Manzelska povinnost - 4. kapitola
Danil bol pri raňajkách mĺkvy a zachovával odstup, takže sa nezmohol ani na dobré ráno, ktoré mu Cirrus poprial a nedostal naň odpoveď. Keďže ju nevyžadoval, neunúval sa Danil naňho ani pozrieť, hoci si sadol za stôl rovno oproti nemu. Boli v dlhej sále len sami dvaja, ak sa nerátali sluhovia, kontrolne sa občas zjavujúci vo dverách a Nino, ktorý si kládol za povinnosť posluhovať im pri jedle, akoby si nevedeli naliať sami vodu, či odtrhnúť si kus chleba. Danil ho podozrieval, že ich špehuje, ale bolo mu to v tej chvíli jedno. Cítil sa dotknutý.
Nevedel o Cirrusovi nič. Vôbec nič. Niežeby to chcel. Práveže nechcel. Nevedel potom, prečo sa cíti skoro až urazený po tom, čo mu jeho sluha ráno naznačil, že by Cirrus mohol byť orientovaný viac na mužov. Nedalo mu to a ešte pred raňajkami zašiel do kuchyne, kde sa to veľmi taktne a nenápadne opýtal aj hlavnej kuchárky. Jej takt nič nehovoril a tak mu bez zbytočných metafor vysypala, ako raz pristihla mladého pána na sene s mladým vojačikom a že starý pán Zeleného hradu Cirrusovi vôbec neublížil, keď mu odoprel možnosť vziať si ženu a naopak, že to práve s ním Cirrus vyhral. Danil nevyzvedal, prečo by to s ním mal ten muž vyhrať, dozvedel sa aj tak viac, ako chcel počuť. Cítil sa znevážený, aj keď na to nemal žiaden dôvod. Čo bolo pred svadbou, sa prirodzene nerátalo. No cítil sa aj tak podrazený a len veľmi matne si uvedomoval, prečo. Myslel si, že sú v tom dvaja, že obaja to manželstvo nechceli. Teraz musel zvážiť možnosť, že Cirrus možno nebol k nemu až tak prinútený ako on sám. Jeho dojem z vlastného poníženia to len zhoršilo. Nielenže bol predstaviteľom slabého, podrobeného kraja, donútený vzdať sa vlastnej slobody pre dobro národa. Bol v tom sám.
Oduto hľadel do svojho taniera, prstami trhajúc chleba na mäkké kúsky, ktoré žmolil do guľôčok a ukladal vedľa seba. Uvedomoval si, že ho Cirrus sleduje, no keďže jeho počínanie nekomentoval a bolo mu tým pádom ľahostajné, neprestal s ním. Nevedel si predstaviť, že s ním ešte niekedy prehovorí. Cítil by sa ešte poníženejšie. Spomenul si na ich svadobnú noc a jeho zahanbenie sa len zvýšilo. Tak keď už podobný styk nebol Cirrusovi proti vôli, prečo sa tak ponáhľal, aby sa z neho vyhovoril? Mohol ho mať, úplne bez problémov. Tak ako toho vojačka na sene. Danil zúrivo šmaril guľôčku chleba na tanier, až od jeho povrchu odskočila a rozkotúľala sa smerom k druhému mladému mužovi. Sledoval ju, až dokým sa nedokotúľala k jeho tanieru. Tam ju Cirrus chytil do dlhých prstov. Vyzerali byť pevné a šikovné. Vzal ju medzi ukazovák a palec. Danil naštvane vzhliadol.
Cirrus sa naňho nepozrel, pomädlil chlebovú guľku medzi prstami a hľadiac na ňu, nezaujato povedal: „Po raňajkách odchádzam.“
„Kam?“ reagoval Danil automaticky, proti svojmu rozhodnutiu už sa s ním viac nerozprávať.
„Späť na južné hranice.“
„To ste sa teda zdržali.“ Irónia v jeho hlase bola natoľko neprehliadnuteľná, že na ňu Cirrus nemohol neodpovedať.
„Potreboval som sa len presvedčiť, či je tu všetko bezo mňa v poriadku.“
„Ach, tak. Báli ste sa, že Vám zapálim strechu nad hlavou?“ odsekol Danil podráždene.
„Chcel som sa uistiť, že sa Vám dobre vodí a nič Vám nechýba. Vidím, že nechýbalo.“
„Nie, nechýbalo.“ Už takmer vrčal, okamžite si to vzťahujúc na to, na čo chcel. On mu teda chýbal najmenej, tak nech to vie. „Nie som malé dieťa,“ pokračoval. „Nemusíte ma chodiť kontrolovať, pokojne ostaňte na hraniciach, koľko je potrebné.“
„To som rád,“ odpovedal Cirrus, oči mu temneli. „No predsa len, chcel by som vedieť o tom, čo tu v mojej neprítomnosti robíte.“
„Čo sa tu asi tak dá robiť?“ vyletel Danil, ledva sa ovládajúc, aby mu nefľochol do tváre, že jeho úžasný Zelený hrad je len opevnená diera, ktorá keby zhorela, nevyzerala by o nič horšie.
„Tak som to nemyslel. Chcel som povedať, aby ste všetky prípadné zásahy do organizácie hradu najprv konzultovali so mnou.“
Danilovi by sa krvi nedorezal urážkou. Už-už chcel vykríknuť, že čo mu je, aby s ním musel všetko konzultovať, keď si na to sám v duchu odpovedal. Manželom. A tým, ktorý sa len prisťahoval a nič mu tu nepatrí naozaj. Prehĺtal trpkosť a nehybne na Cirrusa pozeral. Ten sa zrazu neočakávane a nanajvýš iritujúco usmial. Tma z očí mu zmizla.
„Nemyslel som to tak, že ste nesvojprávny,“ povedal zmierlivo. „Chcel som Vám len navrhnúť, že ak sa Vám niečo na Vašom novom domove nepozdáva... zmeníme to. Po dohode.“
Danilovi ešte stále nedochádzalo, čo mu navrhuje a žiadalo sa mu odvrknúť, že s ním už žiadnu ďalšiu dohodu neuzavrie. Hlavne nie takú, ktorá je založená na klamstve ako tá predošlá. Nepokojne trhol ramenami a pozrel sa do svojho taniera plného chlebových guľôčok. Cirrus tú jednu, ktorú držal medzi prstami, opatrne položil medzi zvyšky svojich raňajok.
„Nuž tak,“ začal, „ak Vám práve nič neprichodí na rozum, čo by sme mali pred mojím odchodom prebrať, rozlúčime sa.“
Danil znova mykol plecom. Nevedel práve pozbierať toľko slušnosti, aby mu poprial šťastnú cestu, a tak len odsekol: „Dovidenia.“
Cirrusovi to zrejme ako rozlúčka postačilo, lebo sa bez ďalších okolkov dvihol od stola a pobral sa preč. Danil nedvihol oči od taniera, dokým si nebol istý, že vyšiel z dverí. Potom sa postavil a ovládajúc sa len natoľko, aby stále prítomný Nino neschytal facku namiesto svojho pána, prikázal mu, aby mu prichystal tie najlepšie šaty, lebo sa ide oficiálne so svojím manželom rozlúčiť na nádvorie. Aby videl, že vie, čo sa patrí. A aby si o ňom nemyslel, že je sedliak, ktorý skutočne nevie, ako spravovať hrad a bez jeho prítomnosti všetkému vládnuť.
Cirrusova družina sa na hradnom nádvorí zhromaždila pomerne rýchlo. Vojaci povyskakovali na kone, zakiaľ čo Danil spôsobne stál na vrchnom schode pod vchodom do hradu a na všetko sa díval s kamennou tvárou. Všimol si červenovlasého muža, ktorý bol to ráno bez ďalších ceremónií a dopadov prepustený z väzenia a pridal sa znova k svojmu pánovi. Vojak vyhľadal jeho oči aj na vzdialenosť desiatok metrov a s úsmevom mu kývol, nedávajúc najavo, či sa ho dotklo, že Danil za ním viac neprišiel, alebo to naopak očakával. Danil rýchlo našiel Cirrusa medzi mužmi takmer až pod bránou, uistil sa, že sa nedíva ich smerom a potom sa koketne pousmial. Niežeby chcel koketovať. Spravil to z trucu. Červenovlasý muž mu potešene odpovedal horúcim pohľadom a zvrtol koňa smerom k východu. Danil by sa za iných okolností pod takým pohľadom rozochvel. Teraz pocítil radosť zadosťučinenia. Doteraz mu bol Cirrus viac-menej ľahostajný. Zrazu cítil potrebu ukázať mu, kto skutočne je. Nie je mu podriadený. A nemusí s ním uzatvárať dohody len preto, aby sa necítil ohrozený a... sám.
V stajni ostal jeden kôň. Danil, ešte v panskom, v honosnej, zlatou niťou prešívanej zelenej košeli, nedôverčivo prestúpil vo veľkých drevených vrátach, otvorených dokorán, lebo sa ich ešte nikto neunúval po odchádzajúcich vojakoch zavrieť a aj tak bolo vhodnejšie najprv vyvetrať. Traja koniari, z ktorých sa Danil rozprával len s tým hlavným, Duncilom, sa ešte neponáhľali upratať, vykydať špinavú slamu a nanosiť novú voňavú, pretože nemuseli a nebudú musieť dovtedy, kým ich sám nenaženie, lebo tak si navykli. V priestrannej drevenej stavbe bolo ticho, príjemne teplo a cez veľké okná, ktorých okenice boli tiež otvorené, prenikalo dovnútra zlatisté svetlo. Danilova stará kobyla stála vo svojej ohrade, hlavu vytočenú do boku a tvárila sa rovnako nedôverčivo ako on.
V ohrade vedľa nej stál prekrásny kôň. Jeho srsť bola svetlá ako maslo, hriva a chvost úplne biele. Bol vyšší ako starenka vedľa, mohutnejší, avšak stále štíhly a pôvabne držal hlavu. Keď Danil podišiel bližšie, jeho pozornému zraku neušlo, že je to tiež kobyla. A že je ranená. Jeho nedôverčivosť bola hneď preč, pretože zranenie vysvetľovalo, prečo tu krásnu kobylku Cirrus nechal. Nemalo to nič spoločné s tým, že by ju snáď nechal... jemu. Veď ani nevedel, že rád jazdí. Danil nevedomky ohrnul nos a prikročil k svetlému koňovi bližšie. Ten trochu nepokojne prestupoval, no po pár zbližovacích pokusoch sa nechal pohladiť po čele. Mal na ňom na žlto maslovej srsti biely polmesiačik, ako korunku.
„Princezná,“ usmial sa Danil a znalecky sa dal prehliadať si ranu na prednej konskej nohe. Nebolo to nič vážne, len povrchové seknutie, ktoré sa nikto neobťažoval ošetriť odbornejšie než ľahkým preväzom z teraz už špinavej látky. Vojaci, nakrčil znova pohŕdavo nos. Rovnako ako boli príťažliví, tak boli aj blbí. Bezohľadní a ľahkomyseľní a zameraní len na svoj boj, nestarajúci sa o žijúce tvory vôkol nich.
„Pán Danil?“ ozval sa za ním známy hlas. Neunúval sa ani pozrieť na prichádzajúceho, hľadajúc v stajňovom vybavení potrebné veci na omytie, ošetrenie a riadne obviazanie rany. Jeho sluha to však nepovažoval za dostatočne varovné znamenie na to, aby sa k nemu nepribližoval a drzo sa vyšvihol na ohradu hneď vedľa svetlej kobyly, zakiaľ čo jeho pán pobehoval po stajni a pripravoval si, čo bude potrebovať.
„Je pekná, však?“ spýtal sa ho. Danil podišiel k nemu, položil do slamy všetky prinesené veci, vrátane vedra s čistou vodou a začal si rozopínať drahú košeľu, ktorú by si veru ušpiniť pri takejto práci nemusel. Nino pár sekúnd nenápadne pozoroval jeho rýchle prsty, rozopínajúce zlaté gombíky a opálené, ešte stále zľahka sčervenené telo, postupne sa vynárajúce spod zelenej látky, a keď Danil hodil košeľu po ňom, vrtko ju zachytil. Mladý pán vystrel svoje štíhle telo v teplých ranných lúčoch a dal sa do práce.
„Patrila Cirrusovi, viete?“ povedal Nino, skladajúc košeľu v rukách do nie príliš dôkladne uhladeného tvaru. „Ale už niekoľko rokov ju nedoviedol domov, odkedy si kúpil toho svojho čierneho koňa. Volal ju Princezná.“
Danil sa vo svojej práci zarazil len na nepatrnú sekundu. Potom mykol plecom a sústredene pokračoval v ošetrovaní koňa, ktorý mohol patriť predtým komukoľvek. Teraz bol tu a bol tým pádom jeho.
Mesiac skúmal Danil spolu s Princeznou široké okolie svojho nového domova. Odvážil sa s ňou ísť ďalej než predtým so starou kobylou, ktorá toľko nevládala. Princezná už tiež nebola mladá, no stále v plnej sile. Zo zranenia sa dostala v priebehu týždňa a Danil z nej priam cítil túžbu po pohybe, po čerstvom vzduchu a slnku, ktorá bola aj v ňom. Jar sa menila v skoré leto a dni boli čoraz dlhšie a teplejšie. Nebol zvyknutý na také teplo, lebo v Hlbokých horách aj cez leto bývalo chladno a slnko bolo večne tienené stromami. Po tom, čo sa pár razy vrátil z lúk s riadnym úpalom a bol nútený nechať Nina - ktorý očividne cítil zadosťučinenie, že jeho varovania sa vyplnili - starať sa oňho ako o slabé dieťa, prestal jazdiť hore dolu cez široké pláne a mieril včasne z rána hneď k vzdialeným lesom. Trvalo to dve hodiny, kým sa dostal k prvým stromom. No potom medzi nimi trávil celé dni. Lesy tu neboli divoké, ani tmavé a nebezpečné, no ich jasné zelené prítmie, jemnou trávou pokrytá zem a nepretržité bzučanie a šumenie mali čaro, ktoré Danila lákalo. Často nechal Princeznú uviazanú pri strome a prechádzal sa pod nízkymi listnatými korunami, pozdĺž potokov, ktoré sa ako hustá pavučina preplietali celým krajom, snoril v húštinách a liezol na nízke skaly. Po tom mesiaci vyzeral ešte menej ako pán. Ruky mal až po lakte odraté a pokožka mu hnedla do zlatistej farby. Uvažoval nad tým, čo by mu povedala matka, keby ho takto videla a či by nezalamovala rukami. No iný kraj, iný mrav. Tu boli opálení všetci. A on si ironicky pripomínal, že sa len prispôsobuje miestu, na ktorom je nútený žiť. Zelený hrad bol zanedbaný. Rovnako vyzeral aj on. Niežeby preto vyzeral horšie. Nino by mu o tom vedel rozprávať a slúžky, zopár sluhov nevynímajúc, vrátane koniara Duncila, si na ňom zvykli zabúdať oči. Mladý pán, ktorý prišiel z Hlbokých hôr bledý ako prekrásny záhrobný prízrak, do seba nasával slnko a zlato dní, sviežosť a teplú vlahu nocí. Vedel, že sa o ňom šušká, že vyzerá čoraz viac ako pravý vládca Zeleného hradu. Ľudu sa to možno páčilo. Jemu to bolo jedno. Ak si aj vytvoril vzťah k okolitej prírode, to obydlie ešte stále nepovažoval za svoje.
Stál na okraji svetlého lesa, v zapadajúcom slnku, pripravený pomaly sa vracať domov, nechať Princeznú sem-tam sa pásť a dôjsť na hrad, až keď padne tma, keď začul hluk približujúcej sa skupiny koní. Nevediac, o koho ide, ostal stáť pod stromami, aby mal príležitosť ujsť, či už smerom do lesa, ak by to boli cudzinci, či nepriatelia, alebo okľukou k hradu, ak by to boli hostia. Niekoľko stoviek metrov od neho viedla cesta, na ktorej sa vynorila veľká skupina vojakov. Hneď ten prvý niesol zástavu - zelený podklad so zlatým slnkom. Danilovi zovrelo hruď úzkosťou a on mierne trhol kobylke uzdou, tá sa naňho otočila, nechápuc jeho pokyn. No on nevedel sám, ako ho myslel, a čo chce urobiť. Chvíľu nad tým ani nepremýšľal. Napätím mu stuhli svaly a nervozitou sa mu rozbúšilo srdce. Vojaci sa v zástupe vynorili z lesa a pomaly klusali smerom k hradu. Ich zástava patrila Cirrusovi. Z diaľky nemohol vidieť ľuďom do tvári, no po chvíli upreného pozorovania si medzi nimi všimol statného čierneho koňa, ktorého spoľahlivo spoznal. Srdce mu ešte zrýchlilo. Odporom mimovoľne zaťal zuby. Jazdec na čiernom koni vtedy vybočil z radu a zvrtol koňa smerom k nemu, no nepopchol ho k cvalu, zastal. Danil si uvedomil, že ho zbadal. Že ho tiež pozoruje a odhaduje, kto je. Uistil sa, že na diaľku ho skutočne nemôže rozpoznať. A potom si spomenul, že koňa rozoznať môže, tak ako aj on rozoznal toho jeho. Princezná svietila pod stromami so svojou bledou srsťou ako hviezda. Rýchlo jej kopol nohami do bokov a stočil ju smerom do lesa, pod stromy. Tí jazdci neboli nepriatelia, no on im nemohol vyjsť v ústrety. To sa proste nedalo.
Vrátil sa domov ešte neskôr, ako pôvodne plánoval. Obloha už bola pofŕkaná tisíckou žiarivých hviezd a z kuchyne stúpal dym a vôňa neskorého jedla. Z hradu sa niesol hluk a hlasná vrava, doliehajúca až k spodným hradbám. Danil zoskočil z koňa, previedol ho zadnou bránou, cez ktorú ho pustil jeden z obrancov pevnosti, stojaci tu na stráži, a znova vysadol. Držiac sa v tieni pod hradbami previedol potichu Princeznú okolo skromných obydlí sluhov, ktoré stáli v zadnej časti nádvoria, popod pás ovocných stromov, deliacich zanedbanejšiu časť od tej menej zanedbanej pri hrade a zamieril k stajniam. Nedúfal, že budú prázdne, ani že nestretne vojakov. Mohol prísť ešte neskôr, ale ani to by situáciu nevyriešilo. Niekto by tu vždy bol, stál na stráži, potácal sa opitý popri hrade, vyspevoval do noci, sedel pri ohni, či považoval za potrebné aj v hodine nočnej riešiť svoje konflikty s blížnymi, to tak vojaci robili. Dúfal len, že naňho nikto nečaká. Nezamýšľal sa príliš nad tým, akej neprístojnosti sa znova dopustil tým, že nebol ani len doma, keď sa jeho manžel po tak dlhej dobe vrátil. Už sa stalo a on vedel, že nezvládne zahrať zdvorilé privítanie v tej chvíli, ako popchol Princeznú do lesa pod stromy. Dúfal len, že to bude musieť vysvetliť až zajtra. Keď sa vyspí, upraví a bude svojmu pánovi čeliť so všetkou hrdosťou, ktorú v sebe má. Keď bude pripravený ukázať mu aj seba ako pána, nie ako trucujúceho chlapca, ktorý sa skryl v lesoch, lebo ho príliš šokovalo to, že sa vrátil. Neohlásený, akoby ho chcel prepadnúť a pri dačom pristihnúť. Danil stočil koňa k stajniam a ešte trucovitejšie nakrčil čelo. Ak chcel Cirrus zistiť, čo tu v jeho neprítomnosti robí, tak to zistil. Nerobí nič. Vôbec nie je doma. Tak nech to vie. Že z jeho „krásneho“ hradu uteká, kedy môže.
V stajniach sa mihalo svetlo a on počul známe hlasy koniarov, ktorí sa starali o vojenské kone. Ešte pred drevenou bránou niekto stál, dvojica mužov v prítmí, jeden z nich sa opieral o doskovú stenu chrbtom, ten druhý bol k nemu natočený, opieral sa rukou o stavbu popri jeho hlave a niečo ticho vravel, vyzeralo to na dôverný rozhovor. Danil si bol istý, že povedľa nich prejde, ani si ho nevšimnú. No len čo sa k nim priblížil, ten z mužov, čo sa nakláňal k druhému a rozprával, sa rýchlo otočil a pozrel sa rovno naňho. Danil v prítmí, osvetľovanom svetlom prenikajúcom pomedzi dosky zo stajne, rozpoznal známe šedé oči. Nevyzerali byť prekvapené. Okamžite sa stiahli ako v príprave na boj.
Pritiahol Princeznej uzdu a zastavil ju. Šokovane sa pozrel nadol. Srdce mu už netĺklo, len nechápavo, zmrazene stálo a on nevedel, čo si má myslieť. Bol zaskočený. Zaseknutý v meravom údive. Jeho manžel tam stál pri stajni a on si mohol domyslieť, že čakal naňho, pretože ak mu povedali, že vyšiel na koni, musel sa tadeto vrátiť, no stál tam s iným mužom a stál strašne blízko pri ňom. Danil bez toho, aby si to uvedomoval, zmraštil obočie a pohľad sa mu zatemnil.
Cirrus, vôbec nie v pomykove a vôbec nie vyvedený z miery, pokročil k nemu a chytil Princeznú za uzdu, akoby ju chcel zadržať, aj keď sa vôbec nehýbala. Vlasy mal neučesané a rozhádzané po ramenách ako nejaký barbar, ako vojak vracajúci sa rovno z boja. No nemal už na sebe zbroj, len čistú bielu halenku a vlnené nohavice, aj keď to bolo jediné, čím upravil svoj vzhľad. Dvihol k Danilovi v sedle oči a bojovne si ho premeral.
„Vraciate sa tak neskoro, pane?“ precedil pomedzi zuby a Danil začul hnev. Niečo v ňom sa oprávnene ohradilo. Cirrus tu predsa nie je ten, čo má právo sa hnevať. Prišiel len neskoro, no a?
„Nečakal som Vás,“ odsekol, neunúvajúc sa zosadnúť a preukázať mu tak trochu úcty. Ani náhodou. Pozerať sa naňho zhora mu dodávalo sebaistotu. Jeho oči zablúdili k tomu chlapovi, s ktorým Cirrus predtým stál pri stene stajne a premerali si ho. Nebol to chlap, bol to chlapec, mladší od nich oboch. So svetlými krátkymi vlasmi a ešte stále v zbroji. Vojačik? Danil sa trpko v duchu uchechtol.
„Kde ste boli?“ pýtal sa Cirrus a v jeho hlase bolo niečo veľmi podobné Danilovým pocitom, urazenosť, ohrdnutie. Mal na to dôvod, manžel sa mu nedôstojne táral kade tade, ale Danil tento dôvod v tej chvíli neakceptoval.
„Na vychádzke,“ odpovedal. „Nevedel som, žiaľ, že sa vrátite, takže ma iste ospravedlníte, že som Vám okamžite po príchode nemohol robiť spoločnosť. Ako ale vidím, našli ste si na ten čas za mňa náhradu.“
Štipľavosť jeho posledných slov sa nedala prehliadnuť. Cirrus badateľne zovrel Princeznej uzdu pevnejšie a spravil krok bližšie k nej. Kobyla ho poznala, preto sa nemykla, no Danil cítil, že si je vedomá napätia a je sama pod jeho nohami napätá a pripravená k povelu utiecť. Vojačik so svetlými vlasmi pozrel zarazene k zemi, akoby doznával svoju vinu. Danila to pobúrilo. Nepokojne trhol uzdou, aby ju Cirrus pustil a Princezná spravila pár krokov. Mladý veliteľ naňho trochu prekvapene pozrel, pretože mu zjavne ani nie podľa slov, ale až podľa jeho pobúrenia došlo, na čo naráža. Obzrel sa za seba, akoby si chcel utvrdiť, že ten mladučký vojak je príčinou a pozrel sa znova na Danila, tentoraz podozrievavo a pátravo, akoby neveril, že si práve on mohol túto situáciu vyhodnotiť týmto spôsobom. Potom pustil koňovi uzdu a tľapol ho po šiji.
„Stretneme sa pri raňajkách,“ prepustil ho a Danil jasne začul v jeho chrapľavom hlase pobavenie. A trochu údivu.
„Ak si to želáte,“ zamrmlal a popchol Princeznú k bráne. Neobzrel sa viac za sebou, vošiel do stajne a zoskočil až uprostred nej. V Princezninej ohrade stál Cirrusov čierny kôň. Danil zúrivo skríkol na Duncila, starajúceho sa o kone neďaleko a kázal mu čierneho tátoša ustajniť inde. Sám potom Princeznú zaviedol na jeho miesto, čo nebol šťastný ťah, lebo kobyla cítila koňa a svoj nepokoj dávala poznať. Danil nemal toľko trpezlivosti a bol práve sám natoľko rozrušený, že sa mu nechcelo s ňou zápasiť, preto ju nechal hlavného koniarovi a odišiel do hradu. Do schodov svojej veže vybehol a v izbe dlho chodil hore dolu. Správal sa navlas rovnako ako jeho kobylka. Rovnako mu predsa na jeho teritórium vošiel niekto, kto ho nadmieru dráždil.
Danil bol pri raňajkách uhladený, dôkladne, hoci jednoducho oblečený, vlasy mal sčesané ako obvykle dozadu a pevne popripínané na šiji, aby mu ich pramene nevadili, aj keď ich zvlnenie sa mu nijako nikdy nepodarilo vyrovnať. Malé vlnky, hoci stiahnuté dozadu, sa mu vydvihovali nad čelom a dávali jeho tvári viac pôvabnosti, než predpokladal, že má. Cirrus ho pozoroval cez stôl veľmi nenápadne, no on si bol aj tak vedomý toho, že ho sleduje. Jedol pomaly a precízne, dbajúc na to, aby na ňom nebolo badať nič z nervozity a nechute, ktorú cítil. Určite ich nesmel dávať najavo robením chlebových guľôčok ako naposledy. Opatrne si vložil medzi pery na vidličku napichnutú kocku syru a sústredene ju prežul. Bol to celkom problém robiť, keď sa mu pritom jeho muž díval na ústa.
„Je na mne niečo zaujímavé?“ prehodil ľahostajne, dôsledne skrývajúc, ako ho to dožiera. Cirrus sa pozrel inam, azda v zahanbení, že ho prichytil, no potom sa pozrel naňho priamo a odvetil rovnako ležérne, akoby na tom nič nebolo, že si ho prehliada, veď napokon, bol jeho manžel:
„Ste opálený.“
Danil mykol plecom a napichol si na striebornú vidličku bobuľku červeného hrozna. Strčil si ju medzi pery a po očku skontroloval, či sa Cirrus díva. Díval sa. Nebolo mu to trápne?
„Chodím často von,“ vysvetlil mu svoj vzhľad nezúčastnene. Cirrus bol opálený len decentne, hoci musel na slnku tráviť rovnako veľa času, Danil pochyboval, že sa na hraniciach môže niekde zašívať v stane. Hoci ani to nebolo nepravdepodobné. Ani to, že by sa zašíval sám.
„Chodíte sám?“ spýtal sa ho Cirrus s nepatrným náznakom podozrenia, akoby snáď myslel práve na to isté, na čo Danil. Ten sa zastavil s ďalšou bobuľkou šťavnatého hrozna pred svojimi plnými perami a neuvedomujúc si, že to vyzerá až provokačne dráždivo, zareagoval:
„A s kým by som mal ako chodiť?“
„Možno ste si našli spoločnosť,“ odpovedal skutočne podráždene Cirrus, pozorujúci tú bobuľku pred jeho perami ako nepriateľa.
„Och, tak ako Vy?“ pousmial sa Danil a strčil si hrozno medzi pery.
„Ak narážate na včerajší večer,“ zavrčal Cirrus a naklonil sa ponad stôl. „Vysvetlím Vám to.“
„Je mi to jedno,“ zastavil ho Danil neprístupne.
„Tak prečo sa potom na mňa hneváte?“
Danil naňho spupne pozrel, tmavé oči zachmúrené. Vedel by mu vymenovať tisíc dôvodov, prečo sa naňho hnevá, no len veľmi málo bolo takých, za ktoré skutočne Cirrus osobne mohol. Nemal nič spoločné s bláznivou dohodou ich otcov. Nemohol za to, že sa narodil ako jediný syn pána Zeleného hradu a na nikoho iného nemohla padnúť voľba vládnuť a vziať si ho. Nemohol snáď ani za to, že sa mu páčili tí mladí vojačikovia, za to fakt nie, no čo mu mal potom Danil vykričať? Že ho štve bez príčiny? Mykol plecom, dúfajúc, že je to dostatočne vyhýbavou odpoveďou a nebudú musieť v tejto konverzácii pokračovať. Cirrus to tak skutočne pochopil, stiahol sa a oprel znova o operadlo stoličky, no neprestal sa naňho pozerať. Danil počul, ako si ticho vzdychol a potom naňho zrazu prehovoril úplne inak, mierne, vyjednávajúco.
„Danil... takto to nejde. Mali by sme sa naučiť spolu vychádzať, ak máme spolu vládnuť, či to chcete alebo nie.“
Danil sa díval k druhému koncu stola a uvažoval, či ich Nino, stojaci tam pri dverách, môže počuť, aj keď rozprávajú relatívne potichu.
„Nemôžem prísť domov a riešiť jedine to, či Vás tu nájdem alebo nie. Keď to nejde inak, určime si pravidlá, ktoré nám budú obom vyhovovať,“ pokračoval Cirrus.
Seriem ti na pravidlá, pomyslel si Danil a milostivo k nemu stočil zrak. Prehliadol si ho, už znova k nemu nakloneného a uprene sa naňho dívajúceho tými šedými očami a vyhodnotil, že to asi myslí vážne, keďže sa vážne tvári. Aká to zmena. Doteraz mal pocit, že mu na ňom vôbec nezáleží a je mu vcelku jedno aj to, či ho vidí alebo nie, len pokiaľ dodržiava isté... no áno, pravidlá. Ktoré veľmi rád nedodržiava.
„Ako si tie pravidlá predstavujete?“ spýtal sa, nedokážuc neznieť pohrdlivo a výsmešne.
„To ešte neviem,“ nedal sa Cirrus odradiť vo svojom novom úmysle. „Predstavujem si to tak, že sa o tom pozhovárame.“
Pri predstave dlhého rozhovoru s ním sa Danilovi spravilo zle. Nevedel sa s ním rozprávať a už vôbec nie na niečom zhodnúť. Vedeli sa doteraz predsa len doťahovať a dohadovať.
„Predstavujem si to tak...“ pokračoval Cirrus a tentoraz sa aj on trochu posmešne pousmial. „Že sa lepšie spoznáme. Pokiaľ si dobre pamätám, to Vám trochu vadilo, že o mne nič neviete.“
Danil sa bez pohnutia a žmurknutia naňho díval, pretože to bol jediný spôsob, ako nedať najavo, že ho práve táto pripomienka naštvala. Ako si to len jeho manžel dobre pamätal, ten ich rozhovor v sále pri ohni! Najradšej by sa obesil za to, že mu vtedy vôbec niečo také úprimné povedal.
„Súhlasím,“ odpovedal mu ticho, pretože dobre vedel, že to je to jediné, čo môže urobiť.
„To som rád,“ usmial sa Cirrus naoko spokojne. „Navrhujem teda, vyjdime si dnes spolu na koňoch.“
„Len my dvaja?“ spýtal sa Danil ľahostajne. V skutočnosti sa mu pri predstave celého dňa stráveného osamote s ním robilo ešte viac nevoľno ako len z predstavy obyčajného rozhovoru. Navyše mu telom prebehol divný pocit a on radšej zložil ruky zo stola, pretože mal pocit, že sa mu chvejú.
„Len my dvaja,“ prisvedčil Cirrus a na ňom tiež nebolo vidno, či mu to je alebo nie je proti vôli, avšak tiež si dal ruky pod stôl na stehná.
„Tak dohodnuté. Pôjdem sa len prezliecť a môžeme vyraziť,“ prikývol Danil. Pozrel sa znova smerom k Ninovi a snáď vyslal nejaký signál o pomoc, pretože sluha rýchlo pribehol k stolu a začal zberať použitý riad, čím dal definitívnu bodku za ich rozhovorom, aj za ich rozhodnutím. Danil sa postavil a vyšiel z jedálne. Keď šiel do schodov, mal pocit, že sa mu trochu točí hlava.
pokračovanie...