Manzelska povinnost - 5. kapitola - 2. cast
Ráno našlo hrad hore nohami. Nino vyletel z dverí, vedúcich na zadné nádvorie, tak prudko, že to napálil rovno do jedného z vojakov.
„Hej!“ skríkol červenovlasý statný muž a schmatol ho za golier. Potriasol ním, akoby bol len prázdne vrece od múky a šmaril ho smerom, ktorým chlapec aj tak pôvodne letel. „Dávaj pozor, krpec!“
Nino zakopol, no znova nabral rovnováhu a ignorujúc vojakove nespokojné bručanie, opäť sa bezhlavo rozbehol. Od dlhej drevenej stavby stajní sa niesol hluk, pokrikovanie ľudí a hlasné erdžanie koní. Zdalo sa, že sa jej doskové steny otriasajú pod prudkými nárazmi zvnútra a ľudia odtiaľ vybiehali a znova vbiehali, kričiac po sebe a nadávajúc si, pretože nikto nevedel, kto je toho zmätku príčinou a každý sa to pokúšal hodiť na iného. Nino vpálil do doširoka roztvorených predných dverí stajne, prekľučkoval pomedzi zhluk nečinne sa prizerajúcich vojakov a zabrzdil na špičkách, pretože ďalej sa ísť nedalo. Ďalej by to bolo smrteľne nebezpečné.
Uprostred stajne sa na zadných vzpínal mohutný čierny kôň a vyhadzoval kopytami. Všetky ostatné kone boli zúrivé strachom, podráždením, schaosené a pokúšajúce sa uniknúť. Niektoré z nich už vykopli dvierka svojich ohrád a splašene pobehovali v stredovom priestore. Traja koniari sa ich pokúšali chytiť a uviazať, niekoľkí odvážnejší sluhovia tíšili ostatné kone, medzi nimi aj zopár inteligentnejších vojakov, pokrikovali po sebe, behali medzi zvieratami, zvieratá behali medzi nimi, stajňu na pohľad postihol hnev Najsvätejších.
Nino, prudko vydychujúc, rýchlo vyhodnocoval situáciu, očami behal po všetkých prítomných a zrazu skríkol: „Pán Danil!“
Rovno pred čiernym rozzúreným koňom stál jeden z paholkov, no nebol to paholok, bol len tak oblečený. Ak sa to oblečením dalo nazvať, bavlnené nohavice totiž nemal v páse zašnurované, takže mu padali k bokom, halenku s ľudovými výšivkami si nestihol vpredu zaviazať, vlasy mal rozpustené a strapaté, takže bolo na pohľad jasné, že sem pribehol rovno z postele. Nina nepočul, pretože kričali všetci a on tiež, snažil sa zachytiť Cirrusovho Princa, tíšil ho vystretými rukami, nevšímajúc si nebezpečenstvo, ktoré mu od zdiveného žrebca hrozilo. Kôň sa znova vzopäl na zadné, kopol prednými do vzduchu a Danil len tak-tak uskočil. Nino stŕpol hrôzou a v náhlom strachu o život svojho pána, vyrazil mu na pomoc. No len sa odrazil a nepohol z miesta, lebo ho niekto zase schytil za golier.
„Stoj!“ prikázal mu chladne ten, čo ho zadržal. „Stoj tu, ani sa nepohni.“
Nino skamenel a otočil sa za hlasom, neodvažujúc sa ani hnúť pod tým tónom. Jeho druhý pán mu pustil košeľu, no vôbec si ho nevšímajúc, hľadel pred seba. Rovnako strapatý a rovnako navlečený do rozhalenej košele. Lebo tiež práve vstal. Len jeho veža bola na druhej strane hradu a preto k nemu hluk doľahol až neskôr ako k tej Danilovej. Nino sa naňho zúfalo pozrel, dúfajúc, že mu pomôže, že sa zapojí a vyrieši to, niečo také Cirrusovi nerobilo nikdy problém a všetci sa naňho v podobných situáciách mohli spoľahnúť, no on sa tiež nehýbal. Zdal sa iba trochu rozrušený. Pritom situácia v stajni sa len zhoršovala, Princ behal medzi ohradami ako posadnutý, kone sa stavali na zadné, paholci len tak-tak uskakovali do strán a jediný, kto sa ešte snažil čierneho žrebca zastaviť, bol mladík so zvlnenými tmavými vlasmi, skáčucimi mu po chrbte pri každom svižnom pohybe.
Nino skoro potiahol Cirrusa za rukáv v zlosti na to, že mu nejde na pomoc. No prirodzený rešpekt pred pánom mu to nedovolil spraviť. Zaškrípal zubami bezmocnosťou. Naozaj mu nepomôže? Veď je jediný, kto dokáže Princa upokojiť! Nechá to zviera, nech mu najskôr udupe manžela? Lebo k tomu to smerovalo. Danil si vôbec nedával pozor a unikal konským kopytám len o vlások. Odvážne k nemu priskakoval, snažil sa ho zachytiť za hrivu a vyšvihnúť sa naňho, párkrát sa mu to skoro podarilo, no Princ sa mu znova vytrhol. A Cirrus sa na to len díval, azda sa bavil, azda sa mu to... páčilo? Nino nechápavo pozrel svojmu pánovi do tváre a našiel tam pôvod svojich pochybností. Cirrus neriešil chaos v stajni, nedal rozkaz žiadnemu z koniarov a paholkov, ako sa to od neho očakávalo, nepokúšal sa zapojiť viac vojakov, aby upokojili kone, nerobil vôbec nič, len stál a díval sa na Danila.
Jeho mladý muž pokrikoval na jeho koňa a s tvrdohlavosťou znova a znova nastavoval svoj život pod kopytá rozzúreného zvieraťa. Poskakoval okolo neho ako divé sedliacke chlapčisko. Z úst mu asi bez jeho vedomia ušlo pár sprostých nadávok, ktoré adresoval koniarom, snažiac sa okrem Princa usmerniť aj ich, aby čo najviac utíšili ostatné kone. Nino sa zhrozil, keď si uvedomil, ako sa Danil pred Cirrusom znova zhadzuje, čoraz viac spotený, čoraz menej vyzerajúci ako urodzený pán. A čoraz uchvacujúcejší. Nedíval sa naňho už len Cirrus. Díval sa naňho celý zhromaždený dav. Nino sa úzkostlivo obzrel okolo seba a s malou dušou pozrel znova po svojom pánovi. A on fakt dovolí, aby toto všetci videli?
Cirrus sa zdal, že nevníma, ako na jeho muža hľadia ostatní. No akoby to vo chvíli, kedy to prestalo byť únosné pre Nina, prestalo byť únosné aj pre neho. Pohol sa a rázne vykročil, rozbehol sa a zrazu stál na druhej strane svojho koňa a rovnako ako Danil, vrhal sa k nemu, aby sa ho pokúsil zachytiť. Nino zatajil dych a zopäl ruky v strachu. Princ sa vzopäl, ohrozený z dvoch strán, divo kopol do vzduchu a nevidiac iné východisko, vrhol sa rovno oproti dverám, rovno oproti davu a rozhodol sa ujsť.
Ľudia, stojaci v širokých roztvorených vrátach, skríkli a vrhli sa do oboch strán, kde bolo komu bližšie. Akurát včas sa pre zdiveného koňa otvorila úniková cesta a on prebehol koridorom medzi davom ako čierny blesk. Nino sa rýchlo obzrel do stajne, no jeho páni konali rovnako bleskovo. Danil pribehol k svojej rozrušenej kobyle a vyšvihol sa jej na neosedlaný chrbát. Cirrus schmatol najbližšie stojaceho koňa a spravil rovnako. Dav sa znova s výkrikom vrhol do strán, keď sa jeden za druhým vyrútili na koňoch von za Princom. Nino, hoci v šoku ako všetci ostatní, nezaváhal a vytrielil von pod ostré ranné slnko. Princ prebehol dolným nádvorím a rútiac sa k spodným hradbám, donútil stráže v strachu mu radšej otvoriť, než by mal naraziť do brány a zabiť sa. Dvaja muži na svojich koňoch vycválali prudkou rýchlosťou von za hradby hneď za ním.
Danil si uvedomil, kto mu cvála po boku, až keď druhý muž prudko zahvízdal na prstoch. Unikajúci kôň pred nimi hodil hlavou a v odpovedi zaerdžal, no nespomalil, práveže pridal na rýchlosti. Krajina vôkol nich sa mihala ako zelená šmuha, kopytá ich koní sekali trávu, vietor im svišťal v ušiach. Danil sa pozrel bokom na svojho spoločníka, Cirrus si vložil znova dva prsty do úst a prenikavo zahvízdal. Princ bol jednoznačne zvyknutý na toto znamenie, pretože znova prudko hodil hlavou a odpovedal erdžaním, no neposlúchol, nezastal a divo trielil lúkou napred.
Danil kopal Princeznú, no vedel, že čiernemu koňovi nestačí, nech letí, čo jej sily stačia. Rovnako ako Cirrusov požičaný kôň, ktorý bežal hlava pri hlave s ňou, no takisto nebol stavaný na to, aby dohnal zúrivého vojenského tátoša. Danil netušil, čo tomu sprostému koňovi preplo v hlave, že začal robiť v stajni taký zmätok, no vedel, že týmto šľachteným druhom sa to stáva, lebo sú vedené k tomu, aby boli útočné a v boji agresívne a čím boli vhodnejšie na vojenské ťaženia, tým boli menej zvládnuteľné. Vedel, že nech sa pokúša, ako chce, nezvládne ho on, lebo tieto kone boli cvičené k tomu, aby poslúchali len svojho pána, ale nemohol viniť ani Cirrusa za to, že teraz Princ neposlúcha ani jeho, lebo ak sa raz vymkli spod kontroly, nedalo sa ich ovládnuť nijak.
„Žeň ho k vode!“ skríkol naňho jeho muž, kopúc svojho koňa do bokov. Danil prudko prikývol, že rozumie a poznajúc túto časť svojho panstva už dosť dobre, stočil Princeznú doľava, aby sa aspoň pokúsil preťať unikajúcemu koňovi cestu a usmerniť jeho smer. Nedohnal ho, no Princ vycítil, z ktorej strany sa blížia jeho prenasledovatelia a rozbehol sa tam, kam chceli. Hnali sa za ním ešte dobrú pol hodinu, ich kone odfrkovali, no konečne Princovi skrížil cestu širší potok a on sa vrútil rovno do neho.
V prostriedku vody náhle zastal. Danil, držiaci sa kobyly len za hrivu, ju prudko potiahol a narovnal sa, aby zastala. Rovnako vedľa neho zabrzdil Cirrus. Princ, spenený a vydychujúci nozdrami nahlas ako mechy, sa sklonil k vode a začal piť.
Obaja muži zastavili svoje kone na brehu a vydychujúci rovnako nahlas a prudko ako oni, pozreli sa po sebe. Danil vyjavene, Cirrus vedúco. Obaja sa naraz uškrnuli a na to sa obaja rozosmiali.
„Tomu neverím!“ skríkol Danil a zoskočil z kobyly. Vošiel do vody, bosý tak ako bol a priblížil sa k Princovi. Kôň prudko vydychoval námahou, no zrazu bol úplne krotký, akoby sa nič nedialo a hltavo pil prúdiacu vodu. Cirrus tiež zoskočil a podišiel k nemu, potľapkal ho po šiji a vzhliadol k Danilovi.
„To zviera je totálne sprosté,“ zasmial sa ten.
„To zviera je až príliš múdre,“ uškrnul sa Cirrus. „No keď nie je vyťažené, občas sa nudí a rozhodne sa takto pobaviť.“
„Pobaviť sa?“ dvihol Danil obočie. „Rozbil nám polku stajne a ostatné kone sa skoro pomiatli.“
„Hej, to on tak rád robí. Predvádza sa.“
„Predvádza?“
„Predpokladám, že pred nejakou kobylkou.“
Cirrus so smiechom ukázal na Princeznú, ktorá vošla prednými kopytami do potoka a nevšímajúc si nič okolo seba, začala hltavo piť. Jeho požičaný kôň sa stiahol trochu stranou a pil pár desiatok metrov dolu po prúde. Princ dvihol hlavu, podišiel k Princeznej, akoby ledabolo do nej štuchol a poodišiel na trávu, kde sa začal mierumilovne pásť.
„Och, to nie!“ vykríkol Danil pobavene. „Žeby sa včera zaľúbil?“
Cirrus sa zasmial, no neodpovedal. Nabral si vodu do dlaní a šplechol si ju na tvár. No bol rozhorúčený a Danil videl, ako mu po spánkoch steká pot, takže mu to nestačilo a on si bezprostredne stiahol košeľu, hodil ju na breh a začal si studenú vodu špliechať aj na telo. Danil sa na moment zasekol, očami kĺžuc po silných Cirrusových pažiach, po dôrazne sa rysujúcich svaloch na jeho bruchu, po vode stekajúcej nadol jeho hruďou, a potom sa prudko odvrátil, stiahol si košeľu a začal robiť to isté. Bolo mu strašne horúco. Potreboval sa schladiť tak rýchlo, ako sa len dalo.
Mokrí a osviežení vyšli na breh a Cirrus, ešte stále rozosmiaty a pobavený tou naháňačkou, začal Danilovi rozprávať o Princových manieroch. Stáli na slnku, ich telá a vlasy sa sušili, košele odviate miernym vánkom kúsok ďalej. Danil ho počúval a usmieval sa, dokonca sa párkrát zasmial jeho historkám a pritom celý čas pozeral preč od neho, pretože nechápal, čo zrazu robia. Obaja boli uvoľnení. Vyzlečení do pása, sami uprostred lúky a napriek tomu vysmiati, priateľskí a vymieňajúci si skúsenosti so spupnými koňmi. Cirrus si dokonca sadol do trávy a Danil, v snahe neporušiť tú udivujúcu kamarátsku atmosféru, si sadol k nemu a keď si druhý mladík po chvíli bezprostredne ľahol na chrbát a nastavil svoje telo hrejúcim slnečným lúčom, spravil tak tiež. Hlava mu šla kol-dokola, no nerozmýšľal, ešte stále preplnený adrenalínom a vzrušením z krotenia divého koňa, nedovolil si pripustiť, že je niečo divné, niečo zle a že sa zrazu k sebe nesprávajú tak, ako sú zvyknutí. Páčilo sa mu, ako sa k sebe správajú. Začali sa znova rozprávať a on nerozmýšľal nad tým, o čom sa bavia, vedel len, že sa ešte nikdy takto nezhovárali. Ich téma sa točila len okolo koní, no to bolo dobre, pretože ich to oboch zjavne bavilo a mali k tomu veľa čo povedať, veľa zážitkov a skúseností a príhod a Danil sa zrazu pristihol pri tom, že sa fakt nahlas smeje a to, na čom sa smeje, už nie sú ich slová, ale oblak v tvare ženského poprsia, ktorý mu Cirrus ukazuje a opisuje ho dvihnutým prstom.
Zahanbený do neba volajúcou neslušnosťou svojho správania, stíchol a zavrel oči, no úsmev mu z pier nezmizol. Bolo mu príjemne. Zahanbil sa aj za to a pokúsil sa upokojiť. Pretože nebol ani náhodou pokojný, bol rozrušený a nevedel, čo vlastne robí. Pokúsil sa ovládnuť a dostať sa pod kontrolu, uvedomiť si, že ten, čo leží tak blízko pri ňom, je sakra presne ten muž, s ktorým nemá vôbec nič spoločné a nič s ním spoločné mať nechce. Nemal by sa s ním smiať a rozprávať pod úroveň svojmu stavu, nemali by ani jeden považovať za vtipné nevkusné a sprosté tvary oblakov a nemali by... Nemali...
Danil zrazu ucítil, ako sa ho na spánku zľahka dotkli cudzie prsty. Opatrne mu zhrnuli vlniaci sa prameň vlasov do strany, jemne, vlastne sa ho vôbec nedotýkajúc na pokožke, no predsa... sa ho dotkli.
Zastavil sa mu dych. Úplne zmeravel, otvoril oči a zdesene ich uprel do neba, v skamenení nevediac, čo urobiť, len srdce sa mu roztĺklo v hrudi ako šialené a telom mu prešiel horúci prúd od miesta dotyku rovno do slabín. Pocítil nutkanie pozrieť sa do strany a zistiť, čo to ten idiot robí. Prečo to robí. Prečo sa mu chytá vlasov a zapráva mu ich, prečo sa ho vôbec chytá, prečo chce... čo chce...
Zaplavený náhlou zmesou chaosu, strachu, skoro zdesenia, Danil sa rýchlo posadil a pozrel sa do opačnej strany, než ležal druhý mladík. Počul, ako sa ten pri ňom posadil tiež a v hrôze, že by mohol nasledovať ďalší nečakaný útok, pozrel sa naňho. No Cirrus sa tiež díval do opačnej strany, opierajúc sa rukami dozadu do trávy, plecia narovnané v napätí. Tmavé ťažké vlasy mu ešte stále trochu vlhké spadali do tváre, zakrývajúc jeho výraz a Danil pocítil neodolateľný popud tiež k nemu dvihnúť ruku a odhrnúť mu tie vlasy preč, aby videl, ako sa tvári, aby vedel, čo si má myslieť, no len čo si to zaželal, znova ním prešiel horúci pocit a on sa v strachu radšej postavil a rázne vykročil preč smerom k Princeznej.
Zastal pri nej a roztrasene ju začal hladiť po maslovej srsti, pokúšajúc sa upokojiť svoj dych, svoje prudko bijúce srdce. Pozeral sa len na ňu a predsa zaregistroval, že Cirrus si vzal z trávy svoju košeľu, obliekol si ju a dvihol aj tú jeho. Znova stuhol, keď podišiel k nemu, no nešiel k nemu už tak blízko, len prehodil jeho halenku cez kobylu a akoby sa nič nedialo, povedal:
„Pôjdeme späť?“
Danil sa naňho teraz musel pozrieť, pretože v jeho hlase nebolo žiadne napätie, nervozita, žiadne vykoľajenie a zmätok, ktoré jeho šli prevalcovať a on tomu jednoducho neveril. Nič? Siahol vôbec po ňom, alebo sa mu to len zdalo? A keď áno, prečo je tak iritujúco pokojný?
Pozrel sa naňho a stretol sa s jeho pohľadom. Cirrus sa usmial, tváriac sa tak ľahostajne, akoby sa fakt nič nedialo. No v jeho očiach to všetko bolo. Zmätok, ale aj jeho pochopenie. Absolvovali spolu zbesilú naháňačku, smiali sa spolu ako dvaja priatelia a ležali vedľa seba v tráve. Za tak krátky čas a bez snahy dosiahli to, k čomu sa včera márne nútili celý deň.
Čo dosiahli? Azda si len nemyslel, že sa kvôli tomu stali skutočne priateľmi! Nedávalo mu to žiadne právo naňho bez zvolenia siahať. Hoci bol jeho manžel a hoci ho o podobné zvolenia žiadať nemusel. Nič sa medzi nimi nemenilo, stále boli cudzinci, hoci si vytvorili spoločný zážitok, hoci toho vedeli o sebe už trochu viac, hoci Danilovi trieskalo srdce ako splašené, nič sa nemenilo!
„Pôjdeme?“ zopakoval Cirrus a jeho úsmev napriek Danilovmu zachmúreniu nezmizol. A ani sa nezmenil jeho pohľad. Tváril sa, akoby na ňom zrazu videl niečo, o čom Danil nemal ani poňatia.
pokračovanie...