Manzelska povinnost - 8. kapitola - 1. časť
Predtým, než spravil prvý krok na prvý schod, zhlboka sa nadýchol. Obzrel sa za seba, pátrajúc očami v prítmí hradnej chodby, no nikde sa nepohol ani tieň. Väčšina služobníctva šla obrábať polia neďaleko za hradbami a Nina Danil poslal do najbližšieho mesta zohnať nejakého stavbára, čo by sa im pozrel na strechu kuchyne, ktorú značne poškodila nočná víchrica. V hrade nebol nikto, koho by mohlo zaujímať, čo robí. Niežeby mohol niekto namietať, nech by robil čokoľvek. No nikto nemusel vedieť a rozprávať si o tom, kam ide.
Váhavo vykročil do schodov veže, ktorá nebola jeho. Boli príkrejšie a strmo sa točili okolo hlavného piliera. Veža bola užšia ako tá, v ktorej mal spálňu on, a nenachádzalo sa v nej nič, len izba úplne hore pod jej strechou. Ani len odpočívadlo, kde by mohol zastať a vyzrieť von z okna. Bolo pravé poludnie, no na úzkych schodoch vládla taká tma, až zabanoval, že si nevzal lampáš. Dotýkajúc sa jednou rukou studenej kamennej steny, pomaly šiel nahor, podchvíľou sa obzerajúc za seba. Bolo to rovnako vysoko ako k nemu. Tri poschodia. V dutom priestore sa zvuk jeho krokov zvláštne ozýval a on trochu strácal pojem o vzdialenosti a výške. Keď konečne vyšiel až na vrch schodiska, zistil to len podľa úzkeho pásu svetla, prenikajúceho spod drevených dverí. Znova sa nadýchol a zastal pred nimi.
Mal pocit, že robí niečo, čo sa nemá. Zariadil všetko tak, aby ho nikto nesledoval, akoby mal nejaké zlé úmysly. Akoby bol zlodej. Pritom mu skutočne nemohol nikto nič vytknúť, pretože zvolenie mal. Či si na to jeho manžel pamätal alebo nie, či mu to povedal len v krátkom záblesku náklonnosti alebo to myslel vážne, dovolil mu, aby si od neho vzal peniaze. Danil túto možnosť od jeho odchodu niekoľko dní zvažoval. Ponižovalo ho vedomie, že to nie sú jeho peniaze, že je finančne závislý od rodu, do ktorého sa priženil a vo svojej podstate nemôže spraviť bez zvolenia svojho manžela nič, na čo by potreboval finančné prostriedky. No toto poníženie dokázal prekusnúť. Po dlhom uvažovaní presvedčil samého seba, že má mylný pohľad, že to nie sú Cirrusove peniaze, sú to „ich“ peniaze. Boli predsa svoji. Čo patrilo jednému, bolo aj druhého. On mu dal celú svoju krajinu na to, aby mohol realizovať svoje mocenské túžby. Ak si za to na oplátku chcel pomocou pár jeho zlatých zrealizovať tie svoje, nemohlo na tom byť nič zlé. No Danil sa aj tak ešte raz zhlboka nadýchol, kým siahol na kľučku Cirrusovej izby a stlačil ju.
Bolo odomknuté. Zaváhal. Keby bolo zamknuté, možno by to bolo lepšie, mohol by sa otočiť a ísť, nič by neriskol. Hneď však vedel, že to je želanie strachu a rýchlo ho zapudil. Bolo otvorené. Jeho cieľu nič nestálo v ceste.
Opatrne dvere otvoril, rýchlo vošiel a znova ich za sebou zavrel. Otočil sa do izby, chrbtom tesne pri dverách a ostal stáť. Srdce mu tĺklo. Spravil to. Bol tu. Priamo do očí mu svietilo svetlo náprotivného okna, trochu stlmené hrúbkou steny, ktorá odďaľovala vonkajší priestor rovnako ako v jeho izbe. Vonku bol slnečný deň, no vo vnútri len nažltlé šero, výraznejšie v smere okna, tmavšie v kútoch. Zvedavo, no aj trochu vystrašene sa obzrel. Skutočne bol tu. V Cirrusovej izbe.
Bola strašne malá. Nedala sa ani len zrovnať s tou jeho. Bola asi o polovicu menšia a strop bol nižší, lebo priamo podopieral strechu a sčasti sa kolmo zvažoval. Steny boli kamenné a podlaha bola kamenná a okno sa mu na druhý pohľad zdalo tiež menšie ako jeho. Pozdĺž ľavej steny stála posteľ, strohá a úzka aj pre jedného. Prikrývala ju rovnaké biela ovčia huňa, akú mal sám, no to bol asi jediný prepych, ktorý okolo seba videl. Pod oknom stál obyčajný drevený stôl a stolička bez jedinej ozdoby, cez ňu prehodená košeľa. Pri stene naproti posteli bola položená na zemi neveľká okovaná truhlica. A inak nič. Cirrusova komnata bola obyčajná podkrovná kutica. Tú pohodlnejšiu spálňu prenechal jemu, neklamal.
No Danil sa aj tak zrazu cítil oklamaný. Neprosil sa ho o to. Nechcel ho vyhodiť z jeho vlastnej postele a donútiť ísť bývať sem. Nemal tu ani len kozub. V zime tu bude isto mrznúť. Nevedel si predstaviť, že by tu Cirrus skutočne chcel a mohol bývať. Spravil to určite len preto, aby mu neukázal, že ho v skutočnosti nemá kde ubytovať. Spravil to preto, aby sa v jeho očiach nezhodil? Alebo si myslel, že je natoľko rozmaznaný, že mu niečo takéto nebude stačiť? Idiot. Danil si nahlas odfrkol a zamračil sa. Rovnako sa mohol namiesto tejto izby usalašiť na strážnici na svojich hradbách. Lebo do tých určite investoval viac.
Pomaly sa odlepil od dverí a podišiel k truhlici. Bola malá, posunutá do kúta a ničím nezdobená. Sklonil sa a skúsil veko. Prekvapene ho nadvihol. Bola odomknutá. Nazrel dnu. Súvislá vrstva zlata siahala až po vrch. Napriek skromným rozmerom schránky, dnu bolo uložených zlatých mincí toľko, že by uživili jednu sedliacku rodinu aj na rok. Neboli zamknuté, nijako zabezpečené a ktokoľvek by sem vošiel, mohol by si z nich bez problémov zobrať tak, ako sa práve chystá on. Čo je to za ľahostajnosť? Alebo mal Cirrus zlata aj inde poschovávaného toľko, že mu na jednej truhlici vôbec nezišlo, aj keby ju niekto ukradol? Danil zarazene spustil veko a to sa ticho zaklaplo. Jeho manžel je teda arogantne bohatý. Žije v diere a jediné, čo ho zaujíma, je moc. S kým sa to skutočne oženil?
S kým... skutočne... to mal žiť, alebo aspoň vychádzať? Jeho zrak zastal na stoličke, zasunutej za stolom pod oknom a na košeli prehodenej cez ňu. Zamračil sa, mysliac hneď na to, že tu Nino po Cirrusovom odchode, čo už bolo niekoľko dní, neupratal. Lebo tá košeľa bola očividne špinavá a pokrčená a jej majiteľ ju tam nechal tak, ako ju zvliekol z tela. Danil si odhrnul prameň rozpustených vlasov z tváre a ostal sa na tú bielu halenku pozerať. On ju mal na tele. Na mladom štíhlom tele, po ktorom tiekli kvapky vody, keď sa osviežoval v potoku po tom, čo naháňali jeho koňa. Šli mu ako iskrivé perly nadol prsiami, nadol brázdami medzi vyrysovanými svalmi, až k lemu nohavíc... Danil ticho prehltol a pomaly, neochotne počúvajúc vlastné myšlienky, sa pohol. Truhlica plná zlata sa stala nepodstatná proti tej košeli, ktorú tam jeho muž zabudol. Podišiel k stoličke a váhavo po nej siahol. Chytil ju do ruky. Bola bavlnená a mäkká. Pomaly si ju vydvihol k tvári a zamračil sa na ňu. Potom si ju pritisol k nosu.
Ticho, nebadane, sa nadýchol. Voňala po ňom. Voňala jeho telom, slabo a po tom čase vyprchane, no úplne to stačilo. Šibe mi? pomyslel si zhrozene. Odtiahol látku od svojho nosa a zarazene na ňu pozrel. Bola to obyčajná košeľa, zvlečená z tela obyčajného muža. To zarážajúce bolo len v tom, že takto mu žiaden iný chlap nevoňal. Rýchlo ju vrátil na stoličku a bezradne sa obzrel po izbe. Už nemohol povedať, že Cirrusa nepozná. Vedel o ňom práveže celkom dosť. Okrem iného aj veci, ktoré si vedieť neželal. Ako vonia, ako sa usmieva. Ako sa bozkáva... Danil rýchlo pokrútil hlavou a obrátil sa späť k truhlici so zlatom. Cirrus toho od neho dostal priveľa na to, aby si od neho mohol len tak odísť a nič mu za to nedať späť. Tú trochu zlata na opravu strechy si na oplátku mohol s pokojným svedomím vziať.
Slnko pražilo Ninovi rovno na hlavu, na ktorej mal bielu šatku, aby nedostal úpal. Plavé vlasy mu nestiahnuté vykukovali spod jej okrajov. Pohúpal nohami sem a tam a jeden drevák mu spadol na zem. Nevšímajúc si to, určite sa neobťažujúc kvôli tomu zoskočiť z kamenného múrika na zem, ďalej si obhrýzal necht palca na pravej ruke. Fixovaný pohľadom pred seba, smerom ku kuchyni, ktorej strechu takmer zhodila búrka a víchrica, čo sa prehnali krajom pred pár dňami, mračil sa, nevšímajúc si ľavo či pravo od svojej osoby.
„Vaša črievička,“ ozvalo sa pri ňom pobavene a niekto sa zohol, aby dvihol drevák a nasadil mu ho na bosú nohu. Nino sa nervózne pozrel po veľmi pobavene vysmiatom mužovi, no neunúval sa vytiahnuť prst z ruky ani na to, aby poďakoval. Napokon, za ten divadelný akt, ktorým mu hlavný koniar natiahol drevák na malú nohu ako princeznej, by mu skôr mal jednu vylepiť za ucho. Muž, o dosť starší od neho, no vo svojich tridsiatich rokoch stále nie starý, ani ženatý, a celkom aj na pohľad pekný, sa oprel o múr vedľa neho a zadíval sa smerom, ktorým on.
„Čo sa tak mračíš, Ninilo?“ spýtal sa, no už si aj príčinu hľadal sám a veľmi rýchlo ju našiel. Rovno v chlapcovom zornom poli stál jeho mladý pán, ale nie sám. Remeselníci z priľahlých dedín došli ešte ten deň, čo Nino zohnal hlavného stavbára, a ešte ten deň po búrke sa pustili do práce. Boli všetci z jednej rodiny, otec a jeho synovia, synovci, príbuzní, spolu zo desať chlapov. Zhodnotili stav starej strechy ako úplne nevyhovujúci, že vraj „stojí tu už desaťročia a pri najbližšej víchrici ju naisto už celú odveje,“ a tak sa rozhodli ju preventívne zhodiť úplne a postaviť novú. Lenže stavba pod ňou bola tiež stará a nahnitá, a tak práve riešili, či nezvaliť aj tú a nepostaviť celkom novú kuchyňu. Pre nich by to bola práca na niekoľko týždňov, pre Zelený hrad obmedzenie vo varení, pre pánov nejakých tých pár zlatiek. Nino si bol istý, že pán Danil sa rozhodol hneď, no v záujme toho, že by snáď neskôr musel svojmu manželovi vysvetliť dôvody, nechával si ich práve vysvetľovať sám. Podrobne, a na Ninov vkus až príliš zanieteným remeselníkom, synom ktovie koľkým, no príliš mladým a príliš dobre stavaným.
„Zdá sa, že pán Danil má ctiteľa,“ uchechtol sa koniar Duncil, nehýbuci sa od Nina.
„Zdá sa,“ odvrkol chlapec, zubami nervózne ničiac svoj malý necht na palci. „Zdá sa, že ho hlavný stavbár, jeho otec, nestihol varovať.“
„Pred čím varovať?“ spravil sa Duncil hlúpy, alebo v tú chvíľu aj naozaj bol.
„Pred tým, že ak príde o obe ruky, ťažko si zarobí na živobytie.“
Hlúposť z koniarovej peknej tváre nezmizla, keď nechápavo odvetil: „Ty sa mu ich chystáš dolámať, Ninilo? To na pána Danila toľko žiarliš?“
„Nevrav mi ako decku,“ osopil sa naňho sluha a rozzúrene po ňom pozrel, lebo muž už stál tesne pri ňom a nebolo to prvýkrát, čo mu nenápadne, no veľmi jednoznačne položil ruku okolo pása. „A daj tie pracky preč! Ja na rozdiel od teba a od tomu sedliakovi podobných viem, kde je moje miesto!“
„Tvoje miesto je v panskej izbe, čo?“ zamračil sa koniar a dal si záležať, aby sa z jeho tónu dalo pochopiť, že izbou nemyslel izbu, ale posteľ.
„Budem túto poznámku ignorovať,“ dvihol Nino nadradene nos a posunul sa na múre o meter ďalej od dotieravého chlapa. Nemal práve náladu niečo s ním riešiť a na podobné narážky bol aj tak zvyknutý, už odkedy začal slúžiť pánovi Cirrusovi. Samozrejme, že si všetci hneď mysleli. Poznali Cirrusa a Nino bol na prvý pohľad jedine na niečo také súci; kto ho nepoznal a nevedel o ňom viac, domýšľal si, čo bolo prirodzené. No Nino, ako povedal, vedel, kde je jeho miesto a vedel, čo si môže dovoliť. Ak si aj dakedy zabudol oči na pánovi Cirrusovi, tak len preto, lebo bol naozaj pekný muž a ak sa votrel k Danilovi tak blízko, že bližšie mu nebol ani jeho vlastný manžel, tak len zato, že ho mal rád. On vedel, čo sa patrí a vedel to preto, lebo keby sa tak nechoval, dávno by už bol nielen bez rúk, ale aj iných podstatnejších častí tela. On to vedel, len žiaľ niektorí, čo žili ďalej, možno neverili tomu, čo sa o ich pánovi hovorilo. Alebo boli tak drzí, ako ten mladý pred ním a mysleli si, že ich nikto nepotrestá? A čo si vlastne namýšľal zase pán Danil?
Palec znova putoval do Ninovej pusy a jeho svetlé obočie sa chmúrilo, keď sa pán Danil pred ním nahlas rozosmial. Stál s remeselníkom pred kuchyňou, preberali klady aj zápory novej stavby, mladík mu ukazoval a naznačoval, občasne sa ho dotýkal, aby ho na niečo upozornil a Danil to videl a cítil a Danil nenamietal. Cirrus bol preč len pár dní, no on naňho akoby schválne zabúdal a schválne sa nechával rozptyľovať inými a Nino nevedel, prečo to robí, keď na druhej strane našiel v jeho izbe Cirrusovu košeľu a nebola tam náhodou, lebo keď si pomyslel, že ju tam Danilovi asi sám omylom dal a vzal ju vyprať, dostal za to potom facku a žiadne vysvetlenie, takže si ho domyslel sám.
„Tebe sa pán Danil páči, však?“ ozval sa pri ňom Duncil, už zase robiac hlúpe závery.
„Komu by sa nepáčil,“ odvrkol Nino, dúfajú, že ho tým zastaví, aby sa k nemu znova nepribližoval, no vraviac v podstate len to, čo bola všeobecná pravda. Pán Danil bol muž z Hlbokých hôr a takých ako on v tomto kraji nebolo veľa. Ľudia z okolia Zeleného hradu mávali svetlé vlasy a svetlé oči, boli opálení, ale iným spôsobom než Danil, červenším. Okrem Danila málokto mal skoro čierne vlasy a Nino by bol rád vedel, či si všimol, že okrem neho ich má na hrade také tmavé už len jeho manžel a tiež by bol rád vedel, či Danil vie, že Cirrusova matka bola sama z Hlbokých hôr, a že Cirrus pomerne často v minulosti na skromné malé panstvo hlboko v horách, ktoré po nej zdedil, chodieval. Lenže pán Danil si bol mála vecí o svojom mužovi vedomý, a keď mu Nino aj niečo naznačil, nebral ho vážne. Myslel však, že aspoň v otázke metód presadzovania Cirrusovej moci sa už niečomu priučil, keď vtedy Cirrus zložil červenovlasého vojaka pred celý dvorom a jeho očami na zem, no ak aj áno, potom bol natoľko pyšný, že to všetko ignoroval. Nedalo sa to nazvať odvážny, ale určite zanovitý a vzdorovitý, robiaci naschvál. Nino si bol napoly istý, keď tam tak sedel na múre pod poludňajším slnkom, že to, čo Danil teraz pred celým dvorom predvádza, že sa neviazane baví s iným a navyše nezadaným mužom, robí buď naschvál Cirrusovi alebo sebe. Aby buď jemu alebo sebe dokázal, že ten bozk, ktorý si dali pred pár dňami na tráve pod stajňou, nebol naozaj.
Och, ale ako len bol naozaj! Nino v tomto ohľade nemal žiadnu osobnú skúsenosť, no vedel, čo na vlastné oči vidí, tak ako to vedel aj teraz.
„Pán Cirrus ho roztrhne napoly, až sa toto dozvie,“ zašomral si pod nos.
„Myslíš? Hovorí sa iné... Že nemajú moc dobrý vzťah,“ zapojil sa znova Duncil, aj keď to od neho nikto nežiadal. Nino sa nepokojne zasmial a odvetil:
„To je ťažko povedať. Ťažko sa v nich vyznať, sú to páni, nie sú naučení tárať do vetra o svojich vzťahoch.“
Hlavný koniar súhlasne zabručal a pozrel sa na blonďavého chlapca, sediaceho na nízkom múre nad ním. Nino sa zdal byť svojimi pánmi úplne pohltený. Keď mu znova nenápadne dal ruku okolo pásu, ani si to tentoraz nevšimol. Muž sa pousmial a dúfajúc, že si to ešte chvíľu drobný sluha neuvedomí, ostal tak pri ňom a zadíval sa pred seba. Nino sa mu svojím výzorom vždy najviac pozdával, no keď tak hľadel na pána Danila, chápal aj on, čo na ňom vidí. Pán Danil bol na tunajšie pomery úplne iný. Tmavý a zvláštne krásny, narodený pre drsnosť divých hôr, nie pre pomalý pokoj lúk. V očiach mu stále hral nepokoj, jeho pohyby boli rýchle a obmedzované len ovládaním, príliš veľa rozprával, keď sa nadchol a príliš intenzívne sa pozeral, keď mlčal, pritom si ani jedno neuvedomoval. Mladý remeselník, rozoberajúci s ním stavbu, ním bol plne zaujatý, niet divu, že si príliš tiež nevšímal, že keď to ukazuje pred ľuďmi, čo mu hrozí. Duncil si vedel predstaviť, že by sa sám zabudol, keby bol Danilovi tak blízko, možno by zabudol aj na to, kde je jeho miesto a kto je skutočne tým, kto sa mu od mala páči a na koho len čaká, kým dorastie. Nenápadne sa pozrel na Nina hore, práve vtedy, aby jeho pohľadu ušlo, že sa pri vstupnej bráne niečo deje a aby nepochopil, prečo sa jeho plavovlasý, príliš ešte detský objekt túžby, zrazu prestal mračiť, vytreštil svoje modré oči a zaklial:
„Nech Najsvätejších trafí, to snáď...“
Nino rýchlo skĺzol z múrika, nevšímajúc si prekvapeného koniara a spravil pár krokov. Pri bráne sa skutočne niečo dialo a keby len niečo, dialo sa to, čo svojimi temnými myšlienkami snáď privolal. Cirrus sa ešte nikdy nevrátil tak skoro z hraníc. A vrátil sa v tej najnevhodnejšej chvíli.
Pán Danil si ho vôbec nevšimol. Slnko mu tým smerom svietilo do očí, takže sa ním ani neobzeral. Cirrus neprišiel vo veľkej sláve ako inokedy, neposlal žiadnu správu, že sa vráti a či nestihol, alebo naschvál, bolo teraz viac-menej jedno. Nino sa zarazil na pol ceste k Danilovi, nevediac, či nebude nakoniec lepšie otočiť sa a utiecť. Do brány vošlo len niekoľko mužov ako sprievod. Nikto neniesol ani vlajku. Pán Cirrus na ich čele, nesúc sa na zamračenom čiernom koňovi, ktorý akoby tušil búrku, prešiel až do stredu nádvoria, kým si ho vôbec niekto všimol a rozpoznal. Hluk na začínajúcej stavbe tíchol, muž za mužom ostávali stáť a pozerať sa, chvíľu v nepochopení, až potom klonili hlavy. Ten, ktorý mal práve ruku na Danilovom ramene a ukazoval mu dohora k budúcej streche, si nevšimol, čo sa k nemu blíži. Až keď sa pod páliacimi lúčmi slnka rozhostilo príliš veľké ticho, rušené len vojakmi brzdenými koňmi. Nino sa nerozhodol, čo má spraviť sám, a tak ostal stáť a len sa zdesene pozeral.
Cirrusove šedé oči vrhli tieň na celé nádvorie a jeho ruka nápadne skĺzla k boku a k meču, keď sa priblížil k svojmu manželovi. Danil, doteraz tak uvoľnený, si konečne všimol, že sa niečo deje a otočil sa. Spolu s ním aj mladík, ktorý si v tú chvíľu asi zaželal, aby sa nikdy nenarodil. Všetko sa to odohralo príliš rýchlo a v tej rýchlosti bolo desivé, že Cirrus jednal aj tak chladne a v jeho výraze sa nezjavila zúrivosť, hnev, desivá bola tá sila a rozhodnosť, krutá naučená bezohľadnosť každého vojaka, ktorému sa niekto neželený postaví do cesty. Odstrčil Danila stranou, kým sa stihol spamätať, vytiahol meč z pošvy a ticho, strašne ticho a pevne kázal remeselníkovi kľaknúť si na zem a natiahnuť ruky. Muž sa bledý ako stena zviezol na kolená a vystrel telo pred seba na zemi. Danil ešte bledší, no v šoku sa nedokážuci ani pohnúť, na to všetko len upieral nechápavé tmavé oči. Nino si prikryl dlaňou ústa, aby nevykríkol, no vykríkol vzápätí Danil, keď sa Cirrus napriahol a jedným sekom uťal mužovi ľavú ruku od zápästia.
Ninovi sa spravilo nevoľno. Ešteže si držal tú ruku na ústach. Napriek tomu dokázal ostať stáť a dívať sa na krv, tečúcu po kameňoch, na oddelenú ruku, na to, ako sa ranený muž pokúsil dvihnúť a v šoku utiecť, no priskočili k nemu Cirrusovi vojaci a prikovali ho znova k zemi. Danil, biely ako krásna smrť, sa pohol práve vtedy, keď sa Cirrus znova chcel napriahnuť, schytil ho oboma rukami okolo pásu, aby ho ovládol a strhol ho stranou, aby mu zabránil odseknúť mužovi aj pravú ruku a zmrzačením ho tak odsúdiť na záhubu. Cirrus sa zvrtol k nemu, prudko nechal meč klesnúť a potom padnúť na zem a tiež oboma rukami chytil Danilovi tvár a presne tak ako on pred pár dňami, bez rozmyslu všetkým naokolo ukázal, prečo to spravil a aké právo bolo jeho činom hájené.
Len toto nebol bozk ako ten predošlý, lebo Danil sa zjavne podvolil v strachu a šoku a nechal sa Cirrusovou prudkosťou skoro prehnúť dozadu a určite z toho nemal také potešenie, lebo ani oči nezavrel, a keď ho jeho muž, teraz skôr jeho pán, znova narovnal, zúrivo sa mu vyrval a strelil mu facku, ktorá sa ozvala celým nádvorím. Všetci si mysleli, že mu ju Cirrus strelí späť, tak sa naňho pozrel a Ninovi zastalo srdce údesom, keď v hrobovom tichu zneli len vzlyky raneného muža a on si myslel, že Danil vzápätí bude hodený na kolená rovnako ako on, no Cirrus nespravil nič, akoby vzal tú facku len ako odpoveď na svoje konanie, ako vyváženie toho, ako surovo a majetnícky Danila pobozkal a len sa zvrtol a odkráčal prudko do hradu. Druhý mladý pán chvíľu stál, no na nikoho sa nepozeral, nestaral sa, čo bude so zraneným, ani s davom prizerajúcich sa, a potom vykročil do hradu tiež. Nino hlasno vydýchol.
„Páni,“ zašomral Duncil niekde za jeho chrbtom. „Zabijú ťa a ani si nevšimnú. Vidia len sami seba.“
Danil sa pozeral na seba do zrkadla, ktoré mu Nino pridŕžal pred tvárou a ktoré sa trochu hýbalo tým, ako ho sluha v rozrušení nedokázal držať rovno. Po lícach mu tiekli slzy a z pery trocha krvi, no díval sa na seba skoro s pohrdnutím, s výsmechom dvihol ruku a dotkol sa vrchnej pery, ktorú mu jeho muž rozrazil, keď ho pred všetkými musel pobozkať tak, ako sa asi vojaci bozkávali - drsne a násilne. Bez štipky nehy, aj bez túžby, pobozkal ho len preto, aby všetkým ukázal. Danil sa ticho zasmial a Nino naňho prekvapene vyzrel spoza zrkadla.
„Čo?“ oboril sa naňho. Nepotreboval, aby sa naňho niekto teraz vyškieral a niečo mu radil, dohováral, alebo hovoril „ja som Vám to vravel...“ Dobre to vedel aj sám.
„Už neplačte,“ šepol však Nino napodiv mierne a súcitne.
„Neplačem!“ rozkríkol sa Danil, no výdatne potiahol nosom, keď sa odvrátil od zrkadla, v ktorom skúmal svoju ranu, a sadol si na posteľ. Zaboril si tvár do dlaní, no nezakrýval svoje slzy pred Ninom, ten bol preňho ako vzduch, ukrýval ich pred sebou, hoci ani to nešlo, cítil si ich mokré na rukách, cítil, ako ho štípe pera a nemohol prestať na to myslieť, stále si to vybavovať... Ako sa naňho Cirrus pozrel, ani nie zhrozene, ani nie vyčítavo, ale tak chladno ako v ich prvý deň, keď ho ešte nepoznal. To znova v ňom videl cudzinca? Nanúteného manžela, niekoho, kto sa mu od prvého dňa nepozdával a protivil, ku komu si len silou vôle a z donútenia snažil nájsť cestu a aj tak to podľa všetkého, čo práve videl, robil márne?
„Prečo sa vlastne vrátil?“ smrkol, pokúšajúc sa znieť ľahostajne.
„Ide znova za otcom na západ, vraj ho zavolal, lebo má nejaký problém...“
„Ach, samozrejme...“
... že sa nevrátil kvôli nemu! Tak skoro, po pár dňoch, veď načo by sa za ním vracal? Sám ho predsa nechcel, potreboval čas, potreboval zabudnúť, tak prečo ho nenechal? Danil dvihol tvár z dlaní a zaťal zuby, pozerajúc smerom k svojmu oknu, cez ktoré sa vinul dovnútra pás denného svetla. Jeho sluha si nenápadne a nanajvýš nespôsobne sadol na druhý koniec jeho postele a ľútostivo sa naňho zadíval.
„Keby sme vedeli, že sa vráti...“
„A čo by sme zmenili?“ vyštekol Danil podráždene. „Spravil som hlúposť, Nino, nemusíš tu predo mnou hrať, že nie! A keby sa nevrátil, ešte by som v tej hlúposti aj pokračoval a nemuselo to skončiť len pri jednej odseknutej ruke!“
Lebo mohol skončiť s tým mladým pekným remeselníkom aj v posteli, sám to dobre vedel, cítil to, odkedy sa na seba prvýkrát pozreli, že sú jeden pre druhého príťažliví. Hlúpi, obaja tak hlúpi! No on ešte viac, pretože on už Cirrusa mal poznať a keby nie, mal aspoň veriť tomu, čo sa o ňom hovorí!
„Pane, pán Cirrus Vás tu zase nemal nechávať samého,“ odul Nino pery, z neznámej príčiny sa stavajúc na jeho stranu. „Najprv Vás zmätie svojou náklonnosťou a potom Vás opustí, je jasné, že by o Vás skôr alebo neskôr niekto iný prejavil záujem...“
Danil sa nešťastne uchechtol a pokrútil hlavou. „Žiadnu náklonnosť mi predsa neprejavil.“
„To možno tak vidíte Vy...“ nedal sa Nino tvrdohlavo.
„Ak si videl, že sme sa pobozkali,“ a Danil nepochyboval, že to tam pri stajni Nino videl, „potom ti môžem povedať, že to nebolo zo žiadnej náklonnosti.“
„Nejde o ten bozk, pane,“ rozprával si Nino svoje. „Ale viete napríklad, koľkokrát bol za posledný rok do vašej svadby pán Cirrus doma? Ani raz. Od vašej svadby je tu už štvrtýkrát.“
„Takže ma fakt chodí kontrolovať,“ užasol Danil.
„Alebo má o Vás záujem?“
„Nie,“ nedal sa Danil a postavil sa z postele. Opakom ruky si otrel slzy a jedným razom aj malú krvácajúcu ranku na perách. „Chodí ma kontrolovať, lebo mu stále a stále dávam dôvod. Lebo mi neverí. Lebo sa nesprávam tak, ako by som mal...“ Podišiel k oknu a oboma rukami sa oprel do jeho kamenného otvoru. Zvesil hlavu a vzdychol si. Zúril sám na seba. Doteraz len vzdoroval. Ale čomu? Cirrus ho nikdy k ničomu nenútil. Ani len k tomu, aby mu bol manželom, ako sa patrí. Donútil ho teraz prvýkrát, aj to mu Danil to poníženie pred celým dvorom oplatil fackou, aby sa vyrovnalo. Vzdoroval mu... Ale prečo? Chcel mu predsa ukázať, že je pánom, ako má byť, že sa vie postarať. Preto aj dal opravovať zničenú strechu, preto sa vo všetkom angažoval sám... Až príliš v niektorých veciach, neuvedomil si to...
„Mal by som sa mu ísť ospravedlniť,“ šepol do vzduchu pred sebou.
„Tým si nie som istý,“ odvetil mu vzduch za ním.
„Hej, musím to spraviť,“ nedal sa Danil. „Nech vie, že som ho nijako nemienil uraziť, že to bola... náhoda... Ak mi uverí...“
„Ťažko uverí, že to bola náhoda, keď mal ten mladík ruku na Vás a Vy ste sa pritom smiali.“
„Aj tak mu musím povedať, že som to nechcel.“
„Budete klamať...“
Danil sa otočil od okna a pozrel sa na Nina. Chlapec, sediaci si na jeho posteli, ako keby si boli dôverníkmi, sa naňho skúmavo pozeral. Danil sa nadýchol a podaril sa mu úsmev. Meravý, no odhodlaný a trochu nebezpečný, keď povedal:
„Neuverí viac klamstvu, to máš pravdu. Ale ani pravde. Budem mu ju musieť dokázať.“
pokračovanie k 8. kap. 2. časť