predsa pri jeho otcovi! To mu bolo jedno? Veď sa doteraz ledva pobozkali! To, že mu bol manželom, neznamenalo, že mu automaticky všetko dovolí!
Danil rozzúrene kráčal do svojej izby, každým krokom preklínajúc viac sám seba než Cirrusa, za to, že sa naňho celý večer díval, že ho možno zvádzal... Nevedomky! Alebo? Nevedel, čo si má myslieť sám o sebe, ten muž ho ľakal, lebo bol tak sebavedomý a silný, a priťahoval ho z tej istej príčiny, bolo mu až zle, keď si naňho pomyslel, pretože mu tá myšlienka, že by ho chcel, bola neprijateľne príjemná. On ho chcel... Chcel ho už včera večer a teraz znova... No možno ho chcel len doťahovať a baviť sa na ňom! Keby to tak vedel rozoznať!
„Danil,“ ozvalo sa na chodbe za ním, celkom blízko, a on pridal do kroku. Po schodoch vyletel, vedel, že Cirrus ide rovno za ním, netušiac však, ako by sa mu mohol vyhnúť. Srdce mu trieskalo hnevom aj splašením, keď ho dohnal rovno pred jeho izbou a pokúsil sa ho chytiť za ruku.
„Nechcel som Vás...“ začal Cirrus, akoby to on bol zmätený a vyplašený. „Nechcel som Vás... vyľakať... Nechcel som...“
„Nechcel?“ dostal zo seba Danil, plánujúc to ako hnevlivé vyšteknutie, no znel len úzkostlivo. Stál pri svojich dverách, chrbtom ku nim, presne tak isto ako včera a príliš dobre si to uvedomoval. Chodba bola prázdna, fakľa horela na jej vzdialenom konci a Cirrus stál moc tesne pri ňom, svojou blízkosťou ho nútiac tlačiť sa na dvere.
„Chcel,“ šepol jeho muž ospravedlňujúco, a o dosť viac ako to, túžobne. Oprel sa jednou rukou popri jeho hlave o dvere a priklonil sa k nemu. „Chcel som...“ priznával úplne pošepky. „Danil...“
Danil zrazu zrýchlene dýchal, nevediac to ovládnuť, rozčúlený, rozrušený, cítil stále na svojom stehne, ako sa ho tam pod stolom dotýkal, ešte stále vzrušený, netušiac, čo robiť, ako sa z toho dostať... Rukou siahol za chrbtom po kľučke a dvere za ním sa otvorili. Pozrel sa Cirrusovi rovno do očí a ten naňho prekvapene, no skôr, ako stihol čokoľvek urobiť, Danil ustúpil do otvorených dverí, ďalej do izby a pribuchol mu ich rovno pred nosom. Bleskovo otočil kľúčikom v zámke.
Tak. Nech vie, aké to je ostať stáť pred dverami. Nedostať odpoveď na to, čo ponúkal. To má za ten včerajšok.
„Danil!“ buchol Cirrus päsťou do dverí. Bol to dosť silný náraz, Danil ho cítil, keďže sa o tie dvere chrbtom opieral. Hľadel pred seba do izby a cez ňu do okna, za ktorým boli červené muškáty a nad nimi niekde hore v oblohe skrytý mesiac.
„Danil, otvorte tie dvere!“ vykríkol Cirrus nahnevane a znova do nich buchol. „Čo si myslíte, že robíte?!“
Nič nemyslí. Nevie. Danil sa len pred seba mračil, rozhodnutý... ale k čomu? Skutočne tomu na chvíľu uveril, že sa mu chce pomstiť za to, že ho včera rovnako nechal stáť pri dverách? Veď sa za ním vrátil. Možno hneď ako mohol. Spal s ním... Vedľa neho, teda.
„Toto nemyslíte vážne,“ stíšil Cirrus svoj tón za dverami. „Chcete, aby celá domácnosť vedela, že ma môj vlastný manžel nepustí do svojej izby?“
Tak len o to mu šlo? Danil si pohŕdavo odfrkol. O to mu šlo stále, aby to nikto nevedel. Akí sú k sebe odmeraní, zdržanliví... pomalí. Keby mu šlo ale o to, mohol to dávno zmeniť. Mohol to zmeniť v ich svadobnú noc, ak chcel mať záruku, že sa to už nikdy nezmení.
„Danilo...“ povedal Cirrus ešte tichšie, stojac rovno niekde za ním, len za drevenou prekážkou, a jeho hlas znel dôvernejšie ako kedykoľvek predtým. „Chceš, aby som odišiel?“
Danil sa skoro zviezol na kolená tým tónom, tými slovami, tým ako ho oslovil - zdrobnene a nežne - ako to povedal - zrazu tak trpezlivo a mäkko - ako mu dal na výber... A pritom to bolo hrozné, lebo to nechal na ňom. Hnusné, podlé a pritom tak ohľaduplné. Niekde v tom, že nenaliehal, našiel Danil zrazu istotu a keď nie tú, aspoň sa konečne rozhodol. No aj tak sa mu triasli ruky, keď znova otočil kľúčom v zámke a pomaly otvoril. Cirrus za dverami dvihol sklonenú hlavu a porazene sa naňho usmial.
„Toto sa mi ešte nikdy nestalo,“ povedal.
„Čo?“ šepol Danil.
„Aby som sa k niekomu musel takto dobýjať.“
Danil vykúzlil nevinný úsmev a pri srdci ho zahrialo. „Všetko je raz prvýkrát,“ povedal posmelene a spravil nenápadné gesto smerom do izby, ktorým ho pozval dnu.
pokračovanie...