Manzelska povinnost - 3. kapitola - 1. časť
Nino pohúpal nohami vo vzduchu, sediac na drevenej ohrade v stajni, a dôrazne zopakoval:
„Budú tu každú chvíľu.“
Dostalo sa mu rovnakej reakcie ako pred chvíľou a ako aj tohto rána, keď pánovi Danilovi oznámil, že došiel posol so správou, že sa jeho manžel po asi dvoch týždňoch neprítomnosti vracia. Ignorancia. Akoby nič nepovedal. Sprvu si nebol istý, či to Danil skutočne pochopil, no teraz mu to bolo už naozaj podozrivé.
„Viete, že by ste sa mali ísť prezliecť a čakať ho.“
Mladý pán so smiechom odrazil od seba dorážajúceho psa a ani sa naňho nepozrel. Nino ho podozrieval, že chce vziať tú starú kobylu, ktorú si osvojil a na ktorej začal podnikať výlety do blízkeho okolia a odísť. Preto ho nasledoval až do stajní, svojou prítomnosťou sa pokúšajúc zabrániť tomu, čo podľa neho malo Danilovi pri jeho inteligencii dôjsť samému. Nesmel odísť práve, keď sa jeho manžel vracal. Nino neveril tomu, že by nevedel, o akej neúcte by to svedčalo. Bolo mu vlastne jasné, že to Danil vie. Naozaj bol až príliš inteligentný. Príliš dobre vedel klamať. Nino sa naučil byť pred ním v strehu.
„Vyzeráte ako paholok,“ zašomral. „Keď Vás takto mladý pán uvidí, kto bude potrestaný? Vy určite nie, zase len ja.“
„Zase len ty? Kedy ťa naposledy niekto potrestal?“ zareagoval naňho Danil pobavene, čo potvrdilo, že ho veľmi dobre počúva, hoci si sedí uprostred stajne na sene a hrá sa s Cirrusovým psom menom Vlk. Zviera bolo dostatočne veľké, aby sa verilo, že je skutočným vlkom, hoci povahovo to bolo hravé, verné a poslušné šteňa. Poslušné len svojmu pánovi, doteraz. Za tie dva týždne, čo Cirrus nebol doma, pána očividne zmenilo.
„Vy!“ ohradil sa Nino pobúrene. „Včera ste ma poslali spať bez večere. A to som Vám len pripomenul, že by ste nemali jazdiť bez košele, lebo si zas spálite chrbát!“
Danilovi bolo očividne jedno, ako vyzerajú časti jeho tela, ktoré môže skryť pod oblečenie vo chvíľach, kedy sa mu patrí vyzerať reprezentatívne. A to, že má opálenú aj tvár, by mu Nino vytkol nerád, jeho pánovi to totiž neuveriteľne pristalo. Oveľa viac ako bledosť, s ktorou prišiel z Hlbokých hôr, ktoré boli zrejme naozaj tak hlboké, ako sa hovorilo a vládla tam počas celého roka tma. Nezvyknutý na slnko lúk, vyrážal Danil pod jeho lúče na starej kobyle, ktorá jediná bola ako tak schopná uniesť jazdca, keďže všetky ostatné schopné kone pobral Cirrus k vojsku. Pár dní bol červený ako rak, kým mu pokožka zhnedla. Jeho oči tým nabrali ešte hlbší odtieň. Pod hustými mihalnicami vyzerali, akoby sa mu v nich černela nočná obloha.
„Pán Danil,“ začal sluha nanovo. „Budú tu čo nevidieť.“
„Už si mi to vravel, Nino,“ odbil ho Danil, doťahujúci sa s Vlkom o kus starej kože. V ohrade hneď za jeho chrbtom podupkávala jeho stará kobylka, odfrkujúca nespokojnosťou z prítomnosti veľkého psa. Nino pohúpal znova nohami a povzdychol si, vzdávajúc to. Tu nič nezmôže. Kedy vlastne zmohol? Poznal pána Danila len krátko, no ani raz sa mu ho ešte nepodarilo primäť k niečomu, čo nechcel.
Nechce teda privítať svojho manžela? Nino sa skúmavo na mladého muža, trhajúceho sa o kožu so psom, zadíval. Nechce ho stretnúť. To sa dalo dedukovať aj inak. Danil prišiel na ich hrad zachmúrený a zaťatý. Keď Cirrus odišiel a deň na to sa aj jeho otec vybral vyjednávať do západných zemí, akoby sa obloha nad ním rozjasnila. Prvé dni bol opatrný a málo vychádzal z izby. No potom začal skúmať svoje okolie, sprvu obozretne, uvážlivo, skoro až neveriac, že nájde niečo, čo by ho zaujalo. Potom viac dychtivo. Posledné dni ho Nino musel vyzerať pri bráne až za súmraku, pripravený zburcovať celý dom, keby sa nevrátil zo svojich prieskumných výprav na okolité lúky.
„Nuž tak, idem aspoň ja,“ povedal trucovito a zoskočil z ohrady. Všimol si, že Danil po ňom po očku ostražito pozrel, a tak dodal: „Oznámim pánovi, že ho uvítate neskôr.“ A pán ho za to prinajlepšom len vyhreší, že si nesplnil povinnosť a dostatočne pána Danila nepoučil o jeho povinnostiach. V tom horšom prípade... Nino sa zamračil a zamietol to. A možno to bude Cirrusovi jedno. Však to on odišiel deň po ich svadbe. Mal by pochopiť, že Danil nemá dôvod vrúcne ho vítať.
Danil vedel, že toto nie je o vrúcnosti. Bolo jeho povinnosťou ako súčasného pána hradu privítať Cirrusa, aj keby to bol len hosť, prichádzajúci k nim prespať na jednu noc. Privítať svojho manžela malo byť akosi automatické. Jeho matka to robievala zakaždým, keď sa jeho otec vracal domov. Lenže ona bola žena. A Danil v žiadnom prípade nie nejaká domáca pani, ktorá nemá čo na práci, len sa vykúpať vo voňavkách, keď sa jej drahý vracia domov smradľavý ako prasa. Uchechtol sa tej predstave, no po tom, čo Nino konečne vypochodoval zo stajne, hodil Vlkovi dotrhanú kožu a povzdychol si. Nie je domáca panička. No je pánom tohto hradu a Cirrus je ním tiež. Vedel viac ako Nino, akou urážkou cti jeho manžela by bolo, keby sa vytratil zadnou bránou do okolitého kraja a úplne odignoroval jeho príchod. Nerád, ale musel to spraviť. Hoci odkedy mu sluha doniesol tú „radostnú“ novinu, nemohol myslieť na nič iné len na to, kam a ako by mohol utiecť.
Opláchol si tvár vo vedre, aby nevkročil do hradu úplne zafúľaný, hoci sa plánoval aj tak ešte okúpať, prezliecť, upraviť. Dávnejšie to nespravil. Vlastne odkedy tu žil, naučil sa akurát tak, ako sa poriadne zašpiniť. A ako utiecť z neútulných strohých miestností, do ktorých prenikalo svetlo len cez strieľne. Vymaniť sa spomedzi šedých kameňov zrúcaniny, ktorou preňho hrad bol a uniknúť von na šíre pláne. Lúky okolo hradu boli plné vysokej zelenej trávy, siahajúcej koňovi až po brucho, bzučiace, teplé a voňavé. To podľa nich dostalo panstvo svoj zelený názov. Rád ležal uprostred vlniacich sa stebiel a hľadel k modrej oblohe. Ak by mu toto jediné potešenie mal Cirrusov príchod vziať, Danil vedel, že nedokáže byť poslušným manželom a bude o svoju voľnosť bojovať.
Azda bolo jeho zdržiavanie sa v stajni až do poslednej chvíle jeho prvou malou vzburou. Netušil však, že sa stane dosť veľkou, len čo zo stajne vyjde. S nevôľou, no odhodlaný spraviť, čo sa od neho očakáva, vyšiel z dlhej drevenej stavby na zadnom nádvorí, obišiel hrad úzkym priechodom medzi jeho stenou a ľavými hradbami a vyšiel na predné nádvorie. Presne v tej chvíli a žiaľ skôr, ako hlásal posol, dorazila Cirrusova družina.
Cez padaciu bránu prešli prví jazdci na koňoch, pokrikujúci a volajúci na osadenstvo hradu. Muži jeden za druhým začali napĺňať nádvorie. Danil vedel, že má poslednú šancu rýchlo sa popri múre prešmyknúť k bočným dvierkam, vedúcim dovnútra, no kým sa pohol, že ju využije, všimol si, že cez vzdialenú bránu prechádza aj mladý muž, odetý v tmavej koži a koženom brnení, všimol si, ako pevne drží uzdu svojmu čiernemu koňovi, aj ako má vystreté plecia a všimol si jeho vlasy, tmavé, strapaté a len ledabolo stiahnuté do chvosta. Ten jeden okamih, kedy zaváhal, pretože sa zadíval na toho, koho by radšej nevidel, mu bol osudný. Hneď v nasledujúcej chvíli si ho všimol jeden z vojakov.
„Úha!“ vykríkol a stočil koňa k nemu. Danil necúvol, no nemohol ísť ani vpred, trochu bezradne sa pozrel na prichádzajúceho. „Pozrime, aký kvietok!“ pokračoval muž a dvihnutou rukou, rozosmiaty, k sebe volal svojich kamarátov. „Odkedy má náš pán na dvore takýchto paholkov?"
Paholkov! Danila akoby tresol. No kým stihol dvihnúť bradu a kým sa v ňom vôbec stihol ozvať oprávnený hnev, uvedomil si, ako vyzerá. Mal na sebe košeľu, akú nosili koniari, pretože svoje lepšie veci si nechcel poničiť. Bola biela a jasne rozpoznateľná od panských šiat výraznými ľudovými výšivkami v zelenej a žltej farbe. Keby však bola aspoň čistá. Alebo aspoň nie mokrá. No mal ju prepotenú, vlhkú vodou, ktorou si špliechal tvár a zafúľanú od toho, ako sa váľal v sene s Vlkom. Vlasy mu rozpustilo spadali na plecia, rovnako po stranách líc mokré a točiace sa a ani nechcel vedieť, ako mu vyzerá tvár. Teraz mal čo robiť, aby nespravil krok vzad.
Vojak zoskočil z koňa. Bol to muž starší od neho, avšak nie príliš, mladý a ošľahaný slnkom, dlhé neupravené vlasy mu horeli ako oheň. Červenú mal aj krátku briadku a strnisko a plamene mu hrali v svetlých hnedých očiach. Danil zaťal päste, no príliš si uvedomujúc svoj ponižujúci výzor, nedokázal sa ani len zatváriť odbojne. Medzitým sa na vojakove pokrikovanie k nim priblížili ďalší muži, niektorí sa smiali, niektorí pokrikovali dačo medzi sebou. Medzi nimi ten v koženom brnení na čiernom koni. Cirrus. Danil zúfalo sledoval, ako bez slova zoskočil zo sedla a priblížil sa k nemu. Na tvári výraz, akoby neveril, že pred sebou vidí naozaj svojho muža, pána Zeleného hradu. Špinavého a upoteného ako posledného koniara. Najradšej by sa pod zem prepadol. Nikdy nebol. Všetko poníženie by sa dalo prežiť, len nie to pred ním. Akoby nestačilo, že sa vrátil a Danil tak prišiel o svoju voľnosť. Musel ho ešte vidieť takto! Nestačilo, že si podrobil jeho kraj, musel ho skutočne vidieť podrobeného. Samozrejme, bola to len jeho vlastná vina, no to na tej strašnej situácii nič nemenilo. A akoby toho nebolo dosť, červenovlasému vojakovi skutočne nedochádzalo, koho má pred sebou a všimol si len to, ako na hoci špinavého, no veľmi pekného mladíka, aj jeho pán uprene hľadí. Štuchol doňho preto lakťom, akoby si boli dôverní priatelia a s úškrnom prehodil:
„Myslíš, že mi dá?“
Danil zbledol urážkou, no srdce sa mu rozbúchalo. Niečo v ňom sa vymklo spod jeho kontroly. Nebola to len urážka. Bol to návrh. Od muža. Nebol to vlastne ani tak návrh, ako otvorené priznanie toho, že s ním chce spať. Muž. Možno to bol len vtip. Ale aj ten mal základ v čomsi, čo sa veľmi jasne dalo čítať v jeho očiach, v jeho postoji, šlo to z jeho tela. Chcel ho. Smial sa, no chcel ho. Naozaj. Danil stál s rozšírenými očami plnými zdesenia. Nad situáciou, do ktorej sa dostal. Nad samým sebou a nad tým, ako mu bije srdce. Jeho oči preskočili z vojaka na Cirrusa a stretli sa so stojatou šedou hladinou, ktorá po mužových slovách náhle vzbĺkla, akoby bola olejom, na ktorý hodil zápalku. V okamihu sa mladý pán hradu otočil, v silnom pohybe napriahol ruku, zovrel päsť a poslal ňou vojaka jednou ranou k zemi.
Všetci vôkol nich zmĺkli. Nádvorie tíchlo postupne, ako sa ľudia k nim obracali a uvedomovali si to, čo sa stalo. Danil mal pocit, že v tom tichu musí byť počuť, ako mu šialene tlčie srdce. Cítil hrôzu. Hanba bola zrazu nepodstatná, odpor úplne márny, stál ako soľný stĺp a tak ako ostatní, pozeral sa na svojho pána. Tí všetci vôkol neho ho už poznali a vedeli, kedy sa mu majú pratať z cesty. Danil to len teraz spoznal. Zo všetkého najradšej by sa otočil a utekal pred ním preč. Len by to nestihol spraviť, aj keby sa skutočne pokúsil. Cirrus sa na vojaka, ktorého zrazil k zemi tak silnou ranou, že sa mu pustila krv z nosa a on vyvalene na svojho veliteľa pozeral, neodvažujúc sa dvihnúť bez jeho zvolenia, ani nepozrel. Vystrel sa a natiahol sa po Danilovi. Ten si bol istý, že ho schmatne za lakeť. A snáď ho bude strkať davom, aby ukázal, že je jeho majetok a on si ho môže vláčiť, ako chce. Pocit poníženia sa mu vrátil. V reakcii na to jeho hrdosť premohla hrôzu, akoby nikdy nebola a nemala v ňom žiadne slovo.
Len čo sa po ňom Cirrus načiahol, cúvol Danil, no nebolo to ustráchané gesto. Konečne hrdo dvihol hlavu, tiež vystrel ramená a odboj, ktorý cítil, odkedy uzavrel s týmto mužom neželaný zväzok, sa vrátil. Spupne naňho pozrel a očami ho varoval pred tým, čo chce urobiť. Cirrus, teraz len veliteľ vojakov, ešte nie dôstojný pán hradu, sa nezdal, že by pred niečím zaváhal. No pred ním zaváhal. Jeho ruka klesla, lenže ten pohyb už zastaviť nemohol, aby to nevyzeralo ako ústup. Namiesto toho, aby chytil Danila za lakeť ako svojho podriadeného, vzal ho za ruku. Ako svojho druha.
Bolo to neúmyselné a nechcené z oboch strán, no v tej chvíli to obaja pochopili ako jediné možné riešenie. Danilov neústupčivý modrý pohľad narazil na Cirrusov chladne kamenný.
„Môj pane,“ precedil Cirrus pomedzi zuby. „Dúfam, že máte dostatočný dôvod na to, že tu stojíte predo mnou... takto.“ Jeho pohľad skĺzol nadol Danilovým telom a ten stuhol.
„Nevedel som, že Vám tak záleží na mojom výzore,“ odvrkol, vkladajúc do toho všetko, aby nebolo cítiť, ako veľmi sa pritom sústredí na to, aby odvrátil jeho pohľad a zároveň nezmyselne na to, že ho Cirrus stále drží za ruku. Mal na rukách jazdecké rukavice, ich koža bola odratá a drsná, no on aj pod ňou cítil jemný stisk. Cirrus si ho zrejme vôbec neuvedomoval, pretože jeho oči už znova tmavli nad Danilovou pripomienkou, ku ktorej nebolo odpovede. Povedať, že mu na jeho výzore nezáleží, pred svojimi poddanými nemohol. Povedať že áno, by sa zrejme ani len nedonútil. Uvoľnil mu ruku zo zovretia a pokynul mu smerom k hradným dverám, naznačujúc so všetkou slušnosťou „až po Vás“. Danil pozbieral všetku svoju dôstojnosť a vykročil. Medzi prizerajúcimi sa zazrel Ninovu tvár. Jeho sluha sa tváril ako víťaz. Danil si v duchu poznamenal, že ho večer nesmie pustiť do izby. Nepotreboval počuť ešte aj od neho, že spravil chybu. A nešlo ani tak o to, že si zámerne nesplnil svoju povinnosť manžela. Ale o to, že zabudol, čo musí hrať.
Ninove zázračné schopnosti votrieť sa všade tam, kde chcel byť, však nezlomil ani Danilov zaťatý odpor. Sediac na kraji svojej postele zúfalo pozeral k oknu a dúfal, že sluha čo najskôr vypadne. Bol otrávený do špiku kostí. Mal za sebou večeru, na ktorej sa v celej dlhej, prázdnej, čiernej jedálni zúčastnil len on a Cirrus. Obaja celý čas zanovito mlčali a ledva sa na seba pozreli. Ešte nikdy sa Danil nepokúšal jesť tak rýchlo, keď mu to šlo tak pomaly. Ešte nikdy tak nemusel ovládať svoj hnev.
„Dal ho zavrieť, viete o tom?“ doľahlo k jeho ušiam niečo z Ninovho nepretržitého blábolu, možno preto, že sluha nepatrne zmenil tón hlasu k výzvednému.
„Koho?“ zamrmlal, hoci niečo v ňom zmeravelo vedomím toho, že vie.
„No toho vojaka,“ odvetil Nino a švihol za jeho chrbtom vo vzduchu jednou z ovčích huní, aby ju natriasol. „Toho, čo Vás urazil.“
„A kam?“ spýtal sa Danil, uvedomujúc si, ako sa meravosť v ňom pri spomienke na červenovlasého muža s blčiacimi očami mení na vibrujúce trnutie.
„No do podzemia.“
„Chce ho dať...“
„Ale snáď nie,“ zasmial sa Nino, hoci Danil mu stále počul v hlase utajený záujem. „Je to vraj jeho kamarát. Predpokladám, že to má byť len dočasná výstraha, aby už nikto...“
Nedal najavo, že ho chce. Danil sa nervózne obzrel a zamračil sa na Nina. „No to by stačilo. Choď už.“
„Čakáte pána Cirrusa?“ zazubil sa chlapec.
Skutočne tomu verí? zamračil sa Danil. Alebo mu to robí radosť, posmievať sa mi?
„Chceš ísť aj ty do podzemia?“ oboril sa naňho ostro.
„Ja nie,“ žmurkol naňho Nino, no pustil jeho prikrývky a rozbehol sa k dverám. Ani sa s ním nerozlúčil a nepoprial mu dobrú noc. Zabuchol za sebou dvere a Danil sa ostal na ne zarazene dívať. Nino nechcel ísť do podzemia, prirodzene. Ale on áno.
Bojoval sám so sebou do neskorej noci. No keď na hradných hodinách odbila polnoc a on ležal na svojej posteli plne oblečený a roztvorenými očami sledoval tmavé trámy na strope, vedel, že prehráva. Postavil sa a opatrne vyšiel von z izby. Našľapoval potichu, uvedomujúc si, aké je to smiešne, pretože vo veži, v ktorej mal spálňu, okrem neho nikto nebýval, dokonca aj Nino odchádzal spávať s ostatnými sluhami inde. Možno nechcel počuť sám seba a uvedomovať si, čo robí. Zišiel tri poschodia nadol, udivujúc sa každým ďalším krokom. No nevedel si v nich zabrániť. Šiel do podzemia.
Nebol si presne istý, čo ho tam bude čakať a poznal iba vchod, ktorý sa nachádzal za hlavnou sálou, v ktorej jedinej bol aj v noci udržiavaný oheň. Keďže mu hneď na začiatku povedali, že mu v spálni nebudú zapaľovať v kozube, dokým nepríde zima, aby sa šetrilo drevom, rád často sedával v miestnosti na prízemí a osamelo hľadel po plameňov. Teraz obišiel svoje obvyklé miesto, kožušinami vystlané kreslá, a zamieril von zo sály opačnými dverami, než prišiel. Svietiac si lampášom našiel v chodbe tmavú klenbu, pod ktorou schádzali nadol čierne schody. Znova sa spýtal, čo robí. Odpovedalo mu niečo, čo neznelo príliš logicky, avšak malo veľkú silu. Chce ísť za ním.
Obozretne, v hlbokom tichu, zišiel tmavým schodiskom do podzemia. Keďže páni Zeleného hradu boli odjakživa výbojní, ich žaláre boli rozsiahle, avšak nebolo to žiadne bludisko, kde by sa dalo stratiť. A Danil to nemusel ani skúšať, lebo toho, za kým ho viedlo divné chvenie, našiel hneď v prvej cele. Zamknutého, no nestráženého. Ako povedal Nino, bol zavretý zrejme len pre výstrahu.
Len čo na väzňovu tvár dopadlo svetlo, dvihol sa z kúta, kde sedel na slame a podišiel k hrubým mrežiam. V podzemí bola zima a Danila trochu striasalo. Vzduch páchol zatuchnutou slamou a niesla sa ním ledva badateľná vôňa vekmi konaného násilia.
„Môj pane,“ ozval sa červenovlasý muž prekvapene a veľkou rukou sa chytil mreže. Danil zastal pár krokov od jeho väzenia, akoby potreboval bezpečnú vzdialenosť a sklonil lampáš, aby mu nesvietil do očí. Prítmie a tiene však nezhasili plamene jasných dúhoviek. Muž sa naňho pozrel, prižmúril oči a Danil sa nevdojak zachvel.
„Je mi ľúto,“ začal so svojou výhovorkou. „Že ťa pre mňa zavrel.“
„To Vám nemusí byť,“ odpovedal vojak a jeho pery sa dvihli v akoby nechcenom potešení. „Je to moja vina. Mal som vedieť, kto ste.“
„Nemohol si to vedieť. Podľa toho, ako som vyzeral."
„Mal som to vedieť podľa toho, ako sa na Vás náš pán díval. Aj keby ste boli skutočne paholok, malo mi byť jasné, že ste jeho.“
Danil mykol ramenom, nechápuc, čo tým muž myslí. „Nie som jeho,“ ohradil sa skôr, ako mu došlo, akú neprístojnosť povedal. Bol jeho, samozrejme. Nepokojne prestúpil, no muž veľmi dobre zaregistroval jeho vzdor a ticho sa zasmial.
„Ale ste. Nech sa Vám to páči, či nie. Všetko, čo Cirrus chce, mu patrí. Krajiny, hrady, ľudia.“
„Myslel som to tak, že nie som jeho majetok.“
Červenovlasý muž sa zatváril, akoby aj o tom pochyboval a mal k tomu výhrady, no nevyslovil ich a len sa znova uchechtol. Danil si uvedomil, že sa mu jeho smiech páči. Aj to bezprostredné, nebojácne správanie. Či mu bol Cirrus kamarát alebo nie, vojaci mali k pánom úctu, no tento tu ju prejavoval len veľmi obmedzene a zjavne iba kvôli tomu, aby zachoval určitú úroveň, na ktorú myslel, že je jeho spoločník z tmy zvyknutý.
„Ide o to, nakoľko ste schopný sa brániť a vzdorovať,“ podporil ho nečakane, no ticho, pretože ak by to niekto začul, mohlo ho to zrejme stáť viac ako len tú noc v žalári. „Aj o to, či viete presadiť, čo sami chcete.“
Premeral si ho a Danil stŕpol, pretože jeho pohľad mu skĺzol po tele v jasnom náznaku, ktorý nepotreboval tlmočiť, čo je za ním skryté. Presne to isté spravil na nádvorí. Nemarilo sa mu to. Potvrdil mu to.
„Často navštevujete väzňov?“ spýtal sa muž a chytil sa mreží aj druhou rukou. „Alebo som ja výnimka?“
Vyvalil naňho oči, nevediac, čo mu na to povedať. Bol prvý väzeň, ktorého kedy navštívil, väzni sa totiž nenavštevovali. Nepatril k tým, čo sa radi pozerali na trápenie iných, takže v žalári bol za svojho života len málo krát. Teraz však prišiel. Zdalo sa, že musí byť zrejmé, prečo to urobil. Z jeho konania vyplývala iba jedna možnosť. Určite mu nebolo ľúto situácie, do ktorej muža priviedol, žiadnemu pánovi nebolo ľúto potrestaného sluhu, hoc aj neprávom, robili to denne. Len ho potreboval znova vidieť. Prišiel sem iba preto, lebo ho chcel. Danil dobre vedel, že takto by si to vysvetlil každý, kto by ho tu našiel a takto si to práve vysvetľoval aj vojak, ktorý si ho nepokryte a proti vôli svojho pána obzeral. To len preňho samého to tak jednoznačné nebolo. On totiž vôbec nevedel, čo tu robí a čo ho sem dotiahlo. Niečo v ňom to chcelo a niečo v ňom zúrilo na to, že to urobil. Cítil obrovský zmätok a čím dlhšie naňho väzeň hľadel a mlčaním si od neho pýtal opätovanie, tým viac odporoval sám sebe.
Nechcel ho. Neobzeral sa po mužoch. Len... Len vedel, že na nich hľadí tajne, takmer to nepriznávajúc ani sám sebe.
„Ja už pôjdem,“ povedal, pokúšajúc sa znieť vyrovnane a ľahostajne. No to, čo ním zmietalo, sa mu odrážalo aj v hlase. Polievalo ho teplo pod upreným pohľadom svetlých očí. Len si všimol mužove odhalené silné paže a striaslo ho bolestivým zásahom v slabinách. „Ja už... musím....“
„Prídete ešte?“ spýtal sa väzeň dychtivo.
Danil zaťal zuby, aby neprejavil hrejúce potešenie a zmätene ustúpil. „Nie,“ povedal rázne. Potom si muža premeral, jeho chlapskú postavu bojovníka, a tichšie sa opravil: „Možno.“
„Príď,“ oslovil ho červenovlasý vojak nečakane dôverne. „Predpokladám, že tu ešte pár nocí budem... Budem na teba čakať.“
Bleskovo sa otočil, aby mu nevidel na tvári, čo s ním to pozvanie spravilo. Ten návrh. Rýchlo vykročil preč bez rozlúčenia, vybehol po schodoch von z podzemia a späť do svojej veže. Sfúkol plameň v lampáši a hodil sa na posteľ, stále oblečený a stále s rozšírenými očami. Krv mu pulzovala v žilách hnevom na to, čo urobil. A vzrušením.
pokračovanie 3. kap. 2. časť