Manzelska povinnost - 8. kapitola - 2. časť
Cirrus na jeho zaklopanie na dvere podkrovnej izby v jeho veži najprv neodpovedal. No Danil vedel, že je v nej, lebo to vedel Nino a na toho sa dalo v informovanosti na sto percent spoľahnúť. Prestúpil na mieste, v tme navrchu točitého schodiska a dôkladnejšie si zastrčil košeľu do nohavíc. Schválne si vzal takú na gombíky vpredu, hoci ich nemal veľa a nenosil ich až tak rád. Chvíľu rozmýšľal, či si ju nechá nezapravenú, no usúdil, že by to bola až príliš veľká trúfalosť a nespôsobnosť. Šiel síce do spálne svojho manžela, no nechcel pôsobiť lacno a už vôbec nie vyzývavo. Hoci vedel, že práve to druhé by vo svojom záujme mal.
Zaklopal ešte raz, dôraznejšie a možno trochu nervóznejšie. Nepočul vnútri žiaden pohyb, ani kroky, no naraz sa dvere pred ním prudko otvorili a v šerom svetle izby stál Cirrus. Rozzúrenie, ktoré mal na tvári, patrilo zrejme niekomu inému, možno dotieravému sluhovi, ktorého si za dverami predstavoval, pretože hneď zmizlo, keď zistil, kto to skutočne klopal. Vystriedalo ho prekvapenie a potom nedôverčivosť a stiahnuté obočie. Danil mal pocit, že sa ho už-už hrubo spýta, čo tam chce. Možno to skutočne mal na jazyku, lebo otvoril ústa, no zase ich hneď zavrel a len mu pokynul rukou dovnútra - prudko, od galantného gesta to malo ďaleko. Nádychom si dodal guráže a vstúpil. Cirrus za ním zavrel dvere.
V strohej izbe bolo málo svetla a jej rozmery sa nijako nezväčšili od jeho poslednej tajnej návštevy, rovnako ani až príliš skromný dojem, ktorý navodzovala. Cirrus Danila obišiel a postavil sa k oknu, oprel sa lakťami o jeho okraj a ostal mu stáť chrbtom. Bez slova, bez pohnutia, to Danil nečakal. Zarazene stál uprostred miestnosti a zatínal zuby, nevediac, čo robiť. Chcel sa s ním rozprávať. Chcel mu vysvetliť, čo sa stalo a keby to bolo nutné, naozaj sa ospravedlniť. Chcel mu povedať, že je mu vzorným manželom a nijako nehaní česť ich spoločného rodu. Že by sa nijako proti nemu nespreneveril, že by ho nepodviedol, chcel mu potvrdiť všetko, čím si sám nebol istý. No on bol zjavne urazený ešte viac, ako si predstavoval.
„Prišiel som,“ začal ticho, dávajúc do toho všetko, aby znel isto, „aby som Vás uistil, že si Vás vážim. Ako svojho manžela, aj ako svojho pána.“ Ak to musí byť. Znova sa nadýchol, no od Cirrusa neprišla žiadna reakcia, a tak pokračoval: „Možno ste nadobudli zlú domnienku, že sa Vám chcem protiviť, že budem haniť Vaše meno a znevažovať Vás počas Vašej neprítomnosti. Nikdy som to nemal v úmysle.“
Zazdalo sa mu, že si Cirrus ticho odfrkol, no pripravený na to, že mu bude musieť odporovať, nedal sa rozhodiť.
„Neodsudzujem to, čo ste na nádvorí spravili, mali ste na to právo.“ Mohol toho muža aj zabiť, a bol by mu to právo priznal, lebo musel. „Máte právo aj na to, aby ste mi neverili. Uznávam, že som sa choval k poddanému trochu...“ Danil sa musel znova nadýchnuť, „... trochu nevhodnejšie, než by sa mi patrilo. Máte práve odsúdiť aj mňa a zavrhnúť môj kraj.“
Lebo to by mohol. Mohol by ho odvrhnúť a porušiť tak mier, ktorý bol medzi ich krajinami ich sobášom nastolený. Keď sa na to Danil takto pozrel, trochu ho zamrazilo. Toľko toho záviselo od toho, aby s ním bol Cirrus spokojný. Prečo to až teraz v plnej miere chápal? Možno musel vidieť jeho chladný pohľad, s ktorým by zabil muža pre tak nepatrnú vec, ako že sa ho zľahka dotýkal. Čo by urobil s ním samým a navyše s jeho ľuďmi, keby sa naozaj nahneval?
„Ale kým to urobíte...“ Nevdojak stíšil tón svojho hlasu. „Chcem Vás presvedčiť, že na to nemáte dôvod.“
Stíchol a vyčkávavo sa zadíval na jeho chrbát. Ani sa len nevyzliekol z cestovnej kazajky, iba čo si plášť odopol a nechal ho pohodený na zemi. Vlasy mal zachumlané do drdola na temene hlavy a Danil si bol istý, že sa neumýval, odkedy naposledy odišiel z hradu. Keď sa k nemu konečne pomaly otočil, na tvári mal tým dňom zodpovedajúce strnisko. Zrejme aj zodpovedajúco smrdel. Voňal? Danil mu uhol pohľadom a nevdojak sa zachvel. Prečo práve teraz? Lenže vyberať si vhodnejší čas nemohol, nemohol viac trucovať a nechávať medzi nimi zmätok a zlosť jeden na druhého, teraz šlo nielen o jeho česť a meno, teraz šlo o to, čo s ním jeho manžel urobí. Zablúdil pohľadom k jeho úzkej posteli pri stene, akoby náhodne, no urobil to naschvál.
„Nemáte dôvod,“ šepol, pokúšajúc sa stále znieť hrdo a smelo, no jeho pohľad ho zrádzal. Spravil pár krokov k posteli a otočil sa znova na svojho muža. Ten sa naňho pozorne díval, nedávajúc však najavo, či je prekvapený alebo nechápe, čo robí, len sa bez výrazu pozeral.
„Mali ste sa o tom uistiť hneď v svadobnú noc,“ povedal Danil odhodlane a zastal nad posteľou. „Patrím Vám,“ jeho hlas znova začal klesať a stišovať sa, no pritom znel čoraz viac odbojnejšie. „Ak mi neveríte, ak sa preto hneváte, presvedčte sa o tom, že... nikdy som nikomu... ja...“
Cirrus k nemu spravil dôrazný krok, akoby zhrozený rovnako ako Danil chcel zastaviť to, čo vraví. Urobil krok a zastal, dívajúc sa naňho trochu vystrašene, stojaceho nad jeho posteľou, chápuc teraz už veľmi dobre, na čo naráža. Nepotvrdili si v tomto smere nikdy nič. Preto boli voči sebe tak nedôverčiví? Danil sa zatváril odvážne aj spupne a rovnako ako v ich svadobnú noc, siahol si rukou na vrchné gombíky svojej košele. Len na ne siahol. Čakal, že ho zastaví ako vtedy. Zastavil sa preto tiež. No Cirrus ani nežmurkol, nepohol sa, stále sa naňho rovnako bez výrazu díval. Danil sa mierne rozochvel, keď pochopil, čo to značí. Skutočne? V jemnej panike si trhol vrchným gombíkom a podarilo sa mu ho rozopnúť. Díval sa mu stále do očí a rozopol druhý. Skutočne? Nechá ho spraviť to, odprosiť takýmto spôsobom? Iný možno nebol, no aj tak, bolo to ponižujúce, bolo to presne také, aké to nikdy nechcel a bolo to azda aj horšie. Cítil, ako sa mu do očí znova tisnú slzy, no nahnevane zaťal zuby, nemieniac ich nikdy pustiť von. Rozopol si ďalší gombík a Cirrusove oči skĺzli po rozopnutej línii nadol a znova hore k jeho tvári. Toto bolo horšie, ako keby ho surovo hodil na posteľ, čo vždy bola jedna z možností, ktoré si predstavoval ako svoju prvú noc s ním, kým ho nepoznal a tá možnosť tam ostávala, aj keď ho spoznával. Cirrus určite niečo také kruté vedel urobiť, ak vedel mužovi bez mihnutia oka odťať ruku. No že to bude takéto... Že sa bude naňho pozerať, akoby ho vôbec nevzrušovalo, čo vidí, nezúčastnene, ľahostajne, nechá ho odprosiť možno aj za všetko, čo mu povedal, urobil predtým, za to, aký bol nespôsobný a drzý a nezdvorilý... Danil sa vzdorovito od neho odvrátil, aby sa nemusel pozerať, ako sa pozerá a rýchlo si začal rozopínať aj zvyšné gombíky. Nechá ho úplne sa vyzliecť? Za to, ako ho pred všetkými na nádvorí pred jeho príchodom ponižoval tým, že sa bavil s iným, nechá ho teraz v tom strašnom tichu odpykať si to, poníži ho na oplátku ešte horšie?
Toľko mal toho čo robiť s potláčaním horkosti a sĺz, že nepočul, keď sa Cirrus k nemu pohol a naľakane vyhŕkol, keď mu zrazu položil obe ruky na plecia. A nečakal, kým sa spamätá, prekĺzol tými rukami dopredu k rozopnutým gombíkom, odstrčil Danilove ruky a začal ich znova zapínať. Danil pozrel dole na jeho dlhé štíhle prsty a chcel sa obzrieť za seba, no v chaose a nepochopení sa to neodvážil urobiť, nedokázal dokonca ani zastaviť chvenie, ktoré začalo už predtým a ktoré sa zvýšilo, keď Cirrus stál za ním, zľahka k nemu pritlačený a rýchlo ho zapínal. Dopol posledný vrchný gombík, prstami spravil akýsi divný pohyb, akoby sa mu snažil napraviť malý golier košele, aj ho zároveň pohladiť a šepol mu, tak blízko pri uchu:
„V tomto ja Vám predsa verím.“
Bol pri ňom tak tesne, že si Danil mohol overiť všetky svoje predchádzajúce dohady, že je neumytý a preto z neho cítiť jeho vôňu oveľa silnejšie, že z neho ide neuveriteľné teplo aj cez vrstvy oblečenia, a overoval si aj iné veci, keď sa k nemu rozochvene otočil, že sú naozaj tak zhodnej výšky, že si hľadia rovno do očí, že sú si blízko a pritom tak nepochopení.
„Tak prečo ste potom... tomu mužovi...“
„Neverím tým iným.“
„A prečo mne...?“
Nedávalo to žiadnu logiku, on bol hlavným vinníkom, ktorý mal dokázať nevinu, on sa mal znížiť k zastretiu toho, čo nečakal, že Cirrus objaví tak skoro, no stalo sa...
„Danil,“ usmial sa Cirrus nečakane, zvláštne nežne a prichytil si jeho tvár. Danil sa preľaknuto nadýchol, keď mu jemne perami prešiel po drobnej ranke na pere, ktorú mu sám urobil, a potom náhle, no tak jednoducho, vkĺzol jazykom do jeho úst a akoby len hravo, ani nie príliš hlboko, ho pobozkal.
„V tomto ste úplne nevinný,“ zašepkal mu s perami na perách a stále s úsmevom sa odtiahol, odstúpil od neho a nechal ho vyjaveného stáť. „Ale to neznamená, že dovolím iným, aby sa Vás dotýkali a mali na Vás narážky, či nebodaj len hádzali pohľady. Myslím, že v tomto sa chápeme. Ste môj manžel a čo je moje, na to nesmú siahnuť druhí,“ vyhlásil rezolútne a znova sa zamračil. „Ospravedlňujem sa, ak Vás to šokovalo, no ten muž mal len to šťastie, že ste ma zastavili.“
To bolo Danilovi jasné, no v tú chvíľu úplne nepodstatné. Roztrasene, pokúšajúc sa to skryť, si popravil zviazané vlasy a neisto sa spýtal: „Mám teda odísť?“
„Prišli ste z vlastnej vôle a tak môžete aj odísť.“
„Ale...“ Danil zrazu nevedel, čo vraví, čo to cíti, a skôr sa mračil, keď to hovoril: „Mám?“
Cirrus sa od neho odvrátil, no on videl, že len preto, lebo skrýva úsmev a možno dačo iné, možno sa rovnako pokúšal na niečo prísť a z niečoho sa vymotať, keď si rukou rozpačito prešiel tmavé vlasy.
„Zastavil som sa len pozrieť, čo sa tu deje,“ povedal potom, trochu bokom od témy. „Dozvedel som sa, že poškodilo strechu, aj že ste prijali remeselníkov, aby ju spravili. Ale skutočným cieľom mojej cesty je hrad za západnými hranicami, musím ísť za otcom, odchádzam ešte dnes večer.“
Danil nechápavo nevedel, prečo mu to hovorí, no mračil sa ešte viac. Cirrus sa naňho znova pozrel a trochu váhavo, akoby nevedel, či robí dobre, lebo to vopred nezvážil, sa spýtal: „Chcete ísť so mnou?“
„Mám ísť s Vami?“ zopakoval Danil neveriaco.
„Ak chcete. Možno by bolo dobré predstaviť Vás svetu ako môjho manžela.“
To by bolo rozhodne dobré. Danil zmätene pozrel bokom a znova naňho. Predstaviť ho svetu. Ako rovnocenného druha. Prečo? Žeby len preto, že ho pobozkal, že mu vždy dovolil a nikdy ani len náznakom nezabránil? A keby nie, nechal by ho tu hniť naveky?
„No tak,“ uškrnul sa Cirrus, dobre na ňom vidiac jeho duševné pochody. „Netvárte sa, akoby Vám malá vychádzka lesmi bola proti vôli.“
Danil urazene dvihol bradu a zatváril sa tak ešte viac. No potom sa musel vzdať. Lebo po ničom inom netúžil viac, odkedy na tento hrad prišiel. Po uznaní. A aby mohol vypadnúť. Ak by sa mu oboch dostalo naraz, nič viac by snáď nepotreboval. Snáď...
„Dobre,“ povedal.
Cirrusove oči zahrali tajomnými tieňmi. Či sa naňho predtým hneval alebo nie, by nevedel teraz Danil už povedať. Nech sa to stalo akokoľvek, vyviazol z tej hroznej situácie nielen bez pohany, ale ešte aj s novou nádejou. Za čo si to zaslúžil? Radšej sa viac nepýtal.
pokračovanie...