Manzelska povinnost - 9. kapitola
Danilovi dosť výrazne vadilo, že s nimi ide Fin. Hlavne, keď vojak starší od neho aj od Cirrusa šiel doslova s nimi, stále niektorému z nich po boku a nemal ani toľko slušnosti, či duchaprítomnosti, aby čušal. Alebo aspoň rozprával inteligentne.
„... no a padol rovno do kravského lajna!“ vybuchol červenovlasý muž do smiechu, síce tlmeného, lebo čo-to opatrnosti mu na tichej ceste lesom ešte ako vojakovi ostávalo, no Danil pri jeho slovách skoro poskočil v sedle. Jeho kobyla ten pohyb zaregistrovala a otočila k nemu hlavu, vidiac však, že ostatné kone idú pokojne ďalej, naučené na toho divného človeka, nezastavila sa. Niežeby sa Danil pobúril, tá historka ho pobavila, no za nič na svete by to nedal najavo a mal čo robiť, aby sa ani len neusmial. So zaťatými zubami sa pozrel do druhého boku, po ktorom mu šiel Cirrus a pod kapucňou, ktoré mali všetci natiahnuté na hlavách, nie proti dažďu, ale proti prípadným zvedavým očiam (hoci koho by v noci stretli, ale pre náhodu) a vyhľadal jeho pohľad. Cirrus sa naňho tiež bokom pozrel a zatváril sa rovnako strnulo ako on - akoby sa tiež silou mocou snažil pôsobiť ako slušne vychovaný mladý pán a nie ako rádový vojak, čo sa baví na nižšom humore. Vymenili si tie pohľady, ktorými sa napriek tomu, ako sa obaja snažili zakryť to, čo považovali za nepatričné, pochopili a zmätene sa odvrátili.
„Vy ste mi teda zábavní spoločníci,“ zašomral Fin, ktorý od nich na svoj vtip nedostal žiadnu reakciu. Danil tak úplne nevedel, prečo toho vojaka Cirrus vzal s nimi, keď tušil, že hádže po ňom oči. Možno si niečo v tomto smere vysvetlili. Alebo - a to skôr - si Cirrus bol istý tým, že jedna príučka mu stačila. Keby tak vedel, že to neboli len Finove oči, čo sa Danila dotýkali... No teraz mu to práve ony každým pohľadom až priveľmi pripomínali. Danil sa jeho smerom vôbec nepozeral, no zakaždým, keď musel, všimol si, že sa Cirrus naňho podozrievavo díva, akoby ho testoval, no on mu nemienil dať už žiadnu zámienku, aby znova odtínal ruky, či nebodaj niečo viac. To niečo veľké viac, čo vedel, že Fin v nohaviciach nosí a čo by mu určite chýbalo.
Vojak, robiaci im neželanú spoločnosť okrem ostatných piatich, ktorí šli pred nimi a za nimi kamenistou lesnou cestou, na ktorú im cez čierne koruny stromov mdlo svietil mesiac, vidiac, že to s nimi nie je na konverzáciu, si začal pospevovať. Pesnička nebola o nič slušnejšia než jeho historky doteraz, a Danil by nepriznal, že ju pozná, hoci poznal. Boli časy, keď ju celkom rád spieval, za istých okolností, s istými kamarátmi, ktorých síce doma tohto druhu veľa nemal, no nejakí sa našli, čo ho učili piť a ťahali ho pozerať sa do stajne na skrývajúce sa páry. Fin mal dobrý hlas, hlboký a zvučný a nehanbil sa spievať hoci aj sám pre seba na zlepšenie nálady. Niekto vpredu sa k nemu pridal nie už tak vyladeným hlasom, a za chvíľu spievali traja, štyria a Danila znova trochu myklo, keď sa k nim pridal zachrípnutý hlas po jeho boku. Alebo skôr striaslo. Zachvel sa. Najprv sklonil hlavu a hryzol si do pery, stískajúc opraty v ruke, potom ju pomaly dvihol a pozrel sa bokom, na Cirrusa, ktorý sa pridal k ďalšej z piesní, ktorá nebola tak oplzlá, skôr hrdinská, vzývala do boja. Noc bola v lese trochu chladná, dala sa nazvať svieža, no ním prešlo teplo, a keď zachytil Cirrusov pohľad, usmial sa. On sa naňho usmial späť. A tak Danil začal tiež s chlapmi spievať.
Zastavili sa až nadránom. Na panstvo za západnou hranicou mali prísť skoro doobeda, preto šli celú noc, no potrebovali si trochu oddýchnuť, aby neprišli úplne nevyspatí a skôr pripravení do boja, o ktorom tichými hlasmi spievali, či skôr bručali, hodnú chvíľu. Kone priviazali pri potoku a rozprestreli provizórne ležanie. Nezakladali oheň, lebo s tým jednak nechceli strácať čas a jednak už boli na cudzom území a nechceli prilákať prípadné hliadky. Danil mal z toho čoraz viac pocit, že nie sú vítaní, a nielen to, že sú takmer neželaní v tomto kraji a keby na nich niekto natrafil, nemuselo by sa mu to páčiť a mohol by sa rozhodnúť im to ukázať.
„Budete spať pri mne,“ povedal mu Cirrus skoro pošepky, skladajúc svoje veci z koňa. Danil sa naňho v tme zamračil a trochu hlasnejšie odsekol:
„Budem spať sám.“
„Toto nie je debata, Danil,“ nedal sa Cirrus, ani sa naňho nepozrel. „Sme hlboko v lese. Budete spať, kde Vám poviem.“
„Smiem dostať aspoň svoju deku?“
„Máme len jednu.“
„Potom budem spať na mojom plášti.“
Cirrus sa k nemu otočil od koňa a chytil ho za ruku, za zápästie, stlačil ho nie príliš silno, ale dôrazne a trochu ho pritiahol k sebe. „To Vám to robí taký problém? Ešte včera ste sa vyzliekali v mojej izbe a sám.“
Danil mykol rukou a chcel mu odpovedať niečo prudké, že nech ho nevydiera len zato, že na chvíľu dostal strach. No nestihol, keď im do toho trúfalo vpadol Fin:
„Hrdličky sa nám hádajú?“
Danil po ňom fľochol zabíjajúcim pohľadom, no nie kvôli nemu sa Fin s tichým zasmiatím rýchlo dekoval preč. To pre Cirrusa, ktorý sa naňho otočil tak prudko, že sa ten pohyb ledva dal postrehnúť a nebyť Finových rovnako rýchlych reflexov, bol by mu ručne stručne ukázal, kde si má strčiť svoje postrehy. Našťastie bol preňho Fin práve vtedy tým slabším iritujúcim faktorom, a tak ho nechal tak, s pevným temným pohľadom na Danila, ktorým ho upozornil, že ak povie ešte slovo, schytá to aj za toho vojaka, vzal deku a rozprestrel ju na zemi.
„Fin, ty drž stráž!“ rozkázal smerom k vojakovi, ktorý sa neďaleko nich tiež už rozkladal. „Budeme spať len pár hodín, takže ťa nemusí nikto striedať.“
Danil počul od Fina povzdych, no muž sa neodvážil svojmu veliteľovi odporovať, hoci to bol trest za hlúposť a len z Cirrusovej ješitnosti. Plne sústredený na svoj malý nočný problém, Danil sa ním viac nezaoberal. Ostatní vojaci sa poskladali pár metrov od nich, chvíľu sa ešte na Finovi pochechtávali, no potom začali utíchať.
Cirrus sa napil z fľaše, podal ju Danilovi, ten rezolútne odmietol. Pokrčil plecami, sadol si na ich deku, a tak ako bol sa zložil nabok, nechávajúc vedľa seba toľko miesta, aké sám zabral. Danil vedel, že ak si tam ľahne a nebude chcieť ležať napoly na zemi, budú sa nutne dotýkať. Zhlboka sa nadýchol a potlačil rozčúlenie. No nič. Tak sa budú. Chrbtami. Snáď len.
Rýchlo si ľahol vedľa Cirrusa a podarilo sa mu nechať medzi nimi milimetrový priestor, takže sa zázrakom nedotkli. Chvíľu ležal a jednou rukou gniavil hrubú deku, bez pohybu, bez žmurknutia hľadiac pred seba na listnatý podklad zeme. Cítil pod sebou nejaký konárik a chvíľu ho ignoroval, potom sa už nedalo, tak sa zase prudko posadil, vylovil ho a hodil do tmy. S tichým žuchnutím tam niekde padol a Danil si ľahol späť. Okrem neho nikto nerobil hluk. Vôkol nich bolo ticho. Počul jedine Fina, ktorý chvíľu chodil, potom sa oprel o strom a ostal stáť na stráži. Listnaté stromy, nie príliš vysoké, nad ich hlavami ticho šumeli, kde tu sa ozval nočný vták. Cirrus za jeho chrbtom sa vôbec nehýbal. Danil sa vôbec nehýbal. Striehol naňho, čakal, že sa otočí, objíme ho, zájde rukou niekam... Mal oči rozšírené tou predstavou, zatajený dych, nevidel dôvod, prečo by to Cirrus neurobil, keď ho chcel mať vedľa seba, keď mu to pred všetkými vojakmi prikázal. Pravda, nikdy sa o nič také nepokúsil a pripomenul mu to aj teraz - to on sám sa pred ním vyzliekal a niečo také mu ponúkal. No na druhej strane, bozkávali sa. Síce to boli bozky demonštrujúce vládu jedného na druhým, no ten posledný, ten v Cirrusovej izbe... Aj tým mu dačo demonštroval? Ak áno, tak jedine to, čo povedal, že vie, aký je neskúsený, mladý, hlúpy, na nič...
Danil nevedel, čo to doňho vošlo, naraz sa cítil ponížený nie tým, že musel vedľa neho ležať, ale tým, že to zjavne preňho nič neznamenalo, len to, čo naznačil - sú uprostred lesa, chce ho mať pri sebe, aby mal istotu, že sa mu nič nestane. Možno chcel ukázať svojím vojakom, že sú pár, aby si nikto nič nedovoľoval, hoci pred ním by sa určite nikto nepokúsil. Možno im potreboval dokázať len to, že so svojím mužom spí, možno by bolo preňho dehonestujúce, keby jeho podriadení zistili, že nie.
Vlastne by to bolo ponižujúce v očiach celého kraja. Aby tak mocný pán nedokázal svojho manžela primäť k tomu, aby sa mu dal. Nikto nemusel vedieť, že to sám nechce a nikdy sa ho primäť nepokúsil. Vyzeralo by to tak. Kolovali by reči. Povedalo by sa možno, že ich zväzok nie je potvrdený a tým pádom neplatný. Prišli by kňazi Najsvätejších a chceli dôkaz...
Danil mal ešte viac rozšírené oči, keď si predstavil, aký dôkaz by na ňom mohli chcieť. Počul už také veci, robilo sa to, hoci skôr pri ženách, no kňazi poznali iné veci, vedeli by, ako si to zistiť aj na ňom.
Možno to bolo nocou, tmou a strachom, ktorý vanul z hlbokého lesa, lebo Danil sa nikdy doteraz takých vecí nebál. Možno bol aj unavený celonočnou cestou, smutný tým, že sa so svojím mužom zase len pohádal, zrazu nevidel iné východisko, len sa k nemu otočiť a povedať mu to.
Pomaly to spravil. Cirrus bol stále v rovnakej polohe, ležal mu chrbtom, zamotaný do svojho plášťa. Možno už spal, no Danil sa ho aj tak opatrne dotkol prstami na chrbte, len zľahka a trochu roztrasene. Nespal. Len čo sa ho dotkol, hoci tak nepatrne, pohol sa a zamrvil a potom sa tiež otočil k nemu.
V tme sa na seba pozreli a Danil vyplašene spozoroval, že Cirrus je tiež úplne čulý a že sa navyše usmieva. „Už zase?“ spýtal sa ho s trochu ironickým úškrnkom.
Danil nechápal, mal to premyslené trochu inak (respektíve nijak, ale nie takto) a ticho šepol: „Čo?“
„Neospravedlňujte sa mi takýmto spôsobom,“ povedal Cirrus tiež pošepky, aby nikto okrem ich hlasov nepočul aj slová. Danil v pomykove sklopil oči, netušiac, čo na to povedať. Nahnevalo ho to, no ešte viac zarmútilo, zase bol len ponížený. Odmietnutý. Chcel sa rýchlo od Cirrusa odvrátiť, no ten ho pevne chytil znova za zápästie a zmierlivo povedal:
„Alebo ste sa nechceli ospravedlniť? Možno len spýtať sa na detaily našej cesty?“
Danil dvihol oči a spravil všetko pre to, aby vyzeral smelo alebo aspoň ľahostajne, nevediac, že na ňom vidno jeho vyplašenie, rýchlo prisvedčil: „Hm.“
„Otec ma odvolal z južných hraníc,“ začal Cirrus úplne pokojne, no pustil Danilovu ruku, lebo sa mierne chvela a dokonca si ľahol na chrbát, aby sa nedíval do hĺbky jeho modrých očí. „Lebo na západe si už nevie rady. Ten kraj sa nedá ovládnuť bojom, lebo nemôžeme bojovať na dvoch frontoch, no ani mierovým spôsobom...“ Nemajú už koho s kým oženiť, domyslel si Danil, „takže sa pokúšame získať ich obchodné cesty, dosadiť do vládnucich pozícií svojich ľudí. Samozrejme, že to tušia a vzpierajú sa, niektorí viac a tým treba ukázať moc, ktorú v mojom otcovi už možno nevidia...“
A rozprával a rozprával. Tichým zanieteným hlasom, ktorý mal Danil... hej, mal ho na ňom rád. Tiež si ľahol na chrbát a počúval ho, sem-tam sa niečo spýtal. Pochopil, že na miesto, kam idú, nemôžu vpadnúť pod zámienkou boja, aj to, že on prišiel Cirrusovi vhod na vyvolanie zdania, že prichádza v miery a vôbec nie za účelom presadzovania svojej moci. Chvíľu mu to vadilo, potom už ani nie. Zmieril sa s inými vecami, zahrať zamilovaný pár, ktorý sa predvádza pred svetom na zastretie ich skutočného úmyslu, by nemalo byť až tak ťažké. Tak ako mu nebolo zrazu ťažké zavrieť oči a uvoľniť sa, skloniť hlavu na stranu bližšie k nemu a uprostred jeho monológu konečne zaspať.
Ráno sa zobudil, otvoril oči a uvedomil si naraz dve veci. Tá prvá, zjavnejšia, bol Fin, ktorý stál veľmi blízko nich, opieral sa o vysokú mohutnú palicu, no vôbec nebol na stráži, ale pozeral sa naňho, ako spí. Tá druhá, ktorú len pocítil, bola Cirrusova ruka na jeho bruchu. Rýchlo sa posadil.
Okamžite zagánil na Fina, s trochou hrôzy sa mu snažiac svojím výrazom naznačiť, že to, čo robí a ako sa naňho pozerá, je vrchol a že by s tým mal okamžite prestať. Fin sa skutočne otočil, no nie preto, lebo by sa ho zľakol, no vtedy sa, prebudený jeho náhlym pohybom, vedľa neho dvihol aj Cirrus. Danil sa naňho pozrel. Tá ruka, prebleslo mu hlavou. Ako ju na ňom mal, prečo, ako sa tam dostala a náhodou, či...
„Pôjdem sa umyť,“ vyhŕkol do ledva prebudených, ale už bystrých šedých očí a vyskočil z deky. No v jeho ceste znova stál Fin, tentoraz síce strážiaci iný, menej zaujímavý kus lesa, no bol tam a keby Danil odišiel niekam do súkromia, azda by sa rozhodol, že ho treba tiež strážiť... Možno to boli všetko výmysly, no Danil sa v panike obrátil na Cirrusa a vyhŕkol:
„Pôjdete so mnou?“
Cirrus dvihol obočie. „Neviete sa umyť sám?“
„V noci som nesmel ani sám spať,“ odvrkol podráždene, nechápuc, prečo si z neho uťahuje. „A teraz ma necháte ísť samého do lesa, keď...“ Jeho pohľad asi až jednoznačne padol na široký chrbát pokrytý hustými červeným vlasmi, lebo Cirrus, nech už pochopil čokoľvek, sa zachmúrene dvihol a ukázal mu rukou smerom k potoku, že teda ide s ním. Danil sa skoro urazene otočil a vykročil popri Finovi, popri ostatných dvíhajúcich sa a zívajúcich vojakoch a zamieril, kam ho poslal. Vyšiel kúsok hore po prúde, kde už naňho nebolo vidieť a hneď po ránu rozhodený a ešte si nespomínajúc na to, pri uspávanke koho slov zaspal, zhodil zo seba plášť, pretiahol si cez hlavu košeľu a podal ju Cirrusovi. Otočil sa k vode, rozkročil sa, zohol a nabral ju do dlaní. Nepotreboval sa nutne umývať, takto v divočine to nebolo ani žiadané, no ešte dnes mal reprezentovať v znepriatelenom území Zelený hrad a to práve nemusel s prachom na tvári a vo vlasoch a smradľavý. Šplechol si vodu za krk a na tvár, umyl sa pod pazuchami, nabral novú vodu a mokrými prstami si prešiel zachumlané vlasy. Spravil to párkrát, aby sa mu vlny pekne oddelili a oťaželi, potom si ich zhrnul na bok na jednu stranu a ešte raz si studenou vodou umyl tvár. Rozprúdilo mu to krv a zahrial sa, hoci vzduch bol viac ako svieži. Nadýchol sa jeho zemitej vône, cítiac sa príjemne a otočil sa späť k Cirrusovi.
Cirrus tam stál, v ruke držal jeho košeľu presne tak, ako mu ju podal a díval sa naňho ako na zjavenie. Danil zažmurkal a nechápavo sa načiahol po košeli. Potom si to všimol. Cirrusove oči mu nebadane skĺzli po tele, ledva že nie až pod lem nohavíc a znova vykĺzli nahor. Trvalo to len chvíľu, kým sa jeden aj druhý spamätal a Danil sa nestihol ani zhroziť uvedomením toho, čo tu pred ním zohnutý k vode a otočený mu celý čas zadkom predvádzal, keď sa Cirrus veľmi nebezpečne pousmial. Rozopol si plášť a tiež si zvliekol košeľu takou rýchlosťou, že Danil nestihol zaprotestovať a už ju mal v ruke. Jeho muž podišiel k vode, sklonil sa k nej a zopakoval presne to, čo Danil pred ním - do pol pása nahý a vystavený šerému rannému svetlu, prenikajúcemu v priesvitných lúčoch cez konáre stromov, vystavený chladu a ľadovej vode, sa rovno pred ním ošpliechal trblietavými kvapkami, namokril si vlasy tak, že mu v hustej mase padli ťažké medzi lopatky na chrbát a znova sa k nemu otočil.
Jediné, čo Danil vtedy videl, boli svaly napnuté zimou zo studenej vody, tmavé bradavky rysujúce sa na bledej hrudi rovnako pôsobením chladu, nádherne mokré vlasy, rovnako ako ony sfarbená cestička chĺpkov na spodku brucha, a na tvári nebezpečnejší úsmev, než s akým sa od neho odvracal.
„Ešte ste sa neobliekli?“ zasmial sa Cirrus, no znela v tom výzva a ak výsmech, tak potom len tomu, ako ho rovnako dostal. Rovnako...
Danil cítil, ako mu stúpa krv do líc, zrazu mu bolo na to svieže lesné ráno až neznesiteľne horúco. Prudko vstrčil Cirrusovi jeho košeľu do ruky a svoju si prevliekol cez hlavu, nedbajúc na to, že je ešte mokrý a má vlhké vlasy, zohol sa pre svoj plášť a chystal sa odísť. No niečo mu nedalo, napätie, priťahujúce nebezpečenstvo, musel sa ešte raz letmo pozrieť...
Cirrus si tiež natiahol košeľu a tá sa mu prilepila na mokré telo tak, že mu ešte stále presvitali bradavky. Danil v duchu zúbožene zastonal a jeho manžel... nie, ten neznesiteľne mokrý a neznesiteľne polonahý muž, sa už nezasmial, ale tiež si ho ešte raz v mokrej košeli premeral. A či to dovtedy na ňom nevidel, alebo práveže áno, len nie tak zreteľne, ticho skonštatoval:
„My by sme si mohli rozumieť, Danil.“
Danil vystrel ramená v okamžitej obrane na niečo, čo nepochopil a vyhŕkol: „Keby čo?“
Cirrus pokrčil plecami, akoby sám nevedel, no aj tak odpovedal: „Keby sme mali viac času.“
„Veď ho budeme mať,“ povedal Danil, skôr ako si uvedomil, že čo hovorí nie je odvrknutie a už vôbec nie odmietnutie, práveže úplne naopak.
„Budeme, hej,“ pousmial sa Cirrus a odtrhol od neho zrak, akoby on sám v tej konverzácii nevedel ďalej pokračovať, nechcel to rozvíjať, upozorňovať na to, čo bolo zjavné. Mali ísť a prezentovať sa ako pár najbližších niekoľko dní. Stále jeden druhému po boku, pod drobnohľadom cudzích ľudí, nepriateľov, skrývajúci skutočný dôvod svojho príchodu. Akoby si až teraz mladý pán uvedomil, čo si sám pripravil. Danil to na ňom zbadal - zmätok a akoby strácal pôdu pod nohami.
„Nebojte sa,“ zamračil sa, domnievajúc sa, že mu zase len neverí. „Neurobím Vám hanbu. Viem, ako sa správať.“
„No to dúfam,“ zasmial sa Cirrus a uvoľnil plecia. „Len pri Najsvätejších znova pred ľuďmi neodmietnite pri mne spať.“
Lebo to budú musieť, v akomkoľvek dome sa ocitnú. Danil si zahryzol do pery a radšej na to nič nepovedal, keď ho nasledoval späť k ostatným. Budú mať spoločnú spálňu a on veru nebude môcť v záujme krajiny, odmietnuť pri ňom... s ním... spať.
Bývalý pán Zeleného hrad privítal svojho syna s rovnako chladným záujmom, s akým sa Cirrus podvolil jeho objatiu. Danila nikto neprivítal, a tak stál pri svojom koňovi uprostred malého nádvoria veľmi pekného a vkusného domu, aké boli typické pre tunajší hornatý kraj a tváril sa, že je mu to jedno. Pozeral sa po vnútorných arkádach, na ktorých drevených zábradliach viseli červené muškáty, po rovno dláždenej dlažbe, obzeral sa, čo robia vojaci. Tí stáli rovnako mlčky a nezaujato roztrúsene za ním. Cirrusov otec vzal syna okolo pliec a namiesto toho, aby sa staral, čo s poddanými a čo so zaťom, ktorého či zámerne alebo s ľahostajným nezáujmom, postavil na im rovnú úroveň, prešiel s ním až k druhému koncu nádvoria a ticho, sústavne mu niečo rozprával. Danil si všimol - napriek tomu, ako sa okato nedíval - že Cirrus neprehovoril ani slovo, sústredene s hlavou sklonenou k otcovi počúval a len prikyvoval a čoraz viac sa mračil, hoci jeho zamračenie malo trochu iný nádych, než keď ho používal na Danila. Toto bolo menej zmätené a viac chápajúce, menej rozčúlené a viac odhodlané. Otec mu vysvetľoval situáciu, to bolo jasné a keďže to robil rovno tu na nádvorí, nemali zrejme veľa času. To sa Danilovi potvrdilo, keď otec syna pustil a rozišli sa, zrejme dohovorení, každý iným smerom - Cirrus späť k nemu.
„Neostaneme tu,“ prehodil len tak na pol úst a už chytal za opraty Princa, ktorého mu doteraz držal jeden z vojakov. „Nemusíme sa ani skladať, nebudeme tu spať.“
„Kam ideme?“ spýtal sa Danil, nervózny tým, ako sa k nemu chovali.
„Do sídla nášho najväčšieho odporcu. Sme...“ Cirrus sa pobavene uchechtol, „pozvaní.“
„Takže nie sme pozvaní?“ vysvetlil si Danil jeho zasmiatie, zrejme správne.
Cirrus sa vyšvihol na koňa a pozrel sa dole naňho. „Ideme tam,“ odvetil iba. „Koná sa tam oslava leta, budeme hostia. Nebojte sa, neodmietnu nás.“
„A Váš otec?“
„Príde za nami.“
Danil vysadol na Princeznú a popchol ju, aby podišla bližšie k Princovi. Zachmúrene a ticho, aby ho nikto nepočul, povedal: „Váš otec ma tu asi nečakal, však?“
Cirrus sa na jeho podráždený tón iba pousmial. „Nuž, spýtal sa ma, prečo som Vás vzal.“
„Čo ste mu povedali?“
Zasmial sa naňho, teraz neskrývane a zjavne sa na jeho ohrdnutí veľmi bavil, lebo toto určite otcovi v tom vážnom rozhovore nepovedal: „Že bez Vás neviem vydržať ani sekundu, lebo som do Vás tak zamilovaný.“
Danil otvoril ústa v nemom hneve, no Cirrus, vidiac ho veľmi dobre v jeho očiach a neželajúc si ho aj počuť, rýchlo kopol koňa a popohnal ho k bráne. Neostávalo mu nič iné, len ho aj s ostatnými vojakmi nasledovať.
Danil nemal rád davy ľudí, v tomto smere bol pravým mužom z Hlbokých hôr, ktorí radšej trávili dni osamoteným lovením v lesoch než na oslavách a audienciách. No keďže účasť na nich vždy patrila k povinnostiam pánov, bol k spoločenskému správaniu vychovaný. Donútený, aj tak sa to dalo povedať, no hlavne vycvičený.
„Môj manžel, Danil zo Zeleného hradu,“ predstavil ho Cirrus miestnym pánom, nijako prehnane pompézne, skôr pokojne a trochu možno nadradene, no aj tak sa v jeho tóne objavila doteraz nepočutá hrdosť na toho, koho takto označil. Nie viac Danil z Hlbokých hôr, ale predstaviteľ mocného kraja, sa zatváril presne tak, ako sa od takéhoto pána čakalo, neuklonil sa, neusmial, len si povrchne a chladne premeral tých, ktorí pred ním stáli. Na hostinu, na ktorú prišli, skutočne neboli pozvaní. No nikto im to nedal najavo, neodvážili sa dokonca prejaviť ani skrytú nevraživosť a vrúcne ich uvítali.
„Počuli sme, že ste sa oženili,“ povedal jeden z nich, najstarší, predstavený ako majiteľ menšieho hradu, v ktorého hlavnej sieni stáli, obklopení ostatnými hosťami, ktorí sa pomaly zbierali. Oslava leta sa konala na každom väčšom či menšom statku a bola pre pánov vždy skvelá príležitosť pozvať všetkých, s ktorými chcel dohodnúť obchody. Skvelá príležitosť pre Cirrusa, pokúsiť sa o to isté. To si aspoň Danil myslel.
„Áno,“ odvetil jednoducho jeho manžel.
„A získali ste tak Hlboké hory,“ nemohol si jeho nepriateľ odpustiť. Danil potlačil zachmúrenie, cítiac jednoznačnú narážku na Cirrusovu dobyvačnosť, vediac, ako tu nie je vítaná. Dotklo sa ho to osobne, nielen preto, že nechcel vystupovať ako porazený. Nebol ním, nie pred nimi. V ich očiach musel byť tiež mocným.
„Bola to dohoda,“ prehovoril, kým to Cirrus stihol urobiť a zľahka mu položil ruku na rameno. „Boli sme zasnúbení od mala.“ Jeho muž naňho úkosom pozrel a súhlasne sa pousmial. Danil pokračoval: „Veľmi rád som pripojil svoj kraj k Zelenému hradu a spojil naše rody.“
Držal svoju ruku stále na jeho ramene, cítil, aký je vystretý, napätý, že tu nie je pre zábavu, ale sleduje ich reakcie. Cítil aj, že si je až príliš vedomý jeho dotyku, ktorý bol pre ich výstup želaný, ale ako sa práve snažil aj pánov pred nimi presvedčiť - nie vynútený, dobrovoľný. Danil si to uvedomil, keď videl, ako jeho gesto sledujú, skúmajú, ako v jeho výraze hľadajú čo len náznak faloše a pretvárky. Sú starí, ostrieľaní, hneď by to poznali, uvažoval rýchlo. Ak ich chce presvedčiť, bude musieť hrať najlepšie ako vie, respektíve... nehrať. Robiť to skutočne. Jeho ruka zľahka prekĺzla Cirrusovi po chrbte nadol, dotýkajúc sa ho len špičkami prstov a uložila sa mu okolo pásu. Zdanie dôvernosti bolo dokonalé, keď tak ostal tesne pri ňom stáť, akoby si ani neuvedomoval, že to robí a s ľahkosťou prehodil: „Máte krásny hrad, pane, môžem dúfať, že nás prevediete?“
Muž pred ním galantne namietol: „Váš hrad je isto veľkolepejší.“
„Náš hrad?“ uškrnul sa pre zmenu Cirrus a pobavene na Danila pozrel. „Môj muž ho považuje za starú ruinu, nemám pravdu? Určite sa radi necháme inšpirovať Vaším pre jeho rekonštrukciu.“
Danil sa úplne bez pretvárky zamračil, aj zdesil nad tým, že Cirrus niečo takéto o ňom vie, no tým sa stalo ich úvodné vystúpenie ešte dôveryhodnejšie. Keď sa škrobene usmial, videli všetci len to, čo bola skutočná pravda, že mu je také prehlásenie proti vôli a vyzerá to na milú škriepku medzi nimi. Miestny pán sa dokonca zasmial a prisľúbil im previesť ich svojím malým hradom. Danil mal pocit, že sa Cirrus tomu potešil viac, ako dal najavo. Každopádne, keď boli pozvaní na pohárik a pohli sa za pánmi, keď mu Danil dal ruku dole z pásu, ponúkol mu džentlmensky svoje rameno. Danil sa ho chytil len s nepatrným zaváhaním.
Cirrus vyzeral skvele. Prezliekli sa na slávnosť v izbe, ktorú im hradný pán po dôkladnej prehliadke svojho domu od pivníc až po najvyššiu vežu, pridelil. Mali so sebou slávnostné šaty, síce zmotané v batôžku pri koňoch, no nepokrčili sa príliš. Cirrus nechal Danila v izbe samého pod výhovorkou, že ide dať rozkazy Finovi a vojakom, aj sa stretnúť s otcom, ktorý medzitým tiež došiel. Keď sa vrátil, bol už Danil oblečený, učesaný, a keď si všimol, ako váhavo sa naňho Cirrus pozrel a hneď od neho odvrátil zrak, vymyslel si tiež vhodnú výhovorku a vyšiel von z izby. Nevydržal by tam s ním ani jednu sekundu a to z jedinej príčiny - polku tej izby zaberala posteľ, veľká, stará a navyše baldachýnová. Danil nenávidel baldachýnové postele. Bývali plné prachu a znížený strop ho desil. No mohla by tam stáť akákoľvek posteľ, mal by z nej strach. Lebo by vždy bola pre dvoch.
„Bavíte sa?“ pristavil sa pri ňom nečakane Cirrusov otec, keď už stál uprostred osvetlenej záhrady, vôkol nich panovala noc a zábava pozvoľna začínala.
„Áno,“ odpovedal Danil nepravdivo, čo bolo zrejmé, pretože sa v tú chvíľu ocitol sám pri vysokom živom plote, trochu v polotme a trochu od ľudí. V ruke držal pohárik na vysokej stopky s vínom, dopoly už vypitým a bol vlastne rád, že je sám, lebo doteraz ho vždy niekto obliehal.
„Nevenuje sa Vám?“ spýtal sa starší muž a Danil prvýkrát, odkedy ho poznal, začul v jeho tóne pobavenie, vlastne to bolo prvýkrát, čo sa o neho zaujímal. I keď asi len preto, že mal už pomerne dosť vypité a aj tak nejako nerovno stál. Bolo zrejmé, na koho mieri svojimi slovami, pozeral sa totiž tam, kde sa aj Danil celý čas pozeral. K Cirrusovi, stojacemu v skupinke svojich nepriateľov, oblečenému ako vrchný veliteľ, veľmi uhladene a stroho, no veľmi dôstojne, v šedom, k mužovi vyrovnanému a napätému v boji, ktorý práve, hoci len slovne, zvádzal.
„Cirrus?“ spýtal sa Danil, akoby to musel napriek zjavnosti zdôrazniť. Chvíľu váhal, čo na to povedať a koľko toho Cirrus o ňom a ich vzťahu svojmu otcovi zdôveril, no potom skúsil to, čo práve hrali, už len keby ich niekto počúval: „Nedá mi vydýchnuť. Som rád, keď sa na chvíľu vzdiali.“
„Tak teda?“ dvihol obočie muž. „Áno, môj syn vie byť veľmi neodbytný a naliehavý, v tom Vám dávam za pravdu. Dúfam, že Vás tým nijako neuráža.“
Danil zmätene chvíľu skúmal, čo tým myslí a či naráža na to, čo si domýšľa, no znova odpovedal len to, čo bolo nutné: „Nie, ja... je to pre mňa pocta.“
Neodbytný a naliehavý? Ako v čom? Jeho oči znova zablúdili k Cirrusovi. Nikdy naňho nenaliehal a nedobíjal ho. Príliš sa oňho nezaujímal. Znamenalo to, že ho nechce? A vadilo by mu to? Keby sa ten pekný dlhovlasý vojak oňho naozaj nestaral. A každý ten bozk medzi nimi by bol účelový a on by mu ich bez zámeru nikdy nedal. Jeho pohľad skĺzol znova raz po Cirrusovej postave, po jeho ramenách, páse, po stehnách... Bol k nemu natočený trochu bokom a Danil sa mu v rozpakoch na chvíľku, len krátko, zahľadel na zadok, pevný a úžasne sformovaný, predstavil si, že tak, ako mu po ich príchode skĺzol rukou po chrbte, že by pokračoval nadol a zastavil sa až na ňom a... len mu tam tak jednoducho položil ruku a ucítil pod prstami tvrdé svaly.
„Vidím, že sa ani Vy od neho neviete odtrhnúť,“ zasmial sa vedľa neho ktosi, aha, áno, bývalý pán jeho hradu a Danil sa strhol, pozrel na neho a asi sa aj začervenal.
„Tak poďme, pripojíme sa teda zase k nemu a k debate.“ Vzal ho pod pazuchou skôr, ako Danil stihol protestovať, že stojí v ústraní len preto, lebo si chcel na chvíľu od debát oddýchnuť, no Cirrusov otec už ho ťahal rovno k hlúčiku, kde stál jeho manžel. Ten s tým pevným zadkom.
Prestal rozprávať, keď sa priblížili a jeho pohľad, rozhorúčený a zanietený, sa uprel rovno do Danilových očí. A niečo akoby tam zazrel, možno plachosť, s akou sa pokúsil pred ním ukryť to, na ktorú časť jeho tela myslí, jeho šedé oči sa usmiali a rozohriali... potešením? Keď k nemu pristúpil, bezprostredne ho vzal za ruku a dvihol si ju k tvári. Danil, ešte viac zmätený, nevediac, čo robí, naňho uprel veľké oči. Cirrus jemne priložil pery k hánkam jeho prstov a pred všetkými ich veľmi galantne a s ukážkovým zaľúbením pobozkal.
„Môj pane,“ zašepkal.
Och, keby to tak nepreháňal! rozkričal sa v duchu Danil. Veď toto mu nikto neuverí, že je doňho až tak zamilovaný. No nemohol sám spraviť nič, len sa naňho trochu rozpačito usmial a rýchlo preletel pohľadom po zhromaždení. Videli to všetci a niektorí sa usmievali, niektorí odvracali v rozpakoch, no všetci im to očividne žrali. Cirrus sa na tom asi veľmi bavil, lebo ho stále s úsmevom vzal okolo pásu a spýtal sa smerom k skupinke:
„Kde sme to skončili?“ Akoby to fakt zabudol, akoby ho naozaj Danilov príchod odpútal od rozhovoru, od jeho cieľa. Prítomní páni mu tento prešľap ale prepáčili, či už ochotne alebo z povinnosti a začali sa znova rozprávať. Danil pozoroval Cirrusovho otca, ktorý ich chvíľu počúval, no potom mu došlo víno a on sa vzdialil, potom chvíľu skúšal vnímať rozhovor, no priveľmi sa na to nesústredil. Lebo Cirrus si ho stále držal pri sebe a mal ruku položenú na jeho páse, prsty síce zaborené do mäkkej látky košele, no Danil si ich cítil akoby až na koži, opreté o jeho opasok, aby neskĺzavali, ten najmenší nepatrne zastrčený za ním.
Cirrus trochu pil, no Danil videl, že sa väčšinou len tvári a snažil sa nasledovať jeho príklad, no až tak sa mu to nedarilo, a tak niekedy po polnoci bol už zľahka pripitý. No ako obvykle, pomohlo mu to vo výrečnosti a on sa viac zapájal do debaty, keď sedeli za dlhým dreveným stolom uprostred voňavej letnej záhrady, z neďalekého lesa vanul príjemný chlad a zdanlivo jedinou starosťou pre hodujúcich bolo odháňať hmyz, ktorý šiel za svetlami. Bavili sa o politike a keďže Danil už poznal aspoň zhruba Cirrusove názory a plány, teraz sa ich vehementne zastával a ešte ich aj rozvíjal. Cirrus sa niekde uprostred jeho horlivého monológu, smerovaného na zástupcov obchodu v tejto časti sveta, pohodlne oprel dozadu do dreveného operadla lavice a spokojne ho nechal rozprávať, ani ho nekorigujúc, ani neusmerňujúc, len sa naňho zozadu pozeral. Danil to vedel, cítil si na chrbte jeho pohľad, no robilo mu to v tú chvíľu dobre, keď vedel, že je možno uznávaný. Viac ho to popchýnalo k tomu, aby s prísediacimi diskutoval a presviedčal ich o ich pravde. Sám nevedel, kde to v sebe bral, veľa toho bolo z toho, čo ho v mladosti naučili, no bolo to to posledné, nad čím sa zamýšľal. Prvoradé bolo ukázať Cirrusovi, na čo má. Druhým cieľom bolo skutočne presvedčiť tých, ktorí sa dali, o výhodných obchodných clách, o kvalite ich vyváženého tovaru, o tom, čo by chceli, aby sa k nim bez problémov dovážalo a ktorým smerom by mali svoj obchod zase obmedziť. A posledným jeho zámerom, hoci nevedel, či to vôbec má nejaké poradie, bolo sústrediť sa naňho. Lebo Cirrus sa naňho sústredil a kedykoľvek sa naňho Danil dozadu otočil a niečo sa ho spýtal, vždy ho pristihol len pri tom, ako naňho zaujato hľadí, jeho oči plné žiarivých a poskakujúcich svetiel faklí. A potom, práve keď bol v najlepšom v presviedčaní, ucítil, ako mu jeho muž položil ruku nízko na chrbát a jemne ho pohladil. Zasekol sa, zakoktal v rozprávaní, no ani sa nepohol, v zdesení naňho neobzrel a vzchopil sa, napriek tomu, aká ho poliala horúčava, ďalej rozprával. Cirrus tú ruku nevzal preč, no ani ju nenechal pokojne ležať, ako sa Danil domnieval, že to robí preto, aby podporil zdanie o ich zamilovaní, pohol sa ňou vyššie, špičkami prstov mu nenápadne idúc stranou po chrbte a potom znova nadol, zase nízko a Danilom prešlo trnutie, že na chvíľu videl pred očami len to, čo sa deje za ním vzadu a zase sa zakoktal. Trochu poposadol, dúfajúc, že ho to upozorní na to, ako je mu to nepríjemné a že ho to rozhadzuje a Cirrus skutočne na chvíľu poslúchol a nechal ruku ležať na jeho páse, no možno len preto, lebo sa na tom bavil. Danil cítil, že jeho prsty sú nepokojné, zľahka mu prechádzali záhybmi košele nad opaskom a keď sa zase pohli v jemnom hladkaní, nevydržal to, rýchlo sa na neho obzrel a pokúsil sa ho pohľadom varovať, odstrašiť, aby to nerobil... No len sa naňho pozrel, ako sedí a díva sa naňho v ohromujúcom očakávaní a zmäkol ako maslo pod slnkom nad lúkami a namiesto toho, aby mu povedal, aby prestal... skoro ho požiadal, aby neprestal...
Spravil to vlastne, pomaly sa otočil späť k svojim spoločníkom a nechal Cirrusa, nech si robí, čo robí, celý stŕpnutý a pritom rozochvený, netušiac, ako to vydrží, keď bude pokračovať, a rovno tam, pred všetkými...
Nevysvetľoval si, prečo to robí, bolo mu to jasné aj nie, no v stave, v akom sa nachádzal, by medzi skutočnými a hranými príčinami aj tak nevedel rozlíšiť a nie pre víno, ale preto, že možno nechcel. Niekto sa ho niečo opýtal a on nechápavo vzhliadol, prepočujúc tú otázku, rozpačito nevediac, čo teraz a kam z konopí, no Cirrus sa vtedy nad ním zľutoval a narovnal sa k nemu. S rukou stále okolo neho sa ho ticho spýtal: „Ste unavený?“
Znelo to vážne, úplne v protiklade s tým, čo mal v očiach. Jeho oči horeli, no už nie fakľami. Horelo v nich všetko, čo v sebe mal a čo na Danila dýchalo tak zblízka v jeho horúcom dychu a v jeho vôni.
Prisvedčil, trochu malátne, a Cirrus sa povzbudivo usmial, obracajúc sa na pánov: „Iste nás ospravedlníte, máme za sebou dlhú cestu...“
Každému bolo jasné, že sú mladí a nejaká dlhá cesta, hoci aj v noci, im vôbec nevadí, a keby aj, že to nie je tá príčina, prečo sa ospravedlňujú. Danil to na nich videl, nevediac, že najviac to je vidno na ňom, no aj tak radšej skrýval ruky za sebou, keď sa staval a lúčil, aby neukázal, ako sa mu chvejú. Cirrus ho vzal pod pazuchu, vďaka Najsvätejším, že ho už nedráždil rukou položenou na jeho páse a previedol hosťujúcimi, všade zdôrazňujúc, že sú ospalí a potrebujú svoj pokoj.
Chceme svoje súkromie, počul Danil pod každou jeho vetou, a chceme spolu spať. Sme na seba tak nadržaní, že ste nám všetci jedno a chceme už len byť sami.
Cítil sa ako obeť toho najnehoráznejšieho podvodu, keď sa konečne dostali von zo záhrady a hluk za nimi tíchol, pojímala ich noc a oni pomaly kráčali k hradu. Dýchal ticho, cítiac sviežu vôňu čerstvo pokosenej trávy, snažil sa o svojho muža neopierať a dúfal, že ho pustí, len čo vojdú do hradu a osamejú. Lenže v bráne stáli stráže a ďalej v chodbách ešte stále behali slúžiaci, Cirrus ho nepúšťal a viedol hore schodmi, ktoré ten deň obdivovali pre ich šírku a krásne mramorové zábradlie a nepustil ho, ani keď išli po už tichej chodbe k ich izbe, k tej, v ktorej bola baldachýnová posteľ a mohla byť aj hocijaká prostá, bola pre dvoch a to jediné mal Danil v hrôze pred očami.
Zastali pred dverami. Konečne ho pustil. Danil sa obrátil a zastal mu tvárou v tvár. Chrbtom k zavretým dverám. Ani mu nenapadlo hmatať po kľučke. Teraz už vôbec nedýchal. Cirrus sa naňho díval tak, že ho skoro o tie dvere opieral. Možno to však Danil robil sám. Muž pred ním, zmrazujúc ho v nehybnosti tými krásnymi očami, dvihol ruku a dotkol sa mu tváre. Danil sklopil oči, no cítiac sa tak bezbranný, rýchlo ich znova dvihol. Už vôbec nerozmýšľal, či je toto súčasť ich predstavenia alebo nie, bolo to z okolností zrejmé. V tej chodbe ich nikto nevidel, iba ak by ich schválne sledoval. Toto nehrali, prinajmenšom on nie, on by sa už k tomu nedonútil, lebo sa vôbec neovládal. Chvel sa a čoraz viac strácal pod nežným dotykom Cirrusových prstov na líci, na perách... Neskonale úžasne voňal, keď sa k nemu priklonil a dotkol sa mu perami úst, zapadajúc do ich linky, len zľahka, nesnažiac sa preniknúť hlbšie, no Danil sám pootvoril pery. Ucítil, ako sa Cirrus usmial, aj začul jeho hlbší nádych, no namiesto toho, aby jeho manžel tú dôvernú a až príliš jednoznačnú ponuku prijal, pomaly sa od neho zase odtiahol a ticho zašepkal:
„Dobrú noc, Danil. Choďte spať.“
Danil sa naňho prekvapene pozrel a nechápuc, čo sa deje a prečo sa nič nedeje, vyhŕkol: „Sám?“
Cirrus sa na tom musel zasmiať, tlmene, no pobavený jeho výrazom - zhrozeným nad úprimnosťou vlastných slov a že ich nedokázal zastaviť.
„Áno,“ šepol ešte tichšie. „Sám. No ak sa Vás príde niekto spýtať... Spravte všetko preto, aby ste ich presvedčili, že som s Vami.“
Danil sa rýchlo prebúdzal, striasalo ho, no teraz zimou a rozčúlením, už sa mračil a odstupoval, hoci zisťoval, že sa fakt skoro opiera o dvere a nemá kam.
„Prečo?“ dostal zo seba s priduseným hnevom, odmietnutý, nepochopený, nechápuci.
„Poviem Vám potom.“
„Povedzte mi to teraz!“
„Na niečom sme sa dohodli... Nebudete mi odporovať.“
„Dohodli sme sa, že budeme spolu spať!“
Cirrus sa znova zasmial, no tentoraz to znelo aj ľútostivo, lebo Danil jasne počul a videl, že to ľutuje, keď od neho odstupuje, držiac ho pritom stále za ruku. Priložil si tú ruku znova k perám, dotýkajúc sa hánok jeho prstov v rozlúčke, no vytrhol sa mu, nechcel takýto trápne galantný bozk, keď chcel... Och, pri Najsvätejších, on ho chcel skutočne bozkávať! A bol nahnevaný, rozčúlený a dohnaný skoro k slzám, že mu to tak jasne ukázal!
Chcel mu ešte niečo povedať, vynadať mu, alebo to aspoň nejako uhrať na to, že to len hral, no nenachádzal slov. Cirrus ho skutočne posielal do tej postele pre dvoch spať samého a on videl, že sa od neho každú chvíľu zvrtne a odíde. Bolo mu v tej chvíli z duše jedno, kam a prečo. V tom momente, ako sa Cirrus skutočne otočil, otočil sa aj on, prudko roztvoril dvere, vletel do izby a len tak-tak sa zdržal, aby ich za sebou nezatresol. Zavrel ich ticho s najväčším sebazaprením a trasúc sa na celom tele zo seba strhal drahé oblečenie, nechal si len košeľu. Pozrel sa na posteľ, stojacu v tme a namiesto toho, aby sa rozplakal (čo bola hneď druhá možnosť), hrdo dvihol bradu a vliezol si do nej. Ľahol si na chrbát, pritiahol si ťažkú perinu k brade a s rozšírenými očami sa zadíval na strop nebies.
Spravil to. Ponúkol sa mu. Nie prvýkrát. Hoci prvý raz s túžbou. A on ho odmietol, už znova. Hoci sa tiež nezdal, že to robí rád. No a čo. Toľko možností a toľko odmietnutí bolo viac ako dosť. Danil sa zaprisahal, že už to nikdy viac nespraví. A potom sa skutočne tlmene rozplakal.
pokračovanie...