Faded away [Oneshot]
Channie?
Channie, počuješ ma? Viem, že si tam hore a ak ma naozaj počuješ, tak mi prosím ťa odpusť. Chcem ti toho toľko povedať, toľko toho napraviť, no viem, že teraz je už neskoro. Veľmi ma mrzí Channie, že som nebol pri tebe, keď si ma najviac potreboval. Odpustíš mi to niekedy?
Prečo som len bol taký nevšímavý? Ty si potreboval pomoc, a ja som si ani nenašiel čas sa s tebou porozprávať. Bolo jasné, že ťa niečo trápilo, no ja som sa pozeral len na seba. Keby som bol lepším bratom, tak si ešte tu Channie. Je mi to tak ľúto, môj malý bratček. Mal som ťa lepšie chrániť, a vypočuť ťa.
Až teraz, keď tu niesi, som si uvedomil, aký si bol v mojom živote dôležitý. Aké prázdne miesto ostalo v mojom srdci, keď si odišiel. Channie? Nevieš si ani predstaviť ako veľmi mi chýbaš, ako je tu bez teba prázdno; bolí ma, že už nebudem počuť ako si na celý dom kričal „Hyung!“ stále keď si sa vrátil zo školy, ani tvoj sladký smiech sa už neozýva po celom dome. Nikdy by som si nebol pomlyslel bratček, že mi bude chýbať tvoje otravné dobiedzanie, nech ťa zaveziem autom do mesta, lebo ti práve došla zmrzlina, alebo že potrebuješ zaviezť do školy. Dal by som čokoľvek, aby som mohol ešte aspoň raz počuť tvoj hlas.
Prečo si ľudia neuvedomujú hodnotu toho čo majú? Štastie som mal na dosah ruky a ja som ho nechal prekĺznuť medzi prsty.
Mal som si ťa viac všímať, možno by som ti vedel niejak pomôcť. Bolo mi veľmi divné, keď si jedného dňa prišiel domov, a zvyčajná radosť vo tvojich očiach pomaly zhasínala ako malý plamienok. No ja som nemal na teba čas; alebo lepšie povedané, myslel som si, že na svete sú aj dôležitejšie veci ako ufňukaný štrnácťročný brat, a tak som si ten čas na teba nenašiel. Povedal som ti, že sa pozhovárame neskôr a namiesto toho, aby som ťa vypočul, som šiel von s kamarátmi a celú noc sa zabával. Keby som vtedy tušil, že môj malý brat preplakal celú noc; plný beznádeje nevedel čo má robiť, a na koho sa obrátiť sedel pri posteli s nohami pri hrudi, a počúval ďalšiu z mnoha hádok rodičov, ktorá bola u nás na dennom poriadku.
Channie? Ty si sa potreboval len vyrozprávať, že to bolo tak? A ako som sa zachoval ja? V to ráno, keď si tichúčko klopal na dvere mojej izby, keď si mi zlomeným hlasom šepkal, že sa potrebuješ porozprávať, no ja som ťa poslal do frasa lebo som nemal chuť sa s nikým rozprávať, chcel som sa vyspať z opice po včerajšku. Nemal si sa komu zveriť s tým čo ťa trápilo. Rodičia neboli doma, otec zatresol za sebou dvere ešte včera a mama ťa ráno ani neprišla pozrieť do izby, predtým než odišla do práce. Bol som tam len ja, no dvere som ti neotvoril; namiesto toho som vopchal hlavu pod vankúš, aby som nepočul ako si tíško plakal oprený o moje dvere.
Keď som sa poobede zobudil do tej prázdnoty a ticha, vedel som, že sa niečo stalo. Vyšiel som z izby, no namiesto toho aby som sa na teba išiel pozrieť a skontroloval či si v poriadku, som šiel hneď do kuchyne niečo zjesť. Na stole boli dva nedotknuté taniere z toastami a dva plné poháre džúsu, ktoré tam zrejme nechala mama pre nás na raňajky. Prečo si neraňajkoval?
„Chanyeol si doma?“ … volal som na teba, no nik sa neozval. Vzal som si tanier s toastami a pohár džúsu, že sa radšej najem vo svojej izbe pri telke a keď som vyšiel hore schodmi, videl som, že dvere na tvojej izbe sú otvorené. Moje srdce sa z neznámeho dôvodu rozbúchalo, lebo som vedel, že si nikdy nenechávaš otvorené dvere. Tak som pomaly pristupoval k tvojej izbe, no mal som fakt divný pocit. Izba bola prázdna, vonkajšie rolety zatiahnuté a všade tma. Posteľ nedotknutá, takže na nej nik nespal. Položil som tanier na stolík pri posteli a našiel som tam tvoj mobil. Channie čo sa deje? Veď ty si mobil stále nosíš zo sebou, že? Bez neho by si z domu neodišiel. Tak kde si? Niekde sa skrývaš? Podišiel som k oknu a otvoril rolety aby dnu vošlo trocha svetla. Porozhliadol som sa navôkol, no teba nikde. Na stole ležali porozhadzované knihy, zošity a voľajaké papiere. Ešte aj tvoja taška do školy bola pri stole. Niečo tu ozaj nehrá, môj vnútorný hlas mi šeptal, že stalo sa niečo zlé.
„Chanyeol, neskrývaj sa!“ zvolal som … no jediná odpoveď bola moja ozvena, ktorá sa niesla tým hnusným tichom, ktoré tak nenavidím. Pripomína mi, že tu už niesi a ani nebudeš.
Zmocnil sa ma strach, a ani neviem prečo, niečo ma ťahalo ísť sa pozrieť do kúpeľne. Ani sám neviem ako, no keď som videl, že mierne svieti svetlo cez pootvorené dvere na kúpeľni, zmocnila sa ma panika. A keď som vletel dnu, a videl ťa tam, ako bezvládne ležíš na zemi v kaluži krvi, nevedel som čo si mám počať. Pohár s džúsom mi vypadol z ruky, a rozbil sa. Klesol som k tebe, no v tvojom telíčku nebol už žiadny náznak života. Ešte aj vtedy, ako si tam tak nehybne ležal si vyzeral taký utrápený, až ma bodalo pri srdci. Ani neviem ako, som sa dostal k telefónu a zavolal som sanitku a rodičov. Nesmieš nás tu takto nechať. Hovoril som si, aj keď som vedel, že ty, si už odišiel.
A keď mi sanitkár povedal, že je mu to ľúto, že sa nedá nič robiť, vtedy sa mi zrútil svet, a od života priletela facka, lebo môj malý brat tu už nieje. Zatočila sa mi hlava, a zatemnilo sa mi pred očami. Zobudil som sa až na druhý deň ráno v nemocnici, vedľa sedela mama v otcovom náručí, a obaja plakali. Bol to príjemný pohľad, vidieť ich že sa konečne nehádajú. Ale prečo plačú? …. A vtedy mi to došlo, plačú lebo majú výčitky svedomia.
A tak, som plakal aj ja.
Objali ma, a nekonečne sa ospravedlňovali, že neboli lepšími rodičmi. Mne sa ospravedlňovať nemuseli. Ty si jedniný, komu sa musíme ospravedlniť, lebo sme si ťa nevšímali a nepomohli ti.
Podali mi tvoj list, ten ktorý som si predtým na tvojom stole ani nevšimol. Prečo sa mi tak triasli ruky, keď som ho pomaly otváral? Bál som sa čo tam nájdem?
Drahý Baekhyunie,
odpusť mi, to čo som spravil. Ja viem, že zo všetkých najviac sa pre moju smrť budeš trápiť práve Ty, ale ver mi, že som to už nedokázal vydržať. Bol som ozaj zúfalý, že som sa nemal komu vyrozprávať. Vieš Baekhyunie, v ten deň, keď som prišiel s plačom domov, a ty si sa chystal von, sa stalo niečo, o čom sa mi ozaj zle rozpráva. Ale aby si lepšie pochopil, prečo som si vybral toto riešenie, tak mám pocit, že Ti to musím povedať...
Keď som sa vtedy vracal domov, von bola už tma. Nechcel som volať mame, ani ocovi, lebo som vedel, že sa zase niekde hádajú. Preto som sa rozhodol, že domov pôjdem sám. Nevedel som, že ma niekto prenasleduje, lebo som počúval hudbu, a tak som nepočul žiadne kroky za mnou. Zľakol som sa keď ma ktosi chytil jendou rukou za plece, a druhou mi prikryl ústa, aby som nemohol kričať, až vtedy som si uvedomil čo ma čaká. Myslím, že nemusím ďalej pokračovať, a prídeš aj sám nato čo sa stalo. Pochop, je mi ťažko o tom hovoriť. Ale neboj sa Baekhyunie, už je všetko v poriadku.
Kdekoľvek teraz som, ver, že som štastný. Aj keď ma bolí, že som Ťa tam nechal samého, ale ty si bezomňa poradíš, môj milovaný hyung. Nechcem aby si sa za moju smrť obviňoval, a prosím povedz mame a ocovi, že nech sa neobviňujú ani oni. A prosím nehnevajte sa na mňa. Tak to bude pre všetkých lepšie.
Veľmi vás ľúbim.
Chanyeol
Na posledné riadky listu, som poriadne ani nevidel. Oči som mal plné sĺz a srdce ubolené. Ten pocit, že som odstrčil od seba brata, ktorý tak zúfalo potreboval, aby ho niekto vypočul, bol neznesiteľný. Tá vina, že ja som sa bláznivo zabával na diskotéke, zatiaľ čo môj malý bratček doma zúfalo plakal, a snažil sa zmyť zo seba pocit hanby, ktorý na ňom zanechal niejaký zvrátený človek. Rozplakal som sa tak, ako ešte nikdy v živote; na hrudi som zvieral jeho list a chcel som zmiznúť zo sveta. Ale ani keby som zmizol, nič to nezmení na veci, že som mu nepomohol ani vtedy, keď mi plakal pred dverami, a ja som ich pred ním neotvoril, nevzal ho do náruče a neobjal ho. Túto vinu si so sebou ponesiem až do konca svojho života.
Channie chcem aby si vedel, že naši sa už nehádajú. Všetko je zrazu také iné. Ako keby sa z nášho života stratilo slnko. Ty si bol tým slnkom, a ani nevieš, aké je to tu bez teba smutné. Už nikdy nič nebude ako predtým. Ale Channie, pokiaľ si tam hore štastný, tak je všetko v poriadku.
Veľmi nám všetkým chýbaš Yeolie. Ani nevieš ako. Nezabudni prosím ťa, že aj my ťa ľúbime.
end.
a/n: Ok, neviem čo som to napisala prave .... ale dúfam, že sa vám to bude páčiť... ;____________;