Manzelska povinnost - 3. kapitola - 2. časť
Cez deň sa spoľahlivo vyhol svojmu manželovi tým, že sa zašil v stajni a obzeral si všetky kone, na ktorých jeho družina prišla. Cirrusov čierny tátoš bol zo všetkých najkrajší a najurodzenejší, pokiaľ mohol hádať jeho pôvod. Vyzeral na jedného zo severských, aké sa chovali v studených nehostinných horách ešte vyššie položených od jeho kraja. Sám mával doma jedného z nich, no tento ho prevyšoval vo vzraste a sile. Ostal pri koňoch až do súmraku, iba čo na obed odbehol a ten zjedol sám, nepýtajúc sa, čo má na práci jeho manžel, že mu nerobí spoločnosť. Len čo padla noc, chodil po svojej spálni, hore dolu, pokúšajúc sa upokojiť a donútiť sa ísť spať. Márne. Priblížilo sa znova k polnoci, keď sa namiesto toho, aby sa prezliekol do nočnej košele, začal obliekať do svojich lepších vecí. Vzal si čistú halenku, dôkladne vybielenú na slnku, upravil si vlasy do pevného účesu, z ktorého neunikla jediná točiaca sa tmavá vlnka a zatvárajúc oči pred tým, čo robí, si kvapol za golier kvapku drahého parfumu, ktorý dostal dávnejšie od otca, keď sa ten vrátil z krajov za morom. Vzal lampáš a vyšiel zo svojej izby.
Pokoj, tíšil sa, nejde predsa spraviť nič zlé. Nikoho ešte neobvinili z toho, že sa s niekým len zhováral a o ňom to aj tak nikto nezistí. Možno z toho, že sa k niekomu priblížil, by sa dala spraviť aféra, ale veď medzi nimi budú mreže. Nič sa nestane. Tvár mu horela a v duchu ďakoval Najsvätejším za tú železnú bariéru. Nič sa nemôže stať. Aj keby chcel.
A či ozaj chcel...? Cítil, čo mu robí telo. Akokoľvek si to nechcel pripustiť. Stávalo sa mu to už dávnejšie, akokoľvek to vždy ignoroval. Danil cítil vzrušenie, keď si pozrel do očí s mužom, oveľa viac, ako keď pozrel na ženu. A keď to bol navyše vojak, lovec, ktokoľvek, kto mal do činenia so zbraňami, pulz sa mu zrýchľoval na počkanie. Takí ako Pinchin u neho mali len malú šancu. No ak mal muž drsné ruky a svalnaté stehná a v očiach nepodmaniteľnú silu, strácal Danil nad sebou kontrolu.
Bol si vedomý toho, že ju nemá, keď kráča do podzemia za červenovlasým vojakom úplne v rozpore s vlastným svedomím. Vedel, že to nesmie, nielen mravné zásady, ale hlavne jeho vlastné to zakazujú, vedel, že koná niečo, čo by mohlo naveky pošpiniť jeho meno, jeho česť a zruinovať ho aj po iných stránkach. No nemohol si pomôcť. So skloneným lampášom vošiel do sály, v ktorej horel každú noc oheň a ostal stáť na jej prahu.
V kresle vystlanom tmavou kožušinou niekto sedel. Bolo to presne miesto, na ktorom sedával často on sám, lebo to kreslo bolo najširšie, najpohodlnejšie, možno najvysedenejšie. Nevidel zo svojho miesta, kto to je, ani ten človek si ho nevšimol, no jedno bolo isté. Nemohol okolo neho prejsť bez povšimnutia a dostať sa do chodby, ktorá viedla k podzemiu. Pocítil bodnutie sklamania, no len na okamih. Potom si všimol, že pri kresle sedí veľký tmavý pes. Vlk. Srdce sa mu znova rozbúchalo.
Lebo kto iný si mohol dovoliť sedieť v panskom kresle, ak nie pán. O krok cúvol, zabúdajúc na svoj pôvodný zámer, v panike cítil potrebu čo najrýchlejšie a pokiaľ ešte možno nespozorovaný utiecť. Osoba v kresle si ho doteraz nevšimla, ale mohlo sa tak stať každú sekundu. Pre toho vojaka v žalári práve riskol viac, ako si mohol dovoliť. Jeho rozum sa vrátil na miesto a upovedomil ho o jeho šialenosti. A potom sa znova stiahol. Danil si uvedomil atmosféru miestnosti, ktorá ho sem vždy ťahala, domácku a teplú, voňavú ohňom. Vlk, ležiaci pri kresle, o ňom už vedel, uši mal stočené jeho smerom, no poznajúc ho, nepokladal za potrebné varovať svojho pána. Ten sedel v kresle nehybne. Danil z neho videl len ruku spustenú cez operadlo, držiacu prázdny pohár na víno. Zaspal?Danil okrem Nina rád klamal aj samého seba výhovorkami. Často ani nevedel, čo nimi chce zakryť. Zvedavosť v tomto prípade? Túžbu len sa pozrieť... naňho... spiaceho? Spravil pár mäkkých, tichých krokov smerom k ohňu, keď Vlk dvihol hlavu a ticho zakňučal, vítajúc ho. Postava v kresle sa pohla, narovnala a rýchlo vyhliadla spoza masívneho operadla. Ich oči sa stretli v prekvapení a strnuli.
„Ehm,“ dostal zo seba Danil. „Ja...“
Sedíš v mojom kresle, pošeplo mu niečo hlúpu nápovedu. No iste. V prvom rade to bolo Cirrusovo kreslo. Jeho pes. Jeho miestnosť, jeho hrad, jeho... manžel. Danil, dostávajúc sa rýchlo z prvého šoku, usúdil, že utiecť teraz by bolo nanajvýš neslušné, priam sprosté. Navyše, Cirrus sa mu práve nezdal ako nepriateľ. Nemračil sa. Dokonca aj jeho oči, v tmavej miestnosti až príliš zatienené, sa mu nezdali chladné. Možno trochu unavené. Pokročil k nemu, takže to vyzeralo, že to plánoval. Vedomý si toho, že ho uprene sleduje, sadol si do vedľajšieho kresla, ktoré nebolo tak široké ani pohodlné, ale stálo tam presne za tým účelom - keby mal pán spoločnosť. Vlk sa dvihol a podišiel k nemu, štuchol mu ňufákom do kolena a ľahol si mu spokojne k nohám. Cirrus to sledoval a podozrievavo na Danila pozrel.
„Už ste sa tuším spoznali,“ podotkol ticho. Jeho hlas znel rovnako chrapľavo ako vždy, to, že by to bolo len prechodné prechladnutie, Danil už vylúčil.
„Áno,“ odvetil.
„Zaujímavé. Nemá rád každého.“
„Nie. Vlastne som si nevšimol, že by vôbec niekoho.“
„Veď to.“
Danil sa odvrátil, uhýbajúc pred Cirrusovým skúmavým pohľadom. Jeho pán nespal, zrejme ani len nedriemal, pretože vyzeral byť celkom čulý. Na malom stolíku po jeho druhej strane stála karafa s tmavo červeným vínom, z ktorého nebolo upité veľa, azda len ten jeden pohár, ktorý mal teraz prázdny.
„Túlate sa v noci po hrade?“ spýtal sa ho s veľmi jemným sarkazmom v hlase.
„Nie,“ ohradil sa Danil a zamračil sa. „Len som...“ No? Šiel za vojakom? Nehorázne. Šiel nebodaj za ním? Vylúčené. „Ja... mám rád toto miesto. Občas som sem prišiel, keď ste tu neboli, posedieť pri ohni. Je tu príjemne.“
„Skutočne?“ spýtal sa Cirrus. Sarkazmus zmizol.
„Nevedel som, že tu budete,“ ospravedlňoval sa Danil, akoby sa mal za čo, uvedomujúc si ešte v tom momente, ako sa tým ponižuje. Nedotklivo preto dodal: „Ruším Vás?“
„Ani prinajmenšom,“ odpovedal mu. Slušne. Naučene. Neúprimne. Pozreli sa na seba a uhli si pohľadmi. Danil sa oprel do operadla a zadíval sa do plameňov. Krb bol naložený hrubými polenami, ktoré mali tlieť až do rána. Chvíľu nehybne sedel a kalkuloval, koľko tam bude musieť ostať, aby spravil zadosť slušnému vychovaniu a potom sa s ospravedlnením mohol pobrať preč. Určite tu s ním nemienil mlčky a v napätí sedieť ani hodinu. Naštval by tak určite aj jeho. Lenže určitý čas bude musieť pobudnúť. Aby to nevyzeralo ako útek. K tomu by sa určite pred jeho očami neznížil. V duchu si povzdychol a uvelebil sa v kožušine pohodlnejšie. No tak tu ostane. Nemusia sa rozprávať, ani jeden o to nestojí. Bude len hľadieť do ohňa. Budú obaja.
Stíchnutou sálou sa dlhý čas nieslo len pukotanie dreva, dvaja páni nemali záujem o rozhovor. Noc na nich pokojne hľadela zo všetkých kútov. Vlk striehol v polospánku na narušiteľov, Danil ho mimovoľne spustenou rukou škrabal medzi ušami. Cirrus si nalial vína a mlčky popíjal. Danil sa upokojil a navonok ho prestal vnímať. No vo vnútri ho cítil. A vedel, že sa naňho už dlhšie pozerá. Keď sa konečne odhodlal otočiť naňho hlavu, pristihol ho pri uprenom skúmavom pohľade, ktorý bol tak doňho zarytý, že sa mu ho nepodarilo odvrátiť hneď a potom to už bolo zbytočné. Danil sa zachvel zvláštnym pocitom mrazu aj tepla zároveň. Cirrusove šedé stmavnuté oči boli pátravé, no nedalo sa z nich vyčítať, čo presne hľadajú. Možno ho hodnotil.
„Ľutujete, že ste si ma museli vziať?“ vypadlo z Danila náhle ako reakcia na neistotu. Ostal sa tiež na svojho manžela dívať, neodvracajúc viac pohľad.
„Prečo by som to mal ľutovať?“ spýtal sa Cirrus, nie prekvapene, skôr ľahostajne.
„Mohli ste mať namiesto mňa peknú ženu. A rodinu,“ odpovedal mu.
Cirrusovi sa dvihli kútiky úst v mimovoľnom pobavení, čo Danila zarazilo. Vyznelo to, akoby podotkol, že a načo by mu boli. Veliteľovi vojsk. Veď jasné. Nezareagoval však na to nijako a namiesto toho sa spýtal: „A Vy? Tiež ste mohli mať ženu a... to. Rodinu.“
Danil chvíľu hľadal tú správnu odpoveď. On nemohol ani len naznačiť, že a načo by mu boli. Zamračil sa, no bojovne z neho nespustil pohľad. „Získal som namiesto toho Zelený hrad.“
„Majetok namiesto lásky?“ uchechtol sa Cirrus posmešne.
„Nemal som práve na výber,“ odsekol mu Danil ostro.
„A keby ste mali?“
Tlak mu stúpol a on sa narovnal v kresle. „A Vy keby ste mali? Čo by ste si vybrali?“ spýtal sa ho, vediac veľmi dobre, že sa necháva vyprovokovať a možno bez príčiny, pretože Cirrus sa nezdal, že by mu to robil naschvál, ani že by ho to bavilo. Proste len komunikácia medzi nimi šla týmto spôsobom. Vlastne od začiatku. Cirrus sa už tiež mračil, jeho oči odrážali oheň a vyzeralo to zvláštne, oranžové záblesky v šedej. Danil s pocitom, ktorý sa zase dotkol obdivu, uhol pohľadom a pozrel nižšie, náhodne mu oči skĺzli po rozšnurovanom výstrihu Cirrusovej svetlo hnedej halenky, do ktorého padali predné pramene jeho tmavých vlasov. Rýchlo sa pozrel inam, hocikam, zdesene vnímajúc tlkot svojho srdca.
„Vy to ľutujete, však?“ spýtal sa Cirrus a on tušil, že to videl, že si to všimol, ako sa naňho nedokázal zadívať. Nedokázal sa ani len plne pozrieť a preskúmať, ako jeho manžel vyzerá. Bál sa? Veď na toho červenovlasého vojaka v podzemí sa díval, hodnotil ho, nechával pocity ovládnuť ho. U Cirrusa tomu nedával ani šancu. Nechcel dať.
„Neľutujem,“ ohradil sa duto, pokúšajúc sa znieť hrdo. „Ctím si Vás.“
„Vôbec ma nepoznáte.“
„A vy snáď mňa áno?“ už znova sa mu zvýšil hlas a on odbojne na Cirrusa pozrel. Znova sa stretol s tak upreným pohľadom, až sa zachvel. „Áno, je mi to ľúto,“ povedal ticho, zadŕhavo, no predsa bojovne. „Je mi ľúto, že som si musel vziať niekoho, koho nepoznám a kto nepozná mňa.“
To bolo zlé. Nemal to povedať. Prejavil tým odpor, ale nielen to, prejavil tým svoje pocity a hlavne to, že vôbec nejaké pocity ohľadne tohto manželstva má. Vedel, že to nemôže ďalej rozvíjať, pokračovať týmto smerom, nechce. Dvihol sa tak dôstojne a nenáhlivo, ako to len šlo, no aj Vlk sa pri jeho náhlom pohybe dvihol na štyri a prekvapene vzhliadol. Cirrus sa od neho odvrátil a pokrčil ramenami. Danil, vediac, že dlhšie v jeho prítomnosti nevydrží bez toho, aby nezačal viniť samého seba z neschopnosti ovládať sa, vediac, že to sám hore v izbe aj tak urobí a v ešte horšej miere, siahol po svojom lampáši a vzal ho do ruky. Obišiel kreslo a bez rozlúčky sa chystal odísť.
„Danil,“ oslovil ho vtedy Cirrus a on na moment zastal. „Ja naše manželstvo neľutujem.“
Chcel sa otočiť a skríknuť naňho, že klame. Alebo si z neho zase robí posmech! Rýchlo vykročil a pobral sa preč, zabraňujúc si reagovať, niečo mu ešte hovoriť, pýtať sa... Malo to zmysel? Nedostával odpovede. A keď aj nakoniec áno, boli ešte viac mätúce, ako keby mu vôbec nič nepovedal.
Ráno Nino zaklopal na dvere izby svojho mladého pána Danila len tak proforma, aby mu nemohol vynadať, počkal si na neurčité zabručanie spod pokrývok, čo si uňho zvykol preložiť ako pozvanie dovnútra a vpadol do izby.
„Bré ráno!“ zahlaholil a už sa hrnul k oknu, aby ho otvoril. Danilova spálňa bývala po ránu teplá a presýtená jeho vôňou, čo Ninovi nebolo proti vôli, dokonca mu to možno bolo príjemné, no vedel, že jeho pán má rád, keď mu ešte v posteli do nosa vojde svieža vôňa trávy. V okolí hradu to vždy ráno voňalo po tráve, večer po ohni. Hoci to Danil nikdy nepriznal, Nino vedel, že si to obľúbil. Hlavne ten oheň večer. Hlavne ten včerajší oheň. Nino sa v duchu vedúco zasmial.
Otvoril prudko okno, len tak buchlo o stenu a už sa ponáhľal späť k dverám, kde si nechal umývadlo a krčah so studničnou vodou. Nebola už taká ľadová, ako keď ju prelial z vedra, obzvlášť si dal záležať, aby pánom nosil vodu dostatočne zohriatu na to, aby im neomrzli vznešené tváre, keď si ich budú oplachovať. Položil umývadlo na stôl a hodil k nemu uterák. Potom sa spamätal a pokúsil sa ho upraviť. Efekt nebol valný, no Danil si to tak či tak nikdy nevšímal. Pozrel sa k jeho posteli.
„Nino,“ povedal mladý pán, ktorý sa medzitým posadil a opretý o peľasť, s huňou pritiahnutou pod bradu, ho zamračene pozoroval. Sluha sa zháčil nad tým, čo mohol spraviť zle, no keď si bleskovo prešiel svoj postup, usúdil, že nič závažného sa nemohol dopustiť. Spýtavo preto na Danila pozrel.
„Áno, pane?“
„Chcem sa ťa niečo opýtať,“ povedal Danil a jeho oči mali zvláštny lesk, akoby poriadne nespal, no pritom bol úplne čulý.
„Pýtajte sa,“ popchol ho, zvedavý, čo to tak môže byť a čo pána rozčúlilo, hoci o niečom by vedel.
„Cirrus... on... má nejaké... milenky?“ dostal zo seba po častiach mladý pán.
Ninovi skoro vypadli oči. Nepodarilo sa mu potlačiť zasmiatie. „Milenky?“ zopakoval.
Danil sa výhražne zamračil, čo bolo varovanie, aby si z neho nerobil srandu a že sa pýta úplne vážne. Sluha sa preto zatváril požadovane oddane a úctivo, hoci v hlave už sa mu točili všetky kolieska a on uvažoval, kam tým jeho pán mieri a nakoľko to súvisí s tým, o čom sa včera večer s Cirrusom dohadoval a čo samozrejme niekomu ako Nino nemohlo ujsť, keďže jeho uši boli zabudované vo všetkých hradných stenách.
„Nie, pane, nemá,“ odpovedal úprimne. „Určite nemá. O tom by som dačo vedel.“
„A v minulosti? Mal?“ chmúril sa Danil ešte viac.
„Nie, pane. Nemal. Tu na hrade na sto percent nie.“
„A pri vojsku?“
„Pri vojsku? No, tak sa na to pozrime. Nepopieram, že sa tam motajú ženské, čo posluhujú chlapom, no čo by ste si na jeho mieste vybrali Vy? Ženu, ktorá Vám podaruje každú druhú chorobu intímneho sveta a bastardíka k tomu ako bonus, alebo muža, ktorému veríte?“
Tentoraz skoro vypadli oči Danilovi, hoci v jeho prípade sa to zmenilo na krásne ohromenú nevinnosť.
„Čo tým chceš povedať?“ spýtal sa, no Nino na ňom dobre videl, že nie je až natoľko naivný, aby si to nevedel domyslieť.
„Iba to, že ste sa zle spýtali.“
Jeho pán skutočne nebol natoľko naivný a ako už Nino vedel podľa jeho skusmého výletu do temnice, ani natoľko nevinný, aby si nedomyslel aj túto medzi riadkami podanú informáciu. Nino by mohol vykríknuť do tichého ráno: Nespýtali ste sa na milencov! Ale nebolo to za potreby. Danil sa zarazene pozrel do boku a v jeho hlave to bežalo rovnakou rýchlosťou ako v Ninovej. Spočítava jedna a jedna, domýšľal si sluha. Že sa Cirrus vysmeje jeho myšlienke na rodinu, bolo vopred jasné, no že mu tak bezprostredne fľochne do tváre, či hoc aj poza chrbát, že ich manželstvo neľutuje, trochu sám nečakal a nevedel si vysvetliť, čo tým jeho druhý pán mienil a kam tým mieril, keď zjavne práve o Danila z neznámeho dôvodu nestál. Nino si to momentálne tlmočil iba tak, že to bola irónia a provokácia a možno tiež medziriadkové podsunutie informácie o tom, čo od neho môže Danil v budúcnosti čakať, čo sa mimomanželských vzťahov týka. Faktom však bolo, že aktuálne nemal Cirrus žiaden mimomanželský vzťah a keďže ho nemal od svadby, dalo sa to vyhodnotiť, že bol Danilovi zatiaľ plne verný. Doma, i na bojovom poli, pretože aj tam mal sluha svoje uši.
Vidiac poblednutý výraz svojho zverenca, Nino sa poponáhľal ho utešiť, hoci ani jeho nemal ešte ani zďaleka prekuknutého a nemohol si byť istý, či nevyvolá opačnú reakciu.
„Pane, nerobil by som si v tomto smere na Vašom mieste starosti.“
Danil zareagoval neutrálne a udivene naňho pozrel. „Prečo?“
„Všimol som si, ako sa na Vás pán Cirrus díva.“
Nino sa bezprostredne otočil a začal si znova pískať, neukazujúc Danilovi svoj úškrn, neumožňujúc mu šmariť po ňom vankúš. Vedel, že by to možno chcel urobiť. Lebo vedel aj to, že už je druhý, kto niečo takéto Danilovi povedal.
pokračovanie...
Pokoj, tíšil sa, nejde predsa spraviť nič zlé. Nikoho ešte neobvinili z toho, že sa s niekým len zhováral a o ňom to aj tak nikto nezistí. Možno z toho, že sa k niekomu priblížil, by sa dala spraviť aféra, ale veď medzi nimi budú mreže. Nič sa nestane. Tvár mu horela a v duchu ďakoval Najsvätejším za tú železnú bariéru. Nič sa nemôže stať. Aj keby chcel.
A či ozaj chcel...? Cítil, čo mu robí telo. Akokoľvek si to nechcel pripustiť. Stávalo sa mu to už dávnejšie, akokoľvek to vždy ignoroval. Danil cítil vzrušenie, keď si pozrel do očí s mužom, oveľa viac, ako keď pozrel na ženu. A keď to bol navyše vojak, lovec, ktokoľvek, kto mal do činenia so zbraňami, pulz sa mu zrýchľoval na počkanie. Takí ako Pinchin u neho mali len malú šancu. No ak mal muž drsné ruky a svalnaté stehná a v očiach nepodmaniteľnú silu, strácal Danil nad sebou kontrolu.
Bol si vedomý toho, že ju nemá, keď kráča do podzemia za červenovlasým vojakom úplne v rozpore s vlastným svedomím. Vedel, že to nesmie, nielen mravné zásady, ale hlavne jeho vlastné to zakazujú, vedel, že koná niečo, čo by mohlo naveky pošpiniť jeho meno, jeho česť a zruinovať ho aj po iných stránkach. No nemohol si pomôcť. So skloneným lampášom vošiel do sály, v ktorej horel každú noc oheň a ostal stáť na jej prahu.
V kresle vystlanom tmavou kožušinou niekto sedel. Bolo to presne miesto, na ktorom sedával často on sám, lebo to kreslo bolo najširšie, najpohodlnejšie, možno najvysedenejšie. Nevidel zo svojho miesta, kto to je, ani ten človek si ho nevšimol, no jedno bolo isté. Nemohol okolo neho prejsť bez povšimnutia a dostať sa do chodby, ktorá viedla k podzemiu. Pocítil bodnutie sklamania, no len na okamih. Potom si všimol, že pri kresle sedí veľký tmavý pes. Vlk. Srdce sa mu znova rozbúchalo.
Lebo kto iný si mohol dovoliť sedieť v panskom kresle, ak nie pán. O krok cúvol, zabúdajúc na svoj pôvodný zámer, v panike cítil potrebu čo najrýchlejšie a pokiaľ ešte možno nespozorovaný utiecť. Osoba v kresle si ho doteraz nevšimla, ale mohlo sa tak stať každú sekundu. Pre toho vojaka v žalári práve riskol viac, ako si mohol dovoliť. Jeho rozum sa vrátil na miesto a upovedomil ho o jeho šialenosti. A potom sa znova stiahol. Danil si uvedomil atmosféru miestnosti, ktorá ho sem vždy ťahala, domácku a teplú, voňavú ohňom. Vlk, ležiaci pri kresle, o ňom už vedel, uši mal stočené jeho smerom, no poznajúc ho, nepokladal za potrebné varovať svojho pána. Ten sedel v kresle nehybne. Danil z neho videl len ruku spustenú cez operadlo, držiacu prázdny pohár na víno. Zaspal?Danil okrem Nina rád klamal aj samého seba výhovorkami. Často ani nevedel, čo nimi chce zakryť. Zvedavosť v tomto prípade? Túžbu len sa pozrieť... naňho... spiaceho? Spravil pár mäkkých, tichých krokov smerom k ohňu, keď Vlk dvihol hlavu a ticho zakňučal, vítajúc ho. Postava v kresle sa pohla, narovnala a rýchlo vyhliadla spoza masívneho operadla. Ich oči sa stretli v prekvapení a strnuli.
„Ehm,“ dostal zo seba Danil. „Ja...“
Sedíš v mojom kresle, pošeplo mu niečo hlúpu nápovedu. No iste. V prvom rade to bolo Cirrusovo kreslo. Jeho pes. Jeho miestnosť, jeho hrad, jeho... manžel. Danil, dostávajúc sa rýchlo z prvého šoku, usúdil, že utiecť teraz by bolo nanajvýš neslušné, priam sprosté. Navyše, Cirrus sa mu práve nezdal ako nepriateľ. Nemračil sa. Dokonca aj jeho oči, v tmavej miestnosti až príliš zatienené, sa mu nezdali chladné. Možno trochu unavené. Pokročil k nemu, takže to vyzeralo, že to plánoval. Vedomý si toho, že ho uprene sleduje, sadol si do vedľajšieho kresla, ktoré nebolo tak široké ani pohodlné, ale stálo tam presne za tým účelom - keby mal pán spoločnosť. Vlk sa dvihol a podišiel k nemu, štuchol mu ňufákom do kolena a ľahol si mu spokojne k nohám. Cirrus to sledoval a podozrievavo na Danila pozrel.
„Už ste sa tuším spoznali,“ podotkol ticho. Jeho hlas znel rovnako chrapľavo ako vždy, to, že by to bolo len prechodné prechladnutie, Danil už vylúčil.
„Áno,“ odvetil.
„Zaujímavé. Nemá rád každého.“
„Nie. Vlastne som si nevšimol, že by vôbec niekoho.“
„Veď to.“
Danil sa odvrátil, uhýbajúc pred Cirrusovým skúmavým pohľadom. Jeho pán nespal, zrejme ani len nedriemal, pretože vyzeral byť celkom čulý. Na malom stolíku po jeho druhej strane stála karafa s tmavo červeným vínom, z ktorého nebolo upité veľa, azda len ten jeden pohár, ktorý mal teraz prázdny.
„Túlate sa v noci po hrade?“ spýtal sa ho s veľmi jemným sarkazmom v hlase.
„Nie,“ ohradil sa Danil a zamračil sa. „Len som...“ No? Šiel za vojakom? Nehorázne. Šiel nebodaj za ním? Vylúčené. „Ja... mám rád toto miesto. Občas som sem prišiel, keď ste tu neboli, posedieť pri ohni. Je tu príjemne.“
„Skutočne?“ spýtal sa Cirrus. Sarkazmus zmizol.
„Nevedel som, že tu budete,“ ospravedlňoval sa Danil, akoby sa mal za čo, uvedomujúc si ešte v tom momente, ako sa tým ponižuje. Nedotklivo preto dodal: „Ruším Vás?“
„Ani prinajmenšom,“ odpovedal mu. Slušne. Naučene. Neúprimne. Pozreli sa na seba a uhli si pohľadmi. Danil sa oprel do operadla a zadíval sa do plameňov. Krb bol naložený hrubými polenami, ktoré mali tlieť až do rána. Chvíľu nehybne sedel a kalkuloval, koľko tam bude musieť ostať, aby spravil zadosť slušnému vychovaniu a potom sa s ospravedlnením mohol pobrať preč. Určite tu s ním nemienil mlčky a v napätí sedieť ani hodinu. Naštval by tak určite aj jeho. Lenže určitý čas bude musieť pobudnúť. Aby to nevyzeralo ako útek. K tomu by sa určite pred jeho očami neznížil. V duchu si povzdychol a uvelebil sa v kožušine pohodlnejšie. No tak tu ostane. Nemusia sa rozprávať, ani jeden o to nestojí. Bude len hľadieť do ohňa. Budú obaja.
Stíchnutou sálou sa dlhý čas nieslo len pukotanie dreva, dvaja páni nemali záujem o rozhovor. Noc na nich pokojne hľadela zo všetkých kútov. Vlk striehol v polospánku na narušiteľov, Danil ho mimovoľne spustenou rukou škrabal medzi ušami. Cirrus si nalial vína a mlčky popíjal. Danil sa upokojil a navonok ho prestal vnímať. No vo vnútri ho cítil. A vedel, že sa naňho už dlhšie pozerá. Keď sa konečne odhodlal otočiť naňho hlavu, pristihol ho pri uprenom skúmavom pohľade, ktorý bol tak doňho zarytý, že sa mu ho nepodarilo odvrátiť hneď a potom to už bolo zbytočné. Danil sa zachvel zvláštnym pocitom mrazu aj tepla zároveň. Cirrusove šedé stmavnuté oči boli pátravé, no nedalo sa z nich vyčítať, čo presne hľadajú. Možno ho hodnotil.
„Ľutujete, že ste si ma museli vziať?“ vypadlo z Danila náhle ako reakcia na neistotu. Ostal sa tiež na svojho manžela dívať, neodvracajúc viac pohľad.
„Prečo by som to mal ľutovať?“ spýtal sa Cirrus, nie prekvapene, skôr ľahostajne.
„Mohli ste mať namiesto mňa peknú ženu. A rodinu,“ odpovedal mu.
Cirrusovi sa dvihli kútiky úst v mimovoľnom pobavení, čo Danila zarazilo. Vyznelo to, akoby podotkol, že a načo by mu boli. Veliteľovi vojsk. Veď jasné. Nezareagoval však na to nijako a namiesto toho sa spýtal: „A Vy? Tiež ste mohli mať ženu a... to. Rodinu.“
Danil chvíľu hľadal tú správnu odpoveď. On nemohol ani len naznačiť, že a načo by mu boli. Zamračil sa, no bojovne z neho nespustil pohľad. „Získal som namiesto toho Zelený hrad.“
„Majetok namiesto lásky?“ uchechtol sa Cirrus posmešne.
„Nemal som práve na výber,“ odsekol mu Danil ostro.
„A keby ste mali?“
Tlak mu stúpol a on sa narovnal v kresle. „A Vy keby ste mali? Čo by ste si vybrali?“ spýtal sa ho, vediac veľmi dobre, že sa necháva vyprovokovať a možno bez príčiny, pretože Cirrus sa nezdal, že by mu to robil naschvál, ani že by ho to bavilo. Proste len komunikácia medzi nimi šla týmto spôsobom. Vlastne od začiatku. Cirrus sa už tiež mračil, jeho oči odrážali oheň a vyzeralo to zvláštne, oranžové záblesky v šedej. Danil s pocitom, ktorý sa zase dotkol obdivu, uhol pohľadom a pozrel nižšie, náhodne mu oči skĺzli po rozšnurovanom výstrihu Cirrusovej svetlo hnedej halenky, do ktorého padali predné pramene jeho tmavých vlasov. Rýchlo sa pozrel inam, hocikam, zdesene vnímajúc tlkot svojho srdca.
„Vy to ľutujete, však?“ spýtal sa Cirrus a on tušil, že to videl, že si to všimol, ako sa naňho nedokázal zadívať. Nedokázal sa ani len plne pozrieť a preskúmať, ako jeho manžel vyzerá. Bál sa? Veď na toho červenovlasého vojaka v podzemí sa díval, hodnotil ho, nechával pocity ovládnuť ho. U Cirrusa tomu nedával ani šancu. Nechcel dať.
„Neľutujem,“ ohradil sa duto, pokúšajúc sa znieť hrdo. „Ctím si Vás.“
„Vôbec ma nepoznáte.“
„A vy snáď mňa áno?“ už znova sa mu zvýšil hlas a on odbojne na Cirrusa pozrel. Znova sa stretol s tak upreným pohľadom, až sa zachvel. „Áno, je mi to ľúto,“ povedal ticho, zadŕhavo, no predsa bojovne. „Je mi ľúto, že som si musel vziať niekoho, koho nepoznám a kto nepozná mňa.“
To bolo zlé. Nemal to povedať. Prejavil tým odpor, ale nielen to, prejavil tým svoje pocity a hlavne to, že vôbec nejaké pocity ohľadne tohto manželstva má. Vedel, že to nemôže ďalej rozvíjať, pokračovať týmto smerom, nechce. Dvihol sa tak dôstojne a nenáhlivo, ako to len šlo, no aj Vlk sa pri jeho náhlom pohybe dvihol na štyri a prekvapene vzhliadol. Cirrus sa od neho odvrátil a pokrčil ramenami. Danil, vediac, že dlhšie v jeho prítomnosti nevydrží bez toho, aby nezačal viniť samého seba z neschopnosti ovládať sa, vediac, že to sám hore v izbe aj tak urobí a v ešte horšej miere, siahol po svojom lampáši a vzal ho do ruky. Obišiel kreslo a bez rozlúčky sa chystal odísť.
„Danil,“ oslovil ho vtedy Cirrus a on na moment zastal. „Ja naše manželstvo neľutujem.“
Chcel sa otočiť a skríknuť naňho, že klame. Alebo si z neho zase robí posmech! Rýchlo vykročil a pobral sa preč, zabraňujúc si reagovať, niečo mu ešte hovoriť, pýtať sa... Malo to zmysel? Nedostával odpovede. A keď aj nakoniec áno, boli ešte viac mätúce, ako keby mu vôbec nič nepovedal.
Ráno Nino zaklopal na dvere izby svojho mladého pána Danila len tak proforma, aby mu nemohol vynadať, počkal si na neurčité zabručanie spod pokrývok, čo si uňho zvykol preložiť ako pozvanie dovnútra a vpadol do izby.
„Bré ráno!“ zahlaholil a už sa hrnul k oknu, aby ho otvoril. Danilova spálňa bývala po ránu teplá a presýtená jeho vôňou, čo Ninovi nebolo proti vôli, dokonca mu to možno bolo príjemné, no vedel, že jeho pán má rád, keď mu ešte v posteli do nosa vojde svieža vôňa trávy. V okolí hradu to vždy ráno voňalo po tráve, večer po ohni. Hoci to Danil nikdy nepriznal, Nino vedel, že si to obľúbil. Hlavne ten oheň večer. Hlavne ten včerajší oheň. Nino sa v duchu vedúco zasmial.
Otvoril prudko okno, len tak buchlo o stenu a už sa ponáhľal späť k dverám, kde si nechal umývadlo a krčah so studničnou vodou. Nebola už taká ľadová, ako keď ju prelial z vedra, obzvlášť si dal záležať, aby pánom nosil vodu dostatočne zohriatu na to, aby im neomrzli vznešené tváre, keď si ich budú oplachovať. Položil umývadlo na stôl a hodil k nemu uterák. Potom sa spamätal a pokúsil sa ho upraviť. Efekt nebol valný, no Danil si to tak či tak nikdy nevšímal. Pozrel sa k jeho posteli.
„Nino,“ povedal mladý pán, ktorý sa medzitým posadil a opretý o peľasť, s huňou pritiahnutou pod bradu, ho zamračene pozoroval. Sluha sa zháčil nad tým, čo mohol spraviť zle, no keď si bleskovo prešiel svoj postup, usúdil, že nič závažného sa nemohol dopustiť. Spýtavo preto na Danila pozrel.
„Áno, pane?“
„Chcem sa ťa niečo opýtať,“ povedal Danil a jeho oči mali zvláštny lesk, akoby poriadne nespal, no pritom bol úplne čulý.
„Pýtajte sa,“ popchol ho, zvedavý, čo to tak môže byť a čo pána rozčúlilo, hoci o niečom by vedel.
„Cirrus... on... má nejaké... milenky?“ dostal zo seba po častiach mladý pán.
Ninovi skoro vypadli oči. Nepodarilo sa mu potlačiť zasmiatie. „Milenky?“ zopakoval.
Danil sa výhražne zamračil, čo bolo varovanie, aby si z neho nerobil srandu a že sa pýta úplne vážne. Sluha sa preto zatváril požadovane oddane a úctivo, hoci v hlave už sa mu točili všetky kolieska a on uvažoval, kam tým jeho pán mieri a nakoľko to súvisí s tým, o čom sa včera večer s Cirrusom dohadoval a čo samozrejme niekomu ako Nino nemohlo ujsť, keďže jeho uši boli zabudované vo všetkých hradných stenách.
„Nie, pane, nemá,“ odpovedal úprimne. „Určite nemá. O tom by som dačo vedel.“
„A v minulosti? Mal?“ chmúril sa Danil ešte viac.
„Nie, pane. Nemal. Tu na hrade na sto percent nie.“
„A pri vojsku?“
„Pri vojsku? No, tak sa na to pozrime. Nepopieram, že sa tam motajú ženské, čo posluhujú chlapom, no čo by ste si na jeho mieste vybrali Vy? Ženu, ktorá Vám podaruje každú druhú chorobu intímneho sveta a bastardíka k tomu ako bonus, alebo muža, ktorému veríte?“
Tentoraz skoro vypadli oči Danilovi, hoci v jeho prípade sa to zmenilo na krásne ohromenú nevinnosť.
„Čo tým chceš povedať?“ spýtal sa, no Nino na ňom dobre videl, že nie je až natoľko naivný, aby si to nevedel domyslieť.
„Iba to, že ste sa zle spýtali.“
Jeho pán skutočne nebol natoľko naivný a ako už Nino vedel podľa jeho skusmého výletu do temnice, ani natoľko nevinný, aby si nedomyslel aj túto medzi riadkami podanú informáciu. Nino by mohol vykríknuť do tichého ráno: Nespýtali ste sa na milencov! Ale nebolo to za potreby. Danil sa zarazene pozrel do boku a v jeho hlave to bežalo rovnakou rýchlosťou ako v Ninovej. Spočítava jedna a jedna, domýšľal si sluha. Že sa Cirrus vysmeje jeho myšlienke na rodinu, bolo vopred jasné, no že mu tak bezprostredne fľochne do tváre, či hoc aj poza chrbát, že ich manželstvo neľutuje, trochu sám nečakal a nevedel si vysvetliť, čo tým jeho druhý pán mienil a kam tým mieril, keď zjavne práve o Danila z neznámeho dôvodu nestál. Nino si to momentálne tlmočil iba tak, že to bola irónia a provokácia a možno tiež medziriadkové podsunutie informácie o tom, čo od neho môže Danil v budúcnosti čakať, čo sa mimomanželských vzťahov týka. Faktom však bolo, že aktuálne nemal Cirrus žiaden mimomanželský vzťah a keďže ho nemal od svadby, dalo sa to vyhodnotiť, že bol Danilovi zatiaľ plne verný. Doma, i na bojovom poli, pretože aj tam mal sluha svoje uši.
Vidiac poblednutý výraz svojho zverenca, Nino sa poponáhľal ho utešiť, hoci ani jeho nemal ešte ani zďaleka prekuknutého a nemohol si byť istý, či nevyvolá opačnú reakciu.
„Pane, nerobil by som si v tomto smere na Vašom mieste starosti.“
Danil zareagoval neutrálne a udivene naňho pozrel. „Prečo?“
„Všimol som si, ako sa na Vás pán Cirrus díva.“
Nino sa bezprostredne otočil a začal si znova pískať, neukazujúc Danilovi svoj úškrn, neumožňujúc mu šmariť po ňom vankúš. Vedel, že by to možno chcel urobiť. Lebo vedel aj to, že už je druhý, kto niečo takéto Danilovi povedal.
pokračovanie...