Manzelska povinnost - 6. kapitola
Patrilo k v povinnostiam osobných sluhov vedieť o svojich pánoch vždy všetko a Nino si túto plnil na stopäťdesiat percent. Nasadzoval do svojho povolania všetko, nie preto, že by musel, ale preto, že ho to odmala neuveriteľne bavilo. Jeho nos musel byť vo všetkom, no zároveň bol vždy natoľko diskrétny, že nikde podrobnosti z intímneho života svojich panských hviezd nerozširoval. Občas sa vypytoval, keď si nemohol informácie získať sám. A občas aj dedukoval, pretože skutočne pri všetkom byť nemohol.
Jeho páni sa podľa všetkého museli počas tej naháňačky za splašeným koňom poriadne povadiť, pretože Danil prišiel ofúknutý, no namiesto toho, aby sa zavrel do svojej izby, čím by dal najavo, že trucuje, pustil sa do organizovania upratovania a opravovania stajne, ktorá po Princovom výčine bola mierne v troskách. Cirrus sa zdal byť nad vecou, lenže to on sa tak tváril vždy a ani Nino nedokázal rozlišovať jemné odtienky v jeho ľahostajnosti a povznesenom nahliadaní na svet. Jeho druhý pán sa k upratovaniu nepridal, zato sa rozhodol sfúknuť všetkých svojich vojakov za to, že nijako paholkom nepomohli v krotení koní a nechali ho urobiť všetku špinavú prácu za nich. Po jeho zásahu nastalo na hrade zamračené ticho, Cirrus si osedlal svojho spupného tátoša a vyrazil sám mimo pevnosť, zrejme mu dať trochu do tela za ten výčin. Do večera sa Danil totálne uťahal riadením v stajni, odfúkol sa a spýtal sa Nina, či nevie, kedy sa jeho druhý pán vráti. Nino nevedel. Danil sa teda vykúpal, odišiel do svojej komnaty a tam chodil hore-dolu až do zotmenia. Potom už za jeho dverami nebolo počuť nič, takže sa zrejme uložil spať. Cirrus sa vrátil niekedy okolo polnoci a spýtal sa Nina, či už pán Danil spí. Keď mu sluha odvetil, že zrejme áno, nezatváril sa nijako, z čoho Nino dedukoval, že ľahostajnosťou zakryl nejaký iný svoj pocit a nechal si doniesť do svojej skromnej spálne plnú karafu vína. Nino potom dlho nemohol zaspať, lebo mu hlavou šli všetky možné odhady situácie. No nebol z toho príliš múdry. A ráno už vôbec nie.
Danil s nádejou vzhliadol od svojho taniera s naloženými raňajkami, ktorého sa doteraz nedotkol. No bol to zase len jeho sluha, ktorý vošiel do úzkej jedálne a položil na stôl ďalšiu nádobu s vodou, akoby jedna nestačila. Pohliadli na seba a Nino sa trochu ospravedlňujúco usmial. Danil sa zamračil, lebo nechápal, čo sa chlapec tak tvári, akoby mal niečo zlé na svedomí, no práve teraz to riešiť nechcel. Práve teraz mal čo riešiť sám so sebou. Sedel za stolom a nejedol, lebo čakal. Bol pekne a čisto upravený a vlasy mal tak dôkladne sčesané, že sa zdalo, akoby sa s tým hral hodinu, čo nebolo ďaleko pravde.
Pozrel sa znova k dverám a späť k Ninovi, ktorý niečo kontroloval na obruse. Sedel tu už dosť dlho a čakal s raňajkami na svojho muža. Jeho nervozita narastala a on mal čo robiť, aby ju ešte vôbec dokázal skryť. Nevedel, ako sa zachová, keď príde a bude mu musieť pozrieť do očí, no už presvedčil sám seba, že to dokáže. Niečo v ňom sa toho momentu bálo a niečo sa naň až príliš tešilo. Danil sa pokúšal neanalyzovať svoje protichodné pocity a už vôbec nie spomínať na to, čo sa medzi ním a Cirrusom včera na lúke stalo, no tie dojmy pretrvávali.
Pokúsil sa ho pohladiť. Ak nie pohladiť, potom aspoň dotknúť a on sa zachvel zakaždým, keď si spomenul na ten horúci pocit, ktorý pritom mal. Prečo to urobil? Čo tým sledoval? Nikdy z neho nemal dovtedy dojem, že sa ho chce chytať, že sa mu vôbec chce priblížiť a zrazu to spravil. Možno sám nevedel prečo, no to Danil nemohol vedieť a neodvažoval sa hádať a vôbec to s ním ešte riešiť. Nechcel ho včera už ani vidieť, lebo by sa pred ním zase roztriasol, no už sa na to vyspal a pripravil sa čeliť mu. Vzdorovať? To záviselo len na Cirrusovi a na tom, či sa to pokúsi zopakovať. Danil nechcel, aby sa pokúsil. Nie práve on. Hoci prečo nie práve on? Nechuť a nevôľa v ňom zápasili ako o život s šialeným pocitom, ktorý mu neodbytne stále a stále pripomínal, ako Cirrus vonia a ako sa usmieva a ako... naňho hľadí... a niečo chápe...
„Pane?“ prerušil zrazu Nino jeho myšlienky a on sa strhol.
„Áno?“
„Môžete jesť, nemusíte ho čakať.“
Danil udivene po sluhovi pozrel, prehliadol si pozornejšie jeho ospravedlňujúci výraz a jeho pozornosť sa skoncentrovala.
„Prečo?“ spýtal sa podozrievavo.
„No on...“ chlapec sa zatváril ako kôpka nešťastia a sklesnuto vysvetlil: „On nepríde.“
Danil sa ostal naňho pozerať, akoby neveril tomu, čo práve počul a vyhŕkol: „Už jedol?“
Bez neho? Pobúrenie v ňom okamžite prevalcovalo všetky doterajšie pocity. Tak on tu naňho čaká a Cirrus... on naňho nie?
„Nejedol, ale odišiel skoro ráno, ešte ani slnko nevyšlo,“ vysvetľoval Nino a po očku pozoroval jeho reakciu. Danil naraz prudko vstal od stola.
„Kam odišiel?“ vyrazil zo seba a pekné črty sa mu stiahli rozčúlením.
„K západným susedom,“ špitol Nino, akoby sa ospravedlňoval aj za svojho druhého pána. „Otec ho zavolal, niečo tam musia vyjednať, neodišiel nadlho, ani si nevzal svojich vojakov, len jedného a...“
„Koho?“ prerušil ho Danil rýchlo a Nino videl, ako zaťal jednu päsť.
„Erina.“
„To je kto?“
„No ten z jeho oddielu... Mladý. Blonďavý.“
Ten mladý blonďavý, s ktorým stál pri stajni v ten večer, keď sa vrátil z južných hraníc a príliš blízko sa k nemu nakláňal. V Danilovi by sa zrazu krvi nedorezal.
„Len oni dvaja?“ spýtal sa, akoby tomu neveril.
Nino prikývol. Jeho pán si rovnako prudko, ako sa postavil, sadol zase na stoličku a vzal do ruky jedálenský nôž. Pevne ho zovrel a zaťal zuby, aby nedal pred sluhom najavo, čo si myslí. Tak toto mu nedaruje. Toto nie. Čo to urobil? Ťahal sa s ním jeden deň cez lesy, tváriac sa, že mu ide o zblíženie. Pokúsil sa o to zblíženie veľmi sprostým spôsobom tam v tráve a Danil nenávidel sám seba za to, ako to naňho zapôsobilo. Pokúsil sa ho... hej, pokúsil sa ho dostať a potom sa jednoducho vzal, ani sa neospravedlnil a odišiel... s iným!
„Pane...“ vravel Nino ustarane. „Ale on za to nemôže, dostal tú správu a musel okamžite ísť, nestihol Vám to povedať sám.“
No Danil ho už nepočúval. Jeho drahý manžel si azda myslel, že môže mať jeho a zároveň s ním desať iných milencov a brať si ich rovnako na výlety do okolia. Tak keď to mohol, potom mohol aj on. To veru mohol!
Dal mu šancu vrátiť sa vo všetkej počestnosti do zotmenia, hoci ak skutočne šiel za svojím otcom až za západné hranice, bolo veľmi nepravdepodobné, že by to stihol. Počkal teda ešte trochu dlhšie, no ak by sa Cirrus vôbec mal ešte tej noci vrátiť, musel by hnať koňa celou cestou, nezdržať sa u susedov dlhšie ako pár hodín a štvať koňa zase späť. Danil to moc dobre vedel, no nezmenšilo to jeho narastajúcu zlosť, keď odbilo dvanásť a on stále až príliš čulý stál v tieni pod dverami vedúcimi na temné predné nádvorie a hľadel striedavo na opevnenú vstupnú bránu a na stúpajúci mesiac. Nezmenšilo to jeho odhodlanie, keď sa odlepil od slnkom ešte stále prehriatej kamennej steny a vydal sa popri ľavom boku hradu na zadné nádvorie. Neďaleko hradieb si tam Cirrusovi vojaci zvykli zapaľovať oheň, piť pri ňom a vyspevovať a robiť to, čo tak obvykle unudení chlapi, ktorých veliteľ práve nebol na dohľad, robili.
Sedeli okolo vatry dnes asi desiati. Danil sa potichu, nespozorovaný k nim priblížil a ostal stáť, z tieňa si ich prezerajúci. Vedel, že bude medzi nimi ten červenovlasý. Hoci sa od ich príchodu s ním ani raz priamo nestretol a vojak sa mu z pochopiteľných dôvodov vyhýbal, lebo Cirrus bol stále nablízku, zahliadli sa pár razy, pozreli sa na seba a v tichom pochopení sa odvracali. Len preto, lebo on bol vždy tam. Teraz však nie. Danil vyhľadal medzi popíjajúcimi a pospevujúcimi mužmi postavu, ktorá mu bola známa. Muž s vlasmi farbou sa veľmi približujúcou plápolajúcemu ohňu, sedel tvárou k nemu, no kým o sebe nedal vedieť, nemohol si ho v tieni všimnúť. Danil ho chvíľu sledoval a zvažoval, čo vlastne chce urobiť. Vojak bol silný a pekný. Krásou v jeho prípade ale nebola pekná tvár, skôr sila a hrdosť, sebaistota, odvaha, badateľné v každom jeho geste. Zdal sa byť pripitý, keď sa sem-tam pridával k spevu kamarátov, no drevený pohár, postavený vedľa seba na zemi v tráve, viac už nedvíhal k ústam.
Danil si ho prehliadal a uisťoval sa vo svojom to ráno sa zrodenom odhodlaní. Ak smel mať Cirrus iných, potom smel aj on a všetka česť mohla ísť stranou. Tento pred ním rozhodne bol muž, s ktorým by šiel. Čím dlhšie ho pozoroval, tým viac si bol istý aj tým, že by to mohol byť muž, ktorému by prvému dal. Dovolil mu objať ho, pritisnúť k sebe, možno položiť si ho pod seba... Trochu sa rozochvel tou predstavou a zaťal zuby, zakazujúc si na to myslieť. Ľakalo ho, čo chcel urobiť. Nie preto, že by mal dojem, že to nechce, nezvládne, alebo že by to mohlo byť nepríjemné. Ešte raz sa na muža z prítmia zahľadel, zhodnotil pevnú stavbu tela a potvrdil si, že by to práve s ním príjemné byť mohlo a že by si to s ním mohol užiť spôsobom, ktorým vedel, že si muži spolu užívajú. Trochu ho len zrazu miatol dôvod, prečo to chce. Nebolo azda správne oplácať Cirrusovi tou istou mincou? Potriasol hlavou a rýchlo tú pochybnosť zahnal. Pohol sa trochu viac k ohňu a červenovlasý vojak ho zaregistroval.
Prestal pohmkávať do spevu a prekvapene k nemu vzhliadol. Jeho svetlé oči sa rozšírili a potom sa usmiali. Pochopením? Danil to príliš neanalyzoval, rýchlo sa stiahol zase do tieňa, aby ho ostatní nezazreli, hoci ten najbližšie pri jeho vojakovi sa tiež pozeral jeho smerom. Červenovlasý muž sa pomaly postavil, chvíľu ešte váhal, no jeho oči boli fixované Danilovým smerom, a keď sa ten v tme trochu pousmial, dúfajúc, že to vyznieva vábivo, nevediac, že až príliš, nedalo sa mu viac čakať. Vykročil k nemu.
„Hej, Fin!“ zavolal za ním jeho priateľ, ten, ktorý mladého pána tiež zahliadol. „Život sa ti zunoval?“
Menovaný Fin sa ticho zasmial a odvetil ponad plece: „Len ten medzi vami.“
Danil sa znova nebadane uškrnul a otočil sa skôr, než muž podišiel k nemu. Vykročil preč, rýchlo sa vzďaľujúc viac do tmy. Dúfal, že jeho zakázaná známosť bude mať dosť dôvtipu a požiada toho druhého vojaka o diskrétne mlčanie. To by mu ešte chýbalo, aby sa o tomto stretnutí rozniesli klebety a doniesli sa aj k Cirrusovi. Hoci... Nešlo mu práve o to?
„Čo Vás za mnou privádza?“ spýtal sa vojak, ktorý ho medzitým dohnal a kráčal po jeho boku. Danil šiel len tak rovno za nosom, nevediac, kam by vlastne mal ísť a či by mal mať nejaký cieľ. Dvihol hlavu a pokúsil sa o príťažlivý úsmev, dúfajúc, že to ako odpoveď na jeho otázku stačí.
„Viete, že toto ma môže stáť život,“ zareagoval na to Fin, veľmi dobre výzvu mladého pána pochopiac. Prehliadol si ho, kráčajúceho vystreto vedľa seba, oblečeného veľmi naľahko len v tenkej nezastrčenej halenke a voľných nohaviciach, na ktorých „zabudol“ pritiahnuť v páse šnúrky a na tvári sa mu zjavil vnútorný rozpor, akoby zvažoval, či mu to predsa len za ten život nestojí. Asi stálo, pretože nezastal a akoby si všimol aj to, že Danil nevie, kam ide, zrazu ho odvážne chytil za ruku, zmenil smer a vykročil s ním rovno k stajni.
Danilom trhlo, keď mu muž zovrel prsty, silno a dôrazne, nie preto, aby mu dokázal svoju silu, ale preto, že si ju zjavne neuvedomoval. No nechal sa ním ťahať, pridávajúc do kroku, aby mu stačil a istota v tom, čo chce urobiť, sa v ňom začala desivo rozplývať. Čo chce vlastne spraviť? Veď ten muž je dvakrát silnejší od neho. Stokrát skúsenejší. A záleží mu na ňom asi tak ako hladnému na dobrom jedle, nebude mať s ním zľutovanie, nebude brať ohľad a ak mu povie, že to ešte nikdy neskúšal, možno to na jeho túžbe po nasýtení nič nezmení...
Keď vošli do stajne, Danil začal mierne panikáriť. Podarilo sa mu vytiahnuť si ruku z mužovho zovretia, no zmätený ho aj tak nasledoval pomedzi ohrady koní, dozadu do tmavého kúta, kde sa vŕšila čerstvá kopa sena. Pri nej Fin zastal a obzrel sa na mladého pána, ktorý pre istotu zastal niekoľko metrov od neho a v tme naňho upieral trochu vyplašené modré oči.
„Pán Cirrus sa dnes už nevráti,“ vyložil si vojak jeho zjavný zmätok po svojom a hneď prešiel do dôverného tykania. „Teda ak si to správne vysvetľujem, práve preto si tu.“
Danil neprikývol, ani to nepoprel, pozrel sa kamsi medzi kone a zhrýzol si peru. Panika ho neopúšťala, nevedel, čo teraz. Teda, vedel, čo by asi mal spraviť, keď chce uskutočniť svoj zámer. Svoju pomstu. Zhlboka sa nadýchol a pozrel sa znova na Fina. V stajni bolo teplo a vôňa koní a sena znela pocitom bezpečia. Bol tu doma. Bol tu pánom. Nemal by sa tak báť toho, k čomu sa sám rozhodol.
„Nevráti,“ prikývol a pokúsil sa o sebavedomý úsmev. „Predpokladám, že má túto noc iné zábavky.“
S tým krpcom, ktorý mu nedorastá ani po ramená, pokračoval prudko v myšlienkach. A veď načo by mu aj dorastal, ak si ho dá kľaknúť mu medzi nohy, nebude treba, aby mali zhodnú výšku, dokonca aj položený pod ním mu bude viac vyhovovať, keď bude slabší.
„Neviem, aké zábavky má Cirrus na pláne,“ odpovedal mu Fin, nevediac, na čo naráža. „Do jeho zábaviek sa totiž neradno miešať...“ A jeho pohľad jasne narážal naňho. Danil si skoro pobúrene odfrkol, keď pochopil, ako ho práve degradoval.
„Ja nie som Cirrusova zábavka,“ odsekol sprudka.
„To nie,“ uškrnul sa pobavene muž a spravil krok bližšie k nemu. „Ty sa chceš zabávať po svojom, však?“
Danilova zlosť zmiatla jeho neistotu a strach a on sa uškrnul tak jednoznačne, že Finove ďalšie kroky ho sebavedomo a bez prekážok doviedli k núkanému cieľu. Zastal pred ním a bez rozpakov ho chytil okolo pásu. Danil k nemu dvihol hlavu a cítiac mužovu silnú ruku na svojom drieku, rozochvel sa. Ešte ho nikdy nikto ako on takto nedržal. Vojak mu prstami prešiel okrajom tváre a nadvihol mu viac bradu. Sklonil sa k nemu. Danil v panike uhol hlavou a odvrátil ju nabok. Ešte ho nikdy nikto ako on nepobozkal. Vlastne vôbec nikto. A on náhle nechcel, aby to bol práve tento muž. Cítil jeho dych na svojom spánku, páchol po pive. Fin sa ticho zasmial, nechápuc jeho vytáčky ako pokus o únik, skôr ako dráždivú hru. Pritlačil mu drsné pery k spánku, vnoril sa mu nosom do hustých zviazaných vlasov a ticho vzdychol blahom z ich čistej vône. Danil sa preľaknuto mykol v pokuse odtrhnúť sa od neho, no bola to len automatická reakcia jeho tela, vedomie ho držalo stále v mužovom náručí. Spraví to, prikazoval si. Chce to. Veď len zavrie oči a nebude si všímať, že sa trasie na celom tele panikou ako osika, nebude si všímať pevné ruky, držiace ho už za oba boky, prsty, dostávajúce sa mu pod voľnú halenku na kožu, na chrbát, na brucho...
Danil ticho zaúpel zmesou vzrušenia, strachu a úzkosti, keď mu muž skĺzol perami na hrdlo a jemne tam zahryzol. Telo sa mu napälo a vzoprelo, no stále sa dostatočne ovládal na to, aby ho neposlúchol a neodhodil vojaka od seba preč. Namiesto toho zavzdychol ešte hlbšie, prikázal si neotvoriť oči, prikázal si sústrediť sa jedine na rozkoš, ktorá predsa už musela prísť, a zabudnúť na dôvod, prečo to robí, hoci na to prestať myslieť nedokázal. A myslel na to aj vtedy, keď Fin vzrušene zastonal, pevne mu zovrel zadok a pritisol si ho bokmi k svojim. Pomstí sa mu. Spraví mu to natruc. Pretože ak je Cirrus natoľko nečestný, aby ho napriek ich zväzku podvádzal s vojakmi, prečo by sa mal on celý svoj život krotiť, podriaďovať sa akýmsi manželským pravidlám a nedovoliť si užiť si to tiež?
Danil si to však napriek svojmu odhodlaniu neužíval. Nerobil nič, len meravo stál a nechal muža, aby ho objímal a mačkal nejakú chvíľu, v ktorej v tichu stajne zneli okrem podupkávania koní aj ich hlboké výdychy. Potom sa ozvalo niečo iné, vonku vykríkli stráže a pred dverami stajne sa ozval hlasný klapot kopýt na dlažbe. Fin Danila prudko pustil a pozrel sa k východu.
Spamätal sa oveľa rýchlejšie ako jeho mladý pán, majúc v týchto situáciách očividne oveľa väčšiu prax. Nechal ho stáť tak ako bol, ani sa naňho neobzrel a spravil to, čo by urobil každý vojak v takomto stave ohrozenia, keď vzdorovať a hájiť svoju či partnerovu česť by bolo úplným nezmyslom a vopred prehraným bojom o život. Zmizol. Práve včas, keď sa otvorili dvere stajne a dnu vrazil veľký čierny kôň so svojím jazdcom, za ním ďalší, menší a za nimi paholci s lampášmi, ktoré osvetlili vnútro drevenej stavby.
Jediné, čo stihol spraviť Danil, bolo prihladiť si vlasy a postaviť sa k ohrade, ktorá zhodou okolností bola Princeznina. Jeho kobylka naňho unavene pozrela cez svoj zadok a znova sa otočila.
Vrátil sa, preletelo mu hlavou v strnulom ohromení. Čierny Princ mal penu pri ústach a boky sa mu prudko dvíhali šialenou námahou. Štval koňa tam a späť. Stihol to. Vrátil sa.
Danil, stojaci pri ohrade, bol v osvetlenej stajni neprehliadnuteľný. Cirrus si ho všimol hneď. Pozreli sa na seba, obaja v nepochopení, jeden hore, druhý nadol a vymenili si vzájomný údiv, istú dávku zachmúrenia ale aj prekvapenia, ktoré nebolo tak celkom nepríjemné. Paholci zatvárali dvere na stajni a druhý jazdec, mladý svetlovlasý vojak Erin, zoskočil z koňa, pozerajúc po svojom pánovi, ktorý stále sedel v sedle. Danil prešiel zrakom z Cirrusa na Erina a zamračil sa, no nestihol prejaviť dostatočné pobúrenie, keď Cirrus zoskočil z koňa tiež a podišiel rovno k nemu.
„Čo tu robíte?“ spýtal sa podozrievavo, pretože to bolo naozaj divné, čo takto neskoro v noci robil mladý pán hradu v stajni. Danil sa v zmätku zasekol, nevediac, čo mu narýchlo odpovedať. Čo tu tak mohol robiť? Že sa staral o koňa potme by mu ani náhodou neuveril. Že tu bol s iným mužom, musel poprieť, ako najlepšie vedel.
„Čakal som tu na Vás,“ hlesol, neveriac tomu, čo sám hovorí, no jeho logika to prehlásila za najviac uveriteľnú výhovorku.
Cirrus napriek tomu naňho neveriaco pozrel, lebo jeho logika asi vravela dačo iné. „Ako ste vedeli, že sa vrátim?“
Danil si spomenul na to, aké nepravdepodobné jemu samému a dokonca aj skúsenému Finovi prišlo, že by sa jeho muž skutočne ešte tú noc stihol vrátiť a v duchu zaúpel. No jeho inteligencia pracovala nezávisle a pod stresom možno ešte výkonnejšie. Dôrazne sa pozrel dozadu na blonďavého chlapca, ktorý stál pri svojom koňovi a zrejme čakal na rozkaz svojho pána a potom sa pozrel Cirrusovi do nedôverčivých šedých očí.
„Dúfal som, že sa vrátite,“ šepol tónom, po ktorom sa jeho hrdosť napla k zvracaniu, no už s tým nemohla nič spraviť. Rýchlo sklopil oči, čím dal dôraz na svoje zahanbenie a zakiaľ čo jeho pýcha ronila ťažké slzy pokorenia, jeho rozum jasal víťazstvom. Lebo svojho protivníka naozaj zmiatol. Cirrus prestúpil na mieste. Obzrel sa po mladom vojakovi, akoby si chcel potvrdiť, že jeho muž toho chlapca zase raz zatiahol do nejakých svojich bláznivých domnienok a otočil sa späť k nemu. Chvíľu akoby nevedel, čo robiť. No keď naňho Danil skusmo vzhliadol, všimol si, že mu myká kútikom úst k úsmevu.
„Ponáhľal som sa,“ povedal Cirrus trochu neochotne, no predsa len tým priznaním vyvažujúc Danilove priznanie. A či už boli obe nepravdivé alebo aspoň jedno hej, zrazu ich oboch postavili do ekvivalente trápnej pozície. Neriešiteľnej. Alebo iba jedným spôsobom.
„Keď už ste teda na mňa čakali,“ prehovoril Cirrus zdráhavo, „nedáte si so mnou ešte pohár vína?“
Danil, zmeravený na mieste a zahnaný do kúta sebou samým, nemohol urobiť nič iné, len prikývnuť: „Keď už ste sa teda tak ponáhľali...“
Skôr, ako vošiel za ním do miestnosti na prízemí hradu, v ktorej bol v noci udržiavaný oheň, pričuchol si Danil k oblečeniu, aby sa uistil, či z neho nejakým spôsobom nemôže byť cítiť to, čo tesne pred Cirrusovým príchodom robil. Teda hlavne, či z neho nemôže byť cítiť druhý muž. No hoci voňal len čistým oblečením a pod ním nenápadnou vôňou vlastného tela, príliš ho to neupokojilo. Nezistí to? Nebude to na ňom vidieť? Lebo keď áno, potom si ani nechcel predstaviť, čo ho čaká, podviesť Cirrusa... podviesť Cirrusa sa asi dalo len raz. To, ako rýchlo od neho Fin ušiel a vôbec sa naňho neobzrel, hovorilo v tomto smere samo za seba.
Do sály sa došmatlal rozospatý Nino, ktorého poslal ktorýsi zo služobníkov v stajni. Doniesol sklenenú nádobu s bielym iskrivým vínom a postavil ju na stolík vedľa jedného k kresiel, pokrytých kožušinou. Pozrel sa po svojich pánoch, ktorí sa ale obaja žiaľ pozerali rovno naňho, akoby bol tou najdôležitejšou osobou z nich troch, takže si nemohol dovoliť bližšie obhliadnutie. I tak mu ale z ich pohľadov došlo, že chcú, aby čo najskôr vypadol, lebo chcú byť sami.
Danil by bol najradšej len sám so sebou a doprial si čas, aby si uvedomil, čo to vlastne spravil, čo sa chystal s červenovlasým vojakom spáchať a k čomu by s veľkou pravdepodobnosťou došlo, keby sa jeho manžel tak nečakane nevrátil domov. Akoby to vedel. Ale to bola hlúposť, nemal by to ani predpokladať, veď ho v tomto smere už viac-menej poznal, na jeho počestnosť sa mohol spoľahnúť. Danil v duchu zastonal, vediac teraz, ako málo sa na svoju česť môže spoľahnúť on sám. Chcel ho podviesť, len preto, lebo myslel, že podvádza on jeho, lenže až teraz mu dochádzalo, ako by tým podviedol len samého seba. Zmätene podišiel k ohňu a zadíval sa do jeho vysokých poskakujúcich plameňov, pokúšajúc sa aspoň o zdanie pokoja, aspoň na túto chvíľu, kedy musí ešte Cirrusovi robiť spoločnosť.
Mladý panovník za jeho chrbtom nalial vína do dvoch obyčajných cínových pohárov a jeden mu priniesol. Danil si ho od neho vzal a pozrel na stojatú lesklú hladinu ako na svoju spásu. Priložil si pohár k perám a hlbokým dúškom sa napil. Víno, studené a predsa hrejúce, mu upokojujúco skĺzlo nadol hrdlom.
„Takže...“ ozval sa Cirrus po tom, čo si tiež odpil a oprel sa o mramorový okraj kozubu. „Poviete mi skutočný dôvod, čo ste v tej stajni robili?“
Danil dvihol obočie a zahral nechápavosť. „Vy my neveríte, že som tam na Vás čakal?“
„No tak, Danil. Nemáte po nociach čo iné na práci, len vyzerať niekoho, o kom Vám určite povedali, že sa tak skoro nevráti?“ A navyše mňa, znelo za tými slovami, v pochybovačnom tóne jeho zachrípnutého hlasu. Neuveriteľné, však? Danil rýchlo sklopil oči do pohára a znova si z neho zhlboka odpil. Teraz skutočne nevedel, čo odpovedať a tak skúsil:
„A keď je to moja vec a ja Vám to nepoviem?“
„Potom bude nasledovať otázka: prečo?“
Prehltol a hodil pohľadom do plameňov. Žiadna záchrana v nich nebola. Stál pri druhom okraji kozubu a cítil, že naňho Cirrus skúmavo hľadí. Vynakladajúc všetku námahu, aby na ňom nepoznal rozrušenie, no majúc malú nádej, že to už na ňom aj tak nepostrehol, nadýchol sa a odvetil:
„Nemohol som spať a bál som sa... bál som sa o Vás.“
Znelo to tak umelo, pateticky a tak zle to zahral, že Cirrus vyprskol do úprimného zasmiatia. „Teraz klamete.“
„Klamal som Vám niekedy?“ rozčúlil sa Danil, zabúdajúc na to, že to skutočne práve robí.
„Dúfam, že okrem tohto razu nikdy,“ odpovedal Cirrus, no jeho úsmev nehasol. Namiesto toho, aby to Danila utešilo, ešte viac ho to pobúrilo.
„A prečo ste sa teda Vy tak ponáhľali domov? Mohli ste ostať spať tam a nie sa hnať nocou!“ prešiel do protiútoku. Cirrus na moment zaváhal, no potom šikovne odpovedal:
„Chcel som spať vo vlastnej posteli.“
„To som nevedel, že vojakom záleží na niečom takom ako pohodlie postele,“ nedal sa Danil.
„Tak už viete.“
Zamračene si ho prehliadol, Cirrus jeho pobavene. Obaja sa napili zo svojich pohárov a zistili, že dopili. Rozpačito po sebe pozreli, každý zrejme uvažujúc nad tým, či bude vhodné naliať si ešte raz, a keďže bol Cirrus z nich dvoch v lepšej nálade, pokrčil ramenami a pristúpil k stolíku. Danil po chvíľke váhania podišiel k nemu a podal mu svoj pohár. Nalial mu až po okraj a ostali stáť pri sebe.
„Nesadneme si?“ ponúkol mu Cirrus väčšie kreslo.
„Nie ste unavený po tak dlhej ceste?“ prekvapil sa Danil, čudujúc sa, že s ním chce ešte pobudnúť dlhšie. Bolo na ňom totiž vidno, že unavený je. Vstával predsa ešte pred úsvitom a hnal koňa krajinou celý deň a polku noci, bolo úplne prirodzené, že bol ustatý. Zaprášený z cesty, s vlasmi síce zviazanými do chvosta, no úplne zachumlanými, s čižmami od blata a s trochu bledšou tvárou, než mával zvyčajne.
„Nie,“ odvetil napriek tomu.
„Teraz klamete Vy,“ podotkol Danil.
„Klamal som Vám niekedy?“ zopakoval Cirrus jeho výrok a uškrnul sa.
Klamali si obaja, to bolo jasné. Danil by bol veľmi rád vedel, v čom všetkom a do akej miery. Lenže v niečom bola aj pravda a to v tom, že ak Cirrus stihol prísť domov takto skoro, určite sa nikde nezastavil na odpočinok a nestihol riešiť žiadne záležitosti s vojakom Erinom. Bolo veľmi nepravdepodobné, že by si v zhone a strese našiel desať minút na to, aby ho niekde oprel o strom. Načo by to robil, keď zo všetkého vyplývalo, že chcel byť skutočne čo najskôr doma. Ponáhľal sa za ním? Lebo mu neveril, lebo vedel, koho tu s ním nechal, alebo na to ani nepomyslel a proste len... mohol by proste len chcieť byť na raňajky už doma a vynahradiť mu tie prepásnuté dnešné? Danil tomu sám neveril, no aj tak na svojho muža skúmavo upieral oči, zakiaľ čo mu ten dodatočne vysvetľoval, prečo musel odísť a čo v susednej krajine vybavoval.
Ich rozhovor sa pretiahol, pretože Danilovi sa vínom rozviazal jazyk a on sa celkom rád rozpamätal na mocenské ťahanice, ktoré mal doma na dennom poriadku a ku všetkému, čo Cirrus spomínal, mal čo povedať a on popravde rád vyjadroval svoj názor. Predpokladal, že keby mu víno nepomáhalo, veľa vecí z toho, čo povedal, svojmu mužovi nepovie, no aj keď hovoril niečo, čo protirečilo Cirrusovmu postoju, toho to len pobádalo k otvorenejšiemu a rozohnenejšiemu presadzovaniu svojho, takže sa chvíľu preli pre politické rozdiely, chvíľu prezentovali, ako by to urobili oni v tej a onej situácii čo najlepšie a keď im došlo víno, šiel Cirrus sám pre ďalšiu karafu, ktorú stiahli tiež do dna.
V tom čase, veľmi neskoro v noci, sa už Danil opieral v kresle, oči sa mu zatvárali a on ledva počúval, čo mu jeho muž hovorí. Myšlienky mu ulietali zase k tomu, čo sa stalo v stajni pred jeho príchodom a preberali sa všetkými pocitmi, ktoré mal pri červenovlasom vojakovi. Všetko to bolo divné a len jedno mu bolo jasné. Až tak ho to nejako nevzrušovalo. A on neľutoval, že to nepokračovalo. Bol Cirrusovi vlastne vďačný za to, že to prerušil. Pretože zrazu nechápal, prečo mu to chcel urobiť. Veď to bolo len nedorozumenie. On sa ofúkol ako malé dieťa a rozhodol sa bez rozmyslu vrhnúť do dobrodružstva, ktoré ho mohlo stáť všetko. Keby to Cirrus vedel, Fin by odvisol a on by upadol pravdepodobne navždy do nemilosti. Danil si spomenul na toho vojaka, ktorý Fina videl s ním odchádzať a s hrôzou si uvedomil, že sa ho bude musieť zbaviť. Čo najskôr. A definitívne. Jeho manžel sa to nesmie v žiadnom prípade dozvedieť.
Prikývol sám sebe a neschopný ďalej nad tým uvažovať, pootvoril oči. Plameň ohňa pred ním bol rozmazaný. Všetko okolo neho bolo rozmazané a jemu sa strašne chcelo spať. V ústach si cítil horkú a suchú príchuť vína. Cirrus vedľa neho už nerozprával. Danil dvihol ruku, no mal ju tak ťažkú, že ju zase položil na opierku. Vyvinul väčšiu námahu a pootočil hlavu do strany. Tmavovlasý muž ležal rozvalený v kresle, oči tuho zavreté, hlavu padnutú na rameno. Chudák, pomyslel si Danil. Chcel predsa spať vo svojej posteli. Len kvôli nemu sa tam nedostal. Pousmial sa a znova privrel oči. Vedel, že sa do svojej postele nedostane tiež a nemienil sa o to ani pokúšať. Pri myšlienke na to, že budú takto prvýkrát spať konečne spolu v izbe ako „správni“ manželia, sa ticho zasmial. Potom si pomyslel, že na tom nie je nič smiešne. Že by to malo byť znepokojivé, ale práve mu to pripadá len pekné. Hneď na to zaspal.
pokračovanie...