Manzelska povinnost - 5. kapitola - 1. cast
Mračil sa na čierneho koňa a ten sa jedným čiernym okom mračil naňho. Danil si bol istý, že keby zviera vedelo rozprávať, povedalo by mu svoje za to, že muselo ísť von práve, keď začína piecť slnko a čierna srsť priťahuje jeho lúče priam magicky. Princezná so svojou maslovou farbou sa vedľa neho niesla spokojne a hrdo a samozrejme, vzhľadom na konskú príťažlivosť veľkého samca, aj trochu koketne. Danil uvažoval, či jej je jasné, že je od neho o dosť staršia, alebo či vekový rozdiel v prípade zvierat nehrá rolu. Cirrusov tátoš o jeho kobylku totiž javil iba galantný záujem, zhodujúc sa v tomto aspekte so svojím pánom na plnej čiare. Danil odolal nutkaniu vyplaziť na čierne gániace oko na boku konskej hlavy jazyk a rozhodol sa jeho nepriazeň ignorovať. Pretože sa musel sústrediť na to, aby neignoroval nepriazeň toho v sedle.
Cirrus túto vychádzku inicioval, bol to jeho blbý nápad, no predsa sa tváril, akoby ho k tomu niekto donútil. Donútil k tomu sám seba, to bolo Danilovi jasné, avšak príliš to jeho náladu nevylepšovalo. Možno ak, tak cítil trochu zadosťučinenia, že znova nie je jediný, kto musí trpieť a kto musí v tomto manželstve niečo hrať, aby fungovalo. Nezabránil si potuteľnému úsmevu. Že fungovalo. No hej, dáko to medzi nimi muselo ísť, v tom mal Cirrus pravdu. Keď to Danil ráno predýchal, uznal, že má veľkú pravdu, museli si stanoviť určité pravidlá, ako spolu vychádzať, ako spolu „žiť“ a predovšetkým, ako spolu komunikovať.
„Ako sa volá?“ spýtal sa, rozhodujúc sa, že dá najavo svoju snahu a ochotu skutočne niečo pre túto vec spraviť. Od hradu až sem šli mlčky a to rátal, že idú cez lúky už aspoň hodinu. Mal síce rád ticho a naučil sa milovať aj bzukot a šum vysokej zelenej trávy. No práve teraz sa nemohol do nich ponoriť, nech by ako chcel.
Cirrus sa pomaly naňho pozrel, väčšinu času otočený do opačnej strany, akoby na druhom horizonte, preč od Danila, bolo niečo veľmi zaujímavé alebo naopak znepokojivé.
„Kto?“ opýtal sa trochu dezorientovane, akoby si nebol istý, či tá otázka vôbec patrila jemu. Danilov na chvíľu nasadený neutrálny výraz sa znova zachmúril a on netrpezlivo kývol hlavou pod Cirrusove nohy.
„Váš kôň.“
„Ah,“ Cirrus si mimovoľne tiež pozrel na jednu stranu k čižme z veľmi tmavej červeno farbenej kože a znova naňho. „Princ,“ odpovedal.
Danil dvihol obočie. „Princ,“ zopakoval a potom vyprskol do krátkeho zasmiatia.
„Je na tom niečo smiešne?“ zamračil sa tentoraz Cirrus.
„Nie,“ uškŕňal sa Danil pobavene. „Len... viete...“ Naraz sa zasekol, nevediac, ako mu to povedať. „Moja kobyla patrila predtým Vám. Volali ste ju Princezná.“
Druhý mladík pochopil a v jeho výraze sa objavila vážna ľahostajnosť, ktorú len zahral, s náznakom úsmevu, ktorý nedokázal potlačiť. „No tak nie som príliš originálny na mená,“ skonštatoval naoko urazene.
„Volám ju Princezná naďalej,“ pokračoval Danil, „hodí sa jej to, vyzerá ako lady. Mimochodom, to zranenie na nohe som jej ošetril, je už v poriadku. Môžete si ju vziať, keď zase odídete na hranice.“
Cirrus mu venoval skúmavý úsmev a pokrútil hlavou. „Môžete si ju nechať, keď sa Vám páči.“
Danil sa trochu zmätene tiež usmial a pohladil Princeznú po šiji. Niečo v ňom mu poradilo, že má odmietnuť, pretože od neho žiaden dar nechce a bude mu zaň dačo dlžiť. No Princeznú skutočne chcel. Zvykli si na seba. Mala rada to, čo mal rád on, mali sa radi.
„Ďakujem,“ povedal ticho, no nepozrel sa pritom na svojho muža. Ten sa od neho trochu rozpačito tiež odvrátil a mimovoľne popchol koňa do rýchlejšieho klusu. Kobyla sa okamžite prispôsobila jeho prirodzenému vedeniu. Dvaja muži na nich mlčali, až kým nedosiahli pásmo lesa.
Cirrus zoskočil z Princa a ten nepokojne frkol smerom k Danilovi, ktorý zoskočil do trávy tesne vedľa neho. Pod stromami bolo chladnejšie a čierny vojenský kôň hneď zamieril k potoku, keď mu jeho pán pustil opraty. Danil nechal Princeznú tiež voľne ísť, pretože vedel, že mu neutečie. Cirrus si bol zrejme so svojím zvieraťom rovnako istý. Chvíľu sa na ne pozerali, ako pijú čistú pramenistú vodu, žblnkajúcu v neveľkom koryte, prehadzujúcu vlnky cez oblé kamene. Danil stál so zaťatými perami, zaprisahávajúc sám seba, že druhýkrát ako prvý neprehovorí, veď už prejavil snahu a nech teraz začne on. Pokoj vôkol nich sa zmenil zo bzučania lúk na šum listov a jemné vŕzganie konárov vo vánku, na žblnkotanie vody a spev vtákov, zvuky, do ktorých sa tiež rád ponáral, keď bol sám. Teraz ich vôbec nevnímal a jediné, na čo sa sústredil, boli zvuky idúce od druhého muža. Teda skoro žiadne. Cirrus ticho prestúpil v mäkkej tráve a ostal stáť, pozorujúci ich kone. Danil sa trochu nervózne po ňom pozrel.
Mladý veliteľ stál mierne rozkročený, ruky mal založené na hrudi. Obranná pozícia? Danil si uvedomil, že stojí rovnako a v pomykove spustil ruky pozdĺž tela. Cirrus na jeho pohyb zareagoval a pozrel po ňom. Ostražito. Opatrne. Jeho šedé oči boli ako tiene v zelenom prítmí, priesvitné a pohyblivé.
„Sem chodievate?“ spýtal sa.
„Aj sem,“ odvetil Danil vyhýbavo.
„A hlbšie do lesa?“
„Raz som sa pokúsil, ale Princezná bola akási nepokojná, tak som usúdil, že tam žijú divé zvery a neriskoval som to...“ Danil sa zasekol a uvedomujúc si, že to môže znieť slabošsky, rýchlo dodal: „Myslím neozbrojený.“
„Neozbrojený sa do lesa nechodí, to máte pravdu,“ usmial sa Cirrus vedúco. „Ale ja mám pri sebe teraz aspoň dýku, tak to môžeme skúsiť, čo poviete?“
Danil mu nedôverčivo skĺzol pohľadom k pásu. Na červenej košeli mal natiahnutú koženú kazajku, siahajúcu mu skoro až ku kolenám, takže nemohol vidieť, či pod ňou za opaskom skutočne má alebo nemá nôž. Niežeby to hralo rolu. Toto bola výzva a aj keby ho vyzval ísť za ním do zakázaného Čierneho lesa, ktorý sa nachádzal severnejšie od Hlbokých hôr, Danil by šiel. Musel by. Chcel by.
„Môžeme ísť hocikam,“ mykol plecami, akože je mu to úplne ľahostajné a nič to nemení na účele ich výletu.
Cirrus si ho krátko premeral a potom sa bez ďalšieho komentára otočil. Nechali kone neuviazané pri potoku a vykročili pešo do lesa.
Vyznal sa v okolí, to bolo Danilovi hneď jasné. Možno tu už dlhšie nebol, lebo podchvíľou váhal a vyberal si smer, no napokon vždy našiel cestu, ktorú Danil v zarastenom teréne vôbec nevidel. Mlčky ho nasledoval, predieral sa húštinami, vnárajúc sa medzi vyššie stromy, hustejšie porasty. Buď klesali, alebo skaly okolo nich rástli, zelené šero sa menilo v zelenú tmu a cez posplietané koruny stromov nedopadali na zem žiadne slnečné lúče. Bolo tam vlhko a príjemne chladno a ak bol Danil v hrubej panskej košeli a krátkej koženej veste predtým mierne spotený, teraz sa úplne vysušil a kráčalo sa mu dobre. Občas mu Cirrus niečo povedal smerom dozadu, väčšinou o prírode, o rastlinách, o tunajšej zvery. Danila to až tak nezaujímalo, no bral to ako mužovu formu spoznávania sa, o ktoré tu predsa obom šlo. Respektíve, ktoré tu hrali. Danil v skutočnosti predsa svojho muža spoznať nechcel. V skutočnosti by bol najradšej, keby bol už zase na míle ďaleko a on si mohol robiť po svojom, nie sa tu za ním plahočiť nepriechodným lesom, ktorý už nevyzeral až tak mierumilovne, bol čoraz tichší a on začínal byť naozaj v strehu, či nenarazia na nejakú tú medvediu rodinku. Keďže bol z Hlbokých hôr, mal už s medveďmi do činenia. A s vlkmi a diviakmi, sem-tam iné šelmy nevynímajúc. Lenže ako povedal Cirrus, do lesa sa neozbrojený nechodí a Danil doma pri potulkách hlbokým lesom nosieval vždy so sebou luk a šípy. Vedel, o čo ide, keď stretnete dravca, preto pochyboval, že by jeho manžel bol taký borec, aby skolil medveďa len malou dýkou.
„Nie ste unavený?“ spýtal sa ho Cirrus, keď už prešli podľa Danilovho skromného odhadu aj dve hodiny. Boleli ho trochu nohy, lebo nebol zvyknutý toľko chodiť pešo, no hlavne bol unavený z ustavičného striehnutia, nie na nebezpečné zvery, ale na neho. Nemohol sa v jeho prítomnosti uvoľniť.
„Nie,“ odpovedal mu zachmúrene.
„Už nie sme ďaleko,“ prehodil Cirrus ponad plece.
Danila to trochu prekvapilo. Tak on ho niekam vedie? Mal pocit, že chodia len tak po lese, že mu Cirrus len ukazuje očarujúco temné zákutia svojho panstva, ktoré vzdialene pripomínajú jeho divú domovinu. Nevedel, že majú aj cieľ.
„Kam ideme?“
„Uvidíte.“
„Nemôžete mi to povedať?“
„To ste tak zvedavý?“
Cirrus naňho pre zmenu vrhol ponad plece úškrn a Danil sa zamračil. Chcel mu dačo odseknúť, že je mu to jedno, no jedno mu to nebolo, zaujalo ho to a tak len namosúrene zabručal. Cirrus sa ticho zasmial a vykročil ráznejšie, kým to Danil stihol pochopiť ako výsmech a patrične na to zareagovať.
Cesta sa nemenila, šli raz z kopca a raz do kopca a Danil uvažoval, kde sa tu vzali také ďalekosiahle lesy, keď mal predtým dojem, že sú ich medzi lúkami len úzke pásy. Pokúšal sa spomenúť si na mapu kraja, no veci ohľadne územnej správy ho nikdy až tak nezaujímali a čo sa naučil z povinnosti, to rýchlo zabúdal. Pokúsil sa spomenúť si aspoň na nejaké historické fakty, ale tie boli ešte nudnejšie a on si uvedomil, že sa pri chôdzi za svojím mužom a popri nemeniacej sa potemnenej scenérii lesa naozaj už trochu nudí. Číro pre tento dôvod znova začal rozhovor.
„Odkiaľ máte Princa?“ spýtal sa, pretože nadobudol dojem, že o tejto téme sa vedia rozprávať.
„Neviete to odhadnúť?“ odvetil Cirrus, ani sa pritom naňho nepozrel.
Danil sa zarazil, no nedovolil si uraziť sa a odsekol: „Práveže viem. Také kone máme na severe Hlbokých hôr.“
„No tak vidíte,“ prehodil pán Zeleného hradu ľahostajne. „Je odtiaľ.“
„Niekto Vám ho podaroval?“
„Kúpil som ho.“
„Takže ste tam boli?“ prekvapil sa Danil.
„Samozrejme. Nekupujem kone bez toho, aby som ich nevidel.“
Cirrus odhrnul stranou konár, siahajúci až po zem a podržal mu ho, aby ho nešvihol. Danil prešiel okolo neho a obzrel sa.
„Nevedel som, že ste už boli na mojom... ehm, teda teraz už našom území.“
„A nie jedenkrát,“ usmial sa Cirrus a krátko mu pozrel do očí, keď okolo neho prechádzal znova vpred, aby pokračoval v chôdzi a vedení. „Hlboké hory sú veľmi drsný ale nádherný kraj.“
„Skutočne?“ Danil znova za ním vykročil, teraz sa k nemu spontánne približujúc bližšie, aby si lepšie rozumeli. „Čo sa Vám na ňom páči?“
„Máte tam pekných...“ začal Cirrus rovnako spontánne, no potom sa naňho rýchlo obzrel, Danil zazrel jeho rozosmiaty pohľad, a nedokončil.
„Pekných...?“ začal preto a v momente mu to dochádzalo, ak aj nebol dobrý v histórií a územných faktoch, logický úsudok a schopnosť dedukovať mal prirodzene vycibrené.
„Pekných žrebcov,“ doplnil ho druhý mladík šikovne a v jeho hlase zaznel utajený smiech.
No iste, zaškrípal zubami Danil a bez rozmyslu tresol: „A čo tak pekných chlapcov?“
Cirrus sa zastavil, takže doňho skoro vrazil, a otočil sa naňho. Naozaj sa smial a jeho šedé oči hrali iskričkami. Premeral si Danila veľmi zvláštnym, pobaveným a pritom pátravým a možno aj prekvapeným pohľadom a pokrčil ramenami. „Vy mi rád kladiete otázky, na ktoré odpovedať áno aj nie by bolo nevhodné, však?“ odpovedal mu.
Danil bojovne dvihol bradu. „Ak mi odpoviete, nebudem posudzovať nevhodnosť,“ uistil ho, nevediac, prečo to robí, prečo vôbec niečo také povedal, no veľmi dobre si uvedomujúc, do akej roviny zachádza a aj to, že mu trochu rýchlejšie bije srdce. Cirrusove oči trochu zvážneli a ostali fixované na jeho tvári. Bolo to nanajvýš nepríjemné, no Danil neuhol pohľadom. Začal to. A musel vyhrať.
„Ak poviem nie, vezmete to osobne?“ spýtal sa Cirrus a jeho tón prešiel do rovnakej vyzývavej bojovnosti.
„Nevezmem,“ odvetil Danil, tichšie ako plánoval, trochu zháčene. Povie nie? Povie, že v Hlbokých horách nemajú pekných chlapcov a tým pádom vyhlási aj jeho za nepekného a preňho nepríťažlivého? Zacítil úzkosť. Niežeby sa niekedy zamýšľal nad tým, čo si o ňom Cirrus myslí. Z jeho doterajšieho chovania bolo predsa zrejmé, že ho nemá v láske a príliš mu neimponuje. Napriek tomu by jeho nie bolo urážlivé. Napriek tomu, že by malo byť Danilovi v podstate jedno a dokonca by ho uvítal.
„Tak potom áno,“ povedal Cirrus. Nezasmial sa, povedal to rovnako ticho a skúmavo a jeho oči okamžite zapátrali po Danilovej reakcii. Ten chvíľu stál, nereagoval gestom, slovom, ani výrazom a potom zrazu nepremyslene vyhŕkol: „A toto mám brať osobne?“
Cítil, že sa čoraz viac dostávajú do oblasti, v ktorej obaja strácajú pôdu pod nohami. Cirrus bol v pomykove, on bol zarazený, hľadeli na seba, akoby sa až teraz prvýkrát nechápali, akoby všetky ich doterajšie rozhovory boli úplne jasné, aj keď zavádzali, lebo obom bolo zrejmé, čo hrajú, a teraz prvý raz skutočne nevedeli, o čo tomu druhému ide. Lebo na tomto sa nikdy nedohodli a toto neplánovali. Hľadeli si do očí a boli si celkom blízko a Danil si náhle uvedomil, že cíti jeho vôňu. Bola rovnaká ako na ich svadbe. Mužná a príťažlivá. Keď ju cítil vtedy, bozkával ho zľahka na pery...
Rýchlo sklopil zrak a odkašľal si. Cirrus sa nadýchol, pomerne hlasno, a asi len potrebujúc mať posledné slovo, zamrmlal: „Vezmite to, ako chcete.“
Zvyšok cesty sa ani jeden z nich neodvážil prehovoriť.
Miesto, na ktoré Danila jeho manžel vzal, bol vrchol kopca, nie vysoký, ale na vrchol dosť rozľahlý. Bol holý, bez stromov, len ďalšia vyššie položená lúka, a bolo z neho vidieť do všetkých strán. Vôkol nich sa rozprestierali moria zelených plání, na juhu klesajúce až k horizontu, na severe ohraničené vzdialenými, rozmazanými siluetami Hlbokých hôr. Danila ten pohľad celkom očaril, bolo tam krásne a príjemne a trochu magicky, ako to tak na vrcholoch kopcov býva, pretože sú bližšie k oblohe a k Najsvätejším. Slnko svietilo, vánok vlnil trávu a osviežoval mu tvár, no nič z toho si nemohol poriadne užiť, pretože tam nebol sám. A pretože tam bol s ním.
Cirrus mlčal, neobzeral si kraj, lebo ho musel poznať ako svoju dlaň. Ostal stáť pri väčšom z dvoch balvanov, ktoré strážili cestu, čo ich sem doviedla a zamyslene si hľadel na čižmy. Danil sa snažil jeho odmeranosť ignorovať a neskúmať, prečo sa tvári urazene. No zelený výhľad do šíreho kraja dokázal zaujať jeho pozornosť len na krátko. Pozrel si ho zo všetkých uhlov a strán a po chvíli mu už z toho zeleného mora začal prechádzať zrak. Opatrne sa pozrel späť k Cirrusovi. Tváril sa stále odťažito. Alebo aj nie. Tváril sa zadumane a trochu zachmúrene. Na čele sa mu medzi tmavým obočím robila nepatrná ryha, ako sa mračil. Nevyzeral však, že sa hnevá. Možno iba tak sám na seba, lebo sa zdalo, akoby sa v duchu s niečím prel. Danila by dosť zaujímalo, či pritom myslí na neho alebo, čo by bolo urážlivé, na niekoho iného, a mimovoľne skúmal jeho výraz, hľadajúc v ňom niečo, čo by si mohol nejako interpretovať. Jeho tvár ale okrem nezáujmu o okolie a záujmu len o dačo, čo sa odohrávalo v jeho vnútri, neprezrádzala nič. Pekné súmerné črty mladého muža sa formovali do nečitateľného tajomstva, ktoré sa Danila vôbec nemuselo týkať a možno sa netýkalo nikoho, možno veliteľ vojska, bojujúceho o ďalšie územie, myslel len na bojové stratégie, možno sa zaujímal len o vojnu, o moc, zrejme myslel na to, ako znova zvíťaziť... Danil sa nepatrne pootočil do jeho smeru, zaujatý, rovnako zachmúrený, bez toho, aby si to uvedomoval, obzeral si mladého vodcu nie ako svojho manžela, ale ako cudzieho muža, cudzieho bojovníka, stojaceho osamotene so svojimi tajnými plánmi, myšlienkami, so svojím vlastným bojom. Nevdojak dýchal potichu, zaujímajúc pozíciu skrytého pozorovateľa, nevdojak si toho cudzieho muža prezeral od hlavy po päty. Bol vysoký zhruba rovnako ako on, v ramenách vystretý, s postavou štíhlou a tajacou silu. Oblečenie mu padlo presne na mieru, dlhá kazajka bola v páse zúžená a potom voľne padala ku kolenám. Dlhé vlasy mu tiež uvoľnené padali po pleciach, ťažké a v tieni balvana skoro čierne, upravené mal len pramene popri tvári, spletené do vrkôčikov a pozachytávané vzadu na hlave, asi aby aspoň niečím spravil zadosť vyššej úrovni svojej momentálnej spoločnosti. Danil si so zatajeným dychom prehliadol jeho tvár a priznal, že má na vojaka úžasne dlhé mihalnice. Potom sa tie mihalnice dvihli a pozorné šedé oči pod nimi sa upreli rovno na neho.
V okamihu sa odvrátil, no nie dosť rýchlo na to, aby sa na sekundu ich pohľady nestretli a nedotkli v záblesku pochopenia toho, čo sa tu deje. Danilovi sa rozbúchalo srdce a on v urgentnej potrebe niečo konať, vykročil k okraju vrchu, kráčajúc rázne a odmietavo sa vzďaľujúc. No jeho srdce búšilo stále rýchlejšie, pretože neunikal pred ním. Unikal sám pred sebou. A pred sebou utiecť nemohol.
Princ a Princezná si počas ich neprítomnosti očividne porozumeli, pretože Princ už na Danila nezazeral čiernym okom a namiesto toho ním pozeral po jeho kobyle počas celej cesty, čo šli mlčky domov. Už im to obom aj prestalo byť trápne, ako si nevedia, čo povedať a nesnažili sa na seba hovoriť, lebo bezúčelné rozhovory akosi stratili zmysel. Nepozerali sa na seba a keby sa jeden od druhého vzdialili, asi by sa ani nezastavili a šli si každý svojou cestou. Danil sa úplne uzavrel sám do seba, zachmúrený a na niečo, čo nevedel pomenovať, nahnevaný a Cirrus sa zdal byť rovnako myšlienkami stále niekde inde, až pokým neprišli domov.
Ustajnili kone a vyšli zo stajne spolu. Začínal večer a na hrade vládol hluk a zmätky, spôsobené Cirrusovým oddielom vojakov. Dvaja páni ani jeden nemali náladu niečo riešiť a pobrali sa hneď k svojim komnatám. Pri schodisku, ktorým mal Danil vyjsť do svojej veže, sa zastavili a v potrebe zachovať aspoň tú minimálnu úroveň rešpektu v ich vzťahu, pozreli na seba v pokuse o dôstojnú rozlúčku.
„Nepozhovárali sme sa o tých pravidlách,“ povedal Danil, ktorý už dlhšie nadobúdal dojem, že ich výlet bol úplnou stratou času a minul sa svojmu účelu. Len sa spolu prešli, znova jeden druhého podráždili a zmiatli a ani okrajovo sa nepriblížili k nejakému konsenzu.
Cirrus ľahostajne pokrčil ramenami a prehodil: „Nevadí.“ Zadíval sa naňho a dodal: „Mali ste asi pravdu, je ťažké dohodnúť sa na niečom, pokiaľ sa nepoznáme.“
„Potom dúfam, že sme to dnes trochu napravili,“ povedal Danil čisto zo slušnosti a galantnosti a hlavne preto, že bol unavený a ani náhodou nemienil začínať ďalší rozpor.
„Ja myslím, že trochu hej,“ odvetil Cirrus a on márne pátral v jeho tvári po tom, či to myslel vážne, alebo sa tiež len hrá na dobrú výchovu, ktorá káže neposlať svojho manžela do postele nazúreného, ale potešiť ho nejakou tou lichôtkou. To druhé mu prišlo pravdepodobnejšie, pretože nemal pocit, že by sa Cirrus o ňom dnes niečo dozvedel. To iba Danil o ňom a o tom, že má rád chlapcov z Hlbokých hôr, takže už iste s niektorým mal tú česť. Tá predstava mu privodila na tvár znova len trpký úsmev a on netrpezlivo povedal: „Želám Vám dobrú noc.“
Cirrus mu poprial to isté, no povedal to už jeho chrbtu.
pokračovanie k 5. kap. 2. časť...