Manzelska povinnost - 2. kapitola
Ranné slnečné lúče dopadali šikmo zhora na kamennú podlahu, osvetľujúc len jeden jej pás tesne za okrajom postele, keď sa Danil zobudil. Malé okno neposkytlo svetlu dostatočne veľa priestoru, a tak bolo v izbe iba žlté šero. Doma sa zvykol budiť na to, že mu slnko pomedzi škáry v závesoch svietilo rovno do tváre. Tu ho zobudilo niečo iné. Niekto mu chodil po spálni.
Mladý pán sa okamžite posadil a ešte so zalepenými očami žmúril pred seba. Hneď pri malom stole pri okne stál akýsi chlapec a práve naň kládol keramický krčah s vodou a po ňom umývadlo.
„Dobré ráno, pane,“ prehovoril, kým stačil Danil zo seba niečo dostať. „Vyspali ste sa dobre?“
Danil si ho vyľakane prehliadal, kým pochopil, že mu od neho nehrozí nebezpečenstvo. Chlapec bol mladší od neho, tenký ako špáradlo a nezdalo sa, že by bol ozbrojený.
„Čo tu chceš?“ vyhŕkol naňho.
„Priniesol som vám potreby na umývanie. Ešte donesiem čistý uterák a mydlo,“ odpovedal chlapec bezprostredne.
„Prečo?“ spýtal sa Danil nechápavo.
Chlapca tým zarazil a ten sa naňho chvíľu rozpačito díval. „No aby... aby ste sa mohli umyť, pane. Či Vy sa po ránu neumývate?“
„Keď sa budem chcieť umyť, zavolám...“ Sluhu, dokončil si v myšlienkach a došlo mu to. „Ty si môj sluha?“
„Presne tak,“ zaceril sa chlapec a Danil si pritom všimol, že má medzi prednými zubami dosť veľkú medzeru. Jeho vyškerenú výrazu to však iba pristalo.
„Ale nevolal som ťa,“ nedal sa tak či tak zaraziť.
„Som rýchlejší ako Vaše želanie, pane,“ usmieval sa ďalej chlapec a zasalutoval.
„Ale nemôžeš chodiť do mojej izby bez dovolenia,“ ohradzoval sa Danil, dočista sa už preberajúci a začínajúci cítiť rozčúlenie. Aké to boli na tomto hrade zvyky? Či boli tu vôbec nejaké?
„Veď čo ak by ste tu niekoho mali?“ podpichol ho sluha bez zábran. Danil na to len očervenel a nezmohol sa na pohotovú odpoveď. „Nebojte sa,“ pokračoval chlapec so smiechom. „Pán Cirrus je bezpečne vo svojej izbe a ak by sa tu nachádzal niekto iný... Môžete sa spoľahnúť na moju diskrétnosť.“
Danil ledva prehltol urážku jeho cti tým, že by v jeho spálni mohol byť aj niekto iný než jeho právoplatný manžel a rozhodol sa len pre tento krát nedať sluhovi prednášku o svojom dobrom vychovaní.
„To on mi ťa pridelil?“
„Viac-menej.“
„To znamená?“
„Slúžil som stále v tejto izbe. Povedal iba, aby som tu slúžil naďalej.“
Takže jeho sluha. Takže Cirrusovi vôbec nevadilo, keď mu niekto vrazil do izby čo len bez zaklopania. Pozoruhodné na to, koľko taktu a slušnosti sa včera snažil prejaviť jemu. Koľko odmeranosti.
„A tvoje meno?“ spýtal sa ešte.
„Nino.“
„Dobre, Nino. Môžeš ísť.“
Chlapec sa zdal, že najprv nepochopil, potom otvoril ústa k nejakej otázke, no pod Danilovým zachmúreným pohľadom sa otočil a vypochodoval zo spálne von. Danil sa znova zvalil na posteľ a zavrel oči. No bol spoľahlivo prebratý. Aj keď vôbec nie pripravený postaviť sa z postele a začať svoj nový život.
Mladý Nino nezvykol vpadnúť do izby svojim pánom bez toho, aby zaklopal. Ale na pána Danila bol tak zvedavý, že si nemohol odpustiť vkradnúť sa mu do spálne, zakiaľ čo ešte spal a vymyslieť si tú výhovorku s umývadlom. Koledoval si o výprask bičom, keby to Danil povedal pánovi Cirrusovi a vzhľadom na jeho zdesenú reakciu sa na to už mohol pripravovať. Keby takto vpadol do izby Cirrusovi, zakiaľ čo bol ešte v posteli a keby sa odvážil preniesť tú vec s tým, že pomlčí o tom, s kým ho pristihol, bol by sa už dávno hojdal v klietke nad hradnou priekopou. Nebol by prvý. Niežeby dával nový pán Zeleného hradu visieť ľudí za každú maličkosť. Lenže urážka jeho osoby sa nebrala na ľahkú váhu a Cirrus bol odmalička vedený k vedeniu ľudí, ktoré ovládal bravúrne so všetkým, čo k tomu patrilo. No nikde nebolo napísané, že bude robiť cirkusy aj kvôli svojmu manželovi a pokiaľ Nino hádal správne - a na ľudí, obzvlášť na pána Cirrusa, mal skvelý odhad - na pánovi Danilovi mu záležalo asi toľko, ako na každom jednom hosťovi, ktorý prišiel do ich domu. Spravil všetko pre to, aby nemohol povedať, že si ho neuctil. A nespravil nič navyše, čo by dalo ich trvalému hosťovi pocítiť, že je naozaj vrúcne vítaný. Podaktoré veci sa totiž nedali naučiť výchovou a ľudská prívetivosť patrila u Cirrusa k tým slabším stránkam.
Nino, letiac z Danilovej spálne rovno do kuchyne oznámiť, že mladý pán je hore a môžu začať pripravovať raňajky, stretol po ceste mladého Pinchina. Ten, celkom na jeho obraz, bol už o všetkom informovaný a zarazil Nina uprostred predného nádvoria.
„Ty,“ povedal mu. „Ty si nový sluha môjho pána.“
Nino si premeral pehavú tvár, všimol si ovisnuté ústa a domyslel si. Tento nepatril k ich dvoru a mohol byť jedine súčasťou Danilovho sprievodu. „A ty asi jeho bývalý,“ uškeril sa.
„Je pán Danil už hore?“ spýtal sa Pinchin.
„Je, ale neželá si, aby ho niekto rušil. Výslovne mi to zakázal.“ Nino zvolil túto formuláciu slov schválne, chcel vedieť, čo u cudzieho chlapca vyvolá, pretože v ňom zacítil príležitosť niečo sa o Danilovi dozvedieť viac.
„Takže nie je sám?“ vyhŕkol Pinchin okamžite, domýšľajúc si úplne zle, ale tak, ako Nino očakával.
„Nepodávam dôverné informácie o svojich pánoch,“ žmurkol Nino sprisahanecky.
„Nikomu to nepoviem. A čoskoro tu už aj tak nebudem, takže nebudem mať komu, len by som chcel vedieť, či pán Danil...“
Dobre vedel, o čo mu ide a pristúpil k nemu bližšie. „Pán Danil je ženatý. Mal by si sa s tým zmieriť,“ poradil mu dôverne. Pinchin mierne očervenel a sklonil hlavu, aby to na ňom nebolo vidno, tváriac sa, že mu len slnko príliš svieti do očí. Nino by veľmi rád podpichol ešte niečo o tom, že našiel ich pána v posteli nahého, no vtedy ho zbadal pomocník z kuchyne a už naňho z diaľky kričal.
„Musím ísť,“ rozlúčil sa s Pinchinom, nechávajúc ho stáť zarazene naprostriedku dvora. Nino sa po ceste do kuchyne smial od ucha k uchu, no zároveň mu mozog pracoval na plné obrátky. Bola pravda, že Danil bol v posteli nahý. Lenže bol aj sám. Nebolo prikázané, že novomanželia musia spolu stráviť úplne celú noc a nikto neriskoval klietku nad vodnou priekopou, aby špehoval, koľko času spolu boli, podľa všetkého sa však v tomto prípade neodohrala žiadna romantická noc a zrejme ani len výbuch vášne, po ktorom by sa Cirrus nedokázal odvliecť späť do svojej komnaty. Pravdepodobne si len obaja splnili svoju manželskú povinnosť a rozišli sa. Ak vôbec. Nino si totiž nedokázal predstaviť, ako by mohli spolu spať dvaja muži, ktorí nechcú. A to, že nechcú, bolo jasné snáď každému, kto sa trochu vyznal v ľuďoch a kto ich sledoval počas predošlého večera.
„No čo?“ pýtala sa ho okamžite kuchárka a zo všetkých strán sa naňho valili dotazy. „Aký je?“
„Nerozprával som sa s ním,“ odbíjal ich Nino, utláčaný do kúta napriahnutými vareškami.
„Nemusel si sa. Bol si mu v izbe?“
„Bol.“
„Aký je?“
„Nepodávam dôverné informácie,“ opakoval Nino, vyhýbajúc sa vareškám a šikovne kľučkujúc k hrncom, aby sa pozrel, čo budú mať páni na raňajky. On sám jedol spolu so služobníctvom, každý po miske ovsenej kaše a ak si niekto niečo uchytil z panského, koledoval si o už známe tresty. Za kradnutie jedla sa samozrejme nevešalo, ale nejaký ten buchnát, či rana bičom by im na chrbte pristáť mohla a o to nikto nestál. Na dvore Zeleného hradu sa žilo pokojne, dokonca benevolentne, pokiaľ sa dôsledne dodržiavali príkazy.
„A pán Cirrus?“ ťahala ho kuchárka za golier.
„Nebol som s ním.“
„No tak, Nino! Nosíš mu každé ráno pohár vody s kvapkou vína, ako že si s ním nebol?"
Musel sa priznať, že ten pohár vody doniesol a bolo v ňom viac ako kvapka vína a že pán Cirrus na jeho zaklopanie ani neodpovedal a vôbec sa naňho neobzrel, keď mu vkročil do izby. Stál pri okne už plne oblečený a Nino napriek svojmu dobrému odhadu nevedel uhádnuť, akú má náladu, keďže mu nevidel do tváre. Podľa spustených pliec by hádal sklesnutosť, no podľa precízne upraveného oblečenia, ktoré si vzal nové a čisté, pripravenosť.
„Pán Cirrus je celý a zdravý a pán Danil sa dobre vyspal,“ informoval napokon neodbytný dav sluhov a kuchárov. „Ani jeden nemal vyškriabané oči, takže predpokladám, že prežili svoju svadobnú noc bez ujmy.“
Nino zhodnotil, že raňajky pre celý dav svadobných hostí budú výborné a zvrtol sa na podpätku. Dúfal, že z nich niečo ostane a že mu ostatní nechajú.
„Letím!“ zavolal. „Myslím, že o chvíľu môžete začať nosiť na stôl!“
Danilovi bolo hneď zrejmé, že o ňom klebetí celý hrad. Niežeby to nepredpokladal, doma mali predsa to isté. Jeden z dôvodov, prečo nikdy nedovolil Pinchinovi uskutočniť tie jeho plaché návrhy, bol taký, že vedel, že sa o tom všetci dozvedia. To posledné, čo mu chýbalo, bolo, aby o ňom celý svet hovoril, že sa obzerá za mužmi. Hlavne, keď sa za nimi neobzeral.
Jedáleň bola dlhá a úzka miestnosť na prízemí hradu, o nič svetlejšia ako tie ostatné. Oveľa radšej by sa najedol niekde vonku, hoci aj na neupravenom nádvorí, aspoň by bol na čerstvom vzduchu. Ale etiketa nedovoľovala. Minimálne pokiaľ boli na hrade hostia, musel reprezentovať. Okrem seba teraz už aj svojho manžela. Danil v duchu zaklial a uvedomil si, že si praje, aby sa šírili klebety o tom, že on a Cirrus spolu strávili noc, nie naopak. Lebo to, že v skutočnosti so svojím manželom nebol, by vyzeralo ešte horšie, ako keby mal predtým pomer so sluhom.
Prplal sa v jedle, ktoré bolo jednoduché a sýte, dostali čerstvo upečený chleba, vajíčka, šunku a niekoľko druhov syra, k tomu veľa zeleniny a na počudovanie medzi karafami vína stálo aj teplé kravské mlieko. Neodvážil sa naliať si z neho, aby nevyzeral ako slaboch a tak si zriedil víno vodou, ako to urobil aj Cirrus.
Danil sa úkosom pozrel na mladíka, ktorý síce sedel na stoličke vedľa neho, ale bol natočený do opačného smeru a rozprával sa so svojím otcom. Cirrus ho ráno čakal pred jedálňou, aby do nej vkročili spolu, ako sa patrí. Bol čisto, nenáročne oblečený do bielej halenky a obyčajných nohavíc z jemnej kože. Poprial mu dobré ráno, no ani sa ho nespýtal, ako sa mu prvú noc na hrade spalo. Nepozeral sa naňho pritom a Danil nemohol povedať, či sa pozrel inokedy, lebo to sa už naňho nedíval on sám. Jeho manžel mu pripadal ešte viac cudzí a vzdialený ako včerajšieho večera. Včera mali aspoň niečo spoločné, dnes už akoby vôbec nič. Danil ešte nebol v pozícii, aby sa o niečo zaujímal a do niečoho hovoril a pripadal si medzi ostatnými hosťami tiež len ako hosť. Až na to, že oni všetci mali postupne počas dňa odísť a on ostať.
„Odídeme navečer, Danil,“ oslovil ho otec, sediaci po jeho ľavici. Pozrel sa naňho a vynútil si na tvári úsmev.
„Dobre. Tak som aj čakal.“
„Máš ešte nejaké záležitosti, ktoré by sme mali pred mojím odchodom prebrať?“
Danil vzal do ruky svoj pohár a zamyslel sa. Ako napríklad, čo mám ďalej robiť? spýtal sa sám seba. Vedel, čo sa od neho zhruba čaká a nečakalo sa viac ako že upevní pozíciu svojho kraja v aliancii, ktorá jeho svadbou vznikla, no ako to urobí, bolo iba na ňom. V tejto chvíli mal tú najmenšiu chuť uvažovať nad politikou a obával sa, že ju nedostane ešte nejaký ten týždeň, ak vôbec. Nevedel si predstaviť, že by sa s Cirrusom o podobných veciach rozprával a snažil sa mu do nich ešte aj zasahovať. Momentálne si nevedel predstaviť, že by sa vôbec o niečom s ním rozprával.
„Nie, otec, myslím, že je všetko v poriadku.“
„Mám niečo odkázať matke?“
„Pozdravuj ju, aj sestry. Povedz, že som so svojím novým domovom... spokojný.“
Pozrel sa na otca a aspoň v tomto mu nemusel klamať. Zelený hrad vyzeral oproti ich domovskému hradu len ako opevnená ruina. No dalo sa tu žiť a nepršalo mu na hlavu a to jeho otcovi zrejme stačilo. Danil nespochybňoval jeho otcovskú lásku, pretože mu jej dával vždy dosť. No v niektorých veciach mu prestal absolútne dôverovať, keď ho nekompromisne dosadil do tejto role. Predal ho. Aj to mu Danil už párkrát vykričal, kým sa s tým zmieril, no ostalo to medzi nimi. Ticho sa od seba odvrátili, nemajúc si čo viac povedať.
V tej istej chvíli skončil svoj rozhovor aj Cirrus po jeho pravici a na ich konci stola zavládlo neprimerané ticho. Danil sa nepokojne zamrvil na tvrdej stoličke. Na tanieri zo svetlozelenej keramiky mu ešte ostávalo pár kúskov rajčiny, avšak keby si jeden práve teraz vložil do úst, bol si istý, že by bolo počuť, ako prežúva. Položil preto striebornú vidličku k tanieru. Nevedel, čo ďalej s rukami. Kam sa dívať. Bolo zrejmé, že by mal niečo povedať aj tomu, s kým sa od ich príchodu vôbec nerozprával, keďže to začínalo byť očividné. Doteraz sa to dalo ospravedlniť jedením. Pozrel sa pred seba a videl, ako ho sleduje niekoľko párov zvedavých očí a dokonca aj jeho nový sluha, Nino so slamovými vlasmi, stojí pri stene, tvári sa, že čaká na rozkaz niektorého z hostí pridať na tanier alebo ho naopak odniesť, no pritom ho okate pozoruje. Zaťal zuby a v duchu sa nadýchol. Mal by sa s ním rozprávať, lebo to bude vyzerať naozaj divne. No odhodlať sa k tomu ho stálo naozaj námahu. Nikdy mu to s nikým nerobilo taký problém. A niežeby sa Cirrus nedokázal uvoľnene zhovárať. Rozprával sa počas celý raňajok so svojím otcom. To len jeho ignoroval. Nezaujímal sa. Danil by bol najradšej, keby mu svoju prítomnosť nemusel pripomínať, no tu šlo aj o jeho povesť.
Po očku naňho pozrel. Mladý muž, sediaci mu po boku, sa úkosom pozrel naňho. Ich oči sa stretli a nedotklivo sa uhli. Danilova nervozita stúpla o pekných pár roztrasených skokov. Prečo sa len musel ženiť? Prečo práve s ním? V oficiálnej rovine mu pravda nemal čo vytknúť. Cirrus bol na dobrej ceste stať sa pánom nielen jeho, ale aj všetkých susediacich krajín. Bol majetný, bol to muž na pravom mieste a Danilovi sa ešte pred svadbou donieslo, že dobre vyzerá. Na pohľad bol tak vhodnou partiou, akej sa nedostalo hockomu. Asi bolo nepodstatné, že nič z jeho kvalít Danil nevedel oceniť. Možno by mohol, keby nemusel. Cirrus mohol byť dobrý muž. Keby nemusel byť práve jeho.
Snažiac sa presvedčiť sám seba, že si svoj odstup len nahovára, donútil sa Danil znova nenápadne naňho pozrieť. Díval sa tentoraz trochu bokom, niekam neurčito dozadu a medzi prstami točil malú lyžičku na zákusky. Profil jeho tváre bol pekne rezaný, nie príliš ostro ale ani oblo. Ešte včera bol dohladka oholený, dnes už mu pod bledou pleťou presvitalo jemné strnisko. Tmavé rovné vlasy mal hladko stiahnuté poza uši do uhladeného chvosta, zviazaného podstatne viac do jednej strany, čo svedčilo o nedbalosti. Všimol si, že v uchu má dierku, akoby v ňom zvykol nosiť ozdobu, ktorá sa k momentálnej spoločnosti nehodí. To ho zaujalo a prinieslo zvláštny, neprimeraný pocit obdivu. Odvrátil sa od neho presne vo chvíli, keď sa Cirrus naňho otočil.
„Chutilo Vám?“ spýtal sa ho rezervovaným tónom, pod ktorým sa skrýval nezáujem, no asi aj rovnaká potreba umlčať zvedavé pohľady ich spoločnosti ľahkou konverzáciou. Danil, ktorý rozhovor chcel aj nechcel zároveň, na prvú otázku len odťažito prikývol.
„Ak by ste rád jedol niečo špeciálne, kuchári budú variť, čo si budete želať,“ vravel mu Cirrus potichu, akoby medzi nimi prebiehal dôverný rozhovor. Danil si všimol, ako sa niekoľko ľudí za stolom na nich usmieva a uvedomil si, že sa jeho manžel pre úplnosť dojmu k nemu aj o málo priklonil. To si mohol nechať, pomyslel si podráždene a trochu nespôsobne odsekol: „Nemám nejaké zvláštne potreby.“
„Skutočne?“ spýtal sa Cirrus.
„Nie. Neviem, čo Vám o mne hovorili, ale...“
„Nič mi o Vás nepovedali,“ prerušil ho mladík tónom, ktorý uzemňoval jeho rozhnevanie. „Nebol som natoľko netaktný, aby som sa vypytoval.“
„Inak povedané, nezaujímalo Vás to,“ odvetil Danil, ktorý si zrazu nemohol pomôcť. Srdce sa mu rozbúchalo rýchlejšie a on sa cítil dotknutý. Netušil prečo, pretože sa rovnako nikoho nepýtal na to, ako bude jeho manžel vyzerať a aké má spôsoby, jednoducho sa mu to len donieslo do uší.
„Alebo inak povedané, nič by to nezmenilo,“ odvrkol mu Cirrus a on v jeho hlase začul rovnaké ostražité napätie, aké sa dvihlo v ňom. Hrozila im hádka? Ráno po svadobnej noci?
„To je pravda,“ povedal ticho a spupne. „Aj keby ste boli storočný dedo, musel by som si Vás vziať.“
Cirrusove oči v okamihu stmavli do búrkovej šede. „V takom prípade by ste so mnou aspoň nemuseli spať!“ odsekol ticho, no tak sprudka, že Danil úplne zmeravel. Hneď na to sa však jeho manžel uškrnul, akoby sa dodatočne pobavil na svojich vlastných slovách, alebo sa minimálne dokázal tak bleskovo ovládnuť.
„Prepáčte,“ povedal hrane pokorne. „Urazil som Vás.“
„Povedali ste pravdu,“ zavrčal Danil ticho. „Ak by jeden z nás bol starý a nevládny, aspoň by sme tu nemuseli nič hrať.“
Cirrus sa nenápadne pozrel do miestnosti a jeho úsmev sa zvýraznil. „Ale ide nám to dobre.“
Na malú chvíľu mal Danil iracionálne nutkanie usmiať sa tiež. Lenže ostražitosť a to, že tomuto mužovi vôbec neveril, mu nedala podvoliť sa. S kamenným výrazom v tvári sa pozrel po úzkej sále a všimol si, že majú naozaj dosť početné obecenstvo. Zrozpačitel.
„Raňajky mi chutia, ďakujem,“ povedal úctivo a napichol si na vidličku rajčinu.
Cirrus vedľa neho zašomral v odpoveď: „To som rád.“
Mohli sa snažiť ďalej, ale Danil si nevedel predstaviť ako. Nebol na to ešte zjavne pripravený, baviť sa s niekým, kto preňho znamenal tak málo a predstierať, že sa zo dňa na deň stal celým jeho svetom. To nemohol od neho naozaj nikto chcieť. Či už spolu spali alebo nie.
Doobedie strávil tým, že sa lúčil s tými hosťami, ktorí boli natoľko spôsobní, že sa rozhodli odcestovať skoršie. Tú druhú sortu zbieral Danil v roli hostiteľa, do ktorej angažoval sám seba len preto, aby mal čo robiť, spolu so sluhami po podzemnej sále, pretože im bolo zaťažko vyliezť samým spod lavíc a ešte aj nahor dlhým schodiskom. Nikto sa nerozhodol ostať na ďalšiu noc, hoci všetci boli pozvaní. Vôbec sa im nečudoval. Pohostinnosť tohto miesta sa nedala tým pojmom ani len označiť. Nevraviac o tom, ako sa o hostí miestni páni „starali“. Cirrus mu pomohol zvládnuť zopár najzarytejších pijanov a vykopol až za bránu jedného svojho vzdialeného príbuzného, ktorý mu tú noc znásilnil slúžku a spôsobil menšie rozbroje tým, že si ju aj chcel vziať so sebou. Bol to ale ojedinelý prípad. Celkovo mohli rátať s tým, že sa o svadbe roznesie len dobrý chýr a ľudia budú spomínať. Ale snáď nie príliš do detailu.
V priebehu dňa sa Cirrus niekam vyparil a Danil nemal toľko snahy, aby zisťoval kam. Celkom dobre mu padlo, že sa mohol so svojím otcom rozlúčiť sám, hoci na úprimné slová nedošlo ani teraz. Keď sa díval cez nádvorie za odchádzajúcim sprievodom, jeho bývalý sluha Pinchin otočil koňa a zamával mu s takým uplakaným výrazom v tvári, že bol ešte viac vďačný za neprítomnosť svojho manžela. Bolo mu vlastne jedno, aký má Cirrus názor na predmanželské vzťahy a či by mal problém s jeho prípadnými známosťami v budúcnosti. Ale on sám by si to nikdy nedovolil urobiť, pretože by tým pohanil len svoju česť. Zatiaľ. Danil bol vychovaný k hrdosti a cti azda až prehnane. No kdesi vo vnútri cítil, že preňho nie sú všetko.
Navečeral sa len s Cirrusovým otcom, iba oni dvaja v celej dlhej jedálni. Bol to zrelý muž a bojovník a ako taký si mal s Danilom málo čo povedať. Ale tiež mu stálo ku cti, že sa snažil zdvorilo konverzovať. Danil si v tom všimol istú podobnosť s jeho synom. Možnože bol Cirrus vychovaný k rovnakému zaťatému presadzovaniu toho, čo sa slušalo, patrilo a malo. V určitých oblastiach. Jeho manželstvo však k takej oblasti očividne patrilo. A to bolo vždy lepšie, ako keby vo vzťahu k nemu uplatňoval tú časť svojej výchovy, ktorá ho naučila vešať ľudí.
„A visel tam celý týždeň!“ rozprával Nino a stíhal rozhadzovať rukami, aj upratovať všetky veci svojho pána do skrine, ktorá stála vedľa jeho postele oproti stene s malým oknom. „Viete, aký to bol smrad? Veľa ľudí vtedy cez vodnú priekopu nechodilo, keď nemuselo. Ale nikto sa nesťažoval, ten všivák si to zaslúžil.“
„Čo urobil?“ spýtal sa Danil, s nakrčeným nosom stojaci vedľa pootvoreného okna, snažiac sa zachytávať závany vzduchu voňajúceho prichádzajúcou nocou.
„To sa celkom nevie,“ pokrčil chlapec plecami, ktoré mal také útle, že by si ho niekto zozadu dokázal pomýliť s dievčaťom. Pravda, nemal ešte vek na to, aby dosiahol mužnú postavu, no aj jeho polodlhé vlasy, strapato zviazané do krátkeho chvostíka na šiji, trochu zavádzali.
„Ale urobil niečo zlé. Nie konkrétne pánovi Cirrusovi, ale jednému z jeho priateľov.“
„On má priateľov?“ spýtal sa Danil trochu nedôverčivo, hoci to mohlo byť pokojne tak, nepoznal Cirrusa a nevedel, ako sa správa v blízkom kruhu ľudí. Dosť dobre mohol byť priateľský a otvorený. Aj keď si ho takého po tej krátkej známosti nevedel vôbec predstaviť.
„Asi má. Pri vojakoch,“ odtušil Nino a zohol sa po ďalšiu várku Danilovho šatstva, ktoré predtým všetko sám vynosil až do veže. Nebolo to až také namáhavé, lebo ho nebolo veľa.
„Ach tak.“
„Viete, on väčšinu času trávi pri vojakoch.“
„To som už počul. Ale na hrade som žiadnych vojakov ešte nevidel.“
„Nie sú tu, čo by tu robili. Sú na južných hraniciach, tam, kde sa bojuje. Na hrade je len malá posádka obrancov, netreba ich veľa, lebo máme dosť dobré opevnenie.“
„To som si všimol,“ zamrmlal Danil otrávene.
„Ste všímavý.“
„Netreba k tomu až tak veľa pozorovacieho talentu.“
Nino súhlasne zamrmlal, zrejme nepochopiac jeho iróniu. Zohol sa po ďalšiu kôpku, no zarazil sa a dvihol z nej len jednoduchý kúsok spodnej bielizne.
„To sa nosí u Vás?“ spýtal sa pobavene.
„Polož to,“ zamračil sa Danil. Nino sa uškrnul a namiesto položenia pozorne čisté plátno poskladal v rukách. „Videl Vás v tom pán Cirrus?“ žmurkol na svojho mladého pána. Danil stuhol a zachmúril sa, netušiac, čo na to odpovedať.
„To nie je tvoja vec.“
„Nie je. Prepáčte,“ ospravedlnil sa Nino, avšak úsmev mu z tváre nezliezal. Vzal kôpku Danilovej spodnej bielizne a začal ju kúsok po kúsku pozorne klásť do skrine.
„Nemusíš sa s tým tak paprať, aj tak sa to za chvíľu rozhádže,“ zavrčal Danil, ktorému bolo nadmieru nepríjemné, že mu sluha robí naprotiveň.
„To veru nie, musím tu udržiavať poriadok,“ odporoval mu Nino.
„Nevyžadujem to od teba.“
„Ale ja mám taký príkaz.“
„Od koho? Tu som tvojím pánom ja!“ Danil cítil, že mu stúpa tlak, keď sa Nino bez pohnutia ďalej špáral v jeho veciach. Pohol sa od okna, prešiel malou miestnosťou a vytrhol mu ich z ruky. „Okamžite to nechaj tak a vypadni, lebo budeš nad hradnou priekopou visieť aj ty!“ Jeho hlas kontinuálne stúpal a posledné slová vykríkol tak nahlas, že ich mohlo byť počuť až tri poschodia nižšie, teda na dvor. Hneď po ich odznení sa ozvalo zaklopanie na dvere.
Nino vzal Danilovi bielizeň rýchlo z ruky, vsunul ju do skrine a rozbehol sa otvoriť. Danil, ešte stále bledý z rozčúlenia, nestihol s týmto svojím stavom nič spraviť. Nino otvoril dvere. Do izby vošiel Cirrus a jeho sluha sa hneď šikovne pretisol popri ňom a vybehol von, pretože mu bolo jasné, že nie pán Danil, ale on bude vinený za to, že kričal. Dvere za ním zaklapli a Danil sa ocitol sám v prázdnej miestnosti. Spolu s ním.
Uvedomil si, že rozčúlením ešte stále prirýchlo dýcha a zároveň aj veľmi podstatnú vec a to, že nadchádza noc. Ide noc a jeho manžel prišiel do jeho spálne a on rozrušene dýcha. Za ním, v svietniku na stole, svietilo niekoľko sviec, ktoré Nino potreboval pri robote, ale v skutočnosti vytvárali viac tieňov ako svetla. Jeho posteľ bola rozostlaná. Zavanulo to intímnou atmosférou, vytvorenou chvíľou aj prostredím a Danilom prešiel mráz.
Cirrus zastal hneď za zavretými dverami a obzrel sa okolo seba, akoby si to tiež všimol a zarazilo ho to dosť ďaleko od neho. Mal na sebe to, čo aj ráno, ale nohavice vyzerali byť trochu špinavšie a halenka bola pokrčená. Danil ho musel za tú neuhladenosť ale ospravedlniť, pretože sám nebol príliš upravený. Nečakal ho. Veď sa chystal ísť za chvíľu spať. Košeľu mal zastrčenú do nohavíc len tak, aby sa nepovedalo, každý druhý sedliak ju nosil zapravenú dôslednejšie. Vlasy mu už dávnejšie prestali držať v pevnom účese a popri tvári mu padalo zopár v drobných vlnkách sa točiacich čiernych prameňov. Cirrus mal dlhé vlasy úplne rozpustené. Danil si v pomykove zapravil jeden prameň za ucho a prestúpil bosými šľapami na dlažbe. Cirrus sa mu pozrel k nohám a obočie sa mu trochu dvihlo, akoby sa čudoval, či mu nie je na chladnom kameni zima. Danil sa dostal do ešte väčších rozpakov. Mohol by už jeho pán prehovoriť a povedať mu, čo tu chce? Alebo tam budú len stáť a tváriť sa, že si jeden druhého neobzerajú? Rýchlo strhol svoj pohľad stranou, keď si priznal, že ho hodnotí a všíma si, ako vyzerá. Vyzeral dobre. Danil si ucítil krv v lícach. Vyzeral dobre neupravený, jeho manžel, o ktorého vôbec nestál. S ktorým mal dohodu, že budú čosi hrať. Skutočne ju mal? Vysvetlil si to dobre? A ak áno, ako dlho bola tá dohoda platná?
„Chceli ste mi niečo?“ donútil sa prehovoriť ako prvý, keď už mu to ticho prišlo divné. V skutočnosti netrvalo ani tak dlho, aby ho niekto mohol začať považovať za podozrivé. To len on bol zrazu príliš citlivý a vnímavý.
„Prišiel som sa s Vami rozlúčiť,“ prehovoril Cirrus.
„Niekam idete?“
„Áno, zajtra skoro ráno.“
Danil by sa bol potešil nádejnej budúcnosti, keby práve vtedy nemusel celé svoje sústredenie venovať prítomnosti a Cirrusovým šedým očiam, na ktorých tak dlho trvajúci pohľad vôbec nebol zvyknutý.
„A kam?“
„Na juh, k hraniciam. Vlastne som sa vrátil domov len na tieto dni kvôli Vám.“
Zaznelo mu to lichotivo. Hoci hneď vedel, ako to bolo myslené. Vrátil sa iba kvôli povinnosti vziať si ho.
„Takže sa ponáhľate späť, už zajtra?“
„Áno.“
„Potom Vám prajem šťastnú cestu.“
Vypadlo to z neho bez okolkov tak radostne, že to zaznelo ako „Choď a nevracaj sa.“ Cirrusovi zrejme tiež, lebo sa proti svojej vôli nenápadne uškrnul.
„Zatiaľ je všetko v poriadku?“ spýtal sa ho. Bol to samozrejme len zdvorilý záujem.
„Všetko,“ odpovedal Danil rýchlo.
„Ak by Vám niečo chýbalo, alebo by ste chceli niečoho viac...“
„Nič mi nechýba a ničoho nechcem viac,“ vyhŕkol skôr, ako sa nazdal. Vyznelo to ešte hlúpejšie a tentoraz dosť konkrétne. Ako „Nechcem nič viac od teba. Nie tu a nie teraz.“
„Tak potom Vás nechám,“ povedal Cirrus.
„Dobre,“ prisvedčil Danil. Zle, opravil sa v duchu. Zarazil samého seba. Cirrus si ho rovnako zarazene premeral, pretože sa mu zmätok odrazil na tvári. Ich oči sa na chvíľu držali v zvláštnom pohľade, na to sa nový mladý pán hradu obrátil k dverám. Tmavé, veľmi tmavé hnedé vlasy mu v rovných prameňoch spadali niečo pod lopatky. Otvoril si, no potom sa naňho ešte obzrel.
„A Danil,“ povedal a on videl, že mu na pery vyskakuje nechcený úsmev. „Nevešajte našich sluhov nad hradnú priekopu. Aspoň nie v mojej neprítomnosti.“
Zavrel za sebou tak rýchlo, akoby po ňom Danil dačo hodil. Ten to vôbec nemal v úmysle. Chvíľku sa nechápavo díval na dvere. Potom sa zmätene otočil k oknu. Za ním sa rozvinula noc. Vzduch, prúdiaci dovnútra, bol studený. Plameň sviec v ňom poskakoval. Nečakaná nočná návšteva ho vyviedla z miery, ale priniesla mu len pozitívne správy. Mal dobrý dôvod cítiť sa povzbudene. Nech len ide. Nech sa dlho nevracia, nech má on voľnosť, nech sa môže so svojím novým domovom zoznámiť v pokoji a po svojom. Oprel sa čelom o kameň vedľa okna a vrátil sa mu ten zmätený pocit. Nie, nech nejde. Majú v tom byť spolu. Nechce v tom byť sám...
pokračovanie...