Manzelska povinnost - 7. kapitola
Ráno sa Danil prebral úplne dolámaný v kresle pred vyhasnutým kozubom. V sále bolo prítmie, ktoré pre malé okná pretrvávalo celý deň, takže nevedel určiť, aký je čas. Posadil sa a pozrel vedľa seba. Druhé kreslo bolo prázdne, no na stolíku ešte stála prázdna sklenená karafa od vína. Vložil si tvár do dlaní a ticho zaskučal. Hlava sa mu šla bolesťou rozskočiť a bol smädný tak, že by vypil celú studňu. Len čo si na to pomyslel, niekto mu pred nos strčil pohár.
Poľakane vzhliadol, no bol to len Nino. Našťastie. Nikto iný by ho v takomto stave vidieť nemusel a hoci nevedel, ako vyzerá, vedel si to domyslieť. Sluhov pobavený výraz ho v tom len uisťoval a Danil nešťastne pozrel na podávaný pohár. Voda v ňom nebola.
„Čo to je?“ spýtal sa s nechuťou, nevediac si predstaviť, že by mal niečo do seba dostať, žalúdok mal ako na vode.
„Vypite to, pomôže Vám to,“ odvetil Nino sebaisto a postrčil mu pohár do ruky. Danil si ho s nevôľou priložil k perám a hneď vyprskol.
„Vypite to, pane,“ poradil mu sluha starostlivo. „Spravím Vám to dobre, uvidíte. Alebo chcete stráviť dnes celý deň v posteli?“
No to by ešte chýbalo, pomyslel si Danil. Aby sa jeho muž dozvedel, že je taká padavka a nevie piť? Odhodlane sa znova napil horkej bylinnej tekutiny a vypil ju až do dna. O pár minút na to sa vyvracal do prázdnej karafy od vína. No spravilo mu to naozaj dobre. Nino mu pripravil kúpeľ a keď z neho vyliezol, hlava ho viac nebolela, cítil sa trochu unavený, ale inak úplne v poriadku. Zaváhal nad tým, čo si má obliecť, no Nino mu už chystal obyčajné nohavice a bielu halenku len s nenápadnou zelenou výšivkou popri leme, akoby vedel, aký bude mať dnes program.
„Kde je Cirrus?“ spýtal sa ho Danil, keď sa obliekal, ignorujúc fakt, že jeho sluha pravdepodobne veľmi dobre odhaduje, kam sa chystá a niečo si z toho môže odvodzovať.
„Dole na zadnom nádvorí,“ odvetil mu chlapec a záhadne sa uškrnul. Danil sa preto zamračil, no zvedavosť mu nedala: „Čo tam robí?“
„Riešil tam niečo so svojimi vojakmi, ešte za úsvitu sa dvaja pobili a vyzerá to, že jeden je mŕtvy.“ Nino to povedal, akoby sa nič nedialo, no Danilovi neušiel jeho nenápadne pozorujúci pohľad, očakávajúci jeho reakciu. V tej si nedokázal zabrániť.
„Čože?“ vyhŕkol vyplašene. „Kto s kým sa pobil?“
„Ten červenovlasý vojak, možno ste si ho už všimli. S nejakým druhým.“
„A kto je mŕtvy?“ Danilovi preskočil hlas.
„Ten druhý. Nie ten červenovlasý,“ uškrnul sa Nino, akoby vedel, že to Danila poteší. Nepotešilo ho to, skôr zhrozilo, no aj tak si vydýchol.
„A vie sa, prečo sa pobili?“
„Nie,“ odpovedal Nino. „Asi nejaký osobný spor, alebo boli len obaja priveľmi opití. To sa stáva. Pán Cirrus to moc neriešil, ale dal toho červenovlasého zase dočasne zavrieť. Ten chlap má jediné šťastie, že sú s pánom Cirrusom priatelia.“
Ten chlap má toľko odvahy, že by svoju priateľovi bez výčitiek svedomia pretiahol muža. Danil v duchu vyslal poďakovanie Najsvätejším a hneď za tým neochotne aj Finovi. Podľa všetkého totiž zaňho vybavil to, čo si včera zaumienil urobiť sám. Zbavil sa svedka toho, čo sa nikto v záujme ich životov nemohol dozvedieť. Možno to bolo kruté, no život sám bol krutý. Ak chceli oni prežiť, ten muž, ktorý ich videl spolu odchádzať do tmy, nesmel dostať nikdy možnosť niekomu to povedať.
Keď vyšiel z hradu na zadné nádvorie, zistil, že slnko sa blíži k svojmu nebeskému vrcholu. Pošúchal si oči, ako ho jeho lúče v nich zapálili, zažmúril a pohľadom prešiel širokú plochu pod sebou. Tráva sa tiahla až k pásu ovocných stromov, za ktorými presvitali malé domy sluhov a za nimi spodné hradby. Pozrel sa doľava k stajni a na pery mu nechtiac vyskočil úsmev.
Bol tam Cirrus. Neďaleko drevenej stavby sa váľal po zemi. Zrejme nedobrovoľne, lebo na hrudi mu prednými tlapami stál jeho veľký pes a on sa so všetkou svojou silou pokúšal zhodiť ho zo seba. Danil sledoval, ako napäl telo, zaprel sa rukami Vlkovi do chlpatej hrude a s výkrikom sa mu ho skutočne podarilo odhodiť. Vlk sa celý roztatárený rozbrechal a znova po ňom skočil. Cirrus už bol na kolenách, no pes ho znova zhodil.
„Ty beštia!“ počul ho Danil vykríknuť a usmial sa ešte viac. Pán hradu sa váľal v tráve ako malý chlapec, divo sa bijúc s veľkým zvieraťom, na ktorého zvládnutie musel vynaložiť fakt veľa sily. Vlk ho nešetril, hoci naňho útočil len hrane, no v zápale naozaj so všetkou svojou vlčou silou. Bolo vtipné to pozorovať. Ešte dnes ráno tento mladý pán riešil závažný spor a teraz sa hral. Bolo to komické. A bolo to vzrušujúce. Danil sa pristihol pri tom, že zatajuje dych, prižmuruje oči a sleduje mužské telo, zmietajúce sa vo vypätí, krásne pružné a ohybné, v pohybe mu ukazujúce všetku svoju krásu. Dvaja sluhovia prešli okolo neho, no on si ich nevšimol. Pozreli sa po vyvádzajúcom mladom mužovi v tráve a zrejme naučení nielen na jeho rozkazy, ale aj na jeho výčiny, bez zastavenia ho obišli a zamierili nadol k hradbám. Cirrus im tiež nevenoval pozornosť, no Vlk dvihol od neho hlavu, nastražil uši a vtedy si všimol aj Danila. Ten stihol len vytreštiť oči, keď veľké zviera nechalo svojho protivníka na zemi a šialené radosťou, že vidí druhého, rozbehlo sa k nemu. Nestihol sa ani vyhnúť, skočilo po ňom, narazilo mu do hrude prednými labami tak silno, že to nemal šancu udržať a zložil sa rovno na zem. Ťažký pes sa mu víťazne postavil labami na hruď, oblizol mu krížom tvár a víťazne sa rozbrechal.
„Vlk!“ skríkol po ňom zozadu Cirrus a pískol. Pes a otočil a šťastne po ňom štekol.
„Zlez zo mňa!“ rozkázal mu Danil, ktorý sa pod jeho váhou nemohol ani pohnúť.
„Vlk!“ okríkol ho znova aj Cirrus, ktorý pribehol k nim. „Zlez z neho! Dole! No poďme!“
Pes konečne poslúchol, nechal Danila na pokoji, obtrel sa Cirrusovi o nohy a spokojne sa na nich oboch zadíval, veľké jantárové oči mu hrali rozdivočenou radosťou. Cirrus sa postavil nad Danila a rozosmiaty sa spýtal: „Ste v poriadku?“
„Hej,“ odvetil Danil, ktorý by sa najradšej zamračil a upravil sám seba do nejakej urodzenejšej pozície, no jeho vlastný pád mu prišiel tak smiešny, že sa nemohol prestať uškŕňať. Horko-ťažko sa nadvihol na lakte, no na postavenie to hneď nevidel, hlava sa mu po náraze na zem trošku točila. Cirrus si to všimol a ohľaduplne zakryl jeho indisponovanosť tým, že si prisadol k nemu. Pozrel sa naňho, prešiel pohľadom jeho tvár a podotkol:
„Ste akýsi bledý.“
Danil prevrátil oči a nekomentoval to, dúfajúc, že včerajšiu noc nebudú rozoberať, no Cirrus očividne túto tému považoval za zábavnú, a tak pokračoval:
„Trochu sme to asi včera prehnali s vínom, čo? Ospravedlňujem sa.“
„Nemáte sa za čo,“ zatváril sa Danil ľahostajne.
„Ja som Vám nalieval.“
„Mohol som Vás zastaviť, keby som nechcel.“
Pozreli sa po sebe a obaja si to okamžite pretlmočili ako priznanie, že chcel. Danil sa zahanbil a odvrátil od neho tvár. Zadíval sa krížom cez lúku k ovocnému sadu. Vlk si priľahol z druhého boku k Cirrusovi a ten ho rozpačito poškrabal medzi vystretými ušami.
„Vyspali ste sa vôbec?“ spýtal sa ho Danil trochu previnilo.
„Celkom dobre,“ usmial sa znova Cirrus. „Viete, mali ste pravdu, vojak skutočne nepotrebuje k spánku posteľ.“
A to bolo tiež priznanie? Znova sa po sebe pozreli a tentoraz sa ostali pozerať trochu dlhšie. Priznal sa mu práve k včerajšiemu klamstvu, k tomu, že nehnal koňa domov kvôli pohodliu? Ak áno, potom mu to vykĺzlo rovnako ako jemu neúmyselne, pretože Danil videl, že sa tiež zarazil, no smelší ako on, nezahanbil sa za to. To tu potom bol Danil asi jediný, kto sa hanbil za svoje pocity. Odvrátil znova v pomykove zrak. Cirrus bol v týchto veciach skúsenejší, to predsa vedel. A zrejme si sám sebou istejší, hlavne si asi vedel vysvetliť to, čo cíti. Čo cíti? Danil sa po očku naňho pozrel a zistil, že ho stále pozoruje. Dialo sa niečo?
Skrývajúc sa rýchlo za odstup, posadil sa a zadíval sa pred seba. No Cirrus mu bol stále príliš blízko na to, aby necítil jeho prítomnosť a keď už sa na ňu sústredil, tak aj jeho vôňu. Bol cítiť čerstvou trávou. Trochu koňmi. A sám sebou. Danil zaťal zuby a pokúšajúc sa ovládnuť búriace sa zmysly, vybavil si, o čom sa včera zhovárali a začal nanovo túto tému. Cirrus, či už chápal alebo nie, čo zahovára, pokojne s ním začal debatovať o politike, o ktorej sa dalo hovoriť donekonečna, hlavne im, ktorí sa narodili preto, aby bola ich životom.
Sedeli pri sebe nejaký čas, Danil sa na svoje vlastné prekvapenie uvoľnil a rozrozprával aj bez pomoci vína. Ich rozhovor sa stočil od vládnutia k územnej správe, na ktorú mal Cirrus svoje až ľakajúco expanzívne názory. No keď si všimol, že nimi Danila zarazil, zmenil zase tému a začal mu hovoriť o hospodárení s okolitými pozemkami, o správe hradu a jeho financiách a snáď aby zažehnal ten mrak na jeho tvári, prezradil mu, že ich peniaze sú uložené v truhlici v jeho izbe a ponúkol mu k nim prístup. To Danila celkom nadchlo, a keď skusmo navrhol, že by chcel čo to na ich hrade opraviť, Cirrus bez zaváhania súhlasil. Danilovi zasvietil na tvári trochu nebezpečný úsmev a veľmi rád Cirrusa ďalej počúval, keď sa ten rozrozprával zase len o politike a s ňou spojených bojoch. Počúval ho a v duchu si zakazoval myslieť na to, že presne pre túto po moci dychtivú stránku jeho osobnosti, ku ktorej bol vychovaný svojím rovnako dychtivým otcom, sa musel stať jeho manželom. Raz a navždy už musel prestať na to myslieť ako na niečo, čo by mohol nejako zmeniť. Nemohol. Stal sa súčasťou plánov na ovládnutie a bol teraz tým, kto musel smerovať k rovnakým cieľom. Toto územie bolo aj jeho. Mal by svoj stav prestať brať ako podrobenie a mal by ho začať chápať ako výzvu. Keď sa na to predsa pozrel z druhej strany, okrem svojej slobody, ktorú skutočne nikdy vlastne nemal vo svojom osude pána naplánovanú, nič nestratil. Len získal. Spolu s mierom pre svoj kraj, spolu s územím síce aj veci, ktoré nechcel, no... nechcel?
Nenápadne sa pozrel po svojom mužovi, sledujúc ho, ako jednou rukou pri rozprávaní gestikuluje. Jeho to bavilo. Celý tento boj bol jeho životom a on ním žil preto, lebo chcel, lebo to mal rád. Danil sa pousmial a prešiel pohľadom z neho k stajni. Mal by sa naučiť mať to rád aj on? A mal by sa naučiť mať rád... jeho?
Len čo si to pomyslel, zamračil sa. Nie preto, že by ho tá myšlienka zaskočila, ale preto, že jeho myšlienky, ktoré mu boli nové a možno by o nich aj rád uvažoval, niekto preťal. Dole pri stajni chodili vojaci hore dole, naoko si ich dvoch nevšímajúci. Teraz sa však medzi nimi zjavil vojak s plavými vlasmi. Mladší od nich oboch. Oblečený v plátennom ako sluha, lebo tu na hrade nebola pre nich pohotovosť a nemuseli nosiť kožené brnenie, pokiaľ vedeli, že sa nikam nechystajú. Ten vojak sa pozrel po nich a zastavil koňa, ktorého viedol za uzdu, presne v ich výhľade.
Čo to robí? Danil sa zachmúril ešte viac. Vojačik Erin si zastal niečo poniže nich a dal sa kefovať hnedého koníka rovno na pripekajúcom slnku. Načo ho vyviedol von zo stajne, keď ho len češe? Vnútri by na to mal predsa dosť priestoru a nepálilo by naňho slnko. Nebolo dnes síce silné a každú chvíľu sa skrývalo za mraky, no aj tak, toto Danilovi prišlo ako provokácia. Hlavne, keď Cirrus pri ňom pozvoľna prestal rozprávať a zahľadel sa rovnakým smerom ako on.
Danil sa pobúrene po ňom pozrel a znova k mladému vojakovi. Všimol si, že tí dvaja zachytili svoje pohľady a Erin sa nenápadne usmial. Krv v ňom okamžite skypela hnevom a tlak mu stúpol tak, že skoro vyskočil. Musel sa nadýchnuť, aby sa ovládol, no aj tak sa roztriasol. Parchant malý! Postaví sa rovno pred neho a bude sa uškŕňať na jeho manžela? Vysmieva sa mu od očí? Kde berie tú drzosť? A Cirrus... Skoro zúfalo sa pozrel na muža vedľa seba. Cirrus sa na svoje šťastie neusmieval, netváril sa nijako, ani len zaujate, no aj tak sa pozeral na to, ako jeho vojak nezmyselne rovno v jeho zornom poli čistí svojho koňa. Akoby chcel na seba upozorniť, pritiahnuť pozornosť, upovedomiť svojho veliteľa na to, že existuje, že ešte stále existuje, ten... ten... Danil ledva dýchal, aby nedýchal príliš nahlas, rukami zovieral trávu povedľa svojho tela a zrazu vedel, že ak toto je od Erina útok, je to útok proti nemu a on sa musí postaviť do obrany. Lenže obrana nikdy nebola jeho silná stránka a on preto ako jediný prijateľný zvážil protiútok. Nie, nezvážil ho. Lebo keby sa zamyslel a aspoň to predýchal, uvedomil by si, že mu to za to nestojí a že možno o nič nejde. Ale on sa nezamyslel. Zrazu sa narovnal, naklonil sa k Cirrusovi a mysliac svoj protiútok smrteľne vážne, rýchlo ho pobozkal na pery.
Rýchlo... Im dvom sa nedalo pobozkať rýchlo a letmo, zažili to predsa už ten prvýkrát na svojej svadbe. Ich pery k sebe príliš pasovali, príliš zapadali. Danilovi sa stihla na ne prilepiť vlhkosť Cirrusových úst, kým sa od neho zase odtiahol. Stihol aj začuť to, ako sa muž prekvapene po jeho nečakanom výpade nadýchol. Znova sa od neho odklonil a s vystretými ramenami sa pozrel pred seba. Musel sa presvedčiť, že to ten krpec videl. Videl. Nezastavil sa v kefovaní svojho koňa, no stále na nich hľadel a už sa neusmieval. Danil sa zhlboka nadýchol a potom sa mu dych zase zasekol.
Lebo Cirrus sa naklonil k nemu. Prisunul sa mu tesne po bok a kým sa Danil stihol spamätať, prichytil si dlaňou jemne jeho tvár a natočil ju k sebe.
„Myslíte, že toto mu stačilo, aby Vám uveril?“ zašepkal a jeho svetlé šedé oči, tak strašne blízko, hrali smiechom a ponárali sa do jeho pohľadu s neuveriteľnou, na miesto prikovávajúcou intenzitou. Danil sa pokúsil zatváriť pobúrene, pokúsil sa zatváriť aspoň, že nechápe, o čom hovorí, no nedokázal sa ani pohnúť. Fakt to nestačilo, aby ten malý pochopil, kto tu má na jeho veliteľa jediný nárok? Nebol dosť dôveryhodný? Potrebovalo to ešte... viac? A odkiaľ Cirrus sakra vedel, o čo mu šlo?
„Nie?“ šepol Danil, s perami neznesiteľne blízko jeho pier, nehybne mu hľadiac do očí, vzdávajúc každý pokus, že by to mohol ešte nejako uhrať. Spravil to, čo spravil. Pobozkal ho. Bez rozmyslu, akoby si myslel, že si to druhý muž nevšimne. Preskočilo mu? Cirrus predsa nebol slepý, hluchý, ani bez zmyslov. A veľmi dobre chápal, prečo to spravil.
„Nie,“ odvetil mu ticho, jeho príjemne zachrípnutý hlas položený trochu hlbšie než zvyčajne. „Toho chlapca neodradíte, keď mi dáte jeden letmý bozk.“
„Lebo od Vás dostáva iné?“ dostal zo seba Danil, nedokážuc sa však ani zamračiť, začínajúci sa chvieť tým viac, čím dlhšie si Cirrus držal jeho tvár, prstami sa mu zľahka dotýkal pokožky a priťahoval si ho nenápadne čoraz bližšie k ústam.
„Práve preto, lebo odo mňa nedostal nikdy žiadne,“ zašepkal. „Musíte mu ukázať, že ich ani nedostane...“
Danil sa pokúsil nadýchnuť, ale pľúca mal zrazu malé a každý jeho nádych znel príliš hlasno. Cirrusove prsty na jeho tvári sa chveli, no on sa triasol ešte viac, privrel oči a znova ich otvoril a vidiac tú prílišnú blízkosť, cítiac tú prílišnú príťažlivosť, tú vôňu, to teplo... Chcel mu to ukázať. Chcel tomu vojačkovi dokázať, kto tu má jediný právo na Cirrusove bozky. Musel si obrániť svoju pozíciu za každú cenu.
Privrel viečka. Pritisol k nemu ústa. Tým dokonalým spôsobom, ktorým ich hneď vnoril hlbšie medzi jeho mäkké pery. Cirrus ich nepatrne pootvoril a oni zapadli k sebe ešte viac. Danil dvihol ruku a roztrasene sa ho prichytil na ramene. Triasol sa aj on, nepatrne, no predsa. Jeho prsty si chvejúco sa našli cestu z jeho líca pomedzi uchytené vlny jeho vlasov a obaja sa k sebe tým dostali ešte bližšie. Len krátko, prikazoval si Danil horúčkovito. No dostatočne dlho na to, aby to bolo dôveryhodné. Dostatočne hlboko na to, aby to bolo... úžasné...
Ticho vyhŕkol, keď mu perami prekĺzol Cirrusov jazyk a nežným tlakom ho donútil pootvoriť ústa. Mierne sa od neho zaklonil, lebo pudovo chcel uniknúť, no Cirrus ho nasledoval, prichytil si ho vzadu na hlave, vošiel mu do úst a Danila poliala horúca páľava. Bolo to mäkké, roztrasené a každý jeden opatrne dychtivý pohyb Cirrusovho jazyka ho zasahoval bodavou bolesťou v celom tele, najviac tam dole. Znova vyhŕkol, keď sa od neho muž po pár momentoch odtiahol a nevdojak sa narovnal zo záklonu, akoby ho teraz on chcel nasledovať. No Cirrus už oddelil ich pery, už otvoril oči, pohliadol do jeho a pustil jeho hlavu.
„Toto stačilo?“ hlesol Danil, ani nevedel ako a načo a o čom to vlastne hovorí. Cirrus sa letmo pozrel dole k stajni a usmial sa.
„Toto asi hej,“ odvetil, jeho hlas položený ešte hlbšie ako predtým, znejúci ťažkým ovládaním čohosi, v čom sa topili jeho stemnené oči. Danila znova poliala horúčava a on sa rýchlo stiahol do strany. Pozrel sa na vojaka Erina, ktorý na ich už nehľadel a usilovne, možno až príliš zúrivo, drhol svojmu koňovi srsť. So všetkou námahou ovládajúc svoj dych sa otočil znova na Cirrusa. No bolo to naňho príliš. Ten muž naňho hľadel nepohnute, akoby ani žmurknúť nevedel. To bolo dobre alebo zle? Danil potriasol hlavou a vyhŕkol:
„Toto mi musíte... musíte... Na toto musíte zabudnúť.“
Zrazu cítil paniku, akú ešte nikdy. Bolo to oveľa horšie, ako keď ho v stajni objímal Fin. Bolo to katastrofálnejšie, neovládateľnejšie, bez možnosti uniknúť. Červenovlasý vojak sa ho dotýkal na nahom tele, no spôsobil mu tým len nepatrné chvenie. Danil to pokladal za dobré znamenie a utešoval samého seba, že to predsa len s ním a jeho pohľadom na mužov nebude také zlé. No toto bolo zlé. Cirrus ho len krátko pobozkal a s ním sa húpal celý svet. Lebo očividne nebol muž ako muž, nebol vojak ako vojak, bojovník ako bojovník, očividne nenosili pri sebe všetci rovnaké zbrane a ani ich nepoužívali rovnakým spôsobom.
„Tak ak si to želáte...“ počul odpovedať Cirrusa zarazene, no už sa naňho nemohol pozrieť. Vyštveral sa na nohy a pobral sa rýchlym krokom hore k hradu. Vedel, že ho môže prosiť, koľko chce, na toto, čo spravil, nezabudne. Vedel aj to, že jeho manžel je dostatočne múdry na to, aby si to správne vysvetlil a pochopil, že naňho žiarlil, chápal to predsa, už keď mu navrhol, že mu v jeho malom divadle pomôže. Len asi nepochopí, že Danil to spravil neúmyselne. Že to nebolo podmienené žiadnymi citmi, žiadnou potrebou dokazovať mu svoju náklonnosť, lebo k nemu žiadnu nechoval. Chcel len ukázať tomu druhému. Chcel si len obrániť svoju pozíciu, to, na čo mal nárok a na čo nemohol dostať nárok nikto iný, pretože tu nešlo o city, tu šlo o hrdosť a meno. Chcel...
Danil za sebou zatresol dvere svojej spálne tak, až sa otriasla veža a prudko sa o ne oprel. Nevedel, čo chcel. Ale chcel, aby sa to nikdy nestalo.
Ostal v izbe zavretý zvyšok dňa. V noci spal ako zabitý, lebo sa cítil ako zbitý. Ráno sa zobudil neskoro a až vtedy, keď mu niekto zaklopal na dvere. Strhol sa v posteli, posadil sa a uprel na dvere vyplašené oči.
„Vstúpte,“ povedal.
Dovnútra vošiel jeho sluha. Danil si vydýchol uľahčením, netušiac, koho čakal, veď on za ním nikdy takto ráno do izby neprišiel. Nino sa po ňom pozrel s ustaraným výrazom v tvári a on si všimol, že v rukách drží podnos a na ňom jedlo.
„Čo to je?“ spýtal sa nechápavo.
„Vaše raňajky,“ odvetil chlapec úslužne.
„Načo mi ich nosíš sem?“
„Myslel som, že nebudete jesť v jedálni, keď...“
„Keď?“ vyhŕkol Danil, vidiac, že mu Nino zase niečo tají. Jeho svetlé modré oči totiž svietili záujmom a svoje zarmútenie zjavne len použil ako vhodnú kulisu k danej situácii.
„Keď tu pán Cirrus nie je,“ vysvetlil a pobral sa k stolíku pri okne, kde tácku zložil.
„Kam zase šiel?“ vyhŕkol Danil zlostnejšie, než chcel, avšak už zachytávajúc zvuky, doliehajúce k nemu cez otvorené okno. Vonku bolo tichšie než posledné dni, nebolo počuť pokrikovanie vojakov, len vzdialené šumenie lúk a lesov.
„Späť do boja, na južné hranice,“ odpovedal Nino jednoducho. „Povedal iba, že vojna nepočká a aj tak bol doma pridlho.“
Danil neveriaco hľadel na svojho sluhu a nevedomky silno zvieral v ruke ovčiu huňu. Bol doma pridlho a asi až moc dlho, pretože sa stihli stať veci, ktoré by inak oni dvaja nestihli. To, že by ich mali aj doriešiť, mohlo počkať, mocenské záujmy mali prednosť. Mladý pán Zeleného hradu sa zvalil späť do svojej postele a nečujne vydýchol. Vďaka Najsvätejším. Dal mu čas. Podstatné veci dostali prednosť a ich malý nepodstatný problém mohol počkať...
pokračovanie...